Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoP-62-2013.pdf
PDF · 94.69 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/62/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: B. J., nar. XX. XX. XXXX, (počas konania nadobudol plnoletosť, do plnoletosti zastúpený Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo ako opatrovníkom), bytom J., ul. K. č. XXX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Máriou Vevurkovou, advokátkou so sídlom L., ul. E. č. XXX/XX, proti odporkyni: C. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., ul. K. č. XXX, o určenie výživného, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7P/64/2012-77 zo dňa 15. apríla 2013, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým zaviazal matku B. J., nar. XX. XX. XXXX, prispievať na jeho výživu sumou 100 eur mesačne, počínajúc dňom 18. 12. 2012, vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred, zameškanom výživnom za obdobie od 18. 12. 2012 do 15. 04. 2013 a trovách konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Výrok odvolaním nenapadnutý, ktorým v prevyšujúcej časti návrh na určenie výživného zamietol zostáva n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom matke B. J., nar. XX. XX. XXXX, uložil povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 100 eur mesačne, počnúc dňom 18. 12. 2012, vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred. V prevyšujúcej časti súd návrh na určenie výživného zamietol. Zameškané výživné za obdobie od 18. 12. 2012 do 15. 04. 2013 vo výške 280 eur matku B. J., nar. XX. XX. XXXX, zaviazal zaplatiť mu v mesačných splátkach po 50 eur splatných spolu s bežným výživným. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v návrhu otec dieťaťa žiadal, aby súd uložil matke maloletého povinnosť prispievať na výživu B. sumou 110 eur mesačne počnúc dňom 01. 02. 2012, odkedy s matkou prestali spoločne hospodáriť. Počas konania dňa 21. 10. 2012 nadobudol B. J. plnoletosť. Tento si odo dňa nadobudnutia plnoletosti si voči svojej matke uplatnil výživné 100 eur mesačne. Z výsluchov rodičov dieťaťa, aj samotného B. mal súd preukázané, že od februára 2012 rodičia maloletého ostali aj s deťmi bývať v spoločnom byte, ale oddelili svoje hospodárenie, pričom si rozdelili náklady na bývanie na polovice, tiež si rozdelili splátky pôžičky od firmy HOME CREDIT, ktorú zobrali na zakúpenie nábytku. Ohľadne detí sa dohodli tak, že výživu syna bude zabezpečovať otec, výživu dcéry matka. Matka dieťaťa odišla zo spoločného bytu aj s dcérou pred Vianocami roku 2012 (otec uvádzal, že to bolo dňa 18. 12. 2012 ), ku svojim rodičom do ich rodinného domu v J.. Pokiaľ otec maloletého tvrdil, že od začiatku februára 2012 si matka neplnila dobrovoľne svoju vyživovaciu povinnosť voči B., toto jeho tvrdenie sa v konaní nepreukázalo. Z výsluchu matky a aj samotného B. vyplynulo, že počas obdobia, kedy rodičia maloletého žili v spoločnom byte, tak jeho výživu zabezpečovali obaja. B. (a aj po nadobudnutí plnoletosti, až do 18. 12. 2012, kedy matka z bytu odišla) sa stravoval jednak u otca, aj u matky, matka prala a žehlila aj jeho veci, tiež mu platila obedy v škole, zakúpila mu oblečenie, dala peniaze na učebnicu, aj vreckové počas letných prázdnin roku 2012. Do októbra 2012 synovi
platila poistku 10 eur štvrťročne. Z toho vyplýva, že matka si svoju vyživovaciu povinnosť plnila nielen peňažným plnením, ako platením poistky, obedov, nájomného, stravy, ale aj osobnou starostlivosťou o maloletého - tým, že (aj) preňho varila, prala a žehlila. Pokiaľ aj B. tvrdil, že od februára 2012 mu síce matka dávala nejaké peniaze a zakúpila oblečenie, ale otec mu dal oveľa viac, súd vychádzal z toho, že nie je nevyhnutné, aby rodičia plnili svoju vyživovaciu povinnosť rovnakou mierou, ale každý podľa svojich možností a schopností; vyživovacia povinnosť môže byť vyvážená aj osobnou starostlivosťou o dieťa. Aj kolízny opatrovník v konaní zaujal stanovisko, že do času, kedy matka maloletého bývala s ním aj s otcom maloletého v spoločnom byte, nie je potrebné určovať výživné, pretože matka maloletého si vyživovaciu povinnosť plnila dobrovoľne. Súd určil matke vyživovaciu povinnosť od 18. 12. 2012, kedy odišla z bytu, v ktorom bývali spoločne aj s otcom, aj synom B.. Pri určení výživného súd zobral do úvahy, že matka je živnostníčka, z čoho má príjem 350 eur mesačne a ešte poberá čiastočný invalidný dôchodok 109 eur mesačne. Býva u svojich rodičov v ich rodinnom dome v J., spoločne so svojou dcérou B. J., ktorá je plnoletá a študuje na strednej škole. Konštatoval, že matka má vyživovaciu povinnosť ešte k dcére B.. Po zohľadnení výdavkov, ktoré má matka B. a to splátka nábytku, poistka a výživné dcére B., platba bytovému spoločenstvu, cestovné do práce v Námestove, hygienické potreby a strava, je v jej možnostiach a schopnostiach platiť výživné v sume 100 eur mesačne, ktoré si uplatnil B. J. od 21. 10. 2012. Pri výpočte zameškaného výživného súd zobral do úvahy, že matka od 18. 12. 2012 prispela B. 50 eur ako vreckové a obedy 50 eur a založila mu bankový účet, na ktorý mu vložila 20 eur. Pokiaľ B. tvrdil, že matke vrátil 20 eur z toho, čo mu dala vo februári 2013, matka toto poprela. Tvrdenie, že svojej matke vrátil 20 eur nevedel preukázať. V tomto smere súd uviedol, že B. sa nielen toto tvrdenie nepodarilo preukázať, ale navyše ho odôvodnil tým, že peniaze, ktoré mu matka dala ako vreckové vo februári 2013 vrátil preto, že ich považoval za pôžičku, čo sa však súdu javilo ako nanajvýš nepravdepodobné, keď si súčasne voči matke uplatňuje výživné. Vzhľadom k uvedenému súd určil výživné 100 eur mesačne od 18. 12. 2012 a vo zvyšnej časti návrh na určenie výživného zamietol. V zmysle ust. § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) súd, vzhľadom na zistené osobné, príjmové a majetkové pomery matky B., povolil jej platenie zameškaného výživného v mesačných splátkach po 50 eur, splatných spolu s bežným výživným.
Keďže nikto z účastníkov si náhradu trov konania neuplatnil, súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
V zákonnej lehote proti uzneseniu podala odvolanie odporkyňa. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Bola toho názoru, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Zdôraznila, že súd dňa 09. 01. 2013 pojednával bez jej prítomnosti aj napriek tomu, že riadne svoju neúčasť ospravedlnila, keďže bola práceneschopná a žiadala pojednávanie odročiť. Je čiastočne uznaná za invalidnú, pretože má problémy s chrbticou.
S rozhodnutím súdu o určení výživného a zameškaného výživného v tam stanovených sumách vyjadrila nesúhlas. Bola toho názoru, že súd rozhodol nesprávne. Rozhodnutie nie je presvedčivé a spravodlivé.
V časti určenia výšky zameškaného výživného nie je z odôvodnenia rozsudku zrejmé, na základe čoho súd dospel k obdobiu a sume, ktorú určil, keďže v odôvodnení uvádza len tvrdenie navrhovateľa, resp. jeho otca, že mala s dcérou zo spoločnej domácnosti odísť dňa 18. 12. 2012. Uviedla, že toho dňa odišla k rodičom s dcérou na Vianoce, aby ich mohli mať pokojné. Následne sa však vrátili, kedy synovi
- navrhovateľovi aj prala a riadila byt. Až vo februári 2013 im z izby navrhovateľa G. J. vyhodil postele, takže sa nemali s dcérou kam vrátiť. Uvedené je zrejmé aj z toho, aké sumy dávala synovi za tieto mesiace, tak ako aj mesiace predtým. V tomto prípade mohla nastať tvrdená zmena pomerov až týmto momentom.
Napriek uvedenému súd rozhodol, že zameškané výživné je v sume 280 eur od 18. 12. 2012, a to za každý mesiac 100 eur, od čoho odpočítal 120 eur, ktorú sumu uhradila za mesiace január a február 2013. Súd vôbec nezobral do úvahy jej tvrdenia, že také isté sumy uhradila aj v decembri, a teda uhradila za december 2012 sumu 20 eur vreckové a 25 eur obedy, za január 2013 sumu 20 eur vreckové a 26 eur obedy, za február 2013 sumu 35 eur vreckové, 26 eur obedy a na účet 20 eur a za mesiac marec 2013
na účet 20 eur, teda spolu 192 eur. Keď už nezobral súd do úvahy ani to, že výživné v decembri počítal na dni a nie mesiace, zameškané výživné by tak podľa nej malo byť v sume 198 eur.
Navrhovateľ je žiakom strednej školy, kde dochádza každý deň, ak práve nejde „poza školu“. Výživné bolo určené v neprimeranej výške k potrebám navrhovateľa, čo potom on zneužíva na večerné výjazdy. Otec mu to schvaľuje, dokonca mu poskytuje auto, hoci ešte nemá vodičský preukaz. Náklady na školu, ktorú navštevuje navrhovateľ nemôžu byť porovnateľné s nákladmi dcéry, ktorá navštevuje internátnu školu v Liptovskom Mikuláši a je v maturitnom ročníku.
Uvádzala, že jej mesačný príjem predstavuje asi sumu 350 eur a spolu s invalidným dôchodkom vo výške 109 eur to je 459 eur mesačne. Mesačné náklady sú špecifikované v spise ako náklady v celkovej sume 290 eur až 300 eur, a to len preto, lebo býva u svojich rodičov, pretože na vlastné bývanie jej neostáva a z bytu jej otec navrhovateľa vyhodil postele.
Z rozhodnutia súdu nie je zrejmé ani to, ako sa vyporiadal s príjmom otca navrhovateľa, ktorý je živnostník a chodí na turnusy na stavebné práce po Bratislave a pod.
Súd nesprávne posúdil možnosti a schopnosti otca a nesprávne ich aplikoval na ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákona o rodine“) uvádzané v odôvodnení rozsudku, a to § 62 ods. 2 a § 75 ods. 1 citovaného Zákona o rodine. Súd tak rozhodol predčasne.
Uvádzala, že keď odpočíta svoje nevyhnutné náklady a má v zmysle uvedeného rozsudku pokryť 150 eur mesačne na určené a zameškané výživné, musí si na nečakané výdavky (napr. výdavky spojené s maturitou dcéry) požičať a pritom otec má mesačne aj 1.000 eur. Poukazovala na rozpory pri hodnotení dôkazov, keď súd nesprávne zistil skutkový stav, na základe ktorého nesprávne rozhodol.
Súd opomenul zásadu uvedenú v ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine, kde: „Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov“. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Keď dáva synovi - navrhovateľovi otec viac peňazí, asi to jeho životná úroveň dovoľuje. Ona zo svojej životnej úrovne môže synovi poskytnúť max. 70 eur výživné. Napriek jej invalidite sa snaží pracovať, je len predavačkou, ponúka služby a tovar firme, ktorá môže kedykoľvek zavrieť pobočku a ona ostane bez práce. Manuálnu prácu a prácu v stoji nemôže vykonávať.
Prvostupňový súd nepostupoval v konaní tak, aby boli zistené všetky okolnosti tak na strane syna B., ktorý si je schopný zarobiť na brigádach pekné peniaze, ako aj na strane otca.
Navrhovateľ sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., (bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie napadnuté odvolaním v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. v napadnutých výrokoch zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to z týchto dôvodov:
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že návrhom, doručeným súdu 19. 06. 2012 otec žiadal, aby súd zveril vtedy maloletého B. do jeho osobnej starostlivosti a matku zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 110 eur mesačne, počnúc dňom 01. 02. 2012.
Návrh odôvodnil tým, že s matkou, deťmi B. a B. žijú spoločne v byte v J., avšak s matkou spoločne nehospodária. Každý z nich platí náklady na bývanie v jednej polovici, ostatné výdavky počnúc stravou si platí každý z nich sám. Matka maloletému neprispieva na výživu syna od februára 2012. Všetky potreby synovi zabezpečuje výlučne sám, bez súčinnosti matky. Synovi platí hygienické potreby, stravu, obedy v škole, cestovné do školy, vreckové, mobilný telefón, nakupuje mu oblečenie a obuv a iné jednorazové
výdavky. Okrem vyživovacej povinnosti k synovi má vyživovaciu povinnosť k dcére B., ktorej je zaviazaný prispievať na výživu 100 eur mesačne. Pracuje ako živnostník, zarába v priemere 450 eur mesačne.
B. J. počas konania nadobudol plnoletosť a žiadal, aby súd zaviazal matku od 21. 10. 2012, t. j. odo dňa plnoletosti, platiť mu výživné mesačne vo výške 100 eur, a zaplatiť zameškané výživné za obdobie odo dňa nadobudnutia plnoletosti do dňa rozhodnutia súdu 600 eur.
Navrhovateľ plnoletý B. J. vypočutý na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 09. 01. 2013 uviedol, že v súčasnej dobe býva v spoločnej domácnosti s otcom v J.. Do decembra 2012 býval v tejto domácnosti aj s matkou a sestrou. Tieto sa odsťahovali. Poukázal na to, že študuje v 3. ročníku Spojenej školy v Nižnej. Cestovné do školy mu platí otec, taktiež obedy mesačne 25 eur. Na prax mu dal otec 40 eur, čo sa platí ročne. Uvádzal, že stravu kupovali obidvaja rodičia, pokiaľ bývali v spoločnej domácnosti. Otec mu kupuje oblečenie, obuv. Matka mu od februára 2012 zaplatila len raz 11 eur, a to knihu do školy a kúpila mu sveter. Od doby plnoletosti si voči matke uplatnil výživné, lebo má výdavky v sume 50 eur na pokutu, ktorú dostal, pretože viedol vozidlo bez vodičského preukazu, iné výdavky nemá. S matkou v kontakte nie je. Ak by mu matka platila výživné, tak by si šetril na oblečenie, na vodičský preukaz a začal by opäť chodiť do fitnescentra.
Okresný súd uznesením č. k. 7P/64/2012-76 zo dňa 15. 04. 2013 konanie o zverenie maloletého B. J. do osobnej starostlivosti otca zastavil. Rozhodnutie sa stalo právoplatným 16. 05. 2013.
Následne súd rozsudkom zo dňa 15. 04. 2012 rozhodol tak, že odporkyňu - matku B. J. zaviazal prispievať mesačne výživné sumou 100 eur od 18. 12. 2012. V prevyšujúcej časti súd návrh na určenie výživného zamietol. Zameškané výživné za obdobie od 18. 12. 2012 do 15. 04. 2013 vo výške 280 eur zaviazal matku splácať v sume 50 eur mesačne.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do toho času, pokiaľ nie sú deti samé schopné sa živiť.
Podľa § 62 ods. 1 až 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákona o rodine“), plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť na neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Odôvodnené potreby môžu byť rôzne, podľa okolností každého jednotlivého prípadu. Sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkového uplatnenia v spoločenskom živote. Odôvodnené potreby dieťaťa sú bezprostredne ovplyvňované schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi rodičov. Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti, ako aj majetkové pomery každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami (fyzickou zdatnosťou, úrovňou vzdelania, pracovnými skúsenosťami), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru najmä existencie pracovných príležitostí, ktoré sú primerané daným vlastnostiam rodičov. Pre
náležité zhodnotenie schopností, možností a majetkových pomerov povinného treba zistiť okruh osôb, voči ktorým má povinný podľa Zákona o rodine vyživovaciu povinnosť.
Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu prvostupňového súdu dospel k záveru, že odvolanie odporkyne, je dôvodné. Prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny právny záver. Doba odkedy je povinná odporkyňa plniť si vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi - synovi B. J., nebola v konaní jednoznačne preukázaná. Samotný navrhovateľ sa k návrhu o určenie výživného pripojil až 09. 01. 2013, pričom na pojednávaní pred prvostupňovým súdom potvrdil, že pokiaľ s matkou žil v spoločnej domácnosti, táto mu varila, prala, žehlila, a teda zabezpečovala jeho celkovú výživu. Z dokazovania vykonaného pred prvostupňovým súdom nebolo jednoznačne ustálené kedy odporkyňa opustila spoločnú domácnosť, teda či to bolo 18. 12. 2012 alebo až v mesiaci február 2012, tak ako to v konaní ona uvádzala. Naviac z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom vyplynulo, že odporkyňa prispievala navrhovateľovi aj finančne, zakupovala mu obedy, dávala mu finančné prostriedky ako vreckové, zakupovala mu ošatenie a založila mu bankový účet, na ktorý vložila 20 eur.
Okresný súd nemal v konaní riadne preukázané potreby navrhovateľa, ako aj schopnosti a možnosti odporkyne platiť výživné v navrhovanej výške. Podľa názoru odvolacieho súdu dôkazy, ktoré prvostupňový súd vykonal, neumožňujú dostatočným spôsobom utvoriť si predstavu o schopnostiach, možnostiach odporkyne, ako aj odôvodnených potrebách navrhovateľa.
V ďalšom konaní bude potrebné jednoznačne stanoviť dátum resp. dobu, kedy opustila odporkyňa spoločnú domácnosť, v ktorej býval aj navrhovateľ, a preto bude potrebné vykonať podrobný výsluch účastníkov konania, prípadne svedkov. Z uvedených dôvodov sa javilo rozhodnutie prvostupňového súdu odvolaciemu súdu ako predčasné. Odvolací súd tak bol nútený rozsudok v napadnutom výroku o výživnom, zameškanom výživnom a trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu I. stupňa na ďalšie konanie.
V ostatnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý, lebo nebol napadnutý odvolaním.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .