Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoP/6/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľky U.. W. L., bytom B. XXXX/X, O. U. nad X., zast. JUDr. Adrianou Ručkayovou, advokátkou so sídlom Jilemnického 27, Nové Mesto nad Váhom, proti odporcovi C.. U. L., bytom B. XXXX/X, O. U. nad X., zast. Mgr. Juliánou Sumkovou, advokátkou so sídlom Námestie slobody 16, Nové Mesto nad Váhom, o určenie výživného na manželku, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nové mesto nad Váhom zo dňa 25. apríla 2013, č.k. -113, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 500 eur mesačne, s účinnosťou od 21.09.2012 do 21.04.2013, ktoré výživné je povinný zasielať vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 21.09.2012 do 21.04.2013, vo výške 2.600 eur, povolil odporcovi splácať navrhovateľke v pravidelných mesačných splátkach po 520 eur, vždy do 15-teho dňa v mesiaci, s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky, má za následok zročnosť celého plnenia. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za návrh, vo výške 52 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že návrh na určenie výživného navrhovateľky považoval za opodstatnený, čo do dôvodu, avšak nie čo do navrhovanej výšky výživného. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľka sa dostala nie vlastnou vinou do nevýhodnejšieho postavenia v dôsledku vážnych zdravotných komplikácií, ktoré mali za následok jej pokles zárobku a invaliditu. Súd prvého stupňa mal rovnako za preukázané, že odchodom odporcu zo spoločnej domácnosti bola porušená zásada ekonomickej solidarity vyjadrená v ustanovení § 19 Zákona o rodine, podľa ktorého sú manželia povinní starať sa o uspokojovanie potrieb rodiny, založenej manželstvom, podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Vzhľadom na to, že si odporca založil novú rodinu, časť jeho príjmov bola a je použitá aj na uspokojenie potrieb jeho priateľky, ktorá je t. č. na materskej dovolenke, ako aj na uspokojenie potrieb maloletého dieťaťa. Z toho je zrejmé, že oproti predchádzajúcemu stavu, keď účastníci spolu žili, navrhovateľke jej životná úroveň klesla. V danom prípade síce na strane navrhovateľky nevznikla sociálna odkázanosť, ale je spravodlivé, rozdielnu životnú úroveň manželov dorovnať. Na druhej strane odporca, v snahe eliminovať následky svojho odchodu, kompenzoval úhradami za byt, platil splátku hypotekárneho úveru, ako aj všetky náklady so štúdiom syna V., finančne vypomáhal obom dospelým deťom, do októbra 2012 platil navrhovateľke sumu 450 eur. Výdavky spojené s jeho novou rodinou majú svoje opodstatnenie

a tiež majú oporu v Zákone o rodine. Aj s prihliadnutím na povahu práce odporcu, ako vrcholového manažéra, pri ktorom sú výdavky vyššie, napr. aj na oblečenie, cestovanie, súd prvého stupňa dospel k názoru že požadovaná suma 1.500 eur, je vzhľadom na už uvedené skutočnosti neprimerane vysoká. Navrhovateľka v tomto konaní nepreukázala tejto sume zodpovedajúce odôvodnené potreby, a ako sama uviedla, chcela časť z tejto sumy použiť aj na tvorbu úspor plnoletých detí. Za primeranú výšku výživného považoval súd prvého stupňa sumu 500 eur s prihliadnutím na možnosti odporcu, keď dobrovoľne na výživu navrhovateľky (až kým sa nedozvedel o podaní návrhu na súd), prispieval sumou 450 eur. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zaniká rozvodom. Výživné možno priznať od podania návrhu a len na dobu, pokiaľ manželstvo trvalo. V danom prípade ide o obdobie od 21.09.2012 do 21.04.2013. Za uvedené obdobie 7 mesiacov mal odporca prispieť na výživu navrhovateľky sumou 3.500 eur, pričom za rovnaké obdobie prispel týmto titulom sumou 900 eur (v septembri 450 eur a v októbri 450 eur). Rozdiel medzi týmito sumami, 2.600 eur, predstavuje nedoplatok na zročnom výživnom, ktorý súd odporcovi v zmysle , povolil splácať v pravidelných mesačných splátkach po 520 eur, k rukám navrhovateľky, s tým, že ak sa odporca omešká s plnením jednej splátky, nastáva zročnosť celého dlhu. Súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok vo výške 52 eur v zmysle v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak je poplatník (v danom prípade navrhovateľka) od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Výška poplatku je v zmysle pol. 8 písm. a/ 2% z ceny predmetu, pričom, ak ide o opakujúce sa plnenie na neurčitý čas, sa za cenu plnenia považuje trojnásobok ceny ročného plnenia. V danom prípade bolo výživné stanovené na určitý čas v celkovej výške 2.600, eur, z toho 2%, je suma 52 eur. O trovách konania súd rozhodol podľa a nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov z dôvodu, že obaja boli v tomto konaní úspešní len čiastočne.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojich právnych zástupcov navrhovateľka i odporca.

