Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/176/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Ľuboša Kunaya v právnej veci žalobcu Q. S., T.. XX.X.XXXX, H. D. H., T. Č.. XX, zastúpeného Mgr. Oliverom Kristom, advokátom so sídlom v Bratislave, Kýčerského 7, proti žalovanej T. S., T.. X.X.XXXX, H. D. Y., C. X, zastúpenej JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, v konaní o zaplatenie 2.193,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. -157 zo dňa 22.2.2012 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v sume 118,70 eur na účet advokáta JUDr. Richarda Kovalčíka do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 22.2.2012 č.k. -157 zamietol žalobu, ktorou sa domáhal žalobca náhrady škody vo výške 2.193,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 27.2.2005 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 131,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.135,99 eur na účet jej právnej zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaná predajom nábytku - obývacej steny a sedacej súpravy, ktorý nábytok bol vo vlastníctve žalobcu, spôsobila mu škodu. Boli preukázané: protiprávny úkon žalovanej (odpredaj nábytku, ktorý jej nepatril), vznik škody žalobcovi spočívajúci v zmenšení jeho majetku a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalovanej a vznikom škody žalobcovi. Výška škody v súdnom konaní nebola ustálená a vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania práva žalobcu na náhradu škody, sa súd ustálením výšky spôsobenej škody z dôvodov hospodárnosti konania ani nezaoberal. Pokiaľ sa jedná o začiatok, plynutie, prerušenie plynutia a pokračovanie subjektívnej a objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu na náhradu jemu spôsobenej škody dospel k týmto záverom:

Vzal za preukázané, a to jednak prvotnými tvrdeniami samotného žalobcu (ešte pred vznesením námietky premlčania žalovanou), ktorý žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu uviedol, že žalovaná predala nábytok niekedy koncom roku 2004, pričom uviedol, že sa jednalo o september - október 2004, vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť v januári 2004 a ihneď potom žalovaná nábytok predala, ďalej mal za preukázané aj výpoveďami žalovanej a svedka Š. N. a listinným dôkazom - čestným prehlásením kupujúceho Š. N. zo dňa X.X.XXXX o tom, že uvedeného dňa kúpil od žalovanej sedaciu súpravu a nábytok v

hodnote 6.000,- Sk a že k udalosti, z ktorej škoda vznikla tzv. škodnej udalosti došlo dňom odpredaja nábytku žalovanou X.X.XXXX. Preto dňom nasledujúcim po X.X.XXXX, U..N.. S. X.X.XXXX začala plynúť objektívna premlčacia doba. Do okamihu vznesenia námietky premlčania žalovanou, nebola otázka, kedy k odpredaju nábytku žalovanou ako predávajúcou kupujúcemu Š. N. došlo, sporná. Žalobca spochybnil dovtedy za deň odpredaja nábytku akceptovaný deň X.X.XXXX a dokonca aj celé nasledujúce obdobie až do Vianoc 2004, ako čas, kedy k predaju nábytku došlo až vo svojom písomnom podaní zo dňa 24.1.2011 (č.l. 105 spisu), v ktorom uviedol odlišne od predchádzajúcich svojich vyjadrení, že nábytok sa v byte určite nachádzal ešte na prelome mesiacov november a december 2004. Vzhľadom na predchádzajúcu zhodu účastníkov o tejto otázke, súd prvého stupňa tvrdenia žalobcu uvedené v jeho podaní zo dňa 24.1.2011 vyhodnotil ako účelové, keďže ich žalobca ani žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, len predložil čestné prehlásenia jemu blízkych osôb a tieto navrhol v konaní vypočuť ako svedkov. Vzhľadom na uvedený blízky vzťah osôb navrhnutých žalobcom, aby boli vypočutí ako svedkovia a skutočnosť, ktorú mali svojou svedeckou výpoveďou preukázať, súd navrhnuté dokazovanie nevykonal, pretože to nepovažoval za hospodárne. Stotožnil sa s tvrdením žalovanej, že označené osoby ako osoby blízke žalobcovi sledujú ten istý cieľ ako on a preto možno predpokladať, že by vypovedali v jeho záujme. Súd prvého stupňa uzavrel, že k udalosti, z ktorej škoda vznikla došlo dňa X.X.XXXX a od nasledujúceho dňa začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba. K dĺžke objektívnej premlčacej doby, pokiaľ sa jedná o tvrdenie žalobcu, že objektívna premlčacia doba v danom prípade je 10-ročná, lebo žalovaná spôsobila škodu úmyselne, súd prvého stupňa uviedol, že toto svoje tvrdenie o úmyselnom konaní žalovanej žalobca v konaní nepreukázal. Skutočnosť, že žalovaná navrhla predmetný predaný nábytok vyporiadať v konaní o vyporiadanie BSM, nepreukazuje úmysel, že ho predala, aby spôsobila žalobcovi škodu. Žalovaná v konaní odpredaj nábytku odôvodnila potrebou vytvoriť priestor pre uloženie nového nábytku v byte, ktorý si ona zakúpila. Uviedla, že predmetný nábytok - obývaciu stenu a sedačku predala, pretože o ne žalobca neprejavil záujem, keď ho pred ich predajom vyzývala, aby si nábytok odniesol z jej bytu. Tak isto podľa vlastného vyjadrenia mala za to, že nábytok, keďže pôžičku zaň platil žalobca za trvania BSM zo spoločných finančných prostriedkov, je spoločný. Pokiaľ sa jedná o subjektívnu dvojročnú premlčaciu dobu, z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 17.9.2010 (č.l. 75) vyplynulo, že sa dozvedel o odpredaji nábytku a o tom, že ho predala žalovaná, počas Vianoc v r. 2004. Presný dátum, či sa jednalo o deň 25.12. alebo 26.12.2004 žalobca neuviedol. Tento okamih súd vyhodnotil ako okamih nadobudnutia vedomosti žalobcu o škode, pretože vzhľadom na to, že on - žalobca tento nábytok kúpil od jeho výrobcu, vedel akým spôsobom bol používaný, ako dlho bol používaný a teda mal k dispozícii údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu o náhradu škody na súde, t.j. nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, súčasne nadobudol zo skutkových okolností (predaj nábytku žalovanou) vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá. Preto prvostupňový súd vychádzal zo záveru, že subjektívna premlčacia doba v zmysle ust. začala plynúť najneskôr 27.12.2004. Ak žalovaná za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby považovala deň 24.1.2007, (kedy žalobca počas trestného konania podal sťažnosť proti uzneseniu ČVS: ORP-2119/1- OSU-KZ-2005, nakoľko nesúhlasil s výškou škody určenou znaleckým posudkom vyhotoveným v trestnom konaní a nechal si vypracovať vlastný posudok o cene nábytku, ktorý bol podkladom pre jeho sťažnosť) vychádzajúc z toho, že najneskôr uvedeným dňom mal žalobca ustálenú vedomosť o výške vzniknutej škody vzhľadom na to, že posudkom určená výška ceny nábytku zodpovedala výške nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní, s týmto názorom o začiatku plynutia premlčacej doby sa súd nestotožnil. Vzhľadom na charakter v danom prípade spôsobenej škody (nejednalo sa ani o škodu na zdraví a ani o takú škodu, ktorej výšku by bolo možné určiť len zložitými výpočtami), mal súd prvého stupňa za to, že žalobca nadobudol vedomosť o jej rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť na súde, už okamihom zistenia, že žalovaná nábytok predala. Pre podanie žaloby o náhradu škody postačuje totiž aj len približná (orientačná) znalosť rozsahu (výšky) škody, čo vyplýva aj z toho, že výška škody sa zisťuje v súdnom konaní a definitívny záväzný záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku. V zmysle ust. veta prvá , došlo v danom prípade k prerušeniu plynutia výpovednej (správne premlčacej) doby a to tak objektívnej, ako aj subjektívnej, keďže si žalobca uplatnil právo na náhradu škody v trestnom konaní. Podľa žalovanej došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby dňom uplatnenia práva žalobcu na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré bolo začaté na základe oznámenia žalobcu, a to do zápisnice pri výsluchu žalobcu dňa 2.11.2006, kedy výslovne žalobca uviedol, že žiada o náhradu spôsobenej škody v plnej výške a uviedol, že si nábytok cení na sumu 80.000,- Sk. Žalobca mal za to, že on si uplatnil svoje právo u príslušného orgánu už dňa 9.5.2005, teda v deň keď podal trestné oznámenie. Hoci žalobca uviedol, že si ústne do zápisnice uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 80.000,- Sk, z obsahu zápisnice o trestnom oznámení uplatnenie

