Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-319-2013.pdf
PDF · 85.82 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/319/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C 102/2012-61 zo dňa 11.4.2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Ružomberok. Vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci (5Er 459/2008) po doručení žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého súdu dňa 1.12.2008 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo exekučným súdom dňa 12.12.2008 (t.j. 11-ty deň po doručení žiadosti, teda pred uplynutím zákonnej 15-dňovej lehoty) požadované poverenie na vykonanie exekúcie vydané. V dôsledku toho považoval prvostupňový súd tvrdenie navrhovateľa, že v danej veci exekučný súd bezdôvodne nekonal viac ako 173 dní za nepravdivé. Zároveň z konštatovaného vyvodil absenciu základného predpokladu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.
Za ďalší dôvod zamietnutia návrhu okresný súd označil aj odporcom dôvodne vznesenú námietku premlčania. V tejto spojitosti uviedol, že navrhovateľ - ako iniciátor exekučného konania - disponoval dňom nasledujúcim po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (13.12.2008) informáciou o škode, ktorá mu mala vzniknúť (tým, že súd „nevydal poverenie“ na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti). Následne je návrh podaný dňa 27.9.2012 potrebné považovať za premlčaný - § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si odporca trovy konania síce uplatnil, v zákonom stanovenej lehote však nepredložil ich špecifikáciu (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Z obsahu spisu pritom žiadne trovy odporcu nevyplývali; odporca ani nebol zastúpený advokátom.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu; toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom. Uvedené označil za porušenie základného práva na kontradiktórny súdny proces, ako aj za porušenie § 114 ods. 2 O.s.p. Osobitne zdôraznil, že odporca vo vyjadrení vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemohol navrhovateľ akýmkoľvek spôsobom reagovať. Obdobne namietal, že nebol oboznámený ani s listinným dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
V danej veci podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Tvrdil, že pokiaľ vnútroštátny súd dospel (na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ spochybňoval správnosť okresným súdom vykonaného hodnotenia vznesenej námietky premlčania. Za rozhodný okamih, kedy zistil skutkové okolnosti, z ktorých mohol vyvodzovať vznik majetkovej škody a jej rozsah, považoval moment, kedy sa dozvedel o vydaní rozhodnutia exekučným súdom. V uvedenom období už mohol určiť výšku reálne vynaložených majetkových prostriedkov v spojení s konkrétnou potrebou „sanácie stavu omeškania v rozhodovaní“. O škode sa preto nemohol dozvedieť márnym uplynutím zákonnej lehoty určenej k rozhodnutiu exekučného súdu, pretože v tom čase žiadne konkrétne majetkové prostriedky vynaložené neboli. Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom, pretože nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd vydá rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Obdobne o nemajetkovej ujme sa navrhovateľ dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia práv, ktoré bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v konkrétnej výške. Práva prestali byť jednoznačne porušované až vtedy, keď sa navrhovateľ dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo zároveň k ukončeniu nesprávneho úradného postupu.
Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2 písm. b/O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Primárne je potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania, osobitne v spojitosti s viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Je pritom zjavné, že (nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne súdy) hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) o dodržaní exekučným súdom zákonnej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, t.j. o zásadnom závere prvostupňového súdu vylučujúcom dôvodnosť podaného návrhu, založeného na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom práve v nedodržaní predmetnej lehoty.
Uvedená skutočnosť sama osebe diskvalifikuje uplatnený nárok a vedie k procesnému neúspechu navrhovateľa. Posudzovanie otázky premlčania ako samostatného/ďalšieho dôvodu zamietnutia návrhu by bolo v rozpore so zásadou procesnej ekonómie. Zároveň by bolo bezpredmetným, nakoľko
premlčanie nároku predpokladá jeho existenciu, ktorá je v predmetnom prípade mimo rámca akýchkoľvek pochybností vylúčená.
Vo vzťahu k odvolacej námietke (odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci žiadne rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti, ako to uvádza odvolateľ neexistuje) o konaní vylúčeného sudcu krajský súd uvádza, že zákonnou sudkyňou neboli oznámené (§ 15 ods. 1 O.s.p.) skutočnosti, pre ktoré by bola vylúčená. Navrhovateľ explicitne (č. l. 20 spisu) vylúčil podanie námietky zaujatosti zákonnej sudkyne zo jeho strany, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Zároveň platí, že procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy a procesné úkony a rozhodovať podľa nich (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/2004). Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie totiž nie je záväzok súdu rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka konania.
Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (na deň 11.4.2013) prvostupňový súd určil 7.3.2013 a právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 25.3.2013. Až dňa 9.4.2013 bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa „na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd sa s návrhom na odročenie pojednávania vyporiadal zákonom predpísaným spôsobom - § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. - bezodkladným oznámením spôsobu ako predmetný návrh na odročenie pojednávania posúdil. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje konajúcemu súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiadúcim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené 2.4.2013, t.j. až po vykonaní predvolania (s ktorým je praktické spojiť doručovanie už predloženého vyjadrenia) účastníkov na pojednávanie a zároveň v odstupe jedného týždňa pred nariadeným termínom pojednávania. Nemožno preto považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.) doručenia vyjadrenia taký postup súdu (nemajúceho navyše v tom čase vedomosť o neúčasti navrhovateľa na súdnom pojednávaní), ktorý vzhľadom na krátky časový interval a reálny čas možného doručenia navrhovateľovi, ponechal oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením odporcu na samotné súdne pojednávanie. V konečnom dôsledku však platí aj skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu navrhovateľa nebola argumentácia predložená v písomnom vyjadrení odporcu, vrátane odvolateľom osobitne zdôraznenej námietky premlčania.
Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného obsahu exekučného
spisu 5Er/459/2008, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 66 spisu).
Úplne zmätočnou je odvolacia argumentácia, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania „za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe“. V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie bolo vykonané a odporca sa k veci vyjadril (na inom mieste to uvádza i sám odvolateľ).
Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol inak povinný nahradiť odporcovi jeho trovy. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd „súhrným“ výrokom účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.