Navrhovateľka v odvolaní žiadala, aby odvolací súd zmenil rozhodnutia súdu prvého stupňa tak, že odporcovi uloží povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 1.500 eur mesačne s účinnosťou od 21.09.2012 do 21.04.2013, nedoplatok na zročnom výživnom vo výške 9.600 eur bude odporca povinný zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia k rukám navrhovateľky ako i trovy konania a trovy právneho zastúpenia. V odvolaní namietala, že na pojednávaní dňa 04.04.2013 bolo jej právnemu zástupcovi doručené vyjadrenie odporcu k stanovisku navrhovateľky zo dňa 17.01.2013, pričom aj napriek skutočnosti, že podľa textu vyjadrenia obsahovalo prílohy, tieto právnemu zástupcovi neboli doručené. Z odôvodnenia rozsudku však vyplýva, že súd vykonal dokazovanie aj týmito listinnými dôkazmi. Rovnako na uvedenom pojednávaní právna zástupkyňa odporcu založila do súdneho spisu potvrdenia zamestnávateľa o tom, že spoločnosť P. N. F., s.r.o. od 01.05.2012 nevlastní a nemá v prenájme žiaden služobný byt a tiež potvrdenie zamestnávateľa o tom, že sú odporcovi vyplácané polročné odmeny s tým, že ten odmeny dostane za splnenia úlohy dohodnutej v dodatku k pracovnej zmluve. Tieto listinné dôkazy im neboli predložené. Poukázala na ust. Teda nebolo jej umožnené sa k dôkazom riadne vyjadriť, teda postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konania pred súdom, čím došlo k vadám v konaní a bola naplnená skutková podstata Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil príjem navrhovateľky ako i odporcu, teda z toho vyplýva, že pomer príjmov odporcu a navrhovateľky je v prospech odporcu. Poukazovala na Zákona o rodine a to na všeobecnú zásadu podľa ktorej by mala byť životná úroveň manželov v zásade rovnaká a teda nemusí byť splnené podmienka odkázanosti oprávneného manžela od povinného manžela. Na základe týchto skutočností ako aj skutočností, ktoré vyplynuli v priebehu konania vyplýva, že nakoľko účastníci hospodária oddelene vznikla disproporcia v ich životnej úrovni a to i napriek skutočnosti, že odporca uhrádza náklady spojené s užívaním bytu, v ktorom býva navrhovateľka. Rovnako pri skúmaní nároku a jeho súladu s dobrými mravmi uviedla, že z jej strany ako manželky nedošlo k porušeniu akejkoľvek povinnosti v zmysle Zákona o rodine. Páve naopak nevery, opustenia spoločnej domácnosti sa dopustil odporca. Ďalej uviedla, že na pojednávaní predložila výpisy z účtov odporcu za obdobie júla 2012 až decembra 2012, z ktorých vyplýva, že priemerná osobná spotreba odporcu predstavovala približne sumu 3.500 eur, v tejto sume nie sú zahrnuté úhrady spoločným deťom, úhrady bytu, úhrady navrhovateľke a úhrady hypotekárneho úveru. Rovnako tam nie sú výdavky na vyplatenie leasingu motorového vozidla vo výške 5.575 eur a dovolenky odporcu na U.

2.684,80 eur, ale sú tam zahrnuté peňažné plnenia poskytované priateľke odporcu a jej maloletému synovi približne 550 eur mesačne, a to napriek tomu že táto žije s odporcom v spoločnej domácnosti a tento hradí všetky výdavky. Na základe jej príjmu 747 eur a úhrade odporcu za spoločný byt približne 300 eur, jej životná úroveň zodpovedá mesačnej spotrebe 1.050 eur. Súdnym rozhodnutím by teda mala byť jej životná úroveň dorovnaná zo strany odporcu tak, aby táto zodpovedala životnej úrovni odporcu, teda zodpovedajúcej jeho mesačnej spotrebe, t.j. 3.500 eur. Ďalej namietal odôvodnenie rozsudku, konštatovaním záveru o plnení vyživovacej povinnosti odporcu k synovi V. a to z dôvodu, tak ako uvádzala písomne i na pojednávaní, ona sa rovnako podieľa na plnení vyživovacej povinnosti a to vo forme zabezpečenia stravovania, ošatenia a iných výdavkov, avšak tieto sú poskytované v hotovosti.