nároku žalobcu na náhradu škody nevyplýva. Súd nemal za relevantné uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody, t.j. také, ktoré by spôsobilo neplynutie premlčacej doby ani to, že zaslal žalobca dňa 27.10.2005 svoje vyjadrenie k vyporiadaniu BSM, čím si mal uplatniť právo na predmetný nábytok. Nepravdivé je aj tvrdenie žalobcu, že sa domáhal podaným odvolaním proti rozsudku prvostupňového súdu v konaní o vyporiadanie BSM započítania svojho nároku z titulu neoprávneného odpredaja predmetného nábytku, pretože z obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku o vyporiadaní BSM (č.l. 118-125 pripojeného spisu sp. zn. ) toto nevyplýva. Súd prvého stupňa uzavrel, že právo sa uplatňuje najmä návrhom na začatie občianskeho súdneho konania na plnenie ( ods. l a ), vzájomným návrhom ( ), započítacou námietkou ( O.z.), ale tiež v rámci trestného konania návrhom poškodeného na priznanie náhrady škody v adhéznom konaní ( ). Právo sa uplatňuje aj návrhom na súdny výkon rozhodnutia alebo návrhom na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia ( a a nasl. Exekučného poriadku). Súd prvého stupňa sa preto stotožnil s právnym názorom žalovanej, že dňom 2.11.2006, keď žalobca ústne do zápisnice v trestnom konaní sp. zn. ČVS: ORP-664/JU-KE-2007 si uplatnil právo na náhradu škody, došlo k prerušeniu a zastaveniu plynutia premlčacej doby. Z objektívnej premlčacej doby uplynula od X.X.XXXX S. X.XX.XXXX doba 2 rokov, 1 mesiaca a 27 dní, zo subjektívnej premlčacej doby uplynula od XX.XX.XXXX S. X.XX.XXXX doba 1 roka, 10 mesiacov a 5 dní. Zastavením predmetného trestného stíhania, ktoré bolo právoplatne skončené zamietnutím sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania a to uznesením Okresnej prokuratúry Košice II, č. -32 dňa XX.X.XXXX, začala premlčacia doba od nasledujúceho dňa XX.X.XXXX, a to tak objektívna ako aj subjektívna lehota znovu plynúť. Objektívna premlčacia doba v zostávajúcom rozsahu 10 mesiacov a 4 dní tak uplynula najneskôr XX.X.XXXX (XX.X.XXXX + X S.) a subjektívna premlčacia doba v zostávajúcom rozsahu 1 mesiaca a 26 dní uplynula 17. 11.2007 (22.10.2007 + 26 dní). Pretože žaloba žalobcu bola podaná na súde dňa 7.12.2009, t.j. po uplynutí premlčacej doby, žalovaná sa premlčania dovolala, súd premlčané právo žalobcovi nemohol priznať a preto žalobný návrh zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa ust. , , , a vety prvej ak aj ustanovením .

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. a priznal žalovanej plnú náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Vzniknuté trovy žalovanej pozostávajú z trov za zaplatený súdny poplatok za podanie odporu vo výške 131,50 eur a z odmeny advokáta vypočítanej podľa vyhl. č. z tarifnej hodnoty 2.193,- eur vo výške 91,29 eur o za 11 úkonov právnej služby, z toho dva úkony v rozsahu 1/4 odmeny 22,82,- eur, vypočítaná odmena 867,25 eur + paušálne náhrady 79,41 eur, + 20% DPH, spolu trovy právneho zastúpenia 1.135,99 eur.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. a teda, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že viaceré skutkové zistenia súdu nemajú vôbec podklad vo vykonanom dokazovaní a naopak skutkovému stavu odporujú. Uplatnil tiež odvolací dôvod podľa ust. , teda , že konaním prvostupňového súdu v zmysle ust. sa odňala žalobcovi možnosť konať pred súdom a to dňa 12.11.2010, keď sa malo konať pojednávanie, na ktorom mal byť vypočutý i rozhodujúci svedok Š. N.. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca dodatočne zistil (t.j. až po nariadení pojednávania na tento termín), že sa ho nemôže zúčastniť, tak v predstihu listom doručeným súdu dňa 29.10.2010 požiadal súd o odročenie pojednávania a považoval za úplne prirodzené, že tak výnimočná udalosť akou je narodenie jeho dieťaťa, nielenže vyžaduje jeho osobnú prítomnosť ako otca dieťaťa (nehovoriac o komplikáciách, ktoré sa tesne pred pôrodom , či pri samotnom pôrode môžu vyskytnúť), ale i dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, ktorého sa z tohto dôvodu nemohol zúčastniť. Navyše v nadväznosti na skutočnosť, že mal byť predvolaný a vypočutý dôležitý svedok p. N. samotný žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že svoju účasť na tomto pojednávaní považuje z tohto dôvodu za potrebnú, keďže chcel svedkovi osobne položiť dôležité otázky týkajúce sa prejednávanej veci, nakoľko vo veci predaja nábytku sa vo výpovediach žalovanej viackrát vyskytli závažné odporujúce si skutočnosti, pričom pri výpovedi svedka mohol dokázať, že svedok je dohodnutý so žalovanou a že účelovo klame. Konajúci však nerešpektoval žiadosť žalobcu, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania a ani nezdôvodnil, prečo bude konať v neprítomnosti žalobcu, iba uviedol odkaz na ust. .

Pretože ust. určuje dve podmienky, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka, alebo jeho zástupcu, je žalobca presvedčený, že skutočnosť, že sa mu mala narodiť v deň pojednávania dcéra, čo v prílohe doložil i lekárskym potvrdením o dátume pôrodu svojej partnerky, bola dostatočným dôvodom, aby súd predmetné pojednávanie odročil na neskorší termín. Uvedený dôvod je najmä s ohľadom na skutočnosť, že žalobca býva v Bratislave a len cesta do Košíc na pojednávanie a z Košíc trvá viac ako 12 hodín a teda pri účasti na pojednávaní by bol prakticky odcestovaný preč celý deň mimo dosah a tak by sa nielenže nemohol zúčastniť pôrodu svojej partnerky, ale ani byť nápomocný pri vyskytnutí sa akýchkoľvek komplikácií. V tomto smere poukázal na judikatúru súdov napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.9.2011 sp. zn. a rozhodnutie Ústavného súdu SR .

Pokiaľ súd prvého stupňa v dôvodoch rozsudku uviedol, že do okamihu vznesenia námietky premlčania žalovanou nebola otázka, kedy k odpredaju nábytku žalovanou ako predávajúcou kupujúcemu Š. N. došlo sporná a teda, že súd tvrdenia žalobcu uvedené v podaní zo dňa 24.1.2011 vyhodnotil ako účelové, tieto tvrdenia súdu sú podľa odvolateľa preukázateľne nepravdivé a nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. 1/ Predovšetkým v návrhu na vydanie platobného rozkazu bolo uvedené: „Napriek tomu, že sa bývalí manželia ústne dohodli o vyporiadaní BSM, odporkyňa túto skutočnosť nerešpektovala a niekedy koncom roku (september-október 2004) predala sedaciu súpravu a obývaciu stenu“. Z citovaného znenia vyplýva, že žalobca nemal vedomosť, kedy došlo k odpredaju predmetného nábytku, čo vyjadruje slovami niekedy koncom roku, pričom mesiace v zátvorke sú uvedené ako možnosť, kedy asi došlo k tomuto odpredaju (pravdou je, že v tom čase sa žalobca výslovne nezaoberal presne tým, kedy videl nábytok v byte naposledy a iba si pamätal, že tam už nebol niekedy koncom roku 2004. Z uvedeného v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by žalobca akceptoval deň X.X.XXXX ako deň odpredaja nábytku - navyše v tom čase žalobca o tomto dátume nemal a nemohol mať žiadnu vedomosť, pretože žiadny dátum odpredaja nebol do toho času nikdy prezentovaný. 2/ Žalobkyňa následne v odpore proti platobnému rozkazu podaného na súd dňa 28.12.2009 uvádza: „Hodnota nábytku nepresahuje sumu 6.000,- Sk (199,16 eur), za ktorú bol aj tento odpredaný Š. N.. Napriek svojmu jednoznačnému tvrdeniu o tom, za akú sumu bol tento nábytok odpredaný, vôbec v tomto odpore neuvádza, kedy sa tak malo stať a taktiež nedokladá ani žiadny doklad, ktorý by jej tvrdenie mal preukazovať. Preto nechápe žalobca ako je možné, že v čase podania odporu neuvádza, kedy mal byť nábytok predaný a ani to nedokladá dokladom, ktorý by mala mať k dispozícii a ktorý to má preukazovať. Doklad o odpredaji nábytku žalovaná dokladá prostredníctvom svojho právneho zástupcu na súd až na pojednávaní dňa 17.9.2010. Z uvedeného vyplýva, že až dňa 17.9.2010 bol prvýkrát predložený doklad zo dňa 4.9.2004 ako i prezentovaná skutočnosť, že v tento deň malo dôjsť k údajnému predaju nábytku. Skutočnosť, že predmetný nábytok nemohol byť predaný v auguste a v septembri 2004, preukazuje nepriamo výpoveď svedka Š.U. N., ktorý sa o tomto nábytku mal dozvedieť v zborovni školy, pričom počas letných prázdnin škola nefungovala a v zmysle písomného vyjadrenia svedkov sa predmetný nábytok nachádzal ešte v októbri roku 2004 v byte odporkyne. Navyše počas celého trestného konania nebolo zistené, za akú sumu bol predmetný nábytok predaný, odporkyňa to nevedela nijako doložiť a po celý čas uvádzala inú sumu, keď

- ak by bol nábytok predaný za sumu 6.500,- Sk nemá odporkyňa prečo pred policajným orgánom pri výsluchu tvrdiť, že to bolo približne za sumu 6.500,- Sk;

- ak by existoval doklad o predaji nábytku zo X.X.XXXX, musela by ho odporkyňa vedieť v tom čase policajnému orgánu doložiť, pričom v celom trestnom spise sa uvádza, že nábytok bol predaný za nezistenú sumu - teda v tom čase nevedela za čo ho predala a dnes už to vie;

- na súd o vyporiadanie BSM nebol doložený žiadny doklad o predaji nábytku, takže ak ho odporkyňa nedoložila polícii kvôli tomu, že je na súde, tak jednoznačne klamala;

- v návrhu na vyporiadanie BSM z 21.6.2005 odporkyňa uvádza: „v byte na C. už boli tieto veci: sedacia súprava a obývacia stena v zostatkovej hodnote 8.000,- Sk, ktoré s deťmi užívame“;

- v liste zo dňa 2.4.2007 odporkyňa uvádza: „Suma 9.278,- Sk, teda v podstate zodpovedá hodnote nábytku uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia“;

- odporkyňa aj na súde viackrát tvrdila, že nábytok predala za 6.000,- Sk, čo malo preukazovať doložené potvrdenie a navyše, že túto sumu považuje za primeranú, avšak na základe zisteného rozporu s jej predchádzajúcimi výpoveďami v trestnom konaní účelovo zmenila výpoveď, že dodatočne doplácala ešte 500,- Sk.

Podľa žalobcu uvedené rozpory v tvrdeniach žalovanej jasne preukazujú, že nábytok nebol predaný za sumu 6.000,- Sk ani 6.500,- Sk a že doklad o predaji nábytku zo dňa 4.9.2004 bol vyhotovený účelovo a neskôr. Z uvedených skutočností a vykonaných dôkazov je podľa žalobcu zrejmé, že tvrdenie súdu o údajnej zhode o dátume predaja zo dňa 4.9.2011 je nepravdivé a nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Naopak žalovaný sa prvýkrát k uvedenému dokladu, ako i k dátumu v ňom uvedenom vyjadril až dňa 24.1.2011, pretože skôr takýto doklad neexistoval a ani v žiadnom z predchádzajúcich konaní nebol predložený. Skutkové okolnosti vyplývajúce z dôkazov nachádzajúcich sa na súde naopak preukazujú, že žalovaná od r. 2005 sústavne menila svoje vyjadrenia ohľadne toho, aká bola hodnota nábytku a to počas celého trestného konania ako i konania o vyporiadanie BSM. Taktiež ako vyplýva z uznesenia Okresnej prokuratúry z 21.9.2007 žalobkyňa ešte v tom čase nemala ustálené, kedy nábytok predala a za akú sumu, preto sa tu uvádza: „V presne nezistenej dobe niekedy v r. 2004 bývalá manželka Q. S. T. S. T.. X.X.XXXX predala za nezistenú sumu bez jeho vedomia kompletnú obývaciu stenu ... .“ Keďže uvedené skutočnosti zachytené v zápisniciach, či už z trestného konania alebo na súde o vyporiadanie BSM je možno považovať za relevantný dôkaz vzhľadom na skutočnosť, že z týchto dôkazov vyplýva, že žalobkyňa sústavne menila svoju výpoveď, pričom nevedela povedať, kedy malo dôjsť k odpredaju nábytku a za akú sumu a preto považuje žalobca za preukázané, že doklad zo X.X.XXXX doložený žalovanou až na pojednávaní dňa 17.9.2010 je vyrobený podvrh a teda, že ani k odpredaju nábytku nedošlo dňa X.X.XXXX. Pokiaľ súd k dĺžke objektívnej premlčacej doby 10- ročnej uvádza, že tvrdenie žalobcu o úmyselnom konaní žalovanej žalobca v konaní nepreukázal, podľa žalobcu ako dôkaz o úmyselnom protiprávnom konaní zo strany žalovanej svedčí aj jej výpoveď na súde o vyporiadaní BSM, na čo poukázal žalobca vo vyjadrení z 1.10.2010, keď na pojednávaní dňa 13.3.2006 žalovaná vo svojej účastníckej výpovedi ako žalobkyňa k predmetu č. 8 - sedacia súprava a obývacia stena udáva, že tieto boli nadobudnuté ešte pred uzavretím ich manželstva. Boli nadobudnuté v odporcovom predchádzajúcom manželstve. Keďže predmetné veci neboli v danom byte účelne využité a zavadzali, tieto odpredala a za cenu zakúpenú ich predajom kúpila deťom dva skrinky na uloženie vecí. Žalovaný (v tomto konaní žalobca) si napriek jej výzvam, ktoré mu adresovala ešte pred tým, ako boli odpredané predmetné hnuteľné veci, teda sedaciu súpravu a obývaciu stenu neprevzal. Na otázku súdu z akého dôvodu bol tento nábytok pojatý do návrhu, keďže sama žalobkyňa v svojej výpovedi udáva, že bol nadobudnutý pred uzavretím manželstva udáva, že do predmetu BSM bol zahrnutý z dôvodu trestného konania pred policajným zborom. Uvedené skutočnosti teda podľa žalobcu preukazujú, že 1/ žalovaná pred odpredajom nábytku vedela, že tento patrí výlučne žalobcovi,

2/ predala ho preukázateľne protiprávne, keďže vedela, že jej nepatrí a nemala k jeho predaju žiadne oprávnenie, čo je postup v rozpore aj so zákonom, pričom vedela, že jeho odpredajom mu spôsobí škodu a

3/ je zodpovedná za škodu spôsobenú takýmto protiprávnym konaním. Táto výpoveď preto jednoznačne preukazuje, že zo strany žalovanej išlo o úmyselné protiprávne konanie. Čo sa týka vedeného trestného konania, podľa žalobcu z uznesenia o zastavení trestného konania sa vôbec nedá zistiť, z akého dôvodu bolo predmetné konanie zastavené. Teda žalovaná svoju výpoveď modifikovala tak, aby to vyzeralo, že to neurobila úmyselne, pričom zmeny jej tvrdenia preukazujú, že jej tvrdenia boli účelové a nepravdivé. Žalovaná totiž až následne začala tvrdiť:

a/ najskôr, že z dôvodu mladomanželskej pôžičky sa domnievala, že tento nábytok patrí do BSM a preto má byť v tomto konaní vysporiadaný,

b/ že žalobca nábytok nechcel a že jej povedal, že nech si ten nábytok nechá, teda bola uvedená do omylu o tom, že patrí jej a preto ho predala a

c/následne znovu, že sa domnievala, že tento nábytok patrí do BSM, pretože pôžičku platil žalobca za trvania BSM zo spoločných finančných prostriedkov.

Žalobca v odvolaní poukázal na to, že konanie o vyporiadanie BSM je špecifické tým, že obaja účastníci v konaní o vyporiadanie BSM majú postavenie žalobcu a teda podanie žalovaného označené ako vyjadrenie, ktorým sa domáha vydania veci, resp. finančnej náhrady spĺňa podmienky uplatnenia práva na súde. Postavenie žalovaného v konaní o vyporiadanie BSM ako žalobcu je judikované aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR napr. . V nadväznosti na uvedenú skutočnosť, preto i podanie vyjadrenia žalovaného v konaní o vyporiadanie BSM je nutné považovať za uplatnenie práva na súde a s takýmto uplatnením sa spájajú i účinky prerušenia plynutia premlčacej lehoty. V neposlednom rade poukázal žalobca na to, že v odpore proti platobnému rozkazu podanému na súd dňa 28.12.2009 si žalovaná písomne uplatnila započítanie svojej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu. V zmysle uvedeného má za to žalobca, že v danom prípade uvedený písomný prejav vôle žalobkyne je možné považovať za uznanie záväzku, v náväznosti na čo sa zakladá nová premlčacia doba v trvaní 10 rokov. Následne na to právny zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 17.9.2010 (str. 2 zápisnice) uvádza: „pokiaľ sa jedná o započítanie, ktoré si žalobkyňa uplatnila ako kompenzačnú námietku, v odpore proti platobnému rozkazu, uplatnila si ju v uvedenej výške 1.683,96 eur, avšak len z opatrnosti pre prípad, že žalobca svoju pohľadávku v konaní preukáže. Žalobkyňa uplatnenú pohľadávku v tomto momente neuznáva vôbec, ak áno tak len do výške 6.000,- Sk, za ktorú speňažila predmetné veci.“ Pokiaľ si teda žalovaná v písomnom podaní uplatnila kompenzačnú námietku podľa žalobcu týmto uznala svoj záväzok a až následné tvrdenie právneho zástupcu uvedené na pojednávaní, že to bolo len z opatrnosti, je irelevantné.

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 118,70 eur.

K stanovisku žalobcu, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, lebo súd prvého stupňa pojednával dňa 12.11.2010 bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu napriek tomu, že dňa 29.10.2010 bolo prvostupňovému súdu doručené prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu ospravedlnenie neúčasti žalobcu z tohto pojednávania vrátenie žiadosti o odročenie pojednávania žalovaná poukázala na to, že žalobca ako aj jeho právny zástupca sa o termíne pojednávania nariadeného na deň 12.11.2010 dozvedeli na pojednávaní dňa 17.9.2010, na ktorom boli obaja osobne prítomní, pričom voči termínu nariadeného pojednávania nemali žiadne výhrady. Pokiaľ žalobca ako sám uvádza v odvolaní považuje narodenie dieťaťa za výnimočnú, jedinečnú a neopakovateľnú udalosť, ktorá si vyžaduje jeho osobnú prítomnosť, v čase pojednávania konaného dňa 17.9.2010 musel vedieť, že na deň 12.11.2010 má jeho družka naplánovaný termín pôrodu. Túto skutočnosť neuviedol a súhlasil s termínom nariadeného pojednávania. Žalovaná okrem vyššie uvedeného poukázala na to, že termín pôrodu družky žalobcu, ktorý sa mimochodom určuje vždy len približne, nemožno klasifikovať ako dôležitý dôvod v zmysle ust. účinného v čase žalobcovej žiadosti o odročenie pojednávania, nakoľko pôrod sa netýka osoby žalobcu ale jeho družky, žalovaná nevidí žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by mal byť približný termín pôrodu považovaný za dôležitý dôvod na strane žalobcu pre odročenie pojednávania. V tejto súvislosti žalovaná zároveň zdôraznila, že žalobcovi sa maloleté dieťa narodilo až 15.11.2010, teda tri dni po tom, ako sa uskutočnilo pojednávanie. Preto žalobcovi nebránila žiadna skutočnosť, aby sa pojednávania dňa 12.11.2010 zúčastnil. Okrem vyššie uvedeného vychádzajúc z ospravedlnenia žalobcu jednoznačne vyplýva, že dôvod neúčasti na pojednávanie sa týka výlučne žalobcu a nie jeho právneho zástupcu. Preto je nepochopiteľné, z akého dôvodu sa pojednávania nariadeného na deň 12.11.2010 nezúčastnil právny zástupca žalobcu. Žalovaná má za to, že v prípade, ak by bol pre žalobcu výsluch svedka p. N. taký dôležitý, ako to tvrdí vo svojom odvolaní, nič nebránilo tomu, aby sa pojednávania, resp. jeho výsluchu zúčastnil aspoň jeho právny zástupca, ktorý by svedkovi kládol otázky. Túto možnosť však žalobca nevyužil a jeho právny zástupca sa bez udania relevantného dôvodu pojednávania nezúčastnil. Vyššie uvedené žalobcove ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a žiadosť o odročenie pojednávania považuje žalovaná výlučne za snahu žalobcu predlžovať umelo konanie. Vychádzajúc zo súdneho spisu je zároveň zrejmé, že zo strany žalobcu nejde o jediný prípad, kedy žiadal o ospravedlnenie z pojednávania resp. o jeho odročenie. Žalovaná zároveň poukazuje na špekulatívne a zavádzajúce tvrdenia žalobcu, ktoré prezentuje vo svojom odvolaní. Žalovaná sa vôbec nemôže stotožniť s tvrdením žalobcu podľa ktorého: „Prvostupňový súd vo viacerých skutočnostiach iba prevzal tvrdenie žalovanej s ktorými sa stotožnil a na nich založil skutkový stav veci.“ To, že tvrdenia žalovanej korešpondujú so závermi súdu prvého stupňa neznamená, že by prvostupňový súd nezistil náležite skutkový stav a vychádza len z tvrdení žalovanej, ako to uvádza v odvolaní žalobca. Skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového súdu bolo v konečnom dôsledku v neprospech žalobcu,

nemôže byť dôvodom, pre ktorý by malo byť rozhodnutie založené na nesprávnom skutkovom zistení. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania je bezpochyby zrejmé, že žalovaná náležite preukázala, že nábytok predala p. Š. N. X.X.XXXX. Takéto tvrdenie preukázané čestným prehlásením o predaji, ktoré žalovaná prvostupňovému súdu počas konania predložila, nebolo zo strany žalobcu žiadnym relevantným spôsobom vyvrátené. Vzhľadom na námietky žalobcu považuje žalovaná za potrebné predovšetkým upriamiť pozornosť na ten fakt, že skutočnosť, že nábytok bol predaný v období august a september 2004 potvrdzuje o.i. aj samotný žalobca a to tak vo svojom návrhu na začatie konania zo dňa 7.12.2009 („... výška spôsobenej škody a teda hodnota predmetnej sedacej súpravy a obývacej steny v polovici r. 2004, kedy došlo k neoprávnenému odpredaju...“) ako aj z jeho vyjadrenia zo dňa 1.2.2010 („predmetný nábytok bola žalovaná povinná vrátiť v r. 2004 resp. jeho neoprávneným odpredajom v polovici r. 2004 spôsobila žalobcovi škodu..“). V tomto smere poukázala na návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 7.12.2009 v súdnom spise a vyjadrenie žalobcu zo dňa 1.2.2010 v súdnom spise. Okrem vyššie uvedeného žalovaná poukazuje aj na tvrdenie žalobcu prezentované na pojednávaní dňa 17.9.2010 podľa ktorého nábytok žalovaná predala údajne ešte oveľa skôr a to začiatkom r. 2004 („Naše manželstvo s odporkyňou bolo rozvedené niekedy v novembri 2003 a právoplatnosť rozvod nadobudol asi v januári 2004. Ihneď po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku odporkyňa tento nábytok predala...“). Ako dôkaz poukázala žalovaná na zápisnicu z pojednávania zo dňa 17.9.2010. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia samého žalobcu je teda jednoznačne zrejmé, že žalobca mal vedomosť o tom, v akom období došlo k odpredaju nábytku, preto nemôže obstáť jeho tvrdenie prezentované v odvolaní, že žalobca nemal vedomosť, kedy došlo k odpredaju predmetného nábytku. Skutočnosť, že v súčasnosti už žalobca tvrdí, že k predaju nábytku nemohlo dôjsť dňa X.X.XXXX, ako to tvrdí žalovaná, nakoľko tento nábytok údajne videl u žalovanej ešte v decembri r. 2004 je výsledkom toho, že žalobca si je vedomý skutočnosti, že svoju pohľadávku uplatnil voči žalovanej po uplynutí premlčacej doby, snaží sa úmyselne posunúť začiatok plynutia lehoty (obdobie predaja nábytku) tak, aby doba, kedy uplatnil svoj nárok na súde, ešte spadala do premlčacej doby. Vychádzajúc zo spisového materiálu a to predovšetkým z vyššie uvedených tvrdení žalobcu je bezpochyby zrejmé, že medzi žalobcom a žalovanou obdobie predaja nábytku (august - september r. 2004) nebolo počas priebehu konania vonkoncom sporné a to až do momentu kedy žalovaná vzniesla námietku premlčania. Tvrdenia žalobcu podľa ktorých, keby žalovaná vedela presný dátum predaja, tak by ho uviedla už pri vypracovaní odporu proti platobnému rozkazu, prípadne ešte skôr počas trestného stíhania, ktoré bolo voči jej osobe zastavené, je nutné považovať výlučne za špekulatívne, ničím nepodložené a irelevantné. Rovnaký postoj zaujíma žalovaná aj voči žalobcovmu tvrdeniu, podľa ktorého pokiaľ doklad o predaji nábytku, ktorý prvostupňovému súdu v priebehu konania nepredložila skôr ako dňa 24.1.2011, neexistoval. Žalobca sa opätovne snaží prostredníctvom špekulatívnych konštrukcií bez toho, aby svoje tvrdenia preukázal, zavádzať konajúci súd.

Poukazujúc na ust. všetky dôkazy a skutočnosti sú účastníci povinní predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr sa neprihliada. Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa o skutočnosti, že žalovaná predáva nábytok p. N. nemohol dozvedieť v zborovni školy, nakoľko počas letných prázdnin škola nefungovala, považuje žalovaná tiež za zavádzajúce, pretože p. Š. N. sa o tejto skutočnosti mohol dozvedieť nielen začiatkom septembra, ale aj koncom augusta, nakoľko pred začatím školského roku, učitelia sú v školách minimálne posledný augustový týždeň. Pokiaľ žalobca poukazuje na písomné vyjadrenia svedkov, zrejme myslel žalobca na čestné prehlásenia žalobcovej matky, jeho priateľky a p. C. B., žalovaná tieto považuje za nepravdivé a vyložene účelové a v tejto súvislosti odkazuje v plnom rozsahu na svoje tvrdenia prezentované v podaní zo dňa 30.11.2011. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa odlišne uvádzanej výšky ceny, za ktorú žalovaná predala nábytok, dôvod pre ktorý v minulosti bola uvedená vyššia suma, za ktorý nábytok bol odpredaný, žalovaná vysvetlila v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Rovnako v prípade žalobcovho tvrdenia na aplikáciu 10-ročnej premlčacej objektívnej doby žalovaná opätovne zdôraznila, že táto dĺžka premlčacej doby sa vzťahu je výlučne na situáciu, kedy bola škoda spôsobená úmyselne, k čomu v tomto prípade nedošlo. Z výpovede, na ktorú poukazuje žalobca vo svojom odvolaní v žiadnom prípade nevyplýva, že by žalovaná predala nábytok s údajným úmyslom spôsobiť žalobcovi týmto škodu. Tvrdenia žalobcu sú špekulatívne a zavádzajúce bez akéhokoľvek relevantného dôkazu, ktorý by preukazoval tieto tvrdenia. Skutočnosť, že žalovaná údajne ako to tvrdí žalobca úmyselne zahrnula nábytok do majetkovej podstaty BSM, ešte vonkoncom nemožno stotožňovať s údajným úmyslom spôsobiť žalobcovi predajom nábytku škodu. Odhliadnuc od uvedeného žalobkyňa považuje za potrebné zároveň uviesť, že nábytok zahrnula do majetkovej

podstaty BSM z toho dôvodu, že bola v tom čase toho názoru, že keď nábytok bol splácaný počas trvania manželstva (uvedenú skutočnosť potvrdil aj žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 27.10.2005 v konaní o vyporiadanie BSM sp. zn. , ktoré priložil ako prílohu aj v tomto konaní) je automaticky súčasťou majetkovej podstaty BSM. Nie je preto vonkoncom možné hovoriť o akomkoľvek úmyselnom konaní zo strany žalovanej. Ako dôkaz poukázala žalovaná na vyjadrenie žalobcu zo dňa 27.10.2005 v súdnom spise . O skutočnosti, že predajom nábytku nebol úmysel žalovanej spôsobiť týmto predajom žalobcovi škodu svedčí o.i. bezpochyby aj uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Obvodného oddelenia Košice-Juh, ČVS: ORP-664/JU-KE-2007 zo dňa 2.8.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.9.2007. Uvedeným uznesením došlo k zastaveniu trestného stíhania vedeného proti žalovanej, nakoľko nebola naplnená skutková podstata trestného činu sprenevery, teda o.i. nebol preukázaný ani úmysel žalovanej spôsobiť škodu. Námietka žalobcu, že uvedené uznesenie je nepreskúmateľné je taktiež nutné považovať za irelevantné, keďže uznesenie je právoplatné a je z neho jednoznačne zrejmé, že skutok, pre ktorý bolo voči odporkyni začaté trestné stíhanie nie je trestným činom sprenevery. Skutok pri tom nie je možné považovať za trestný čin, ak sa nepreukážu jednotlivé znaky tej ktorej skutkovej podstaty, teda v prípade trestného činu sprenevery aj úmyselného konania. Zároveň žalovaná poukázala na to, že nikdy neprezentovala tvrdenie uvedené žalobcom v odvolaní ...“nie je ani pravdivé tvrdenie žalovanej, že bolo trestné konanie zastavené z dôvodu, že nebolo preukázané úmyselné protiprávne konanie z jej strany“. Vo svojom podaní zo dňa 30.11.2011 uviedla: „Uvedeným uznesením došlo k zastaveniu trestného stíhania vedenej proti žalovanej, nakoľko nebola naplnená skutková podstata trestného činu sprenevery, teda okrem iného nebol preukázaný ani úmysel žalovanej spôsobiť škodu.“ Pokiaľ podľa žalobcu súd prvého stupňa údajne prevzal názor žalovanej v prípade momentu uplatnenia si nároku žalobcu na súde, v tejto súvislosti zotrváva žalovaná na svojom tvrdení prezentovanom v podaní zo dňa 30.11.2010 podľa ktorého za uplatnenie nároku na súde nemožno považovať akékoľvek podanie v rámci iného konania. Je preto vonkoncom neakceptovateľné, aby sa žalovaná mohla stotožniť s tvrdením žalobcu, podľa ktorého podanie vyjadrenia žalobcu v konaní o vyporiadanie BSM je nutné považovať za uplatnenie práva na súde. Je teda bezpochyby zrejmé a ničím nevyvrátiteľné, že žalobca si svoj nárok na zaplatenie sumy, ktorá údajne zodpovedala cene nábytku, uplatnil na súde až návrhom na vydanie platobného rozkazu a nie vyjadrením zo dňa 27.10.2005, ako to uvádza žalobca. Skutočnosť, že žalobca vo svojom podaní zo dňa 27.10.2005 požadoval v konaní o vyporiadanie BSM od žalovanej vrátenie nábytku ešte neznamená, že si uplatnil nárok na zaplatenie sumy, ktorá údajne zodpovedala cene nábytku. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 27.10.2005 vonkoncom nevyplýva uplatnenie nároku na zaplatenie sumy, ktorá údajne zodpovedala cene nábytku požadovanej žalobcom v tomto konaní. Skutočnosť, že žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.10.2005 požadoval vrátenie nábytku nie je možné považovať za uplatnenie nároku v zmysle platných právnych predpisov SR. Nárok na súde je nutné uplatniť návrhom resp. žalobou, ktorá musí mať zákonom predpísané náležitosti a nie akýmkoľvek podaním v inom konaní. Žalovaná vo vyjadrení zdôraznila, že z odporu žalovanej zo dňa 23.12.2009 vonkoncom nevyplýva, že by žalovaná uznala pohľadávku žalobcu v zmysle ust. , čo do výšky a dôvodu, ako to uvádza žalobca. Podľa ust. veta druhá , ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Žalovaná si v odpore uplatnila kompenzačnú námietku vo výške 1.683,96 eur pre prípad (čiže za podmienky), že žalobca svoju pohľadávku v konaní preukáže. Zároveň však zdôraznila, že v pohľadávku žalobcu neuznáva vôbec. Zápisnica z pojednávania zo dňa 17.9.2010. Skutočnosť, že žalovaná si uplatnila kompenzačnú námietku z opatrnosti pre prípad, že žalobca v konaní svoju pohľadávku preukáže, nevylučuje oprávnenie žalovanej namietať pohľadávku ako takú, najmä za okolností, na ktoré žalovaná poukázala v odpore a to, že výška pohľadávky žalobcu je sporná a súčasne navrhovala návrh na začatie konania zamietnuť. Skutočnosť, že žalovaná uplatnila v odpore z opatrnosti kompenzačnú námietku nie je ničím neakceptovateľné a zvláštne. Odhliadnuc od vyššie uvedeného žalovaná naďalej trvá na podaniach zo dňa 3.11.2010, 12.11.2010 a 30.11.2011, ktorými bezpochybne poukázala na uplynutie premlčacej doby a vzniesla námietku premlčania voči nároku, ktorý si uplatnil žalobca v tomto konaní.

Krajský súd ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote ( ) preskúmal rozsudok podľa , ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a rozsudok verejne vyhlásil v zmysle s ust. potom čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. .

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa s poukazom na ust. , rozsudok ak vecne správny potvrdil.

Žalobca odvolací dôvod podľa ust. odôvodnil tým, že súd prvého stupňa vo veci pojednával dňa 12. novembra 2010 napriek tomu, že prvostupňovému súdu bolo doručené ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa, keďže v čase pojednávania vytýčeného na deň 12. novembra 2010 mala jeho družka naplánovaný termín pôrodu.

Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnený odvolací dôvod podľa ust. je daný.

Z práva účastníka občianskeho súdneho konania zúčastniť sa na pojednávaní v právnej veci pred súdom (článok 38 ods. 3 prvá veta Listiny základných práv a slobôd a SR, zákon v ust. určuje len jednu výnimku za splnenia ktorej sa môže vec prejednať sa aj za neprítomnosti účastníka: t.j. ak sa riadne predvolaný účastník na pojednávanie nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Ustanovenie teda určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby mohol súd vec prejednať v neprítomnosti účastníka: riadne predvolanie a absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca ako aj jeho právny zástupca termín pojednávania určeného na deň 12. novembra 2010 vzali na vedomie na pojednávaní dňa 17.09.2010. Posúdenie toho, čo je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania ( v znení účinnom v čase pojednávania konaného dňa 12.11.2010) je vecou súdu.

Súd prvého stupňa niekoľkokrát akceptoval žiadosť o odročenie pojednávania (termín pojednávania vytýčený na deň 19.5.2010, odročený na 16.6.2010 z dôvodu nečakanej pracovnej cesty žalobcu v zahraničí, termín pojednávania bol odročený na 16.6.2010, pojednávanie zo dňa 16.6.2010 bolo odročené z dôvodu meškania vlaku. Pojednávanie zo dňa 17.9.2010 bolo odročené na určitý termín 12.11.2010 a žalobca vedel, že na toto pojednávanie bude predvolaný svedok Š. N.. Tým, že súd vec prejednával a vypočúval aj svedka Š. N., neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Rovnako súd prvého stupňa akceptoval aj žiadosť o odročenie pojednávania vytýčený na deň 14.12.2011 z dôvodu kolízie termínov pojednávania právneho zástupcu žalobcu.

Rovnako dospel odvolací súd k záveru, že nie sú splnené ani odvolacie dôvody podľa a

Odvolací dôvod podľa , spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke, a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením až 136 , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Podľa ustanovenia nesprávnym právnym posúdením veci je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú dané.

Súd prvého stupňa na prejednávanú vec aplikoval relevantné ustanovenia , a a zaoberal sa okolnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné.

Pokiaľ ide o odvolacie námietku žalobcu týkajúcu sa otázky premlčania, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje ( ), lebo súd prvého stupňa sa s danou otázkou vysporiadal správne a zákonne. Rovnako sa odvolací súd nestotožňuje s odvolacím dôvodom uplatneným podľa spočívajúcom v nesprávnom skutkovom zistení, lebo odvolacia námietka žalobcu, že skutkové zistenia nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní neobstojí. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že výpoveď žalovanej v konaní o vyporiadanie BSM v zápisnici z pojednávania 13.03.2006 v konaní jednoznačne preukazuje z jej strany spôsobiť škodu žalobcovi úmyselne, s týmto tvrdením sa ani odvolací súd nestotožňuje. Žalobca pritom v odvolaní cituje iba časť výpovede žalobkyne, t.j. na otázku z akého dôvodu bol predmet sedacia súprava a obývacia stena zahrnutá do predmetu BSM, žalobkyňa síce uviedla, že z dôvodu trestného konania vedeného príslušným policajným zborom, avšak na upresnenie dodala, že tento bol zakúpený za existencie prvého manželstva na mladomanželskú pôžičku. Táto mladomanželská pôžička bola splácaná aj za trvania ich manželstva, preto z tohto dôvodu podľa názoru žalobkyne patrí aj tento hnuteľný majetok do BSM a mal by byť v tomto konaní vyporiadaný. Aj samotný žalobca v konaní o vyporiadanie BSM k predmetu č. 8 uviedol, že tento bol splatený v prevažnej časti ešte pred uzavretím manželstva, počas manželstva vynaložil možno 3.200,- Sk na splatenie týchto vecí.

Pokiaľ žalobca v odvolaní opätovne tvrdí, že podaním vyjadrenia v konaní o vyporiadanie BSM, v ktorom uviedol, že domáha sa vydania týchto vecí, bolo uplatnené právo na súdnu ochranu veci a že za navrhovateľa v zmysle ust. treba rozumieť aj odporcu poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu , žalobca sa mylne domnieva, že konanie o vydanie vecí tvoriacich výlučne vlastníctvo jedného z manželov možno prejednať v rámci konania o vyporiadanie BSM. Takýto návrh môže byť podaný zo strany navrhovateľa alebo odporcu, v takomto prípade ide len o vzájomný návrh, ktorý musí mať náležitosti vzájomného návrhu. Takýto vzájomný návrh žalobca v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva ako žalovaný nepodal, a preto jeho tvrdenie, že toto vyjadrenie je nutné považovať za uplatnenie práva na súde s účinkami prerušenia plynutia premlčacej lehoty je nedôvodné. Rovnako nemožno považovať vznesenú kompenzačnú námietku žalovanou v odpore proti platobnému rozkazu za uznanie dlhu, pretože kompenzačná námietka sama o sebe nemá náležitosti podľa ust. (uznania dlhu, čo do dôvodu i výšky).

Odvolací súd preto v súlade s ust. , rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd zároveň podotýka, že ak by aj žalobca preukázal, že škoda odpredajom nábytku bola spôsobená úmyselným trestným činom alebo kompenzačná námietka žalovanej spĺňala náležitosti platného uznania dlhu, prípadne, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť neskôr ako X.X.XXXX, žaloba bola podaná aj po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ako to správne uzavrel súd prvého stupňa.

Ako vecne správny potvrdil i výrok o trovách prvostupňového konania. Pretože žalovaná bola v konaní na súde prvého stupňa úspešná, súd prvého stupňa správne zaviazal neúspešného žalovaného k náhrade trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za podanie odporu vo výške 113,50 eur a z trov právneho zastúpenia advokáta vypočítanej podľa vyhl. č. z tarifnej hodnoty 2.193,- eur vo výške 91,29 eur za 11 úkonov právnej služby.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § ust. v spojení s ust. tak, že odvolací súd zaviazal neúspešného žalobcu nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v sume 118, eur, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej služby, vyjadrenie sa k odvolaniu 91,29 eur z hodnoty vecí a to zo sumy 2.193,- eur v súlade s ust. Advokátskej tarify + režijný paušál 7, eur + 20 % DPH 19, eur, spolu trovy odvolacieho konania 118, eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.