Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoE-271-2013.pdf
PDF · 82.09 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/271/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4 , Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: L. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, H., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, o vymoženie pohľadávky vo výške 485,96 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/1431/2007-34 zo dňa 13.01.2013 a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/1431/2007- 34 zo dňa 13.01.2013 p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Súd námietky povinného proti exekúcii vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zamietol.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia odôvodnil ustanovením § 50 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. a), g), ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 103 OSP, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 2, 3, 4, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1960 Zb. Občianskeho zákonníka, § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa dňa 14.12.2007 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, povinný prevzal upovedomenie o začatí exekúcie a v zákonnej lehote podal námietky proti exekúcii. Povinný svoje námietky zdôvodnil tým, že nesúhlasí so začatím exekúcie, pretože o vymáhanej pohľadávky nič nevie. Uviedol, že už šiesty rok sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, nemá žiaden majetok a je bezdomovcom. Súd uviedol, že povinný nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia a najmä, že o vymáhanej pohľadávke nič nevie, nakoľko exekúcia je vedená na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Rovnako tvrdenie povinného o jeho nemajetnosti je bezpredmetné, povinný nepreukázal a ani súdny exekútor neoznámil súdu, že by majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. Exekučný súd skúmal či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a dospel k názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Ak nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom. Súd uviedol, že o trovách rozhodne osobitným uznesením po predložení vyúčtovania trov exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň navrhol, aby súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a predložil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie v nasledovnom znení: 1/ má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2/ v prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené A) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo B) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3/ je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Uviedol, že súd porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v ust. § 57 ods. 5 EP, t. j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania a založilo prekážku rozhodnutej veci bez možnosti ústneho prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t. j. odňalo účastníkovi možnosť konať pred súdom a je preto nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Tvrdil, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Namietal, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c). Toto ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. V závere žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 22.11.2007, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 15.08.2007, sp. zn. SR 6046/07, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.09.2007 a vykonateľnosť dňa 06.09.2007. Súd prvého stupňa dňa 14.12.2007 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie exekúcie.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Súd ďalej dodáva, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci Pohotovosť (C-76/10) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EÚ umožňuje, aby sa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je preto možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Preto možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.