Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_KE-4Saz-1-2023.pdf
PDF · 144.06 KB
Case nature
Area
Subarea
KE-4Saz/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou, v právnej veci žalobcu: T. O., D.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: A., bez dokladov totožnosti, kópia národnej identifikačnej karty A. Č.. XXXXX-XXXXXXX-X A. W. XX.XX.XXXX, toho času umiestnený: Záchytný tábor Humenné, Mierová 100, Humenné, právne zastúpeného: JUDr. Viera Melková, právnička Slovenskej humanitnej rady, so sídlom v Bratislave, Budyšínska 1, proti žalovanému: Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pivonková 6, o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-376-27/2022-Ž (ID osoby: XXXXXX) zo dňa 23.02.2023 takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
I.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 27.03.2023, doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj pôvodný správny súd) dňa 05.04.2023 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU- PO-376-27/2022-Ž (ID osoby: XXXXXX) zo dňa 23.02.2023 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2. S účinnosťou ku dňu 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj správny súd alebo súd).
administratívne rozhodnutie
3. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-376-27/2022-Ž (ID osoby: XXXXXX) zo dňa 23.02.2023 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie alebo preskúmavané rozhodnutie) v konaní podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o azyle) žalobcovi 1/ neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle, 2/ neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3/ neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona o azyle, a 4/ neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona o azyle.
4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že počas pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj ÚPZC) Sečovce žalobca dňa 17.10.2022 pred pracovníkmi ÚPZC Sečovce požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život v Pakistane. Za účelom zdôvodnenia žiadosti bol so žalobcom dňa 23.11.2022 vykonaný vstupný pohovor, v ktorom uviedol, že v krajine pôvodu (Pakistan) nebol členom žiadnej politickej strany a ani nevykonával žiadne politické aktivity. Ďalej poukázal na to, že jeho problémy začali 05.11.2016, keď v podvečerných hodinách počas modlenia vypadla v mešite elektrika, a tak modliaci začali zapaľovať sviečky. Jedna zo sviečok, ktoré žalobca zapaľoval, spadla na koberec a ten začal horieť, horieť začali aj závesy až vznikol v mešite požiar, ktorý prítomní nevedeli sami uhasiť a museli na pomoc zavolať hasičov a ďalších obyvateľov obce. Na miesto požiaru prišiel aj pán V. F., hlava miestnej komunity Ahl-E-Sunnat, a začal sa vypytovať čo sa stalo. Následne obvinil žalobcu z úmyselného zapálenia mešity a zo spolupráce so šiitskou komunitou. Žalobca obvinenia poprel. Počas uvedeného incidentu bol žalobca miestnymi obyvateľmi fyzicky napadnutý a následne bol hospitalizovaný v nemocnici, kde s ním polícia spísala zápisnicu o skutku v mešite. Následne sa žalobca dozvedel, že pán V. F. spolu s ďalšou osobou podali na neho trestné oznámenie za úmyselné podpálenie mešity. Trestné oznámenie podal aj žalobca za ublíženie na zdraví na pána F., na podnet ktorého pri uvedenom incidente na žalobcu zaútočili ostatní obyvatelia. Po prepustení z nemocnice na auto, v ktorom sa viezol žalobca s bratom a bratrancom, začali strieľať dve osoby, pričom jednou zo strieľajúcich osôb mal byť syn pána F.. Napriek tomu, že k žiadnemu zraneniu nedošlo, z bezpečnostných dôvodov sa žalobca do miesta bydliska nevrátil, odišiel k bratrancovi do priľahlej obce, kde sa zdržal asi 15-20 dní, a následne na odporúčanie brata z krajiny pôvodu odišiel. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. Identitu žalobcu žalovaný ustálil na základe kópie občianskeho preukazu predloženého žalobcom.
5. Žalovaný k neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle, s poukazom na ustanovenie § 8, § 2 písm. d/, § 2 písm. e/ a § 19a zákona o azyle v spojení s § 32 Správneho poriadku uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že svoju žiadosť o azyl založil na obave o vlastnú bezpečnosť pred obyvateľmi rodnej obce, ktorí ho po incidente v mešite fyzicky napadli. Náhodná udalosť, v rámci ktorej bol spôsobený požiar v mešite, a následný fyzický útok na žalobcu nie je možné podľa názoru žalovaného vyhodnotiť ako prenasledovanie podľa zákona o azyle. Žalovaný uviedol, že „opodstatnený strach“ obsahuje subjektívny i objektívny prvok, pričom pri rozhodovaní o existencii opodstatneného strachu je nutné uvažovať o oboch jeho zložkách. Žalovaný nevylúčil, že v prípade žalobcu subjektívny prvok strachu skutočne mohol existovať vzhľadom na to, že po tom, ako sa mu nešťastnou náhodou podarilo zapálil svätostánok miestnej komunity, obyvateľov obce, z ktorej žalobca pochádza, to pobúrilo natoľko, že ho fyzicky napadli. Strach by mal byť považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že tento bezprostredne súvisí s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením, či príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. Podľa názoru žalovaného takáto objektívna situácia v prípade žalobcu neexistuje. Problémy, ktoré žalobca opísal, sú výlučne problémami osobného charakteru, vychádzajúce z osobnej zášti lokálnych obyvateľov voči jeho osobe. I keď sa jednalo o incident náboženského charakteru, nemožno hovoriť o prenasledovaní z náboženských dôvodov. Perzekúcia „z náboženských dôvodov“ môže mať rôzne formy, ako napr. zákaz príslušnosti k náboženskej komunite, zákaz vykonávať náboženské obrady v súkromí či na verejnosti, zákaz poskytovať alebo prijímať náboženskú výchovu, alebo tiež zavedenie závažných diskriminačných opatrení voči osobám iba preto, že praktikujú svoje náboženstvo, alebo prináležia ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu. V prípade žalobcu žiadne akty takéhoto charakteru preukázané neboli, a to aj napriek tomu, že ho jeden z miestnych obyvateľov obvinil zo spojenia sa so šiitskou komunitou. Žalobca sám počas konania poukázal na to, že je vyznávačom sunnitskej vetvy islamu, a keďže vyznáva rovnakú vieru, ako tí, ktorí ho fyzicky napadli, nemožno hovoriť o prenasledovaní z náboženských dôvodov. Nejedná sa teda ani o prenasledovanie pre prisudzovaný náboženský názor, pretože k napadnutiu došlo nie pre to, že by ho miestni považovali za šiita, ale preto, že, hoci neúmyselne, ale reálne podpálil mešitu - a síce centrum obce, v ktorom sa obyvatelia na základe dlhoročných tradícii združovali, a ktorého existencia a funkčnosť patrí k základným pilierom tamojšej spoločnosti. Poznámka o tom, že je v spojení so šiitskou komunitou bola iba jednou z výčitiek, ktorá mu bola adresovaná pri konfrontácii s nahnevanými obyvateľmi. Podstata problémov však tkvie v skutočnosti, že žalobca náhodne podpálil mešitu, a nie v tom, že by nejakým spôsobom bol považovaný za súčasť šiitskej komunity a že by chcel miestnej komunite sunnitov uškodiť. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že menovaný žil v tejto obci celý život a celý život sa chodil modliť práve do tejto mešity. Všetci dedinčania, ktorí sa chodievali do tejto mešity modliť ho tým pádom museli poznať už od malička a vedeli o ňom, že je dlhodobo praktizujúci sunnit, rovnako ako oni, keďže bol dlhodobo viditeľnou súčasťou ich komunity. Neexistuje teda logický dôvod na to, aby ho niekto považoval za šiita a pripisoval mu príslušnosť k inej náboženskej skupine.
