Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10CoE-88-2013.pdf
PDF · 91.38 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/88/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická 7434/147, zast. advokátom: JUDr. Petr Pečený, Holíč, Námestie sv. Martina 9, proti povinnej: Q. T., nar. XX. C. XXXX, bytom W., P. XXXX, o 103,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 5. mája 2011 č. k. 3Er 115/2011-10, EX 564/2011 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (inak žiadosť Mg. Kamila Líšku, ďalej tiež len „exekútor“ zo 14. februára 2011). Takéto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku) i s odkazom na § 41 takéhoto zákona a § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah (na základe zmluvy č. 3803066226, uzavretej účastníčkami 10. marca 2008), v ktorom rozhodcovskú doložku z Hlavy 14 § 19 úverových podmienok oprávnenej (odôvodnením uznesenia i citovanú), bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu veriteľky spotrebiteľského úveru riešiť spory účastníčok výlučne v rozhodcovskom konaní a to tým skôr, ak doložka bola dojednaná už na začiatku zmluvného vzťahu (pred vznikom sporu), povinná (v pozícii dlžníčky z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednala a nemala ani možnosť eliminovať takéto pre ňu nevýhodné ustanovenie zo zmluvy (ale mala len možnosť odmietnuť návrh zmluvy ako celok). Neplatná rozhodcovská doložka tak nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať aj rozhodnúť a rozhodcovský rozsudok uvedenému odporujúci bol nulitný a ako exekučný titul neúčinný; dôvodil napokon okresný súd.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená so zjavným návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (keďže odvolaním výslovne formulovaná požiadavka na zmenu uznesenia a vydanie poverenia exekútorke priamo odvolacím súdom evidentne popierala fakt výlučnej príslušnosti okresných súdov na vydávanie poverení - v tejto súv. por. najmä § 45 ods. 1 E. p.). Súdu prvého stupňa vytkla jednak nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc za to, že povinná mala možnosť v rozhodcovskom konaní sa brániť a nemožno preto akceptovať postup exekučného súdu nahrádzajúci pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nevyužitím týmto či už žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku alebo iných procesných mechanizmov podľa ZoRK). I neprijatie (súdom prvého stupňa) ňou (oprávnenou) zaužívanej rozhodcovskej doložky je potom dôsledkom riadenia sa chybným prekladom príslušného článku smernice do slovenského jazyka, pričom z korektnej jazykovej verzie možno vyvodiť iba neprijateľnosť rozhodcovských konaní (arbitráží) neupravených právnymi predpismi (o aký prípad ale u rozhodcovského konania v Slovenskej republike,
upraveného zákonom nejde), smernica nie je vo vnútroštátnych podmienkach priamo aplikovateľná (ide len o výkladové pravidlo) a napadnuté uznesenie tak spočinulo i na nesprávnom právnom posúdení veci, namietala tiež odvolateľka, podľa ktorej jej napokon súd prvého stupňa zamietnutím žiadosti o poverenie aj odňal akýkoľvek ďalší zákonný postup vo veci vymoženia pohľadávky (???).
Povinná odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej preto logicky za neopodstatnené.
Hneď úvodom sa žiada predoslať, že odvolací súd v tejto veci nemal dôvod (a to navzdory presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) zakomponovanej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť, dostatočnú súdržnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu samozrejme z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol i dosť jasne vyjadrený a nemenej podrobne argumentačne podporený nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa (odvolacieho súdu) aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu inak v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vyjmúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo - bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci alebo dokonca i celkom rovnakými sa tunajší súd už v minulosti stretol), nutné je doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, že tuzemský právny poriadok neposkytuje priestor pre nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie, ktorému účelu primárne slúži žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.
I v tejto konkrétnej veci treba totiž (obdobne ako už v minulosti v iných exekučných veciach prejednávaných tunajším súdom, v ktorých sa žiadalo o udelenie poverenia na vykonanie rozhodcovského rozsudku vo veciach definične spadajúcich pod ochranu spotrebiteľa) trvať na tom, že je to už súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už opakovane poukazuje na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (rozumej udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu) je možným len v prípade nezistenia (exekučným súdom) rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (ktorými listinami sú 1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (teda zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z takýchto listín (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či pôjde o žiadosť, návrh alebo titul).
Z už uvedeného musí byť nepochybné, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a to platí i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právne významným tu totiž je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť odhliadajúc od možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zaiste nie je dôvod nesúhlasiť s možnou námietkou, že tu z pohľadu „dopracovania sa“ oprávneného (veriteľa) k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského rozsudku či k zmene jeho výroku, akou kompetenciou exekučný súd „obdarený“ nie je a ani byť nemôže, ale o posúdenie podmienok, za ktorých k vydaniu takéhoto exekučného titulu došlo a prispôsobenie ich povahe v tej - ktorej veci aj ďalšieho postupu - ktorým je buď pripustenie exekučného vymáhania pohľadávky alebo naopak odmietnutie tak urobiť). Prijatie opačného názoru (formulovateľného i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať inak než po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo ten následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec, či činiť tak len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a nezriedka závažných vád exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už rovnako v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu (podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní) je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru, predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 č. k. 10CoE/203/2010-35, inak vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 25Er/134/2010) nebol dôvod ustupovať.
Obstáť potom nemohla ani námietka naznačujúca riadenie sa súdu prvého stupňa chybným jazykovým znením smernice.
Jednak totiž medzi súdom prvého stupňa a oprávnenou nešlo vidieť skutočný spor v odpovediach na otázku priamej aplikovateľnosti smernice (aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že smernica tu bola použitá len ako výkladové pravidlo za účelom objasnenia zmyslu vnútroštátnej právnej úpravy), tunajší súd sa však i k tu oprávnenou nadnesenému problému nenáležitej implementácie smernice Slovenskou republikou už vyjadril (o. i. aj v skorších veciach za účasti rovnakej oprávnenej, v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 20. decembra 2012 č. k. 10CoE/77/2012-42), takéto svoje vyjadrenie urobil v duchu nemožnosti úspechu obrany rozhodcovských doložiek (a aj konaní vedených na ich podklade, resp. do tretice tiež výsledkov takýchto konaní), založenej na tuzemskom zákonnom rámci rozhodcovských konaní a ani v tejto veci nevidí dôvod čokoľvek meniť na svojej skoršej argumentácie v uvedenom smere (v takejto súv. por. najmä uznesenia Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2012 č. k. 10CoE/329/2011-30 a z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15, prvé vydané vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 5Er/124/2010 a druhé vo veci Okresného súdu Skalica sp. zn. 5C/18/2011).
I pre prejednávanú vec významnou podstatou z vyššie označených rozhodnutí je záver, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čiže
jedného z tzv. bazálnych predpisov komunitárneho práva, záväzného bez ohľadu na jeho implementáciu a majúceho podľa čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy SR prednosť aj pred slovenskými zákonmi). Z toho ale a contrario (opakom) treba vyvodiť aj to, že vyšší (než európskou legislatívou zaručovaný) štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto ale muselo aj v tu posudzovanej veci spôsobiť, že celkom bez významu bola argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice do slovenčiny; nakoľko bez ohľadu na správnosť (či nesprávnosť) prekladu súčasťou tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy neskoršej oprávnenej a taktiež až neskoršej povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na úplný a uzavretý, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej (a aj okresným súdom v prejednávanej veci rovnako použitej i vyloženej) podobe potom pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa i pominúc úpravu v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni tzv. komunitárneho (alebo tiež únijného) práva.
Za opísanej situácie ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech i obhajoba rozhodcovskej doložky a tiež na jej podklade vydaného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) už len preto, že ďalším záverom plynúcim z konštantnej judikatúry tunajšieho odvolacieho súdu, na ktorom nevznikla potreba čokoľvek meniť, je neprijateľnosť (a neplatnosť) aj doložiek formálne poskytujúcich spotrebiteľovi na výber (medzi rozhodcovským a všeobecným súdom), nútiacich ho však pre prípad zvolenia si rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci takéhoto súdu (v tejto súv. napokon por. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/326/2010-36, toto vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009). Ak potom v prejednávanej veci mala oprávnenou použitá rozhodcovská doložka dokonca charakter výlučnej rozhodcovskej doložky, na jej neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora keby pre nič iné, tak za použitia metódy právneho argumentu „a minori ad maius“ (od menšieho k väčšiemu).
Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto ani odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku majúceho tu slúžiť za exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.
Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší rovnako exaktne (zo strany súdu prvého stupňa) formulovaný záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (tu konkrétne rozhodcu JUDr. Radima Kuchtu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať i náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo inak exekučným titulom).
Poskytnúť rozhodcovskému rozsudku zaťaženému takouto vadou punc legitimity nešlo, žiadosť exekútora o udelenie mu poverenia na vykonanie exekúcie bola preto zamietnutá dôvodne a odvolaciemu súdu za už priblíženej situácie ani neostávalo iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť. Ani námietka údajným odňatím takto oprávnenej akéhokoľvek ďalšieho zákonného postupu pritom nebola opodstatnenou, keď sa ňou úmyselne zastierala otvorenosť cesty k prejednaniu a rozhodnutiu veci všeobecným súdom.
O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred súdom prvého stupňa o trovách konania pred ním) rozhodnuté nebolo, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 E. p.). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom
aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť tiež o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.