Odporca v odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh zamietol, prípadne určil výživné v nižšej čiastke a priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 348,10 eur. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Namietal, že navrhovateľka až po jeho písomnom vyjadrení v priebehu konania zmenila množstvo jej účelových tvrdení (nakoľko v návrhu uvádzala, že si vôbec neplní vyživovaciu povinnosť a že nijakým spôsobom neprispieva na jej výživu), kedy uznala, že jej dobrovoľne prispieval na jej účet sumou 450 eur a dobrovoľne platil všetky náklady na bývanie v byte, v ktorom býva výlučne ona so synom V., taktiež uznala, že platí všetky výdavky a náklady na výživu syna, že poskytuje finančnú výpomoc ich spoločným deťom a teda aj dospelej dcére E.. Odmietla však uznať jeho náklady, ktoré má na mal. Y. ako aj priateľku a jej syna, s ktorými žije v spoločnej domácnosti, odmietla uznať jeho náklady na tento byt v O. ako i ďalšie jeho výdavky nevyhnutné v súvislosti so zamestnaním. Od samého počiatku považoval podaný návrh za nedôvodný, keďže jej dobrovoľne na základe ich dohody platil výživné, náklady na byt ako aj spoločný úver, s platením prestal až keď navrhovateľka porušila ich dohody, účelovo naťahovala rozvodové konanie, jednoznačne so zištným úmyslom, pričom uvádzala množstvo klamstiev a poloprávd a preto toto považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, preto trval na tom aby výživné nebolo priznané. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa v rámci vykonaného dokazovania správne skonštatoval, že výdavky spojené s jeho novou rodinou majú opodstatnenie a tiež mal súd za preukázané, že platil úhradu za byt a hypotekárny úver, všetky náklady so štúdiom syna V., finančne vypomáhal obom deťom ako aj platil navrhovateľke do októbra sumu 450 eur. Rovnako prihliadol na zvýšené výdavky, ktoré má v súvislosti s jeho zamestnaním. Sama navrhovateľka na pojednávaní uviedla, že chcela čiastku 1.500 eur na tvorbu úspor. Je názoru, že čiastka 500 eur, ktorú určil súd je privysokou, za podmienok, že by konanie navrhovateľky bolo v súlade s dobrými mravmi. V priebehu tohto aj rozvodového konania zobral vinu na seba za rozpad ich manželstva, je si vedomý že jeho konanie nebolo v súlade s povinnosťami manžela, ako aj v súlade s dobrými mravmi. V dôsledku onkologického ochorenia navrhovateľky a za účelom jej uzdravenia odďaľoval odchod zo spoločnej domácnosti a k tomu sa odhodlal až mala navrhovateľka najhoršie za sebou. Mal za to, že sa dokážu dohodnúť, že sú rozumní ľudia, preto aj za účasti ich detí si podelili účty, povedali si o ich príjmoch a výdavkoch a na základe tejto dohody platil výživné navrhovateľke 450 eur ako aj ostatné výdavky. Navrhovateľke potom zostal jej príjem v plnej výške čistý, bez toho aby okrem základných potrieb musela čokoľvek uhrádzať. Ako uviedol v písomných podaniach, po odpočítaní všetkých jeho odôvodnených výdavkov mu ostala menšia suma ako jej. Pokiaľ by chcela navrhovateľka pre seba 1.500 eur, túto sumu po odpočítaní jeho výdavkov by musel požadovať pre seba, rovnako by mohli požadovať jeho nezaopatrené deti, keďže v prípade vyššieho príjmu je dôvod, aby rodič prispieval na tvorbu úspor svojim deťom. Navrhovateľka má príjem spolu s výživným 500 eur, celkovo 1.247 eur. Táto suma jej zostane pre seba, okrem zakúpením stravy pre ňu. Taktiež mal súd prvého stupňa so zmeškaného výživného odpočítať 1 nákladov za byt vo výške 173 eur.

Navrhovateľka sa vyjadrila k odvolaniu odporcu, kde uviedla, že odvolanie odporcu považuje za účelové, v snahe oddialiť plnenia vyživovacej povinnosti. Opätovne poukázala, že na pojednávaní predložili výpisy z účtov, z ktorých je preukázané, že životná úroveň odporcu je približne v sume 3.500 eur, že on opustil spoločnú domácnosť a on poskytoval svojej priateľke peňažné plnenie v priemere 550 eur. Poukázala na § 71 Zákona o rodine, podľa ktorého nie je potrebné skúmať odôvodnené potreby oprávneného. Zotrvala na podanom odvolaní a žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvého stupňa, tak ako navrhla v odvolaní.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa ako vecne správny, pričom v zmysle ust. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti medzi manželmi je súd povinný zisťovať, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a majetkové pomery manželov, aké sú odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

Požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň, je odôvodnená ich rovnakým postavením v právach a povinnostiach, vyplývajúcich z manželského zväzku. Neuplatňuje sa však mechanicky len odvodením z ich zárobkov. Aj v tomto prípade platí § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného súdu prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Pre rozhodnutie súdu o výživnom medzi manželmi podľa uvedených zákonných hľadísk nestačí zistiť len osobné, rodinné a majetkové pomery manželov, vrátane ich príjmov, ale treba zistiť aj konkrétnu mieru potrieb danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom každého z manželov, prípadne inými závažnými okolnosťami.

