Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1To-61-2013.pdf
PDF · 99.67 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/61/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Martina Bargela, na verejnom zasadnutí konanom 30. júla 2013 prejednal odvolanie podané obžalovaným D. S. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k. 4T/81/2008-297 z 11.4.2013 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného D. S. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 4T/81/2008-297 z 11.4.2013 bol obžalovaný D. S. uznaný za vinného, že:
i napriek tomu, že mu bol rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu v Žiline, sp.zn. ORP-P-945/ ODI-2006 zo dňa 13.9.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2006, uložený za jazdu pod vplyvom alkoholu zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 20 mesiacov, dňa 13.9.2007 v čase okolo 23.10 h. viedol osobné motorové vozidlo značky Ford Siera, e.č.: ZA 770 BJ v smere z mesta Námestovo po štátnej ceste č. III/5209, následne po ceste II/520 a po ceste I/78 do obce X., počas čoho bol prenasledovaný hliadkou OO PZ Námestovo na služobnom motorovom vozidle, kde v obci X. bol policajnou hliadkou zastihnutý už mimo ním vedeného vozidla, pričom následnou dychovou skúškou na alkohol bolo u neho zistené 1,07 mg/l alkoholu v dychu,
čím spáchal prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. b) Tr. zák. Podľa § 44 Tr. zák. súd upustil od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 28T/86/2009 z 30.6.2011.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 11.4.2013 vyplýva, že hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, ktorý požiadal, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jeho neprítomnosti, pričom po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku obhajca obžalovaného prehlásil, že žiada doručiť rozhodnutie súdu, a prítomný prokurátor rovnako žiadal doručiť rozhodnutie súdu.
Dňa 30.4.2013 bolo Okresnému súdu Námestovo doručené písomné podanie obžalovaného D. S., odovzdané na poštovú prepravu dňa 26.4.2013, označené ako „Odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k. 4T/81/2008 zo dňa 11.4.2013“, z ktorého vyplýva, že týmto podaním obžalovaný vo veci 4T/81/2008 D. S. a jeho obhajca JUDr. Juraj Ďurajda podávajú odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Námestove č.k. 4T/81/2008 zo dňa 11.4.2013 do všetkých výrokov, do výroku o vine, uloženého trestu. Na výzvu okresného súdu obžalovaný odôvodnil odvolanie prostredníctvom obhajcu, pričom odôvodnenie v písomnej forme bolo doručené Okresnému súdu Námestovo 6.6.2013. Obžalovaný D. S. v podstatnej časti odôvodnil odvolanie nasledovne:
„Obžalovaný D. S., právny zástupca obžalovaného v zákonom stanovenej lehote proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie do všetkých častí predmetného rozsudku, proti rozhodnutiu o vine a analogicky aj proti rozhodnutiu o treste. Obžalovaný D. S. zotrváva na skutočnostiach, ktoré uvádzal on a jeho obhajca pred vyhlásením rozsudkov Okresného súdu Námestovo 4T 81/2008 zo dňa 15.12.2009 a 29.4.2011, ktorými bol spod obžaloby oslobodený. Obžalovaný opätovne poukazuje na výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní v predmetnej veci, z ktorých je nesporné, že jeho výpoveď plne korešponduje s výpoveďami svedkyne Z. S., Z. X. a D. G.. Podľa výpovede uvedených svedkov má súd preukázané, že Z. X. spolu s obž. D. S. boli v obci X., kde ich zaviezol D. kamarát, menom K.. To, že obaja (Z. X. a D. S.) boli v obci X., potvrdila aj svedkyňa D. G. a nakoniec i sami policajti, ktorí v obci X. zaregistrovali následne po tom, čo videli vozidlo Ford na križovatke v Námestove, dve osoby s tým, že sa jednalo o obžalovaného a svedkyňu Z. X.. Z výpovede príslušníkov polície vyplynulo, že vozidlo z miesta, kde ho po prvýkrát zaregistrovali, nikde nezastavovalo a je nelogické, akým spôsobom by sa dostali dve osoby D. S. a Z. X. do obce X., keď svedkovia P. O. a V. G., policajti zhodne tvrdili, že na križovatke v J. smerom na ulicu E. videli vo vozidle len jednu osobu. Je nepredstaviteľné, akým spôsobom za situácie, keď vozidlo Ford Sierra a vozidlo stíhajúcich policajtov nikde nezastavovali, akým spôsobom by bolo možné, aby v mieste X. mimo vozidla Ford Sierra bol obžalovaný spolu s Z. X.. Je potrebné poukázať na rozporné tvrdenia svedka V. G. a P. O.. Uvedení svedkovia rozporne vypovedali k skutočnostiam, v akých polohách sa nachádzali vozidlá Ford Sierra a policajná Fabia v čase ich stretávania, resp. vchádzania do križovatky. Jeden zo svedkov (P. O.) tvrdil, že keď odbočovali smerom doprava na ulicu E. a keď boli s vozidlom v križovatke, do tejto ulice prichádzalo motorové vozidlo Ford odbočujúce doľava. Svedok neuvádza vo svojej prvotnej výpovedi, a je nelogické, z akého dôvodu vozidlo polície malo zastať v križovatke, keď svedok výslovne uvádzal, že videl sprava prichádzať vozidlo Ford. Podľa názoru obžalovaného, výpoveď o polohách vozidiel zo strany svedkov P. O. a V. G. sú formulované spätne so snahou vytvoriť situáciu v rozsahu skutkovej vety uznesenia o trestnom stíhaní. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že ohliadkou na mieste samom mal aj súd preukázanú skutočnosť, že križovatka, kde došlo k obchádzaniu vozidiel, je cca 15 m široká, naviac je s určitým sklonom od hlavnej cesty na vedľajšiu cestu smerom nahor a je málo pravdepodobné, z akého dôvodu by policajné vozidlo malo zastať „v kopci“, v križovatke a „čakať na vozidlo prichádzajúce sprava“. Taktiež je nelogické, aby pri šírke križovatky cca 15 m vozidlo prichádzajúce z vedľajšej cesty obchádzalo policajné vozidlo vo vzdialenosti cca 1 meter. Súd v oslobodzujúcich rozsudkoch správne poukázal na skutočnosť, že i samotný svedok O. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že vozidlo Ford a vozidlo polície boli od seba 3-4 metre, resp. z tejto vzdialenosti mali vidieť vodiča vozidla Forda. Svedok V. G. na hlavnom pojednávaní výslovne uviedol, že vodiča vozidla Ford zaregistrovali pri cintoríne, obchádzal ich, a preto mu videl do tváre, videl, že tento vodič Fordu má začervenané oči, svedok O. dodal, že tento vodič mal začervenanú tvár. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obžalovaný D. S. stále nosí dioptrické okuliare a uvedení svedkovia O. a G. na vodičovi Forda v mieste križovatky nevideli, že by vodič mal okuliare, túto skutočnosť neuvádzali. Taktiež súd nemôže považovať výpovede svedkov G. a O. za vieryhodné aj z toho dôvodu, že títo svedkovia sa vo svojich výpovediach rozchádzali aj v otázke, čo sa odohrávalo v čase a mieste, kde bolo dostavené vozidlo Ford Sierra v obci X.. Svedok V. G. uvádzal, že prechádzali okolo vozidla Ford, ale ho neprezreli, nakoľko v ňom sa nikto nenachádzal. Naopak, svedok P. O. uvádzal, že pri vozidle zastavili, zisťovali, že motor je teplý, vozidlo bol odomknuté, ale nemalo kľúče v spínacej skrinke. Napriek zisteniu nezabezpečeného vozidla, toto vozidlo nezaistili nejakým spôsobom, pretože podľa vyjadrenia svedka O. údajne nemohli zaistiť cudzie auto, ktorého vodič mohol ísť si niečo napríklad pýtať k susedom. Toto rozporné tvrdenie možno považovať za skutočnosť, že je otázne, ako je možné, že na jednej strane obaja policajti tvrdili, že opoznali vozidlo, ktoré zaregistrovali na križovatke, a na druhej strane O. tvrdil, že sa mohlo jednať o cudzie, iné motorové vozidlo, ktorého vodič si len niekde odbehol. V zmysle intencií krajského súdu okresný súd vykonal dňa 13.3.2013 rekonštrukciu - vyšetrovací pokus na mieste samom. K uvedenému úkonu je potrebné uviesť, že tento dôkaz fakticky nemožno použiť z dôvodu, že neboli použité pôvodné motorové vozidlá (Ford Sierra rok výroby 1992, vozidlo Fabia neznámeho roku výroby). Boli použité dve policajné vozidlá zn. Kia Ceed s pravdepodobným rokom výroby 2010. Z dôvodu, že úkon nebol vykonaný s pôvodnými vozidlami, resp. s obdobnými, došlo k vytvoreniu iných podmienok, čo sa týka výšky vozidla, sklon sedačiek vozidiel, tónovanie skiel (vozidlá Ford v tomto období mali svetlozelené tónovanie skiel) a z toho dôvodu je nemožné vidieť do vozidla na vodiča a tvrdiť, že má začervenalé oči a červenú tvár. Taktiež vozidlo Ford z roku 1992 má na prístrojovej doske fakticky minimálne osvetlenie jednou svetelnou kontrolkou osvetlenie „budíka“ ukazujúceho momentálnu rýchlosť vozidla a ďalšia malá kontrolka osvecujúca „paličku“ stavu PHM. V značnom nepomere boli
svetelné pomery vozidla Kia Ceed simulujúce vozidlo Ford, keď vozidlo Kia má palubnú dosku značne osvetlenú, ktorú skutočnosť možno preukázať dodaním technických parametrov takéhoto vozidla zo strany polície, resp. výrobcu. S poukazom na túto skutočnosť možno vysloviť neobjektívnosť zisťovania svetelných pomerov vo vozidle Ford, v ktorom mal podľa obžaloby sedieť obžalovaný. Taktiež v čase vykonania vyšetrovacieho pokusu bol na vozidle simulujúceho Ford zapnutý svetelný ukazovač zmeny smeru (smerovka), ktorá sa nachádza na vozidle Kia tesne pri zrkadle, dverách vodiča, na originál vozidle Ford to tak nie je. Taktiež pri vyšetrovacom pokuse na ďalšom vozidle Kia bolo zapnuté palubné osvetlenie, tzv. smerovka, resp. výstražné svetlá z dôvodu bezpečnosti pri vyšetrovacom pokuse za bežnej cestnej premávky. Taktiež nemožno sa stotožniť s modelovou situáciou, že pouličné osvetlenie malo byť totožné ako v čase, kedy malo dôjsť k stíhanému skutku. Pouličné osvetlenie, ako vyplýva z potvrdenia technických služieb Námestovo, bolo zapnuté účelovo len na čas vykonania vyšetrovacieho pokusu, niekoľko rokov toto pouličné osvetlenie použité nebolo a je otázne, akým spôsobom pouličné osvetlenie bolo sfunkčnené. Konkrétne či boli namontované nové výbojky, žiarovky, keď je všeobecne známe, že je rozdiel v intenzite osvetlenia staršej žiarovky, resp. s iným výkonom W. Naviac na pouličnej lampe nachádzajúcej sa najbližšie k miestu vyšetrovacieho pokusu nebol ani sklenený, resp. plexisklový kryt a v dôsledku tohto je nesporné, že bola iná intenzita osvetlenia. Napriek skutočnostiam, na ktoré obžalovaný poukazuje vyššie, ani vyšetrovací pokus nezodpovedal otázku, že by mal obžalovaný byť vodičom vozidla Ford v rozhodnom období, 13.9.2007. Bolo by prinajmenšom neobvyklé, aby po tom, ako bolo vznesené obvinenie, podaná obžaloba na konkrétnu osobu, svedkovia predstavujúci policajnú hliadku by netvrdili, že vodičom vozidla Ford v predmetnom čase nebola osoba, ktorá je obžalovaná. Jedná sa zo strany uvedených policajtov, svedkov o účelové tvrdenie, ktoré je sprevádzané rozpormi, čo sa týka situácie, ktorá sa mala odohrať na križovatke smerom na ulicu E., okolnosťami, čo sa odohrávalo v obci X., kde sa nachádzalo odstavené vozidlo Ford. Je potrebné poukázať na ďalšie významné rozpory uvedených svedkov, že vodič nemal okuliare, vo vozidle sedela len jedna osoba - vodič a akým spôsobom sa v obci X. nachádzala pri obžalovanom D. S. i ďalšia osoba Z. X.. Aj v tejto súvislosti je potrebné vysloviť zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) z dôvodu, aby nedošlo k prípadnému súdnemu rozhodnutiu, ktoré je postavené na tendenčných tvrdeniach svedkov, hliadky polície, ktoré tvrdenia sú v rozpore s ďalšími vykonanými dôkazmi, svedeckými výpoveďami a predovšetkým tieto výpovede sú rozporné. Jednotlivé dôkazy sú doslova protirečivé, nemožno podľa názoru obhajoby rozhodnúť a uznať obžalovaného za vinného zo skutku, ktorého objektívne sa nemohol dopustiť, nakoľko vozidlo v J. viedla iná osoba (kamarát K.), ktorú skutočnosť potvrdili viacerí svedkovia, a v tomto čase objektívne sa obžalovaný vzhľadom na prenasledovanie vozidla Ford policajnou hliadkou ani nemohol nachádzať, nachádzal sa v obci X.. Napriek vykonaniu vyšetrovacieho pokusu podľa pokynov krajského súdu nie je ani teoreticky reálne možné identifikovať osobu vodiča Forda, obžalovaného, nakoľko svedkovia G. a O., ako sa vyjadrili predtým, obžalovaného nikdy nevideli a je nepravdepodobné, aby za okolnosti, ktoré boli vytvorené aj vyšetrovacím pokusom 13.3.2013, bolo možné identifikovať hocijakú osobu. Opätovne je potrebné poukázať na nasledujúci dej, keď vozidlá polície a Ford nikde nezastavovali a obžalovaný sa nachádzal s ďalšou osobou v obci X.. Je nepopierateľné, že svedkovia G. a O. museli vidieť nejakú osobu, vodiča motorového vozidla Ford, ale s poukazom na ďalšie súvislosti, dôkazy, objektívne nemohlo sa jednať o osobu D. S.. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, na právny názor vyslovený Krajským súdom v Žiline v prejednávanej veci, obžalovaný D. S. v kritickom čase neriadil osobné motorové vozidlo a z toho dôvodu sa nemohol dopustiť žiadnej trestnej činnosti. Obžalovaný poukazuje na zásadnú skutočnosť, že Okresný súd v Námestove pred napadnutým rozsudkom dvakrát rozsudkami obžalovaného oslobodil spod obžaloby a následne napriek tomu, že nedošlo k novým skutočnostiam, ho uznal za vinného zo spáchania obžalovaného skutku. Opätovne poukazuje na vyšetrovací pokus, ktorý nemožno použiť ako dôkaz, nakoľko bol vykonaný v úplne iných podmienkach, aké mali byť v čase prejednávaného skutku, jednalo sa len o jednostranné modelovanie situácie zo strany príslušníkov polície, keď vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný D. S. nebol v kritickom čase na mieste, nemohol sa objektívne vyjadrovať k tvrdeniam policajtov o umiestňovaní vozidiel, svetelných pomeroch a pod. Aj v tejto súvislosti je potrebné opakovane vysloviť ústavnú zásadu in dubio pro reo (z tejto zásady fakticky okresný súd vychádzal v dvoch svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, v ktorých obžalovaného oslobodil spod obžaloby) a nemožno na základe protirečivých tvrdení svedka O. a G. rozhodnúť o vine obžalovaného. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, § 285 písm. a) Trestného poriadku obžalovaný žiada, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu v Námestove 4T81/2008-297 zo dňa 11.4.2013 v celom rozsahu zrušil a rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí.“
Príslušný prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného D. S. nevyjadril.
Po splnení zákonom stanovených podmienok krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného D. S.. Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné a obhajca obžalovaného žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., obsah odvolania spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdených trestných činov (prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Obžalovaný odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací
súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
Krajský súd už len dopĺňa, že okresný súd postupoval správne, keď pri hodnotení svedeckých výpovedí sa priklonil k výpovediam svedkov V. G. a P. O., ktorí v kritickom čase ako policajti vykonávali policajný zákrok a ktorí ako nestranní svedkovia v priebehu celého trestného konania usvedčovali obžalovaného D. S. zo spáchania žalovaného skutku.
Okresný súd podľa § 44 Tr. zák. upustil v prípade obžalovaného D. S. od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 28T/86/2009 zo dňa 30.6.2011. V písomnom odvolaní, doručenom Okresnému súdu Námestovo 30.4.2013, obžalovaný prostredníctvom obhajcu síce podáva odvolanie do všetkých výrokov, teda i uloženého trestu, a to napriek tomu, že obžalovanému D. S. žiadny trest uložený nebol, v písomných dôvodoch odvolania, ktoré boli doručené okresnému súdu 6.6.2013, žiadnym spôsobom túto časť svojho odvolania obžalovaný neodôvodnil.
Zo súdneho spisu krajský súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Žilina, č.k. 28T/86/2009-447 z 30. júna 2011 bol obžalovaný D. S. uznaný vinným zo skutkov, ktorých sa dopustil dňa 1.7.2006, právne kvalifikovaných ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Tr. zák., za čo bol odsúdený podľa § 323 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním a podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu v trvaní 4 roky s tým, že probačný dohľad nad jeho správaním bude vykonávaný jedenkrát za tri mesiace alebo podľa konkrétneho určenia probačného a mediačného úradníka počas prvých dvoch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a počnúc ďalším polrokom jedenkrát za šesť mesiacov alebo podľa konkrétneho určenia probačného a mediačného úradníka. Podľa § 51 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zák. súd obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov na verejnosti v nadmernej miere. Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla akéhokoľvek druhu na dobu 40 mesiacov. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súčasne zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 28T/70/2010-39 z 25.5.2010, právoplatného a vykonateľného 25.5.2010, ktorým bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov a trest zákazu činnosti vodiča vo výmere 40 mesiacov. Súčasne zrušil všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.6.2011.
Krajský súd konštatuje, že v predmetnej trestnej veci boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 42 Tr. zák. o súhrnnom treste. Vo svetle okolností veci a hlavne osoby obžalovaného, pri absencii odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného, môže už len akademicky uzatvoriť, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky k postupu podľa § 44 Tr. zák., pretože krajský súd nepokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku obžalovaným a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré
by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.
Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného D. S. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.