Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_0Er-17-2001.pdf
PDF · 80.67 KB
Case nature
Area
Subarea
0Er/17/2001
Uznesenie
Okresný súd Košice I v exekučnej veci vykonania exekúcie oprávneného:
Ing. Jozef Sabol APOS, Moldavská 33, 040 11 Košice, IČO: 10791469, proti povinnému: HRONSTAV Košice, a.s., Letná 45, 040 01 Košice, IČO: 36177881, o vymoženie 718,48 eur s príslušenstvom, vedenom pred súdnym exekútorom JUDr. Andrejom Dembickým, Exekútorský úrad Košice, Werferova 1, 040 11 Košice, o návrhu na zastavenie exekúcie takto
rozhodol:
I. Exekúciu vyhlasuje za neprípustnú .
II. Exekúciu zastavuje.
III. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného zo dňa 21.12.2000 vydal Okresný súd Košice I dňa 22.1.2001 súdnemu exekútorovi JUDr. Andrejovi Dembickému poverenie na vykonanie exekúcie.
Dňa 26.11.2012 súdny exekútor predložil návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného.
Okresný súd Košice I zistil z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I oddiel Sro vložka číslo 909/V, že povinný: HUTNÉ STAVBY, a.s. zmenil obchodné meno na HRONSTAV Košice, a.s. k 1.3.2001 a dňa 24.5.2005 bol povinný vymazaný z obchodného registra Okresného súdu Košice I. Dôvod výmazu: ex offo výmaz.
Podľa ustanovenia § 36 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok (ďalej len EP), exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) EP exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O. s. p.) sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Súd kedykoľvek prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).
Podľa § 19 O. s. p., spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 20a ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.
Zánik právnickej osoby bez právneho nástupcu je takým neodstrániteľným nedostatkom konania, pre ktorý súd nemôže v konaní ďalej pokračovať, a preto musí byť konanie zastavené v súlade s § 107 ods. 4 O.s.p.
Na základe uvedených zákonných ustanovení súd exekučné konanie zastavil.
Podľa ustanovenia § 196 EP za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa ustanovenia § 197 ods. 1 citovaného zákona, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa ustanovenia § 200 ods. 1 citovaného zákona trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa ustanovenia § 200 ods. 2 citovaného zákona, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa ustanovenia § 203 ods. 1 citovaného zákona, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa ustanovenia § 203 ods. 2 citovaného zákona ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Súd v nadväznosti na ust. § 203 Exekučného poriadku skúmal, či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, a či sú splnené podmienky pre úhradu trov exekúcie oprávneným. Súd je toho názoru že oprávnený nemohol predvídať zánik povinného niekoľko rokov po začatí exekučného konania výmazom povinného z obchodného registra bez právneho nástupcu. Zavinenie oprávneného následkom ktorého je zastavenie exekučného konania teda súd nekonštatoval. Preto pri rozhodnutí o náhrade trov súdneho exekútora v tomto exekučnom konaní nie je možné rozhodnúť o náhrade trov na základe ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Z uvedeného vyplýva že náhradu trov súdneho exekútora nie je možné uložiť ani oprávnenému tohto exekučného konania.
Súd má možnosť, a nie povinnosť, zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust. § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku je úvaha o tom, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či v rámci náležitej opatrnosti mohol predvídať jej zastavenie z niektorého z dôvodov uvedených v Exekučnom poriadku. Uvedené zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný hradiť trovy každej zastavenej exekúcie, ak ich nebude môcť uhradiť povinný.
Uvedenej problematike sa vo svojej rozhodovacej činnosti venoval i Ústavný súd Slovenskej republiky, a preto v tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu: nález Ústavného súdu III. ÚS 432/08-16, v ktorom konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do
značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V uvedenom smere Ústavný súd poukázal na to, že riziko s výkonom
profesie je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. K rovnakým záverom Ústavný súd dospel tiež v uznesení sp. zn. III. ÚS 351//07-11 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 236//08-12.
V inom uznesení Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 148/2010-11 zo dňa 22. 4. 2010, konštatuje, že § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že
citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. (rovnako pozri uznesenie sp. zn. I. ÚS 256/08-17 zo dňa 7. 8. 2008).
V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 142/08-14 zo dňa 2. 4. 2008, konštatoval, že „ani v prípade, ak by ústavný súd posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavno procesných práv sťažovateľa, nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi nesvedčila legitímna nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná všeobecným súdom, ktorý jediný je povolaný o výške odmeny sťažovateľa rozhodnúť. Tento záver vyplýva z dikcie § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Túto podmienku je potrebné aplikovať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Preto § 203 ods. 1 Exekučného poriadku hovorí o opatrnosti náležitej. Sťažovateľ sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti tvrdí, že súdny exekútor má nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon nestanovuje podľa názoru sťažovateľa žiadnu výnimku z tohto pravidla. Takouto výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný v § 203 Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.“
V prejednávanom prípade nemožno konštatovať zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, nakoľko ten si len uplatňoval svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu. Ani pri náležitej opatrnosti v čase začatia exekučného konania nemohol predvídať výmaz povinného z obchodného registra po niekoľkých rokoch Z uvedeného je zrejmé, že oprávnený o takomto dôvode, ktorý by mohol viesť k zastaveniu exekúcie, nemal v čase začatia exekučného konania vedomosť a s poukazom na uplynulý čas od začatia exekučného konania až po výmaz povinného,
nemohol ani pri náležitej opatrnosti predpokladať, že exekúcia bude zastavená z dôvodu zániku povinného. Na základe uvedeného vyplýva, že neboli splnené
predpoklady stanovené zákonom na to, aby súd mohol zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného.
Nakoľko exekučné konanie nebolo zastavené z dôvodu nemajetnosti povinného, ale z dôvodu zániku povinného bez právneho nástupcu, súd nerozhodol o náhrade trov súdneho exekútora, ktoré súdny exekútor požadoval na základe ustanovenia § 203 ods. 2 exekučného poriadku.
Súdny exekútor nevie a nemôže vopred predpokladať vznik situácie, že bez zavinenia oprávneného dôjde k zániku povinného. Napriek tomu nie je možné výkladom rozširovať prípady, kedy súd môže uložiť oprávnenému náhradu trov exekúcie, respektíve kedy trovy exekúcie znáša oprávnený. Preto v prípade, ak povinný zanikol bez právneho nástupcu a zároveň tu nie je niektorý z dôvodov pre uloženie povinnosti nahradiť exekučné trovy oprávnenému, neexistuje iné zákonné rozhodnutie, ako nepriznať súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.
Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, taktiež s poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu, rozhodol tak, že exekúciu zastavil a exekútorovi náhradu trov exekúcie z vyššie uvedených dôvodov nepriznal.
Poučenie:
Proti uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Okresný súd Košice I v dvoch písomných
vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 43 ods. 3
O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha
( § 205 ods. 1 O.s.p.).