Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13C-17-2023.pdf
PDF · 191.86 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/17/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rimavská Sobota sudkyňou JUDr. Martinou Koreňovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D., E. B. F. XXX/XX, zastúpený URBÁNI & Partners s.r.o. so sídlom Banská Bystrica, Ul. Skuteckého č. 17, IČO: 36 646 181 proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR so sídlom Bratislava, Ul. Pribinova č.2 o zaplatenie 4 000,- eur s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 000,- eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4 000,- eur z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej žalovaným k ujme žalobcu a to z titulu porušenia práva Európskej únie (ďalej len EÚ), konkrétne čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý stanovuje maximálny týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, pričom v súdenom prípade týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru SR sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny), ktorý pracovný čas v súhrne takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo žalobcovi zakladá právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdmi v Slovenskej republike ako členskom štáte EÚ. 1.1 Žalobu odôvodnil tým, že na prípad žalobcu sa vzťahuje Smernica 93/104/ ES a Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá zjednocuje ustanovenia smernice 93/104/ ES). Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že: "Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín". Tento článok ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z práva EÚ, pričom Súdny dvor EÚ súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s ich "riadnym" pracovným časom nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas (bod 55 rozsudku SD EÚ vo veci C - 429/09 Fuß, bod 27 rozsudku SD EÚ vo veci C-137/05 Vorel, bod 95 rozsudku SD EÚ vo veci C- 397/02 Pfeiffer). V dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa SD EÚ je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícií, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi (body 48, 58 rozsudku SD EÚ vo veci C-14/04, Dellas). Uvedené rozsudky SD EÚ potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písmena b) Smernice 2003/88/ ES, tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku SD EÚ vo veci C-397/01, Pfeiffer). 1.2 Ďalej tým, že napriek tomu, že príloha č. 4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6. Prílohy č. 4) znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť však nepotvrdzuje. Ku okolnostiam prípadu žalobcu je potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru SD EÚ. Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES neprebral ustanovenia jej čl. 6 písmeno b), ktoré stanovuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Uvedené pochybenia v Zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, keďže podľa práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Podstata nároku žalobcu spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov Zákon o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. 1.3 Ďalej tým, že pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. 1.4 Ďalej tým, že v prípade žalobcu boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, za porušenie jeho práva garantovaného čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru SD EÚ a to predovšetkým o judikát vo veci G. Fuß (C-429/09), v ktorom SD EÚ výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti SD EÚ rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, a to:1.) cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie je dostatočne závažné, 3.) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalobca má za to, že v jeho prípade došlo k splneniu uvedených troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ER a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku takto vzniknutej škody pred slovenským súdom.
1.5 Ďalej tým, že náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom porušením ich práva podľa musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku porušenia právnej normy EÚ, mu bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. 1.6 Ďalej tým, že podľa judikatúry SD EÚ týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť: "škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný" (bod 59 rozsudku SD EÚ vo veci C 429/09 Fuß). V tejto súvislosti uvádza čl. 2 bod 5 Preambule Smernice č. 2003/88/ES, že pojem "odpočinok" znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť "maximálnu hranicu týždenného pracovného času". V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Preambula prvej smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov organizácie pracovnej doby v tejto súvislosti zdôrazňuje, že: "v záujme zaistenia bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí byť poskytnutá minimálna denná, týždenná, ročná doba odpočinku a primerané prestávky v práci. 1.7 A nakoniec tým, že analýza slovenského právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá použitím ktorých, by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe ktorá podľa § 11-13 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové práva uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy (čl. 82 Nariadenia EÚ č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru SD EÚ) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99). Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa Občianskeho zákonníka sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, keďže sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a musí
existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivitu pretože nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky) na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytnutej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. Na záver žalobca poukázal na rozhodnutia súdov SR v obdobných súdnych sporoch. 2. Súd žalobu postupom podľa ust. § 167 ods. 2 Zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) doručil na vyjadrenie žalovanému. Žalovaný sa podaním zo dňa 13.03.2023 k žalobe vyjadril. Vo vyjadrení uviedol nasledovné: 2.1 Vzhľadom na námietku nepríslušnosti súdu, námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania a námietku nedôvodnosti žaloby a premlčania žalovaný navrhol, aby súd konanie zastavil, prípadne žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. 2.2 Žalovaný namietal nepríslušnosť Okresného súdu Rimavská Sobota na prejednanie tejto veci a navrhol postúpenie veci na Okresný súdu Bratislava I, v obvode ktorého má žalovaný sídlo, keďže žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu Smernice 2003/88/ES, ktorú transpozíciu má vykonať ústredný orgán štátnej správy, do ktorého pôsobnosti táto transpozícia patrí a tým je Ministerstvo vnútra SR. 2.3 K transpozícii Smernice 2003/88/ES žalovaný vo vyjadrení uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem "osobitné činnosti služieb civilnej ochrany" v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že
žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, pretože podľa jeho názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. 2.4 Žalovaný vzniesol námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie, ktorú odôvodnil tým, že miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky.
2.5 Súčasne žalovaný vzniesol aj námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, ktorú odôvodnil tým, že žalobca priložil k žalobe plán služieb od 01.11.2019, z čoho možno vyvodiť žalobcov názor, že práve od tohto momentu začalo dochádzať k porušovaniu jeho práv. K podaniu žaloby však došlo až v januári 2023, t.j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že si žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. 2.6 Žalovaný k transpozícii čl. 2 ods. 1 a čl. 6 Smernice 2003/88/ES vo vyjadrení uviedol, že má za to, že ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 (čl. 3) Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES a súčasne má za to, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok, preto sú dotknuté právne predpisy v článku 6 Smernice 2003/88/ES transponované správne. Súčasne žalovaný uviedol, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok Smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu Európskej únie a tiež nie je nutné, aby bol článok Smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/. 2.7 K nároku na náhradu škody žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z. 2.8 K náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný vo vyjadrení uviedol, že má za to, že "tabuľky" vo forme výpisu z dochádzkového systému priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca doteraz nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Predmet sporu musí byť dostatočne určitý, nárok dôkladne odôvodnený a argumentácia žalobcu presvedčivá, aby v zmysle rovnosti sporových strán mal žalovaný riadnu možnosť uplatniť prostriedky procesnej obrany už v rámci konania pred súdom prvej inštancie. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, že pokiaľ žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, musí žalobca nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Na záver svojho vyjadrenia žalovaný na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. 3. Vyjadrenie žalovaného súd v zmysle ust. § 167 ods. 3 C.s.p. zaslal zástupcovi žalobcu s tým, že mu umožnil sa k nemu vyjadriť. Zástupca žalobcu sa vyjadril podaním zo dňa 19.05.2023 (replika) , v ktorom uviedol nasledovné: 3.1 S podaným vyjadrením žalovaného v celom rozsahu nesúhlasí a nestotožňuje sa s jeho argumentáciou na danú vec. Žalobca sa v celom rozsahu pridržiava doposiaľ uvedených skutočností a dôkazov uvedených v písomnej podanej žalobe, pričom okrem už uvedených skutočností v písomne podanej žalobe, žalobca ďalej pre doplnenie skutkových tvrdení ohľadom požadovanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy uviedol, že je zamestnaný v Hasičskom ma záchrannom zbore ako hasič - člen Hasičského a záchranného zboru v Hnúšti. Tabuľkovým prehľadom (výpis zo systému o dochádzke žalobcu od 10/2019 až 10/2022) predloženým spolu so žalobou a jej doplneným prehľadom predloženým v rámci tohto vyjadrenia za obdobie 10/2019 až 12/2022, žalobca pracuje v 24-hodino\-ch zmenách, počas ktorej sa musí zdržiavať na pracovisku a byť zamestnávateľovi k dispozícii na výkon služby. Z 24 hodinovej zmeny sa žalobcovi do fondu pracovného času započítava iba služobný čas v trvaní 16,5 hodín napriek tomu, že na služobný čas bezprostredne nadväzuje služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín. Služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín sa žalobcovi do fondu pracovného času nezapočítava, v dôsledku čoho dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného limitu pracovného času 48 hodín počas sledovaného referenčného obdobia. Súčasne vzhľadom na poddimenzovaný personálny stav na pracovisku, nemôže žalobca čerpať dovolenku na zotavenie v čase dlhšom ako je jeden týždeň . Žalobca tak v rozpore s právom EÚ nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok, resp. určený čas služieb v jednotlivých týždňoch žalobcovi neumožňuje dostatočný odpočinok na regeneráciu, na základe čoho v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka v platnom znení dochádza k zásahu do jeho integrity, a to v oblasti súkromia a rodinného života, nepriamo aj vo vzťahu k jeho zdravotnému stavu. Takýto zásah je nežiadúci, právom nedovolený a súčasne zakladajúci nárok dotknutej osoby na zadosťučinenie, resp. peňažnú náhradu v zmysle § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktorú žalobca považuje za primeranú vo výške 4 000,- eur a to za obdobie od 12.01.2020 do 12.01.2023, t.j. obdobie troch rokov spätne od podania žaloby. 3.2 K žalovaným vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že na konanie vo veci je miestne príslušný Okresný súd Bratislava I a k otázke miestnej príslušnosti uviedol, že sa k nej už vyjadril vo svojom vyjadrení zo dňa 08.02.2023, pričom následne Okresný súd Zvolen predmetnú vec postúpil na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Rimavská Sobota. 3.3 K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že nesúhlasí ani s namietaným nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a vzhľadom na predmet a charakter konania považuje označenie žalovaného za správne a v súlade tak s právnym poriadkom Slovenskej republiky ako aj s judikatúrou Súdneho dvora. Zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie. 3.4 K žalovaným vznesenej námietke premlčania žalobca uviedol, že si dovoľuje poukázať na tú skutočnosť , že doposiaľ neboli nedostatky týkajúce sa transpozície Smernice 2003/88/ES v slovenskom právnom poriadku odstránené a Smernica aplikovaná do slovenského právneho poriadku tak, aby ustanovenia v slovenskom právnom poriadku boli v súlade s právom EÚ, v dôsledku čoho si tak žalobca môže uplatňovať svoje nároky dovtedy a v podstate kedykoľvek, kým je jeho právo porušované, pričom vzhľadom na všeobecnú trojročnú premlčaciu lehotu v zmysle Občianskeho zákonníka je tak oprávnený požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu troch rokov spätne od podania žaloby (t. j. za obdobie od 12.01.2020 do 12.01.2023). 4. Vyjadrenie zástupcu žalobcu súd v zmysle ust. § 167 ods. 4 C.s.p. zaslal žalovanému s tým, že mu umožnil sa k nemu vyjadriť. Žalovaný sa vyjadril podaním zo dňa 01.06.2023 (duplika), v ktorom uviedol, že zotrváva na svojej doterajšej právnej argumentácii ohľadne pôsobnosti Smernice 2003/88/ ES aj ohľadne transpozície čl. 2 ods. 1 a čl. 6 Smernice 2003/88/ES a taktiež zotrváva na svojej argumentácii ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej výšku 4 000,- eur považuje za neprimeranú, pričom má za to, že žalobca doteraz nepreukázal kedy, v akom rozsahu, a či vôbec pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice a taktiež žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal, aká ujma mu v dôsledku toho mala vzniknúť. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že vzhľadom na všetky doteraz vznesené námietky v súlade so zásadou hospodárnosti konania navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom vysporiadal s danými námietkami a v prípade, že sa s nimi stotožní, konanie zastavil, resp. v prípade, že sa s nimi nestotožní, navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 5. Súd vo veci určil termín pojednávania na deň 04.07.2023. Na pojednávanie sa dostavil žalobca, jeho zástupca ako aj zástupca žalovaného. 5.1 Žalobca pri svojom výsluchu na pojednávaní uviedol, že ide o rovnaké kauzy všetkých hasičov a k zásahu do jeho osobnostných práv uviedol, že žije s partnerkou a dvoma maloletými deťmi a keďže trávi čas v práci aj vykonávaním služobnej pohotovosti nemá toľko času venovať sa svojej rodine a deťom, ako ani svojím záľubám ako je napr. šport a motokros, pričom prekračovanie 48 hodinového týždenného pracovného času sa zatiaľ negatívne neprejavilo na jeho zdravotnom stave.
5.2 Zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca trvá na skutkovom a právnom zdôvodnení uplatneného nároku v zhode s písomným vyhotovením žaloby. 5.3 Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že zotrváva na doterajších písomných vyjadreniach , pričom osobitne poukázal na vznesenú námietku premlčania týkajúcu sa prvých troch mesiacov pôvodne žalovaného obdobia od 10/2019 do 12/2022 a tiež poukázal na to, že žalobcom predložený prehľad kedy došlo u neho v jednotlivých týždňoch žalovaného obdobia k prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času považuje za skreslený a zavádzajúci a to v kontexte čl. 16 Smernice 2003/88/ES, ktorý upravuje referenčné obdobia aj pre uplatňovanie čl. 6 tejto Smernice v dĺžke nepresahujúcej 4 mesiace s tým, že v 4 mesačnom období by prekračovanie 48 hodinového týždenného pracovného času u žalobcu nebolo také zjavné a radikálne ako v týždennom období. 6. Súd vykonal dokazovanie okrem výsluchu žalobcu oboznámením sa so žalobou, so všetkými vyjadreniami strán sporu, s predloženými výpismi z dochádzkového systému žalobcu za obdobie od 10/219 do 01/2023, s výplatnými páskami žalobcu za obdobie od 10/219 do 12/2022 s priloženými rozsudkami súdov SR, ako aj s vyjadrením zástupcu žalobcu zo dňa 15.06.2023. 7. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2 ods. l zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nadväzuje aj ust. § 186 ods. 1 C.s.p., ktorý zbavuje povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. 7.1 Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 7.2 Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. 8. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. 8.1 Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. 8.2 Podľa čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. 8.3 Podľa čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. 8.4 Podľa čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 8.5 Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. 8.6 Podľa č. 17 ods. 3 písm. ii) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES v súlade s odsekom 2) tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3,4,5,8 a 16. 9. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len zákon č. 315/2001 Z.z.).
9.1 Podľa ust. § 85 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. 9.2 Podľa ust. § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 9.3 Podľa ust. § 91 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín. 9.4 Podľa ust. § 92 ods. 1,2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. 9.5 Podľa ust. § 97 ods. 1 písm. h/ zákona č. 315/2001 Z.z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok. 9.6 Podľa ust. § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu. 9.7 Podľa ust. § 122 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. 10.Keďže slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady súd ako vnútroštátnu právnu úpravu použil ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. 10.1 Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 10.2 Podľa ust. § 13 ods.1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 11. Súd vec na základe citovaných ustanovení právne posúdil takto: 11.1 Najprv sa súd vysporiadal s námietkou nepríslušnosti okresného súdu Rimavská sobota na prejednanie tohto sporu, ku ktorej uvádza, že v danom prípade ide o súkromnoprávny spor na prejednanie ktorého sa vzťahuje všeobecná miestna príslušnosť a keďže žaloba je hasič s výkonom
štátnej služby v meste Hnúšťa (okr. Rimavská Sobota) je mieste príslušným súdom na prejednanie tohto sporu podľa ust. § 13 a § 17 C.s.p. Okresný súd Rimavská Sobota, ako súd v obvode ktorého nastala právna skutočnosť, ktorá zakladá žalobcom uplatnené právo - náhrada nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku v dôsledku nezahrnutia času služobnej pohotovosti do pracovného času žalobcu. 11.1.1 Následne sa súd vysporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorú posúdil ako nedôvodnú. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ. V súdenej veci je to Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci C - 429/09, Fuß, bod. 1 výrokovej vety vyplýva, že v prípade porušenia práva na dodržiavania 48 hodinového týždenného pracovného času sa poškodený hasič môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Žalovaný
- Slovenská
republika ako členský štát EÚ disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca si dôvodne uplatnil nárok a náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor a týmto orgánom je Ministerstvo vnútra SR. Preto potom súd považoval žalovaného, tak ako je označený 11.2 Ďalej sa súd vysporiadal so vznesenou námietku premlčania zo strany žalovaného a dospel k záveru, že táto námietka je síce čiastočne dôvodná pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred podaním žaloby (10/2019, 11/2019, 12/2019 do 11.01.2020), ale súčasne nemajúca zásadný vplyv na posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 4 000,- eur (nejde o nárok za jednotlivé mesiace) a zvyšné obdobie od 12.01.2020 do 12.01.2023 už premlčané nie je. 11.3 A nakoniec sa súd prioritne vysporiadal aj s námietkou týkajúcu sa toho, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na výklad pôsobnosti tejto Smernice daný SD EÚ v jeho rozhodnutí vo veci C-397/01 Pfeiffer (body 53 a 55), v ktorom SD EÚ ustálil že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v obvyklých podmienkach. Výnimka uvedená v čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu ako napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Teda žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS sa podľa názoru SD EÚ vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká katastrofa, atentát, veľká havária , nie na výkon služby hasičov v obvyklých podmienkach ako je tomu v súdenej veci. 11.4 Žalovaný v jeho vyjadrení k žalobe, argumentuje tým, že posúdenie referenčných období január
- jún 2020, júl - december 2020, január - jún 2021, júl - december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19, pričom z rozsudku SD EÚ vo veci C-742/19, body 50 až 59 vyplýva, že za okolnosti osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá Smernice 2003/88/ES, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice a celosvetová pandémia COVID-19 je práve takou okolnosťou, akú má na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice 2003/88/ES, teda v uvedených referenčných obdobiach bolo možné sa v danej veci odchýliť od Smernice 2003/88/ES. 11.5 Súd sa s argumentáciou žalovaného uvedenou v bode 11.4 tohto rozsudku, v zmysle ktorej COVID -19 vlastne predstavuje akúsi výnimku z dodržiavania úniových pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, nestotožňuje. Z judikatúry SD EÚ totiž nevyplýva, že by COVID-19 bolo možné považovať za okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu ako sú napr. prírodné a technologické katastrofy, atentáty alebo veľké havárie, ktoré si okamžite a bezprostredne potom čo k nim dôjde vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti a ktorých riadny výkon by bol ohrozený, ak by sa museli dodržať všetky pravidla uvedené v Smernici 2003/88/ES, a preto je v takýchto prípadoch možné pravidlá Smernice, teda aj čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o stanovení maximálneho limitu týždenného pracovného času 48 hodín, nedodržať. Podľa názoru súdu ide síce o závažnú okolnosť, ale nie nezvládnuteľnú pri výkone služieb hasičov za obvyklých podmienok pri rozvrhnutí pracovného času rešpektujúcom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na fakt, že nejde o profesiu nasadenú v tzv. prvej línii na ochranu
životov obyvateľstva pred šírením nákazlivej ľudskej choroby ako je tomu napr. pri odvracaní už spomenutých katastrof. 12. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 4 000,- eur titulom náhrady škody za porušenie úniového práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ ES do slovenského právneho poriadku, keďže do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietlo ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 týždennom pracovnom čase, v dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva a vzniku nároku žalobcu ako hasiča na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný (bod 59 rozsudku vo veci C-429/09, Fuß). 12.1 Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je hasič s výkonom štátnej služby v meste Hnúšťa a jeho okolí. 12.2 Sporné medzi stranami sporu bolo to, či u žalobcu došlo k porušeniu úniového práva Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne či sa do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov. 12.3 Z preložených výpisov z dochádzkového systému týkajúcich sa žalobcu za žalované nepremlčané obdobie 3 rokov pred podaním žaloby (konkrétne od 12.01.2020 do 12.01.2023) mal súd preukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované obdobie odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, pričom do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol započítaný len čas reálne odpracovaných hodín. Z predložených výpisov z dochádzkového systému totiž jasne vyplýva, kedy žalobca pracoval v rámci pracovného času, kedy pracoval v rámci pracovnej pohotovosti, kedy čerpal dovolenku, resp. absolvoval rôzne školenia, či rekondičný pobyt, kedy samozrejme v posledných troch vymenovaných prípadoch nešlo o reálne odpracované hodiny v rámci pracovného času, resp. pracovnej pohotovosti žalobcu. Možno potom uzavrieť, že z preloženého výpisu z dochádzkového systému vyplýva, že u žalobcu dochádzalo v žalovanom období k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času reálne odpracovanými hodinami, ktorá skutočnosť znamená porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že "tabuľky" vo forme výpisu z dochádzkového systému priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy žalobcu, žalovaný neuviedol súdu vlastné tvrdenia o tom aký dôkaz by bol spôsobilý preukazovať výšku ujmy žalobcu, preto súd popretie tvrdení zástupcu žalobcu vyplývajúcich z predloženého dôkazu - výpisov z dochádzkového systému týkajúcich sa žalobcu za žalované obdobe považoval s poukazom na ust. § 151 ods. 2 C.s.p. za právne neúčinné. Z predložených výpisov z dochádzkového systému vyplýva, že 24 hodinová pracovná zmena žalobcu sa v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia skladala z riadneho pracovného času a z pracovnej pohotovosti, pričom v tom - ktorom mesiaci žalovaného obdobia (napr. 01, 02, 06, 07, 09, 11/2020 atď...) žalobca reálne odpracoval v jednom týždni tri zmeny (napr. v mesiaci 01/2020 odpracoval tri zmeny, ktorých celkový počet hodín predstavoval 62 hodín, v mesiaci 02/2020 odpracoval tri zmeny, ktorých celkový počet hodín predstavoval 54 hodín, v mesiaci 06/2020 odpracoval tri zmeny, ktorých celkový počet hodín predstavoval 55 hodín atď...), čo je evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým právom stanového 48 hodinového týždenného pracovného času. 12.4 Z predložených výpisov z dochádzkového systému týkajúcich sa dochádzky žalobcu v žalovanom období vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu nezapočítal do fondu pracovného času žalobcu všetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti strávenej žalobcom na pracovisku. Z odpracovanej 24 hodinovej zmeny zamestnávateľ žalobcu počítal žalobcovi do fondu jeho pracovného času len 16,5 hodín, zvyšných 7,5 hodín mu do fondu pracovného času nezapočítal. Uvedené vyplýva z predložených výpisov z dochádzky žalobcu v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia. 12.5 K výpočtovej argumentácii žalovaného, z ktorej vyplýva, že priemerný počet hodín týždennej pracovnej doby hasiča je menej ako 48 a to konkrétne 47,84 hodín súd uvádza, že takýto výpočet nepovažuje za správny a súladný s judikatúrou SD EÚ pokiaľ ide o výklad pojmov pracovný čas, resp. služobná doba, či pracovná pohotovosť, resp. služobná pohotovosť, ktorý výklad žalovaný urobil výlučne v intenciách Zákona o hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej pojmy: "pracovný čas" a "čas odpočinku" sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva , ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej
Smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je vlastný právu Únie a tento termín z čl.2 Smernice "patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko definuje jej základné pojmy" (C- 518/15).Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby považovať nielen výkon štátnej služby, ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES. 12.6 K argumentácii žalovaného týkajúcej sa poukázania na bod 98 rozhodnutia SD EÚ vo veci C-742/19, z ktorého vyplýva, že čl. 2 Smernice 2003/88/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú trávi príslušník zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy, súd uvádza, že citované rozhodnutie sa týka príslušníkov ozbrojených síl (vojakov) a organizácie ich pracovného času konkrétne počas doby vykonávania strážnej služby v čase mieru, pričom záver SD EÚ vyplývajúci z bodu 98 tohto rozhodnutia týkajúci sa odmeňovania vojaka počas výkonu strážnej služby v čase mieru je bez právneho významu vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý sa týka žalobcom uplatneného práva na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku v dôsledku nezahrnutia času služobnej pohotovosti do pracovného času žalobcu a netýka sa spôsobu odmeňovania hasiča za vykonávanú služobnú pohotovosť. A navyše z citovaného bodu 98 rozhodnutia SD EÚ nevyplýva, že v ide o strážnu službu vojaka, ktorej výkon bezprostredne nadväzuje na vykonávanie inej služby vojaka v rámci rozvrhnutia pracovného času, ako to je v súdenej veci. 13. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii úniového práva vychádza z prednosti úniového práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynutiteľná. Na základe prednosti úniového práva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu, môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť úniového práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií EÚ ale vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady úniovej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa "akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok úniového práva. Priama aplikovateľnosť úniového práva podľa Súdneho dvora znamená, že "normy úniového práva musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod 14 rozsudku SD EÚ vo veci 106/77, Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca úniovej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu "v medziach svojich právomocí povinný aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s úniovým právom" (body 16 a 21 rozsudku vo veci 106/77 Simmethal). Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. 13.1 V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky. 14. Ako zásadnú otázku je potrebné , aby si súd vyriešil, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov - hasičov. Túto otázku riešil SD EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-429/09, Fuß), v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý, vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej Smernice (bod 55 rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09, Fuß). 14.1 Vo veci C-437/05, Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku SD EÚ rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti. 14.2 Vo veci C - 397/01, Pfeiffer) týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa SD EÚ je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (body 48, 58 rozsudku SD EÚ vo veci C-14/04, Dellas). 14.3 Súd mal na základe uvedenej judikatúry SD EÚ zato, že odpracované hodiny pracovnej pohotovosti zo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku k plnej dispozícii svojho zamestnávateľa , aby v prípade potreby vedel okamžite poskytnúť primerané služby treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže dopracované hodiny pracovného času žalobcu vrátane odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu prekročiť Smernicou 2003/88/ ES stanovený limit maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času. 15. SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, bod 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky SD EÚ vo veciach C-397/01 až C-403/01) . V bode 35 citovaného rozsudku SD EÚ konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, bod 1 výrokovej vety). 16. Ďalej súd ako zásadnú otázku musel riešiť, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku. Zo znenia ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne a zo znenia ust. § 92 cit. zákona, podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže "bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase". Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s právnym názorom zástupcu žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o hasičskom a záchrannom zbore nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s úniovým právom. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" a ust. § 91 ods. l citovaného zákona tiež uvádza, že "štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. Podľa § 122 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa ust. § 92 ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá do zákona č. 315/2001 Z.z. 17. Z rozsudkov SD EÚ vyplýva formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, body 50, 58 a 59 stanovil tri podmienky, za splnenia ktorých má poškodený hasič Fuß právo na náhradu škody a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva Únie je dostatočne závažné a 3. existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla p. G. v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný. 17.1 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody je vo veci samej splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide teda o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora a musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením, u neho dodržaný. 17.2 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody je čo o základu dôvodný. 18. Žalobca si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva. Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodne, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca uviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetkovej povahy (strata času odpočinku) a najbližšie je v slovenskom právom poriadku upravená v ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Tento právny názor žalobcu súd akceptoval. 18.1 Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, patrí vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vnútroštátnymi predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity. 18.2 K tvrdeniu žalovaného, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka hasičského a záchranného zboru, s plánovaným rozvrhom služobného času bol vždy oboznámený, pričom nikdy nenamietal podmienky výkonu služby ani to ako sú jeho služby plánované, prípadne, že niečo konkrétne považuje za ujmu na svojich právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky vo veciach C-104/89, C-37/90, C-46/93), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok SD EÚ vo veci C-445/06 ). SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß prihliadajúc
na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (body 76 až 87 rozsudku SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o "dodržiavanie noriem úniového práva", by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 rozsudku SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. 18.3 Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do voľného času trávneho s rodinou, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj Smernica 2003/88/ES, z ktorej textu vyplýva, že v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo jej cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. 18.4 Žalobca v dôsledku takého rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES), bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu tak došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. 18.5 Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 000,- eur súd považoval za primeranú len čo do výšky 2 000,- eur pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň (tento stav trval počas celého žalovaného obdobia) a charakteru následkov porušenia jeho práva a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Súčasne súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobca netvrdil, že tento zásah sa do času rozhodnutia súdu prejavil aj vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo na jeho zdravotnom stave, prípadne v iných oblastiach jeho života. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou zástupcu žalobcu, že počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým právom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu, teda právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Preto súd po zohľadnení všetkých okolností súdeného prípadu priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy a v časti o zaplatenie zvyšných 2 000,- eur žalobu ako nedôvodnú zamietol.
19. Súd na záver dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez tohto, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu (uznesenie NS SR zo dňa 16.11.2011 sp. zn. 6Cdo/145/2011). 20. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 C.s.p. t.j. vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci za v plnom rozsahu, t.j. rozsahu 100 % úspešného, avšak iba z prisúdenej sumy, t.j. sumy 2 000,- eur. Preto potom súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. 21. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Podľa ust. § 232 ods. 3 C.s.p. súd na žiadosť zástupcu žalovaného povolil žalovanému dlhšiu lehotu na plnenie a to lehotu 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresnom súde Rimavská Sobota, písomne v troch vyhotoveniach. Podľa § 127 Civilného sporového poriadku, ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (ods. 1) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.(ods. 2). Podľa § 365 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods. 1). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(ods. 2)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.(ods. 3).
Ak si žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, má žalobca možnosť domáhať sa svojich nárokov prostredníctvom exekúcie.