Podľa § 71 ods. 1 posledná veta Zákona o rodine súd prihliadne aj na starostlivosť o domácnosť, lebo nie je bezvýznamné, ak manželia nevedú domácnosť a neusilujú sa spoločne o zabezpečenie potrieb rodiny. Až po zistení všetkých uvedených skutočností súd môže dospieť k správnemu záveru o zásade rovnakej životnej úrovne obidvoch manželov. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2). Z tohto hľadiska treba v každom jednotlivom prípade skúmať, ako sám navrhovateľ plní alebo je ochotný plniť povinnosti vyplývajúce z manželstva.

V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa sa dôsledne riadil citovanými zákonnými ustanoveniami a správne v danom prípade za primeranú výšku výživného považoval sumu 500 eur s prihliadnutím na možnosti odporcu a odôvodnené potreby navrhovateľky. Súd prvého stupňa sa ďalej správne a dôsledne vysporiadal s príjmami, odôvodnenými výdavkami odporcu, s príjmami a výdavkami navrhovateľky a správne poukázal na skutočnosť, že odporca, v snahe eliminovať následky svojho odchodu, kompenzoval tieto úhradami za byt, platil splátku hypotekárneho úveru, ako aj všetky náklady so štúdiom syna V., finančne vypomáhal obom dospelým deťom, do októbra 2012 platil navrhovateľke sumu 450 eur. Odvolací súd konštatuje, že napriek tomu, že príjem odporcu je vyšší ako príjem navrhovateľky, musí sa prihliadať ako na schopnosti a možnosti odporcu vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke plniť, ako i na odôvodnené potreby navrhovateľky. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že po odpočítaní nevyhnutných nákladov odporcovi nezostáva dostatok finančných prostriedkov k tomu, aby si mohol vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke plniť v takej výške ako žiadala ako i so záverom, že navrhovateľka v tomto konaní nepreukázala tejto sume zodpovedajúce odôvodnené potreby.

Čo sa týka námietky zo strany navrhovateľky, že jej nebolo umožnené sa k dôkazom riadne vyjadriť (neboli jej doručené s vyjadrením odporcu aj prílohy a neboli jej predložené doklady predložené odporcom na pojednávaní), teda postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konania pred súdom, čím došlo k vadám v konaní, odvolací súd uvádza, že sudkyňa na pojednávaní dňa 04.04.2013 doručila právnej zástupkyni vyjadrenie odporcu k stanovisku navrhovateľky zo dňa 17.01.2013, pričom toto vyjadrenie neobsahuje žiadne prílohy a sudkyňa i riadne oboznámila navrhovateľku a jej právnu

zástupkyňu s dokladmi predloženými odporcom na pojednávaní (č.l. 61 druhá strana zápisnice), teda nedošlo k vadám uvádzaným navrhovateľkou.

K námietke navrhovateľky, že súd uviedol, že všetky výdavky so starostlivosťou o syna V. hradil odporca, odvolací súd uvádza, že ani tieto nie sú pravdivé, nakoľko súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení uviedol, že odporca uhrádza všetky výdavky zo školou syna V., teda nie so starostlivosťou o neho.

Odvolací súd preto námietky navrhovateľky uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené. Taktiež odvolací súd námietky odporcu uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené, nakoľko vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že je v možnostiach a schopnostiach odporcu platiť výživné na manželku v určenej výške a nebol ani oprávnený dôvod na odpočet sumy 173 eur (1 úhrady za byt) z dlžného výživného.

Za daného stavu preto odvolací súd považuje sumu výživného 500 eur za primeranú, ktorej výška zodpovedá možnostiam, schopnostiam a zárobkovým pomerom odporcu a odôvodneným potrebám navrhovateľky.

Súd prvého stupňa rozhodol správne i nedoplatku na zročnom výživnom, ktorý odporcovi povolil v zmysle splácať v pravidelných mesačných splátkach po 520 eur, k rukám navrhovateľky ako i o trovách konania.

Rozsudok okresného súdu bol preto odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a tak, že žiadnemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko obaja boli v tomto konaní úspešní len čiastočne.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .