Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_15CoE-100-2013.pdf
PDF · 92.77 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/100/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Ul. Karadžičova č. 8, 821 08 Bratislava, IČO 35 831 154, zast. JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Ul. Karadžičova č. 8, 821 08 Bratislava, proti povinnému K. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Ul. Z. č. XX, XXX XX G. Bystrica, t.č. na neznámom mieste zast. opatrovníkom D. K., zamestnankyňa Okresného súdu Zvolen, vedenej pod sp.zn. Ex 1383/2009 súdnou exekútorkou JUDr. Viera Uhríková, so sídlom exekútorského úradu Ul. Letná č. 40, 040 01 Košice, o vymoženie 1852,84 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 4Er/1140/2009-32, zo dňa 19. októbra 2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 1383/9 súdnou exekútorkou JUDr. Vierou Uhríkovou, na základe poverenia vydaného Okresným súdom v Banskej Bystrici dňa 10.08.2009 pod č. 5601 050852, zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 55,56 eur, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal.
Zastavenie exekúcie súd odôvodnil tým, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný na náklade neplatnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka - čl. VIII. Záverečné ustanovenia bod 3. - Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. pre poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám
- občanom, ktoré majú povahu univerzálnych obchodných podmienok a sú súčasťou Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 04.05.2004 (uzavretej medzi povinným (dlžníkom) ako spotrebiteľom a právnym predchodcom oprávneného VÚB, a.s. (veriteľom) ako dodávateľom), ako aj znenie rozhodcovskej doložky uvádzané priamo v bode 5. čl. II. cit. zmluvy - znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vyplývať na obsah zmluvy, čo je neprijateľnou a neplatnou podmienkou. Exekučný súd aplikoval ust. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka - § 52 a nasl. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, v ktorých je s účinnosťou od 01.04.2004 implementovaná smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).
V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku). Povinnosť, kto má trovy platiť, posudzoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a
s prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, spočívajúce v tom, že oprávnený predložil súdu nespôsobilý exekučný titul na vykonanie exekúcie, ich zaplatenie uložil oprávnenému. Namiesto exekútorkou uplatnenej výšky trov 67,13 eur, jej ich priznal vo výške 55,56 eur. Trovy posudzoval podľa ust. vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom od 01.05.2008. Oprávnený nebol s návrhom na vykonanie exekúcie úspešný, preto mu súd náhradu uplatnených trov exekúcie nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť, trval na pokračovaní v exekúcii.
Namietal, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka sa vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Právna dovolenosť a rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Obsah rozhodcovskej doložky, nemožno posudzovať z hľadiska ne/prijateľnosti pôsobnosti ustanovení Občianskeho zákonníka.
Dohodnutá rozhodcovská doložka zakotvuje rozhodcovské konanie ako alternatívu, nie ako výlučnú možnosť. Spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť žalobou i na všeobecný súd SR. Princíp rovnosti účastníkov bol podľa názoru oprávneného zachovaný. Predložením rozhodcovskej doložky si právny predchodca oprávneného plnil len svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona o bankách a nemožno ho za to sankcionovať (§ 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách).
Exekučný súd prekročil rámec preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z ust. Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR. V prejednávanej veci sa stal rozsudok rozhodcovského súdu právoplatný a vykonateľný aj preto, že povinný nepodal ani opravný prostriedok podľa § 37 ZoRK žiadosť o preskúmanie rozsudku iným rozhodcom, ani žalobu na súd na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 a nasl. ZoRK. Zo súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by mal exekučný súd povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak procesnú pasivitu povinného (napríklad v nepodaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku).
Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.
Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.).
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).
V danom prípade právny vzťah účastníkov zmluvy o úvere spadá nielen pod ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinné v čase uzavretia posudzovanej zmluvy, ale zároveň je možné subsumovať ho pod ust. § 52 a nasl. týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv (ochrany spotrebiteľa) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v
znení účinnom od 01.04.2004 do 31.12.2007. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní totiž možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Správne okresný súd konštatoval, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany
- spotrebiteľa, že úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno- právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva.
Zisteniu právnej povahy (spotrebiteľskému charakteru) zmluvného vzťahu bolo potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, jeho ďalší procesný postup, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul. Výsledkom bolo zistenie o neplatnosti rozhodcovskej doložky.
Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s., pre poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám
- občanom, ktoré sú v zmysle čl. III. bod 6. neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 04.05.2004, v čl. VIII. bod 3. stanovili, že „Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli z tejto zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Rozhodcovské konanie sa koná v sídle rozhodcu a rozhodca rozhoduje vo veci bez ústneho pojednávania, iba na základe písomných materiálov predložených stranami v lehote rozhodcom stanovenej. Rozhodca môže nariadiť ústne pojednávanie, ak nebude považovať predložené listiny za dostačujúce. Písomnosti v rozhodcovskom konaní zasiela rozhodca stranám na adresu, ktorú strana uviedla alebo jej zvolenému právnemu zástupcovi. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak adresát písomnosť odmietol prevziať, alebo ak aj napriek oznámeniu pošty si ju ako poštovú zásielku nevyzdvihol. Rozhodcovský rozsudok je konečný a záväzný a dňom doručenia nadobúda účinku právoplatného súdneho rozhodnutia. Táto rozhodcovská doložka je súčasťou zmluvy a zaväzuje právnych nástupcov obidvoch zmluvných strán. Zánik zmluvy sa nedotýka tejto rozhodcovskej doložky, ktorá je jej súčasťou.“ V znení: „ Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.“, bola rozhodcovská doložka zakotvená do čl. II. bodu 5. Zmluvy o flexipôžičke (úvere), ktorú účastníci podpísali dňa 04.05.2004.
Niet pochýb o tom, že rozhodcovská doložka, či už uvedená v zmluve (o úvere), alebo vo VOP, nie je dojednaná individuálne.
Rozhodcovská doložka, čl. II bod 5., je súčasťou formulárových zmlúv o úvere, vopred pripravených veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov, ktorú povinný ovplyvniť nemohol, a je otázne, či si ju vôbec všimol. Povinný (spotrebiteľ) v konečnom dôsledku zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej význam (rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces) preukázateľne veriteľ povinnému (spotrebiteľovi) ani nevysvetlil. Individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená, že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.
Okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy.
Z ust. 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere, na ktoré poukazuje oprávnený, pre banky vyplývajúcu povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (pol. 88k odkazuje na zákon č. 510/2002 z.z. o platobnom styku a zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) - ods. 1,
nemožno vykladať ako samovoľné, automatické vylúčenie možnosti prejednania prípadného sporu účastníkov všeobecným súdom. Dané ustanovenie nepopiera vo všeobecnosti alternatívnu možnosť riešenia sporov všeobecným súdom, o čom svedčí aj dikcia ods. 2 cit. ustanovenia, podľa ktorého, ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa ods. 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (pol. 88i - odkazuje na O.s.p. ). Veriteľ (právny predchodca oprávneného) pri podpise zmluvy takto nepostupoval. Dlžníkovi (spotrebiteľovi) jednoznačne nedal na výber, ale mu predložil k podpisu zmluvu vrátane vopred pripravenej rozhodcovskej doložky, ktorá zakotvuje rozhodcovské konanie ako výlučnú možnosť riešenia sporov, že s takouto doložkou súhlasí.
V zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (písm. q) prílohy č. 1) postup súdu môže smerovať ku záveru o nekalosti rozhodcovskej doložky vtedy, kedy pri riešení sporov zo spotrebiteľskej zmluvy sa má podľa nej postupovať len cestou rozhodcovského konania, t.j. rozhodcovské konanie (arbitráž v terminológii smernice) je jedinou možnosťou.
Pokiaľ by platnosť rozhodcovskej doložky mala byť založená na tom, že jej znenie je zakotvené priamo vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s., pre poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom, treba jednoznačne konštatovať, že nielenže nebola dojednaná individuálne, ale nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 04.05.2004 je síce v závere pred podpismi účastníkov uvedené, že : „Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky, ktorými sa riadia zmluvné strany vo veciach, ktoré nie sú osobitne upravené v tejto úverovej zmluve, .......“, VOP sú len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak bližšie identifikovaný v zmluve. A hoci by aj boli takéto VOP (písomný dokument) technicky spojené so zmluvou o úvere, nemožno z toho vyvodiť, že danú rozhodcovskú zmluvu (doložku) účastníci uzavreli písomne resp. že by ju uzavreli ako samostatnú zmluvu. Ak by sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou treba v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu, či iný základný právny vzťah, ku ktorému sa predmetná rozhodcovská doložka viaže, t.j. obsah rozhodcovskej doložky musí jednoznačne určovať z akého základného právneho vzťahu vzniknuté spory medzi účastníkmi podliehajú dohodnutému režimu riešenia mimosúdnou cestou v rozhodcovskom konaní. V danom prípade tomu tak nie je.
Rozhodcovský rozsudok nebol vydaný oprávnenou osobou, preto nemôže byť a nie je riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil aj vo výroku o trovách exekúcie.
Exekúcia bola od počiatku vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil súdu oprávnený. Ak okresný súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku jeho rozhodnutie o tom, kto má platiť trovy exekúcie,
je správne. Ust. § 203 Exekučného poriadku, či už ods. 1 (ak oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie), alebo 2 (povinný je nemajetný), alebo 3 (na povinného bol vyhlásený konkurz) dopadá na prípady, kedy výnimočne oprávnený musí splniť povinnosť trovy platiť inak vyžadovanú od povinného.
Preskúmaním výšky trov exekúcie odvolací súd dospel k záveru, že výšku nevyhnutných trov, ktoré vznikli súdnej exekútorke okresný súd priznal v nadväznosti na vyúčtovanie predložené súdnou exekútorkou súdu dňa 20.08.2012 a podľa vyhlášky platnej v rozhodnom čase t.j. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 141/2008 Z.z. účinnej od 1. mája 2008, čo značí, že základom na určenie odmeny súdneho exekútora je zásadne výška vymáhanej (do 30.4.2008 to bola výška „vymoženej“) pohľadávky, to však neplatí v prípadoch, v ktorých § 6 a § 14 až § 16 Vyhlášky určuje inak. V danom prípade bola exekúcia zastavená v štádiu prebiehajúcej exekúcie, po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. V takomto prípade sa odmena exekútora určuje spôsobom stanoveným podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky, ktoré zakotvuje, že ak je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura (ods. 1). Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura (ods. 2). § 15 Vyhlášky stanovuje, ktoré úkony exekučnej činnosti sa odmeňujú paušálnou sumou. Takýto postup exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 M Cdo 16/2005. Zároveň sa okresný súd riadil príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku (§ 196, § 200 ods. 1). Rešpektoval existujúcu judikatúru súdu vyššieho stupňa a existujúcu právnu prax. Tam, kde exekútor pri vyúčtovaní niektorých položiek, konkrétne uvedených v odôvodnení uznesenia prvostupňového súdu pochybil, súd to zohľadnil v rozhodnutí tak, že exekútorke po vykonaných úpravách priznal trovy v nižšej sume než uplatnila. Rozhodnutie okresného súdu je správne aj z hľadiska prisúdenej výšky trov exekúcie.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.