Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3S-346-2010.pdf
PDF · 109.68 KB
Case nature
Area
Subarea
3S/346/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Y. T., F. XX, XXX XX T., zastúpený advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, 042 83 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, 812 35 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9502/2010-2.1.2 zo dňa 06.10.2010, takto
rozhodol:
Žaloba sa z a m i e t a .
Žalobcovi sa trovy konania n e p r i z n á v a j ú .
odôvodnenie:
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.12.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9502/2010-2.1.2 zo dňa 06.10.2010, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 2010/00907-4/Dur zo dňa 30.07.2010. Správny orgán svojim prvostupňovým rozhodnutím vo veci konania o pripomienkach žiadateľa - žalobcu k dokumentu č. 2010/00351/Dur "Zámer na vyhlásenie zón Tatranského parku" neprerokoval jeho námietky. Napadnutým rozhodnutím krajský úrad nepriznal žiadateľovi - žalobcovi postavenie účastníka v konaní o pripomienkach účastníka k uvedenému dokumentu. Krajský súd v Žiline uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žiadne ustanovenie ZOPK neobsahuje výnimku, podľa ktorej by sa na konanie o vyhlásenie ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa § 50 ZOPK nevzťahoval Správny poriadok v súlade s ust. § 81 ods. 1 tohto zákona, sa aj na toto konanie Správny poriadok vzťahuje. V žalobe uviedol, že k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku podal pripomienky. Krajský úrad životného prostredia v Žiline však jeho pripomienky neprerokoval v lehote stanovenej v § 50 ods. 4 zák. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej aj len ZOPK), a preto podal na súd žalobu o povinnosť správneho orgánu vo veci konať a jeho námietky prerokovať.
Podľa názoru žalobcu správne orgány nesprávne právne posúdili vec, ich rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Napadnutým rozhodnutím žalovaný porušil medzinárodnú zmluvu o ľudských právach, ktorá podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonmi SR. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. stanov združenia a článku 2, Aarhuského dohovoru, (ďalej len Dohovoru) je žalobca zainteresovanou verejnosťou, ktorá má mať podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru zabezpečený prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, má Aarhuský dohovor, ku ktorému Slovenská republika pristúpila dňa 06.03.2006, prednosť pred zákonmi. Uznesenie Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.09.2005, ktorým bol vyslovený súhlas s pristúpením Slovenskej
republiky k Dohovoru, neobsahuje konštatovanie uvedené v rozhodnutí žalovaného, podľa ktorého ide o medzinárodnú zmluvu na vykonanie ktorej je potrebný zákon. Podľa názoru žalobcu, Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonmi štátu. Ak vnútroštátny zákon neumožňuje uplatňovať práva vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, došlo by k porušeniu čl. 7 odsek 5 Ústavy SR. Žalobca odvodzuje svoje právo byť účastníkom správneho konania z článku 9 ods. 3 Dohovoru. Toto postavenie mu umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilé dosiahnuť preskúmanie správnych orgánov. Ustanovenia § 15a Správneho poriadku a § 250 O.s.p. takéto oprávnenie zúčastnenej osobe nepriznávajú. Oprávnenia verejnosti podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru nie sú podľa žalobcu podmienené len na prípady uvedené v čl. 6. Oprávnenie žalobcu je dané tým, že sa jedná o úkony týkajúce sa životného prostredia. Žalobca poukázal na názor Najvyššieho súdu SR prezentovaný v rozsudku č. 3Sž/39/2003 a 1So/98/2004. Podľa jeho názoru Dohovor vo svojom čl. č. 9 ods. 3 mu výslovne dáva aktívnu legitimáciu na podávanie opravných prostriedkov v konaniach týkajúcich sa životného prostredia, pričom žalovaný sa s touto námietkou riadne nevysporiadal. Na základe uvedených dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 03.02.2011 uviedol, že zákonom č. 454/2007 Z.z., ktorým došlo k zmene a doplnení zák. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody), došlo k zmene § 82 ods. 3, podľa ktorého združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmych dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou. Z procesného postavenia účastníka konania sa od 01.12.2007 občianske združenia dostali v predmetných konaniach do pozície zúčastnených osôb. Rozsah oprávnení zúčastnených osôb v správnom konaní upravuje ust. § 15a zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správneho poriadku). Prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s ust. § 82 ods. 7 zákona o ochrane prírody, oznámil žalobcovi začatie konania vo veci žiadateľa. Žalobca mu listom zo dňa 14.10.2009 oznámil svoju účasť v konaní v postavení zúčastnenej osoby. Následne ho listom zo dňa 15.10.2009 žalobca žiadal o priznanie postavenia účastníka konania. Správny orgán skúmal procesné postavenie žalobcu podľa § 81 ods. 1 a 2 zákona o ochrane prírody ako i § 14 Správneho poriadku. Poukázal na judikát NSS ČR č. 3 Ao 2/2007-42, podľa ktorého dohoda nie je priamo použiteľná a nedá sa uplatniť zásada jej prednosti pred zákonmi. V zmysle rozhodnutí NS SR č. Sž-o-NS 114/03 a 7 Sž 169/02 postavenie účastníka konania možno priznať len subjektom - nositeľom práva k veci, ktorá je predmetom konania. Vystupovanie žalobcu vo všeobecnom verejnom práve nemôže byť podľa žalovaného základom pre vznik postavenia účastníka konkrétneho správneho konania. Žalobcovo postavenie sa po vydaní rozhodnutia nezmení a je zrejmé, že rozhodnutím v správnom konaní nie sú dotknuté žiadne jeho práva alebo právom chránené záujmy a povinnosti. Žalobcovi nepriznáva postavenie účastníka konania ani osobitný predpis. V predmetnom konaní je žalobca z uvedených dôvodov len zúčastnenou osobou s právami a povinnosťami upravenými v ust. § 3 ods. 2, 15a ods. 1 a 2, 23 ods. 1, 31 ods. 1 a 2, 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku. Žalovaný svoje postavenie odvodzuje od priamej aplikácie čl. 9 ods. 3 Dohovoru, avšak jeho citácia prezentovaná v žalobe nie je presná a neobsahuje podstatnú časť - „...ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké". Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe obšírne zaoberal priamym účinkom dohovoru, ktorého podmienkou je, aby takáto medzinárodná norma bola dostatočne jasná a presná, nepodmienená a právne perfektná. Z textu čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru vyplýva, že je v ňom daná podmienka prijatia resp. existencie vnútroštátnych noriem, a preto nemôžu mať priamy právny účinok vo vnútroštátnom práve. Z čl. 3 ods. 1 Dohovoru ďalej vyplýva, že sa jedná o medzinárodnú zmluvu na vykonanie ktorej je potrebný zákon a z doložky prednosti je zrejmé že Dohovor neobsahuje priamu a dostatočne presnú úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. V danom prípade nemožno medzinárodnú zmluvu aplikovať priamo, pretože nie je z uvedených dôvodov spôsobilá na priame použitie pre rozhodnutie vo veci. Poukazovanie na porušenie práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR v danom prípade takisto neobstojí, pretože takéto právo v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR (č. III ÚS 93/2008 a III ÚS 102/2008) prislúcha len fyzickým osobám. V článku 9 ods. 2 Dohovoru sa jedná o záväzok štátu s úpravou vlastných pravidiel regulácie. Žalobca má v zmysle uvedeného postavenie mimovládnej organizácie zaujímajúcej sa o rozhodovací proces v zmysle čl. 9 ods. 2, čo však neznamená, že s týmto postavením je možné automaticky spájať aj postavenie účastníka konania podľa slovenského právneho poriadku. Článok 9 ods. 3 Dohovoru sa týka všeobecného prístupu k
spravodlivosti vo veciach životného prostredia bez ohľadu na to či ide o povoľovací proces podľa čl. 6 na činnosti uvedené v prílohe č. I. Jedná sa o zabezpečenie mechanizmov na preskúmanie vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa životného prostredia, avšak nezakladá priamo právo na účasť v rozhodovacom procese. Právo na účasť na rozhodovacom procese či už vo forme zúčastnenej osoby alebo účastníka konania zabezpečuje čl. 6 pri konkrétnych činnostiach uvedených v prílohe I. Dohovoru, alebo ak ide o činnosti, ktoré podliehajú posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa vnútroštátnych predpisov. Článok 9 ods. 2 a 3 dohovoru neobsahuje základné kumulatívne podmienky nevyhnutné na jeho priamu aplikáciu. Žalobcovi na základe uvedeného nevyplýva priame oprávnenie podať žalobu, avšak môže využiť iné nástroje, napr. mimoriadne opravné prostriedky (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu prokurátora. Žalovaný je povinný postupovať v správnom konaní na základe zákona - Správneho poriadku. Dohovor, z ktorého žalobca odvodzuje svoje právo, nie je dostatočne konkrétny a jednoznačný na jeho priame uplatnenie a žalovaný nemôže postupovať nad rámec vnútroštátneho zákona. Žalobca vo svojej žalobe ako príklad uviedol judikáty, v ktorých sa rozhodovalo o právach fyzických osôb - nesporných účastníkov konania vyplývajúcich z priamo aplikovateľného Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách. Aarhuský dohovor takýto účinok nemá. Na základe uvedených dôvodov žalovaný postupoval v súlade Ústavou SR a aplikovateľnými právnymi predpismi. Odôvodnenia oboch rozhodnutí zodpovedajú skutkovým zisteniam z čoho vyplýva ich preskúmateľnosť. Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe podľa § 249 ods. 2 O.s.p. ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k rozhodnutiu jednomyseľne odsúhlasenému všetkými členmi senátu, že rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.
Konajúci súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 22.11.2011 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26.03.2013 sp.zn. 8Sžp/10/2012, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 346/2010-55 zo dňa 22.11.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave Najvyšší súd SR odôvodnil tým, že krajský súd sa riadne nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe podľa § 249 ods. 2 O.s.p. ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že je potrebné žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.
Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia v Žiline, odbor starostlivosti o životné prostredie zo dňa 30.07.2010 č. 2010/00907-4/Dur nepriznal postavenie účastníka konania žalobcovi v pripomienkovom konaní, ktoré zabezpečuje KÚŽP v Žiline v zmysle § 50 ods. 1 zákona v rámci procesu vyhlasovania ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny pod č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa uviedol, že na základe listu MŽP SR 4301/2010-2.1.2 zo dňa 09.02.2010 začal v súlade s § 50 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) zabezpečovať proces súvisiaci s vyhlasovaním zón Tatranského národného parku. Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku oznámil úrad dotknutým vlastníkom, dotknutým obciam v žilinskom kraji, dotknutým orgánom ŠS i vyvesením Zámeru na úradnej tabuli KÚŽP v Žiline a na internetovej stránke úradu. KÚŽP v Žiline postupoval v danej veci v súlade s § 50 ods. 4 zákona pri systematickom výklade v spojení s § 50 ods. 3 zákona a prerokoval ním zvolenou formou v lehote do 30 dní pripomienky s vlastníkmi, dotknutými obcami a dotknutými orgánmi dňa 07.04.2010 konferenčným spôsobom. KÚŽP v Žiline neprerokoval pripomienky
žalobcu, keďže § 53 ods. 3 zákona striktne uvádza okruh osôb, ktorí sú oprávnení podať k zámeru písomné pripomienky, pričom medzi tieto osoby nie je možné zaradiť fyzické či právnické osoby z radov širokej verejnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 06.10.2010 č. 9502/2010-2.1.2, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 30.07.2010. V odôvodnení žalovaný uviedol, že sa nestotožnil s názorom krajského úradu, podľa ktorého je zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku dokumentáciou ochrany prírody a krajiny v zmysle § 54 zákona. Zámer na vyhlásenie zón chráneného územia podľa názoru ministerstva nie je samostatným dokumentom ochrany prírody a krajiny. Uvedený text odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia krajského úradu však nemá vplyv na vecnú správnosť výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, a preto nezakladá nárok na jeho zmenu.
Proces vyhlasovania osobitne chránených častí prírody a krajiny vrátane zón chránených území je upravený v § 50 zákona. Podľa § 50 ods. 1 zákona je orgán ochrany prírody povinný písomne oznámiť vlastníkovi pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou zámer vyhlásiť zóny chráneného územia. Informovanie verejnosti zabezpečuje obec, v ktorej územnom obvode sa zámer plánuje realizovať. Právo podať písomné pripomienky má podľa § 50 ods. 3 zákona vlastník dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy, a to najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia. Tým je taxatívne stanovený okruh aktívne vecne legitimovaných osôb na podanie pripomienok v konaní o vyhlasovaní ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny a o vyhlasovaní zón chráneného územia. Ďalším osobám právo podať písomné pripomienky k zámeru zákon nepriznáva. Žalobca teda nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia na pripomienkovania zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku.
Posúdenie otázky, či je slovenská vnútroštátna právna úprava v súlade s Aarhuským dohovorom nemôže byť predmetom tohto konania. Ak sa žiadateľ - žalobca domnieval, že niektorý právny predpis nie je v súlade s predpisom vyššej právnej sily, má právo iniciovať konanie na Ústavnom súde SR a rozpore konkrétneho právneho predpisu s medzinárodným dohovorom podľa zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Aarhuský dohovor podľa bodu 4 doložky, prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb. Ustanovenie čl. 8 Aarhuského dohovoru nie je takým ustanovením, ktoré by priamo zakladalo práva, resp. povinnosti fyzickým a právnickým osobám, štátnym orgánom a zainteresovanej verejnosti, tzv. jeho uplatňovanie sa realizuje len v rozsahu existujúcich vnútroštátnych predpisov. Je to z dôvodu absencie kumulatívnych predpokladov na priamy účinok týchto ustanovení. Na základe analýzy platnej právnej úpravy Správneho poriadku, zákona a Aarhuského dohovoru ministerstvo dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky na to, aby odvolateľovi - žiadateľovi bolo v konaní krajského úradu priznané postavenie účastníka konania, lebo nie sú splnené podmienky upravené v § 14 Správneho poriadku a zároveň takéto postavenie nie je možné vyvodiť ani z § 50 zákona ani z Aarhuského dohovoru.
Súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného zistil, že Krajský úrad životného prostredia v Žiline listom zo dňa 10.02.2010 oznámil dotknutým obciam a orgánom štátnej správy v Žilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ s tým, že požiadal dotknutú obec, aby podľa § 50 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody a krajiny) informovala verejnosť o zámere zonácie TANAPu vyvesením tohto zámeru na úradnej tabuli obce. Listom zo dňa 03.03.2010 podal žalobca pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón TANAPu. KÚŽP v Žiline dňa 23.04.2010 vydal oznámenie o vyhodnotení pripomienok doručených k „Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“, ktorým oznámilo fyzickým osobám a právnickým osobám, ktoré ako verejnosť podali pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Po vyhodnotení pripomienok KÚŽP v Žiline vydal rozhodnutie dňa 30.07.2010 č. 2010/00907-4/Dur, ktorým nepriznal postavenie účastníka konania žalobcovi v pripomienkovom konaní. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že jeho odvolaniu nevyhovel a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.
Podľa čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru každá strana prijme nevyhnuté legislatívne, administratívne a iné opatrenia, vrátane opatrení na dosiahnutie súladu ustanovení tohto dohovoru týkajúcich sa informácií, účasti verejnosti a prístupu k spravodlivosti, rovnako ako aj riadne vykonávacie opatrenia
s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec na vykonanie ustanovení tohto dohovoru.
Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru, ktorý upravuje účasť verejnosti na príprave vykonávacích predpisov a/alebo všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov a o znenie ktorého žalobca opiera svoj nárok na prerokovanie pripomienok k zámeru, cit: „Každá strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.
Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:
a/ mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;
b/ mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne sprístupnené a
c/ verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.
Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.
Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky - Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa § 50 ods. 1 ZOPK - Zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok, chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránené vtáčie územia, zóny chráneného územia alebo chránený strom je orgán ochrany prírody príslušný na ich vyhlásenie povinný písomne oznámiť vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľností, dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy. Ak ide o chránené vtáčie územie a zóny chráneného územia, je týmto orgánom krajský úrad životného prostredia. Oznámenie zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou.
Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia ZOPK, obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní.
Podľa ods. 3 vyššie citovaného ustanovenia ZOPK, vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.
Podľa ods. 4 vyššie citovaného ustanovenia ZOPK. orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal.
Žalobca nenamietal porušenie čl. 8 Aarhuského dohovoru v bodoch uvedených pod písm. a/ a b/ ale namietal s poukazom na čl. 8 písm. c/ skutočnosť, že správne orgány mu nepriznaním postavenia účastníka konania odňali právo na aktívnu účasť na príprave tohto vykonávacieho predpisu. K uvedenému je treba uviesť, že vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ustanovuje všeobecne
záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa ZOPK. Podľa § 19 ods. 1 tohto zákona národný park vyhlasuje vláda SR nariadením. Samotný proces vyhlasovania národného parku alebo zón má viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty. Podľa § 50 ods. 3 ZOPK má vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh aktívne legitimovaných osôb oprávnených pripomienkovať predmetný zámer. Samotné informovanie verejnosti zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 ZOPK povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že táto povinnosť obce bola riadne splnená. Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50 ods. 3,4 ZOPK. Ako správne poukázal žalovaný, v ZOPK nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády SR. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a 10 Legislatívnych pravidiel vlády SR. Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Z uvedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.
Z obsahu spisu je zrejmé, že v súlade s § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny žalovaný zabezpečil oznámenie Zámeru dotknutým vlastníkom (správcom, nájomcom) formou verejnej vyhlášky č. 2010/00351-d/Dur z 10.02.2010 vyvesenej na úradných tabuliach obcí dotknutých predmetným Zámerom dňa 11.02.2010, kde bola lehota na vyvesenie minimálne do 26.02.2010. Ďalej dotknutým obciam v Žilinskom kraji Pavlová Ves, Bobrovec, Jakubovany, Jalovec, Jamník, Konská, Kvačany, Liptovské Matiašovce, Liptovský Trnovec, Pribylina, Smrečany, Mesto Liptovský Mikuláš, Východná, Žiar, Tvrdošín, Vitanová, Zuberec, Habovka oznámil tento Zámer tým, že im ho doručil (list č. 2010/0035-3/DUR, Nm z februára 2010), ktoré boli povinné o tomto Zámere informovať verejnosť na svojich úradných tabuliach a umožniť nahliadnutie doň po dobu minimálne 15 dní podľa § 50 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny. Tiež dotknutým orgánom štátnej správy listom č. 2010/00351-3/DUR, Nm zo dňa 10.02.2010 uvedený Zámer oznámil a tento Zámer vyvesil na internetovej stránke odporcu a taktiež na úradnej tabuli žalovaného v Žiline. Mal za to, že pripomienky tak, ako ich má na mysli § 50 zákona o ochrane prírody a krajiny nie je možné podávať zo strany verejnosti.
Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správne orgány vec po právnej stránke správne posúdili a svoje závery aj náležite odôvodnili a keďže námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal žalobcovi právo na ich náhradu.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.