Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-121-2022.pdf
PDF · 121.65 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/121/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. XXX, D., zastúpenému splnomocnencom: VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, Bratislava, IČO: 50 217 020, o zaplatenie 2.508,50 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27. júna 2022, č.k. 27C/57/2021-69, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.508,50 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne z istiny od 14.09.2021 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov nepriznáva.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 415, § 420, §442 ods. 1 a 3, § 563, § 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 114 ods. 5 zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 173 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, § 5 ods. 1 a 2 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.
3. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, že žalovaný bol Rozhodnutím Okresného úradu Trnava zo dňa 27.04.2021 č. OU-TT- OVVS2-2021/001297-038, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.05.2021 uznaný vinným zo spáchania priestupku proti verejnému poriadku podľa § 47 ods. l písm. a) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že dňa 28.09.2019 v čase o 01.30 hod. na E. B. B. D. neuposlúchol výzvu príslušníka policajného zboru - poškodeného „zostaň stáť“, v dôsledku čoho prišlo k následnému prenasledovaniu žalovaného, počas ktorého bol viackrát vyzvaný k zastaveniu slovami „Stoj polícia“, ktoré taktiež nerešpektoval a počas prenasledovania si príslušník policajného zboru spôsobil pracovný úraz. Z rozhodnutia súd zistil, že sa žalovaný ku skutku priznal. Z rozhodnutia súd prvej inštancie zistil, že žalovaný pri výsluchu uviedol dňa 09.06.2020, že v ten večer bol pod vplyvom alkoholu a večer si pamätal len útržkovo. Dostal sa do konfliktu s taxikárom spolu so svojimi priateľmi. Taxikárovi najskôr spôsobili škodu na vozidle a následne ho fyzicky napadli, ale predtým taxikár stihol zavolať políciu. O príchode polície žalovaný s priateľom vedel, rozdelili sa a žalovaný začal utekať, pričom počul, že niekto kričí stoj. Napriek tomu pokračoval v úteku, preskočil dva ploty 2,5 m vysoké, cez areál materskej školy prešiel F. G. H. C.. Po preskočení brány mal bolesti chrbtice a nôh, preto sa ukryl. Poškodený ho pešo prenasledoval, prekonával rovnaké prekážky až F. G. H. C., kde zistil, že už žalovaný neuteká ale sa ukryl. Našiel ho v jame pod lešením. Pretože na výzvy žalovaný neopúšťal úkryt, spustil k nemu po lešení a nasadil mu putá. Neskôr boli obaja ošetrení s tým, že žalovaný si zlomil päty a stavec a poškodený si zlomil pravú nohu. V Rozhodnutí o priznaní dávky úrazového zabezpečenia zo dňa 31.12.2019 je bližšie popísaný vznik úrazu a to spustením sa do jamy, v ktorej sa ukrýval žalovaný, z výšky 4 metrov popri lešení, o ktoré si poškodený pri doskoku udrel holennú kosť. Žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2.508,50 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 01.08.2021 do zaplatenia z dôvodu, že žalovaný dňa 28.09.2019 pri spáchaní protiprávneho konania a následnom úteku z miesta činu a neuposlúchnutí opakovaných výziev verejného činiteľa počas výkonu služobného zákroku spôsobil zranenie príslušníka Policajného zboru I.. J. K. (ďalej aj „poškodený“). V konaní bolo sporné, či žalovaný zavinil vznik škody na zdraví poškodeného a to vzhľadom na ich prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko túto námietku vzniesli obe strany sporu. Z rozhodnutia o priestupku súd považuje za preukázané, že žalovaný vedel o tom, že na miesto konfliktu s taxikárom bola volaná polícia a začal utekať, nereagoval na výzvy príslušníka polície. Utekal v noci (o 1.30 hod.) za zhoršenej viditeľnosti, pod vplyvom alkoholu, pričom prekonával prekážky a to vysoké ploty a po zranení sa ukryl. Za daných okolností mohol žalovaný predpokladať, že počas úteku sa môže zraniť nielen on ale aj osoba, ktorá ho prenasleduje. Ak by žalovaný uposlúchol výzvu polície a zostal stáť, poškodený by ho nemusel prenasledovať za účelom jeho zadržania a ku škode by nedošlo. Naopak poškodený bol povinný v rámci plnenia svojich služobných povinností, po prijatí oznámenia o fyzickom napadnutí a poškodzovaní majetku, zaistiť osobu podozrivú zo spáchania trestného činu. Ak podozrivá osoba utekala, musel ju v rámci služobného zákroku prenasledovať s cieľom jej zadržania. Súd je toho názoru, že takýmto spôsobom postupoval poškodený, t. j. išiel v stopách utekajúceho žalovaného, pričom prekonával rovnaké prekážky, práve za účelom jeho rýchleho zadržania. Po zistení miesta úkrytu žalovaného, sa za ním spustil po lešení a pri doskoku si udrel holennú kosť, čím došlo ku škode na zdraví. Napriek tomu pokračoval v služobnom zákroku až do zaistenia žalovaného. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že poškodený použil primeraný spôsob vykonania služobného zákroku, ťažko možno predpokladať, že by mal v tejto situácii čas hľadať iný bezpečnejší prístup do úkrytu žalovaného. Pričom ani žalovaný netvrdí, že takýto prístup k jeho úkrytu existoval. Pokiaľ žalovaný v rámci obrany poukazuje na otvorený priestor vedľa plotu, ktorý preskakovali a cez ktorý ho mohol poškodený prenasledovať, namiesto preskakovania plotu, táto argumentácia je irelevantná, nakoľko k zraneniu poškodeného nedošlo pri preskočení plotu, ale pri doskoku do úkrytu poškodeného. Tvrdenie žalovaného, že sa hlásil sám zo svojho úkrytu, pretože bol zranený a zistil, že ho hľadá polícia, je v rozpore s vyjadreniami poškodeného (uvedenými v rozhodnutiach o priestupku a o priznaní dávky úrazového zabezpečenia), že pri prenasledovaní zistil úkryt páchateľa, ktorý sa zdráhal opustiť a kládol aktívny odpor pri zaisťovaní, preto súd toto tvrdenie žalovaného považuje za účelové a nepreukázané. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný zodpovedá za vznik škody na zdraví poškodeného, pretože tým, že neuposlúchol výzvu polície, aby zostal stáť a utekal, sa dopustil protiprávneho konania, za čo bol aj uznaný vinným v priestupkovom konaní. Pretože neuposlúchol výzvu polície, musel ho poškodený v rámci služobného výkonu prenasledovať a zadržať. Počas úteku sa žalovaný úmyselne ukryl v jame pod lešením, čím zavinil vznik škody na zdraví poškodeného, ktorý za účelom jeho zadržania sa musel spustiť po lešení do úkrytu a pri doskoku sa zranil. Žalobca v priebehu konania, po obrane žalovaného, preukázal listinnými dôkazmi uplatnenú výšku škody, ktorá mu vznikla v dôsledku služobného úrazu poškodeného. A to dávky nemocenského zabezpečenia - náhrady služobného platu počas dočasnej práceneschopnosti od 29.09.2019 do 22.10.2019 vrátane, vo výške 886,51 €. Za mesiac september žalovaný vyplatil poškodenému nemocenské dávky vo výške 94,57 €, za mesiac október 2019 vo výške 366,07 € a 425,87 €, pričom v konaní sa domáha 886,50 €. Svoj nárok preukázal dokladom o práceneschopnosti poškodeného, výplatnými páskami a výpismi zo Štátnej pokladnice o úhrade platu poškodenému. Škodu vo výške vyplateného bolestného preukázal lekárskym posudkom zo dňa 22.10.2019, ktorým bolo ohodnotené bolestné podľa pol. 197b sadzbou 40 bodov, rozhodnutím o jeho priznaní vo výške 1.622,- € zo dňa 31.12.2019 (40 bodov x 20,26 € a zvýšené na dvojnásobok podľa § 173 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z., pretože bolo poškodenie zdravia spôsobené policajtovi pri služobnom zákroku inou osobou, ktorej konanie smerovalo proti tomuto zákroku, t. j. neuposlúchnutie výzvy stoj žalovaným a jeho následný útek) a výpisom zo štátnej pokladnice o jeho úhrade poškodenému dňa 13.02.2020. Predložené listinné dôkazy už žalovaný nesporoval. Súd prvej inštancie považoval za preukázaný uplatnený nárok v celom rozsahu, preto žalobe v časti istiny vyhovel. Žalobca vyzval žalovaného k dobrovoľnej úhrade pohľadávky výzvou zo dňa 07.07.2021, ktorú zaslal na adresu predchádzajúceho, v čase doručovania výzvy neaktuálneho bydliska žalovaného. Žalovaný doporučenú zásielku neprevzal. V danom prípade nie je možné považovať zásielku za doručenú okamihom jej uloženia, nakoľko sa nedostala do dispozičnej sféry žalovaného. Žalovaný má trvalé bydlisko od 23.02.2021 na aktuálnej adrese, čo súd zistil z registra obyvateľov, a preto sa za riadne doručenú výzvu na zaplatenie považuje až doručenie žaloby dňa 10.09.2021 žalovanému. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovaného ako dlžníka popri plnení úroky z omeškania z vyššie uvedenej sumy, keďže žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Výšku úroku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis, ktorým je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého je výška úroku z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V zmysle uvedeného, súd žalovanému priznal nárok na úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.508,50 € od 14.09.2021 do zaplatenia, nakoľko až týmto dňom sa žalovaný dostal do omeškania. Žalovanému bola doručená žaloba dňa 10.09.2021 v piatok a prvýkrát mohol plniť nasledujúci pracovný deň v pondelok 13.09.2021 a do omeškania sa dostal až nasledujúcim dňom 14.09.2021. Vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania súd prvej inštancie žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď nárok na náhradu trov konania má žalobca, ktorý bol neúspešný len v nepatrnej časti uplatneného nároku v zamietnutej časti úroku z omeškania vo výške 0,19% a vo zvyšku bol úspešný v rozsahu 99,81 %. Žalobca sa nároku na náhradu trov konania na pojednávaní výslovne vzdal a preto súd žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.
4. Voči výroku I. rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na nové konanie, alebo aby rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne.
5. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný podľa jeho názoru zodpovedá za vznik škody na zdraví poškodeného, keďže sa dopustil protiprávneho konania tým, že neuposlúchol výzvu polície, aby zostal stáť, kedy ho poškodený v rámci služobného výkonu musel prenasledovať a zadržať v dôsledku čoho sa zranil, za čo bol žalovaný uznaný vinným v priestupkovom konaní. Žalovaný s uvedeným konštatovaním súdu prvej inštancie nesúhlasí a napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne a arbitrárne, výslovne založené na svojvôli prvoinštančného súdu, ktorý neobjektívne vyhodnotil skutkový stav v prospech žalobcu, námietky žalovaného posúdil bez akéhokoľvek racionálneho základu ako bezpredmetné, na tieto vôbec neprihliadal, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo viedlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
6. V prvom rade žalovaný namieta postup súdu prvej inštancie, keď neakceptoval jeho ospravedlnenie a vykonal pojednávanie dňa 27.06.2022 v jeho neprítomnosti a to napriek tomu, že požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho vykonanie ustanovené v ust. § 178 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žalovaný požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu nedodržania lehoty na prípravu pojednávania jeho právnym zástupcom, ktorého splnomocnil na zastupovanie v prejednávanej veci pred pojednávaním, keďže skôr to nebolo možné. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že vyhľadanie právnej pomoci nemožno chápať a pri uplatnení práv vyhodnotiť ako účelové konania, inak by tým došlo k popretiu základného ústavného práva účastníka konania, pričom poukázal na čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Nakoľko súd prvej inštancie nepostupoval v intenciách citovaného ustanovenia, kedy neumožnil žalovanému, resp. jeho právnemu zástupcovi prípravu na pojednávanie v zákonom určenom minimálnom rozsahu, odňal tým žalovanému možnosť konať pred súdom, čím je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Čo sa týka udelenej plnej moci právnemu zástupcovi, ktorá nebola súdu doložená so zaručeným elektronickým podpisom žalovaného, túto nie je možné považovať za neplatnú, keďže sa jedná iba o odstrániteľnú procesnú vadu, a preto súd prvej inštancie bol povinný vyzvať žalovaného na predloženie originálu udelenej plnej moci. V ďalšom žalovaný namieta, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom, kedy námietky žalovaného vyhodnotil ako irelevantné, na základe čoho dospel aj k nesprávnym právnym záverom. Ako žalovaný argumentoval, pri posudzovaní uplatneného nároku je nevyhnutné skúmať okolnosti, za ktorých ku škode došlo, ako aj či by ku škode došlo aj v prípade, ak by príslušník Policajného zboru postupoval v zmysle zákonných ustanovení a zásady primeranosti služobného zákroku. Žalovaný po preskočení plotu sa nachádzal v jame, kde dopadol a viac už na úteku nebol, nakoľko po preskočení plotu utrpel vážne zranenia, ktoré mu objektívne znemožnili už akýkoľvek útek, a to zlomeninu chrbtice a obidvoch nôh, o čom predložil aj lekársku správu. Potom ako žalovaný zistil, že na blízku sú príslušníci Policajného zboru, sám sa prihlásil a čakal na príchod polície. Napriek tomu, že žalovaný nehybne čakal v jame, do ktorej po preskočení plotu dopadol, kedy už nemal žiadnu možnosť pokračovať v úteku, a v tomto z uvedeného dôvodu ani nepokračoval, policajt vykonávajúci služobný zákrok mal reálnu možnosť zvážiť všetky okolnosti prípadu a zvoliť primeraný spôsob vykonania služobného zákroku tak, aby nedochádzalo ku škode zdraví a na majetku, čo bolo vlastne aj jeho zákonnou povinnosťou. Nielenže žalovaný reálne nemohol pokračovať v úteku, ale naviac vedľa doskokovej jamy žalovaného (nie úkrytu ako to nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie, keďže žalovaný sa neukrýval, o čom svedčí aj fakt, že sa polícii z diaľky prihlásil) bol otvorený priestor, cez ktorý poškodený mohol prejsť, a cez ktorý potom odniesli aj žalovaného, teda príslušník Policajného zboru nemusel plot preskakovať. V posudzovanom prípade je nepochybným, že poškodený mal zvoliť najoptimálnejšie zákonné prostriedky na dosiahnutie účely služobného zákroku, na čo mal aj dostatok času, keďže žalovaný už v úteku nepokračoval a naviac sa prihlásil polícii, no napriek tomu tak neurobil, čím postupoval v rozpore so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi výkon jeho činnosti ako aj zodpovednosť za škodu, čo nemôže byť vyhodnotené na úkor žalovaného. Naviac tvrdenia žalovaného, že sa sám prihlásil polícii majú byť podľa názoru súdu prvej inštancie v rozpore s vyjadreniami poškodeného v rozhodnutí o priestupku, kde uviedol, že pri prenasledovaní zistil úkryt páchateľa, ktorý sa zdráhal opustiť, čo však odporuje nielen logike veci ale aj dôkazom predloženým žalovaným. Ak by súd prvej inštancie objektívne a nestranne posúdil dôkazy a námietky strán sporu, teda aj žalovaného, dospel by k iným záverom. Žalovaný v konaní predložil lekárske potvrdenia, z ktorých jednoznačne vyplývajú jeho zranenia, ktoré utrpel pri úteku, a ktoré mu znemožňovali akýkoľvek ďalší útek po preskočení plotu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v rámci konania namietal samotný právny dôvod vzniku jeho zodpovednosti za spôsobenú škodu poškodenému, namietal aj výšku tohto uplatneného nároku. Keďže žalovaný namieta neprimeranosť služobného zákroku, ktorý vzhľadom na okolnosti daného prípadu mohol byť vykonaný aj iným spôsobom bez toho, aby došlo k poškodeniu zdravia zasahujúceho príslušníka, kedy sa žalovaný sám príslušníkom Policajného zboru prihlásil, nehybne ležal na zemi a pochopiteľne nekládol ani žiadny odpor, čo mu jeho zdravotný stav ani nedovoľoval, namieta aj výšku tohto nároku a to v celom rozsahu. V neposlednom rade žalovaný namieta aj postup súdu prvej inštancie, ktorý vykonal pojednávanie bez prítomnosti žalovaného, kedy sa nemal možnosť vyjadriť k prípadnej možnosti splácať priznanú istinu v splátkach. Toho času sa žalovaný spolu s manželkou starajú o maloleté dieťa, pričom jeho jediným príjmom, resp. príjmom jeho rodiny je príjem zo živnosti, keďže jeho manželka je z toho dôvodu na rodičovskej dovolenke. Aby sa predišlo k zhoršeniu finančnej situácie jeho rodiny, žalovaný žiada, aby v prípade, ak odvolací súd bude mať nárok žalobcu za preukázaný, umožnil žalovanému priznanú sumu splácať v mesačných splátkach v maximálnej sume po 50,- eur mesačne tak, aby tým nebola ohrozená jeho vyživovacia povinnosť voči maloletému dieťaťu.
7. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku I., ako aj závislom výroku III. o trovách konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie čo do výroku I. a závislého výroku III. o trovách konania v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom dôvodnosti žaloby o náhradu škody. Výrok II., ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania zamietol, nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť a nepodliehal odvolaciemu prieskumu.
10. Podľa § 178 ods. 2 CSP, predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať.
11. Podľa § 183 ods. 1 CSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.
12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolateľ prioritne namietal postup súdu prvej inštancie, keď neakceptoval jeho ospravedlnenie a vykonal pojednávanie dňa 27.06.2022 v neprítomnosti žalovaného a to napriek tomu, že požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že nebola dodržaná lehota na prípravu pojednávania jeho právnym zástupcom, ktorého splnomocnil na zastupovanie v prejednávanej veci pred pojednávaním. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa neumožnil žalovanému, resp. jeho právnemu zástupcovi prípravu na pojednávanie v zákonom určenom minimálnom rozsahu, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP). Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia konštatuje, že s vyhodnotením dôležitosti dôvodov na odročenie pojednávania vytýčeného dňa 27.06.2022 sa súd prvej inštancie zaoberal v bode 5. odôvodnenia rozsudku, pričom niet dôvodu sa so závermi súdu prvej inštancie nestotožniť. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žaloba bola žalovanému doručená dňa 10.09.2021, pričom predvolanie na pojednávanie bolo žalovanému doručené dňa 23.05.2022, žalovaný mal teda časový priestor takmer 8 mesiacov na to, aby sa dal zastúpiť advokátom. Žalovaný neuviedol žiaden konkrétny dôvod, ktorý by mu bránil v tom, aby sa dal zastúpiť advokátom v dostatočnom časovom predstihu tak, aby mal zvolený zástupca dostatok času pripraviť sa na pojednávanie, preto udelenie plnej moci advokátovi v krátkom čase pred termínom pojednávania nie je možné akceptovať ako dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania (pozri napr. uznesenie NS SR, sp. zn: 1ObdoV/18/2017). Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že je bezpredmetné, či do spisu spolu so žiadosťou o odročenie bola doložená plná moc udelená advokátovi so zaručeným elektronickým podpisom, alebo bez neho (pričom tento nedostatok je možné odstrániť). Pre posúdenie dôležitosti dôvodov na odročenie pojednávania podľa § 183 ods. 1 CSP je podstatné, aby príčina odročenia pojednávania mala povahu nepredvídateľnosti a súčasne závažnosti. Keďže odvolateľ mal dostatok času dať sa zastúpiť advokátom (predvolanie na pojednávanie prevzal viac ako mesiac pred termínom pojednávania, predchádzajúce pojednávanie dňa 02.05.2022 už bolo odročené pre jeho práceneschopnosť a navyše o prebiehajúcom konaní vedel od 10.09.2021, kedy mu bola doručená žaloba), súd prvej inštancie postupoval správne, keď nepovažoval dôvod na odročenie pojednávania za dôležitý a v súlade so zásadou hospodárnosti konania vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a vo veci rozhodol, čím odvolateľovi neznemožnil uskutočňovanie jeho procesných práv.
14. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
15. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že ak by príslušník policajného zboru postupoval v zmysle zákonných ustanovení a zásady primeranosti služobného zákroku, ku škode by nedošlo. Podľa názoru odvolateľa, ak by súd prvej inštancie objektívne a nestranne posúdil dôkazy a námietky strán sporu, teda aj žalovaného, dospel by k iným záverom. Tu odvolací súd konštatuje, že žalovaný nešpecifikoval o aké konkrétne dôkazy a námietky malo ísť, z ktorých by súd prvej inštancie mal dospieť k iným záverom. Výslovne odvolateľ poukazoval len na lekárske správy (pozn. žiadne iné dôkazy žalovaný do spisu nedoložil), z ktorých je zrejmé, že utrpel zranenia, pre ktoré nemohol pokračovať v úteku. Súd prvej inštancie sa otázkou zodpovednosti za škodu zo strany žalovaného presvedčivo a vyčerpávajúco zaoberal v bodoch 9 až 11 odôvodnenia rozsudku. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie nijako nespochybnil, že žalovaný utrpel zranenia (fraktúry päty a chrbtice), ktoré mu bránili v ďalšom úteku. Táto skutočnosť však nemá žiaden vplyv na primeranosť služobného zákroku príslušníka policajného zboru z toho hľadiska, že by tento mal od prenasledovania žalovaného upustiť, prípadne začať hľadať inú (menej nebezpečnú) cestu, ktorou by sa k žalovanému dostal. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že k úteku žalovaného došlo v noci okolo 01:30 hod. – teda v čase zhoršenej viditeľnosti, pričom pred tým, než žalovaný skočil „do jamy“ pod lešením, viac krát neuposlúchol výzvu policajta, aby zostal stáť (čo žalovaný nepoprel). Príslušník policajného zboru teda pri prenasledovaní postupoval správne, keď predpokladal tendencie žalovaného pokračovať v úteku, pričom o zraneniach odvolateľa mohol nadobudnúť vedomosť až potom, ako sa dostal do jeho bezprostrednej blízkosti. Vykonanie služobného zákroku nie je voľbou príslušníka policajného zboru, ale jeho povinnosťou (najmä ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania) - § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore. Kritérium primeranosti je rozhodujúce v prípade použitia donucovacích prostriedkov (§ 50 ods. 4 zák. o policajnom zbore). V nijakom prípade si primeranosť služobného zákroku nemožno vykladať tak, že príslušník policajného zboru prenasledujúci osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, alebo priestupku, má prenasledovanie podozrivej osoby prerušiť a skúmať či neexistuje iná, vhodnejšia cesta, ako sa dostať k utekajúcej osobe. V takom prípade by bol zmarený účel služobného zákroku, výsledkom ktorého má byť zadržanie osoby, ktorá už predtým opakovane neuposlúchla výzvu, aby zostala stáť. Nič na tom nemení ani tvrdenie žalovaného (z pohľadu odvolacieho súdu ničím nepreukázané), že žalovaný sa mal údajne po tom, ako si spôsobil zranenia, sám prihlásiť. Príslušník policajného zboru je povinný služobný zákrok vykonať efektívne, urýchlene a v medziach daných zákonom. Pokiaľ by aj žalovaný v konaní preukázal, že sa vopred z miesta svojho zoskoku sám prihlásil, príslušník policajného zboru bol povinný pokračovať v prenasledovaní podozrivej osoby, až pokým táto osoba nie je zadržaná a nehrozí z jej strany útok, útek, alebo pokračovanie v trestnej činnosti.
16. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, túto odvolateľ namietal len v súvislosti s tým, že namietal samotný právny dôvod vzniku jeho zodpovednosti za spôsobenú škodu. Nakoľko však súd prvej inštancie správne posúdil, že žalovaný zodpovedá za škodu v celom rozsahu z dôvodu porušenia jeho právnej povinnosti, pričom odvolací súd sa nestotožnil s námietkami odvolateľa ohľadom neprimeranosti služobného zákroku, niet záverom súdu prvej inštancie v bode 12 napadnutého rozsudku ohľadom výšky uplatneného nároku čo vytknúť.
17. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
18. Ohľadom žiadosti odvolateľa žalovanú sumu splácať, túto žalovaný odôvodnil tým, že spolu s manželkou sa starajú o maloleté dieťa, pričom príjmom jeho rodiny je príjem zo živnosti, keďže jeho manželka je z toho dôvodu na rodičovskej dovolenke. Žalovaný však tieto skutočnosti pred súdom prvej inštancie neuviedol, ani ničím nepreukazoval svoju finančnú situáciu. Určenie dlhšej paričnej lehoty v podobe povolenia splátok je vo svojej podstate zásahom do práva na uspokojenie pohľadávky veriteľa - žalobcu, ktorá mu bola priznaná rozhodnutím súdu a súčasne predstavuje výhodu dlžníka
- žalovaného. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, aby súd k povoleniu splátok pristupoval len vo výnimočných prípadoch a výlučne len vtedy, ak žalovaný súdu dostatočne preukázal odôvodnenosť takéhoto rozhodnutia. Je nepostačujúce tvrdenie žalovaného o tom, že existujú okolnosti, ktoré by záver súdu o povolení splátok dostatočne odôvodňovali, ak žalovaný svoje osobné a majetkové pomery súdu ničím nepreukázal.
19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd, v napadnutom výroku I. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania, s použitím § 387 CSP potvrdil.
20. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
21. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
22. Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
23. Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, patril by mu preto voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca si ale nárok na náhradu trov konania neuplatnil, v odvolacom konaní zostal pasívny a z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy v konaní vznikli. Odvolací súd mu preto, v súlade s čl. 17 CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).