6. Žalovaný pokračoval, že v prípade fyzického napadnutia a ohrozenia bezpečnosti žalobcu posudzoval aj dostupnosť vnútroštátnej ochrany, pretože iba jej absencia môže byť jedným z predpokladov poskytnutia medzinárodnej ochrany. V prípade osobných sporov s miestnymi obyvateľmi mohol žalobca otázku svojej bezpečnosti riešiť prostredníctvom miestnych policajných autorít, do ktorých kompetencie takéto prípady obvykle spadajú. Z informácií o krajine pôvodu (Pakistan) vyplýva, že štátny aparát v provincii Pandžáb (odkiaľ žalobca pochádza) je schopný vymôcť kontrolu nad týmto územím a reálne v praxi vykonávať svoju činnosť. Diskutabilná je však nestrannosť tamojších policajných a súdnych zložiek, ktoré sú ľahko korupčne ovplyvniteľné a často vo svojich rozhodnutiach podliehajú vôli vplyvných osôb. Žalobca počas vstupného pohovoru sám uviedol, že po údajnom incidente, kedy ho obyvatelia obce zbili, ho polícia prišla do nemocnice vypočuť. Bolo mu umožnené podať aj trestné oznámenie za ublíženie na zdraví na miestneho obyvateľa V. F., ktorý bitku začal. Okrem toho uviedol, že na polícii v súvislosti s incidentom vypovedal aj jeho brat. Z uvedeného je zrejmé, že polícia v danom prípade zahájila vyšetrovanie a podnikla kroky k tomu, aby bol daný skutok riadne zdokumentovaný a vyhodnotený. Žalobca však na výsledok vyšetrovania nečakal a z Pakistanu odišiel. Preto v jeho prípade možno konštatovať, že napriek ochote a schopnosti polície vyšetriť ohrozenie bezpečnosti žalobcu, ten nevyužil možnosť vnútroštátnej ochrany, a preto sa podľa názoru žalovaného nemôže uchádzať o poskytnutie medzinárodnej ochrany. V prípade, že žalobca nemal dôveru voči policajným a súdnym autoritám a bol toho názoru, že sa spravodlivosti nedočká (čo je však iba jeho subjektívna domnienka), mohol svoju situáciu riešiť tzv. vnútroštátnym presídlením, a síce presťahovaním sa do inej časti krajiny. Problémy, ktoré žalobca uvádza, sa týkajú len lokálneho sporu s niektorými obyvateľmi rodnej obce, v ktorej žil, a pokiaľ by zmenil svoje bydlisko v rámci okolitých oblastí (v Pakistane), vyriešil by tým všetky svoje problémy. Ako sám uviedol, po tom, ako sa z napadnutia zotavil, býval 15-20 dní v meste u bratranca, kde mu zjavne žiadne nebezpečenstvo nehrozilo, a potom odišiel do Európy. Vnútroštátne presídlenie, pokiaľ je možné, má vždy prednosť pred alternatívou medzinárodnej ochrany. V ústave Pakistanu je zakotvená možnosť slobodného pohybu naprieč celým územím krajiny. Vláda síce v poslednom období obmedzila prístup do niektorých oblastí, v ktorých nedokáže zabezpečiť bezpečnosť a poriadok, na väčšine územia Pakistanu je však možné sa pohybovať bez obmedzení. Žalobca ako sunnitský moslim by sa v žiadnej časti Pakistanu nestretol s obmedzeniami. Svoju situáciu preto mohol vyriešiť v rámci krajiny pôvodu, nemusel z Pakistanu odísť.
7. Žalovaný posúdil aj incident týkajúci sa údajnej streľby na auto, v ktorom sa žalobca viezol po odchode z nemocnice, a dospel k záveru, že ani tento nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu. Žalobca ani v tomto prípade nevyužil alternatívu vnútroštátnej ochrany, nakoľko nepodal trestné oznámenie na strelca, ktorého identifikoval ako syna pána F.. Trestné oznámenie však podal na pána F., údajne vplyvného muža, za ublíženie na zdraví. Pokiaľ by bol však naozaj tak vplyvný, že on i jeho rodinní príslušníci majú u polície protekčné postavenie, neodvážil by sa podať trestné oznámenie ani na samotného pána F.. Podľa vyjadrenia žalobcu nebolo auto v ktorom sedel, ani osoby nachádzajúce sa v ňom, počas streľby zasiahnuté. Pokiaľ by naozaj došlo k takejto úmyselnej streľbe, je veľmi málo pravdepodobné, že by po takomto ozbrojenom napadnutí nedošlo k ujme na zdraví posádky resp. na motorovom vozidle. Preto možno predpokladať, že incident streľby nie je založený na realite, a že ho žalobca počas vstupného pohovoru uviedol len preto, aby zvýšil relevanciu svojej výpovede. Žalovaný tiež poukazujúc na výpoveď žalobcu konštatoval, že žalobca nebol v Pakistane členom žiadnej politickej strany, nevyvíjal žiadne politické aktivity a okrem spomínaného incidentu v mešite nebol nikdy trestne stíhaný a nikdy nemal žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi orgánmi.
8. Žalovaný ďalej zdôraznil, že žalobca v dotazníku zo vstupného pohovoru uskutočneného dňa 23.11.2022 uviedol, že krajinu pôvodu opustil v decembri roku 2016, 6 mesiacov sa zdržal v Turecku a od roku 2018 do roku 2021 sa zdržiaval v Grécku, kde pracoval ako roľník u iného tam žijúceho občana Pakistanu. Grécko opustil až po nezhodách s týmto občanom Pakistanu, ktorý mu za prácu nezaplatil vopred dohodnutú sumu. Žalovaný je presvedčený, že ak by pohnútkou žalobcu pre opustenie krajiny pôvodu bol skutočne strach v dôsledku problémov súvisiacich s popísanými incidentmi, požiadal by o medzinárodnú ochranu už v Grécku, t.j. v krajine, kde po opustení krajiny pôvodu niekoľko rokov žil a pracoval. Počas pobytu v Grécku však žalobca svoju situáciu neriešil a o azyl nepožiadal. Uspokojil sa s tým, že má prácu, za ktorú dostáva finančnú odmenu. Po strate práce následne pokračoval na ceste ďalej do západnej časti Európy, a to aj napriek tomu, že v Grécku mu žiadne nebezpečenstvo nehrozilo a mohol slobodne požiadať o azyl v tomto členskom štáte. V dotazníku zo vstupného pohovoru poznamenal, že cieľovou krajinou jeho cesty bola akákoľvek krajina, kde by si našiel prácu, prioritne však Taliansko, kde podľa jeho vyjadrení žije veľa ľudí z Pakistanu, vrátane jeho známych. Je teda zrejmé, že primárnou motiváciou žalobcu pre cestu do Európy, ako aj pre opustenie bezpečnej krajiny - Grécka, boli iné, ako azylovo relevantné dôvody a o medzinárodnú ochranu nikdy záujem nemal.
9. Účelovosť žiadosti žalobcu o azyl vidí žalovaný aj v tom, že vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu prejavil až dňa 17.10.2022 napriek tomu, že zaistený bol už od októbra 2021. Počas 12 mesiacov v ÚPZC Sečovce neprejavil záujem a ani vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu. Tiež v zápisnici žalobca sám konštatoval, že si myslel, že po zaistení bude prepustený na slobodu, a preto o azyl nepožiadal. O azyl požiadal až potom, že mu bolo oznámené, že bude vyhostený. Žalovaný skonštatoval, že žalobcov odchod z Pakistanu bol prevažne motivovaný ekonomickými dôvodmi. Po komplexnom posúdení žalobcovej žiadosti o azyl a všetkých relevantných informácii žalovaný uzavrel, že Pakistan opustil bez toho, že by tam bol prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, a preto mu azyl podľa § 8 zákona o azyle neudelil.
10. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalobcovi podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že v prípade žalobcu neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území Slovenska, bolo potrebné posúdiť, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v súlade s § 13a v spojení s § 2 písm. f/ zákona o azyle. Žalovaný si zistil dostatočné množstvo aktuálnych informácií o bezpečnostnej situácii v Pakistane, a konštatoval, že i keď v Pakistane stále existuje inštitút trestu smrti, podľa verejne dostupnej správy Medzinárodnej federácie pre ľudské práva (FIDH) z októbra 2022, ktorá sa zaoberá aktuálnym mapovaním inštitútu trestu smrti v Pakistane, neboli v období od januára 2020 do augusta 2022 vykonané žiadne popravy. V súvislosti s dôvodmi žalobcu je nutné dodať, že trest smrti ani jeho výkon mu v nijakom prípade nehrozia, pretože nijakým spôsobom neporušil zákon a nevykonal žiadne skutky, za ktoré by mohol byť bezpečnostnými zložkami a oficiálnymi autoritami štátu trestaný akoukoľvek formou trestu. Z uvedeného je teda zrejmé, že trest smrti mu s istotou nehrozí. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca by v prípade nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, a preto nie je dôvod ani na poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenska.
11. Žalovaný sa zaoberal aj posúdením žiadosti žalobcu o udelenie azylu resp. poskytnutím doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny. Nakoľko však žalobca nemá na území Slovenska žiadnych rodinných príslušníkov, uvedená medzinárodná ochrana mu poskytnutá byť nemohla.
12. K stanovisku právnej zástupkyne žalobcu, ktorá poukázala na Výročnú správu o náboženskej slobode USDOS - Ministerstva zahraničných vecí USA, a ktorá hovorí o náraste incidentov, pri ktorých došlo k útokom väčšinového obyvateľstva na šiitsku menšinu, ako i na Správu o Pakistane DFAT žalovaný uviedol, že tieto sú z hľadiska posudzovania dôvodov žiadosti žalobcu irelevantné, nakoľko spomínané incidenty sa týkajú obyvateľov šiitskej vetvy islamu a žalobca sa radí k sunnitskej vetve. Vyššie opísané incidenty súvisiace s požiarom v mešite žalovaný vyššie posúdil a dospel k záveru, že tieto nie sú relevantné pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Právna zástupkyňa žalobcu tiež poukázala na nebezpečenstvo hroziace žalobcovi zo strany teroristickej organizácie, ktorou by mala byť práve spomínaná Ahl-E-Sunnat, ktorej predsedom je Arshad Rehad, ktorý začal útok na žalobcu a ku ktorému sa neskôr pridali aj ďalší obyvatelia obce. Žalovaný k uvedenému zdôraznil, že žalobca počas vstupného pohovoru nikde neuviedol, že sa obáva reakcie akejkoľvek salafistickej skupiny, ktorá môže byť považovaná aj za teroristickú. Ide teda o vykonštruovanú domnienku právnej zástupkyne žalobcu. Žalobca sa počas vstupného pohovoru vyjadril, že sa obáva sunnitov žijúcich v jeho dedine, teda bežných obyvateľov, ktorí sú na neho nahnevaní za neúmyselne podpálenie mešity. Nezmieňuje sa o nebezpečenstve, ktoré by mali predstavovať náboženskí extrémisti. Z pohovoru ďalej vyplýva, že názvom Ahl-E-Sunnat žalobca označuje vlastnú miestnu náboženskú komunitu, bez akejkoľvek zmienky o tom, že by ju považoval za extrémistickú, či teroristickú skupinu. Aj táto skutočnosť poukazuje na fakt, že náboženský základ tejto skupiny mu je ideologicky blízky, a preto ju ani nevníma ako radikálnu skupinu, resp. ideologického nepriateľa, ale ako bežnú skupinu, ktorá tvorí základný spoločenský prvok v jeho rodnej obci. Žalovaný nevylúčil, že by obyvatelia obce, ktorí zaútočili na žalobcu, mohli byť nejakým spôsobom spojení s tamojšou náboženskou komunitnou skupinou Ahl-E-Sunnat, avšak rovnako k nej a k jej ideám inklinuje aj žalobca, keďže v rodnej obci žil celý život a pravidelne sa zúčastňoval náboženských aktivít, ktoré sa v tejto obci konali pod vedením tejto náboženskej komunity. Potencionálne nebezpečenstvo, ktoré by mu od občanov za podpálenie mešity mohlo hroziť teda nemá opodstatnenie v náboženstve. Jedná sa o osobný spor s dedinčanmi, ktorý má riešiť miestna polícia. Z uvedeného dôvodu ich migračný úrad považuje za irelevantné z hľadiska poskytnutia medzinárodnej ochrany.
13. V závere žalovaný dodal, že žalobca nesplnil podmienky stanovené § 8, § 13a, § 10 a § 13b zákona o azyle, a preto mu azyl ako ani doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky neudelil resp. neposkytol.
súdne konanie
14. Správnou žalobou vo veci azylu doručenou pôvodnému správnemu súdu dňa 05.04.2023 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca sa s napadnutým rozhodnutím nestotožnil, nakoľko ho považuje za nesprávne a nezákonné. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom. Žalovaný konštatoval, že žalobca požiadal dňa 17.10.2022 pred pracovníkmi ÚPZC Sečovce o azyl z dôvodu strachu o svoj život kvôli prenasledovaniu v krajine pôvodu (Pakistan) z náboženských dôvodov.
15. V odôvodnení žaloby žalobca uviedol, že jeho objektívny strach plynie z opakovaných fyzických útokov na jeho osobu, z vyhrážok zabitím a samotným pokusom o zabitie streľbou na auto počas cesty z nemocnice domov, z vážneho ublíženia na zdraví, z trestného oznámenia podaného predsedom miestnej komunity pánom V. F., ktorý ho obvinil z úmyselného podpálenia mešity z dôvodu spojenia sa žalobcu so šiitskou komunitou, a tým pádom snahou poškodiť sunnitskú komunitu. Pokračoval, že ako dôsledok jeho prenasledovania za údajnú konverziu zo sunnitskej vetvy islamu na šiitskú vetvu islamu, teda za apostázu a rúhanie údajne úmyselným spôsobením požiaru v mešite, trpia v súčasnej dobe v krajine pôvodu jeho rodičia, nakoľko majú zákaz príslušnosti k náboženskej komunite a zákaz vykonávať náboženské obrady v súkromí či na verejnosti. Ďalej uviedol, že pred pár mesiacmi prišiel aktuálny starosta rodnej dediny žalobcu spolu s miestnymi členmi sunnitskej komunity do domu rodičov žalobcu a pýtali sa na miesto jeho pobytu. Rodičia a brat žalobcu im však nepovedali, kde sa nachádza, čo následne ako trest za neposkytnutie informácií o žalobcovi a za podpálenie mešity žalobcom, viedlo k tomu, že žalobcovho brata a jeho syna predstavitelia obce a komunity zbili, rozbili im hlavy a polámali nohy (viď fotografie). Žalobcova rodina podala trestné oznámenie, no k dnešnému dňu však k vyšetreniu tohto útoku nedošlo. Žalobcova rodina naďalej nemôže navštevovať mešitu v obci a modliť sa spolu s ostatnými členmi komunity. Podľa názoru žalobcu, nie je u neho možné vylúčiť prenasledovanie sunnitskou komunitou v prípade návratu do Pakistanu. Potvrdzuje to i náboženské prenasledovanie a fyzické útoky na jeho rodinu kvôli prisudzovaniu odpadlíctva žalobcovi od sunnitskej vetvy islamu a jeho pričleneniu sa k šiitskej komunite a následnému dopusteniu sa trestného činu rúhania v podobe úmyselného podpálenia mešity s cieľom poškodiť sunnitskú komunitu veriacich.
16. Žalobca ďalej uviedol, že informácie o Pakistane (správa USDOS - Ministerstva zahraničných vecí USA - Výročná správa o náboženskej slobode za rok 2021, správa USCIRF - Americkej komisie pre medzinárodnú náboženskú slobodu - Výročná správa komisie Spojených štátov amerických pre medzinárodnú náboženskú slobodu za rok 2022 a ďalšie) dokazujú, že náboženská menšina šiitských moslimov je v Pakistane pravidelným terčom rôznych teroristických organizácii, či terčom nenávisti a útokov od väčšinovej náboženskej komunity sunnitov.
17. Podľa názoru žalobcu uvedené informácie svedčia o tom, že v Pakistane s prevažnou väčšinou sunnitských moslimov dokáže tlak verejnosti prinútiť orgány činné v trestnom konaní začať trestné stíhanie voči šiitom, resp. ľuďom s prisudzovanou príslušnosťou ku šiitskej menšine, za trestný čin rúhania aj len na základe domnienok sunnitskej komunity, resp. na základe nepravdivých obvinení, a to len kvôli osobným sporom, pričom falošné obvinenia sunnitov voči šiitom často vedú až k zinscenovanému trestnému stíhaniu a odsúdeniu. V prípade odsúdenia za rúhanie môže byť uložený aj trest smrti.
18. V závere žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013 a sp. zn. 1Sžak/5/2020 zo dňa 30.06.2020, a konštatoval, že sú v danom prípade preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov a vzhľadom na tieto obavy sa žalobca nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu (Pakistanu).
19. K žalobe sa písomným podaním zo dňa 18.04.2023 vyjadril žalovaný, ktorý konštatoval, že považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné, a preto navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
20. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že i keď žalobca nepredložil do konania žiadne dôkazy o svojej výpovedi, ktorá je súčasťou žiadosti žalobcu o azyl, žalovaný jeho tvrdenia nespochybnil. Žalovaný zadovážil informácie o krajine jeho pôvodu, na základe ktorých vyhodnotil, že situácia v regióne Pandžáb, z ktorého žalobca pochádza, nie je nestabilná ako z politického tak i z bezpečnostného hľadiska. Žalovaný pokračoval, že v priebehu celého azylového konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by žalobca v krajine pôvodu (Pakistan) mal čeliť nejakej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. sa nepreukázalo, že v krajine pôvodu bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle, alebo že by mu takéto prenasledovanie v prípade návratu do krajinu pôvodu malo hroziť. V závere žalovaný dodal, že v Pakistane v súčasnosti neprebieha žiadny vnútorný, či medzinárodný ozbrojený konflikt, a preto žalovaný vylúčil aj reálnu hrozbu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
21. Žalovaný podotkol, že sa detailne zaoberal všetkými skutočnosťami, individuálne preskúmal prípad žalobcu ako aj všetky skutočnosti, ktoré počas konania žalobca uviedol. Má za to, že skutkový stav zistil dostatočne a žiadosť žalobcu o udelenie azylu posúdil vecne správne a v súlade so zákonom, a preto nesúhlasí s námietkou, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil.
22. Žalobca na vyjadrenie žalovaného, ktoré mu bolo doručené dňa 11.05.2023, replikou nereagoval.
právny názor správneho súdu
23. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach azylu (§ 206 až § 220 SSP) po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu ako i pripojeného administratívneho spisu, preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-376-27/2022- Ž (ID osoby: XXXXXX) zo dňa 23.02.2023 a bez nariadenia pojednávania vyhlásil dňa 04.07.2023 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 20.06.2023), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
24. Podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj zákon o azyle), ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
25. Podľa § 9 zákona o azyle, ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, ak sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8, § 10, § 13a a § 13b.
26. Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.
27. Podľa § 10 ods. 2 zákona o azyle, žiadatelia uvedení v odseku 1 sa musia zdržiavať na území Slovenskej republiky a nesmú mať na území Slovenskej republiky udelený trvalý pobyt podľa osobitného zákona.
28. Podľa § 10 ods. 3 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8.
29. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak a/ nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo b/ nespĺňa podmienky podľa § 10.
30. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak a/ nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo b/ nespĺňa podmienky podľa § 13b zákona o azyle.
32. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a/, ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.
33. Podľa § 20 ods. 5 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a/ alebo ods. 4 a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa 13c ods. 1 písm. a/ alebo ods. 4 písm. a/ alebo písm. b/, posúdi aj splnenie podmienok na udelenie azylu podľa § 10 a poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13b, pričom azyl udelí prednostne; to neplatí, ak cudzinec už má udelený azyl podľa § 10 alebo poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13b.
34. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním, závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
35. Podľa § 2 písm. e/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.
36. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
37. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,
d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,
e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo.
38. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
39. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU- PO-376-27/2022-Ž (ID osoby: XXXXXX) zo dňa 23.02.2023, ktorým žalovaný neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle ani podľa § 13 ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona o azyle, ako ani doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle ani podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona o azyle.
40. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho vydaniu prechádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia.
41. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o azyle). Pre udelenie azylu ako medzinárodnej ochrany, je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle konkrétne špecifikované. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, z prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).
42. Len na okraj správny súd uvádza, že u žalobcu neboli dané dôvody na udelenie azylu z humanitárnych dôvodov, ako ani na účel zlúčenia rodiny, čo žalobca v žalobe ani nenamietal.
43. Je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci má žalovaný v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Zároveň však súd poukazuje na to, že správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď. dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl.
44. Pri rozhodovaní o správnej žalobe súd prihliadal na skutočnosti vyplývajúce zo súdneho a administratívneho spisu. V súlade s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu zásadná a pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami, než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak, povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú, či spochybňujú. Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať (rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013).
45. Z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dôvodom neposkytnutia azylu žalobcovi podľa § 8 zákona o azyle bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov, ako aj označeného v § 8 zákona o azyle, s čím sa správny súd úplne stotožnil. Správny súd sa stotožnil i s názorom žalovaného detailne odôvodnenom v napadnutom rozhodnutí, že u žalobcu neboli zistené vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do Pakistanu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia (§ 13a zákona o azyle).
46. Správny súd, po detailnom oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného, považuje za potrebné poukázať tiež na rozpory uvedené v Zápisnici o podaní vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.10.2021 a v Dotazníku žiadateľa o azyl (žalobcu) zo dňa 23.11.2022, a s tým súvisiacu ne/dôveryhodnosť žalobcu. Uvedené nezrovnalosti sa týkajú jeho osobného stavu, ekonomického zázemia, rozhodujúcich dôvodov pre ktoré opustil domovskú krajinu, okolností, za ktorých tak učinil, vrátane obdobia kedy k tomu došlo, ako aj následkov, ktoré by mu v prípade návratu hrozili. Podľa Zápisnice o podaní vyjadrenia spísanej po zaistení žalobcu Mobilnou jednotou Policajného zboru Bratislava dňa 28.10.2021 je žalobca slobodný, nemá žiaden majetok, z domovskej krajiny (Pakistanu) vycestoval približne pred 2 rokmi, prevádzačovi za cestu zaplatil cca 7 000 eur z vlastných úspor. Z Pakistanu vycestoval do Iránu, Turecka, Grécka, Macedónska, Srbska až do Maďarska, a chcel ísť do Rakúska, no vysadili ho na území Slovenska, kde bol zadržaný. Tiež uviedol, že bol v obrovskom tábore v Grécku, kde nebol držaný na silu, a preto odišiel. Svoj odchod z domovskej krajiny zdôvodnil lepším životom v Európe, a na Slovensku nemá žiadnu rodinu. Ďalej uviedol, že náboženského života v komunite sa zúčastňuje len príležitostne, v domovskej krajine nehrozí smrť, ani prenasledovanie z iných dôvodov (rasových, národnostných, náboženských, za zastávanie politických názorov, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a pod.), a vycestoval z ekonomických dôvodov, kvôli lepšiemu životu. Doklady nechal v Pakistane. V žiadnom štáte Európskej únie nepracoval. A o azyl nechce požiadať v žiadnom z členských štátov európskej únie. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu dňa 23.11.2022 žalobca uviedol, že v Pakistane bol spokojný so svojou životnou úrovňou, nemal finančné problémy, dlhy nemá, pracoval ako roľník, je ženatý a má tri deti. Z Pakistanu vycestoval v roku 2016 do Iránu, Turecka, potom do Grécka, kde sa zdržal asi dva roky. Následne pokračoval cez Macedónsko do Srbska, Rumunska a Maďarska, a cestou do Rakúska v Bratislave ho zadržala polícia. Pakistanský občiansky preukaz nechal v Grécku, cestovný pas stratil v Srbsku. O udelenie azylu alebo o inú formu ochrany na území Slovenska ani v inej nežiadal. Domovskú krajinu opustil po dohovore s bratom, ktorý žije v Saudskej Arábii. Za cestu zaplatil asi 10 000 eur, výdavky na cestu do Grécka mu uhradil brat a zvyšnú časť si zaplatil zo zárobku v Grécku. Chcel ísť kdekoľvek, kde by si našiel prácu, konkr. do Talianska, kde má veľa známych z Pakistanu. Následne uviedol informácie o požiari v mešite v domovskej obci (vyššie uvedené) a zdôraznil, že o azyl žiada z náboženských dôvodov, pretože je ohrozený jeho život zo strany sunnitov, kvôli údajnému úmyselnému podpáleniu mešity. Na Slovensku ostať nechcel, ale v prípade, ak by dostal nejakú formu ochrany na území Slovenska, našiel by si prácu ako roľník. V Pakistane nebol členom politickej strany, hnutia ani inej organizácie.
47. Pravdivosť skutočností uvádzaných žalobcom, ktoré tvoria základný rámec posudzovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, vzhľadom na nezrovnalosti, ktoré nemožno považovať za nepodstatné, bola vzhľadom na uvedené podľa názoru súdu dostatočným spôsobom spochybnená. Súd preto nepovažoval tvrdenia žalobcu za dôveryhodné a vyhodnotil ich ako účelové. Žalobca zjavne rozhodujúce skutočnosti s odstupom času zmenil, a to tak, aby boli prijateľné, a ovplyvnili rozhodnutie žalovaného v prospech žalobcu. Súd sa preto stotožnil so závermi žalovaného, že dôvody žalobcu pre ktoré opustil domovskú krajinu sú osobného a ekonomického pôvodu, a súhlasí so záverom žalovaného, že žiadosť žalobcu o udelenie azylu bola účelová.
48. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-376-27/2022-Ž (ID osoby: XXXXXX) zo dňa 23.02.2023 správnu žalobu podľa § 219 SSP zamietol, pretože zistil, že žalobné dôvody uplatnené žalobcom v podanej správnej žalobe vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že žalovaný rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil, nie sú dôvodné.
49. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca v konaní úspešný nebol a žalovanému žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný.
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.