Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-39-2013.pdf
PDF · 91.31 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/39/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: H. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom ako matka, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene, dieťa rodičov: P. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX E., C. XX/XX, a: H. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX F. č. XXX, v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca maloletého dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 7P/115/2012-41 zo dňa 11. 03. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd uložil otcovi maloletého dieťaťa povinnosť prispievať na výživu maloletého H. W., nar. XX. XX. XXXX výživným v sume 100 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom 01. 09. 2012 p o t v r d z u j e.
Rozsudok okresného súdu vo výroku o zameškanom výživnom m e n í tak, že zameškané výživné za obdobie od 01. 09. 2012 do 31. 03. 2013 vo výške 560 eur je otec povinný splácať v mesačných splátkach po 50 eur spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom nasledujúcim po doručení tohto rozsudku, pod stratou výhody splátok.
Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zveril maloletého H. W., nar. XX. XX. XXXX do osobnej starostlivosti matky. Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého dieťaťa výživným v sume 100 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom 01. 09. 2012. Zameškané výživné za obdobie od 01. 09. 2012 do 31. 03. 2013 v sume 580 eur povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 70 eur od právoplatnosti rozsudku spolu s bežným výživným, až do vyrovnania zameškaného výživného pod následkom straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že ani jeden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého dieťaťa, a to do výroku o určení výživného na maloleté dieťa ako aj do výroku o zameškanom výživnom. Uviedol, že určené výživné je pre neho vysoké, dôvodiac tým, že matke vypomáha aj jej rodina a náklady na dieťa nie sú také vysoké ako uviedla matka. Maloletému vybavoval aj preukaz ZŤP, v dôsledku čoho by sa náklady na dieťa mohli ešte znížiť, ale matka na príslušnom úrade neodovzdala potrebné doklady. Je nezamestnaný, ale odchádza za prácou do zahraničia. Jeho mesačné náklady pozostávajú zo splátky úveru v sume 120 eur, platby za telefón v sume 80 eur, splátky kreditnej karty
v sume 50 eur a z príspevku na bývanie jeho rodičom v sume 120 eur. Nesúhlasil ani so splácaním zameškaného výživného od 01. 09. 2012, keďže matka podala návrh dňa 21. 11. 2012; nevidí tak dôvod, prečo by mal výživné doplácať. S maloletým absolvoval od 23. 08. 2012 do 14. 01. 2013 neurologické, genetické a metabolické vyšetrenia, pretože matka tieto vyšetrenia odmietala. V auguste zaplatil výživné 50 eur, v septembri 70 eur a v decembri 70 eur, o čom doložil listinné dôkazy. Rozdiel vo výživnom počítal ako náklady na dopravu. Rozsudok okresného súdu navrhol zmeniť tak, aby mu bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého výživným v sume 70 eur mesačne a zameškané výživné od 01. 11. 2012 do 30. 04. 2013 v sume 350 eur v mesačných splátkach po 30 eur.
Matka maloletého dieťaťa vo vyjadrení k podanému odvolaniu otca uviedla, že nevidí dôvod, pre ktorý by otec nemohol prispievať na výživu maloletého výživným v sume 100 eur mesačne, keďže odchádza za prácou do zahraničia. Nesúhlasila ani so znížením splácania zameškaného výživného. Otec nezaplatil výživné ani za mesiace marec a apríl 2013. Otec si neuvedomuje, že starí rodičia nie sú povinní ich živiť a keby si riadne plnil vyživovaciu povinnosť, vystačili by im príjmy na pokrytie všetkých výdavkov. Za preukaz ZŤP nekúpi základné potreby pre dieťa, ako sú napr. plienky, mlieko a ostatnú stravu. Jej základné mesačné výdavky predstavuje nájomné 174 eur, elektrina 12 eur, plyn 3 eurá, televízia 6 eur, mlieko pre maloletého 40 eur, plienky 18 eur, ostatná strava (jogurty, výživy, ovocie, zelenina, mäso) 30 eur, hygienické potreby 5 eur. Otec maloletého neplatil výživné od 01. 09. 2012. Je pravda, že otec absolvoval s maloletým vyšetrenia, avšak ona poskytuje maloletému celodennú starostlivosť a takisto s ním chodí na vyšetrenia, ako aj na rehabilitačné pobyty do Martina. S maloletým pravidelne navštevuje aj obvodného lekára, boli tiež na očnom a urologickom vyšetrení. Otcovi nikdy nebránila v stretávaní sa so synom, ani v tom, aby si maloletého zobral k sebe domov, a to napriek tomu, že výživné neplatil. Odvolanie otca proti rozsudku okresného súdu navrhla na základe uvedeného zamietnuť.
Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že matka zabezpečuje starostlivosť o maloletého na dobrej úrovni a vzhľadom na zdravotný stav dieťaťa by mal otec prispievať na jeho výživu určeným výživným. Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti odporučil potvrdiť.
V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP"), postupom podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd uložil otcovi maloletého dieťaťa povinnosť prispievať na výživu maloletého dieťaťa výživným v sume 100 eur mesačne od 01. 09. 2012 podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil a vo výroku o zameškanom výživnom na maloleté dieťa podľa § 220 OSP zmenil z týchto dôvodov:
Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, pokiaľ rozhodoval o výživnom na maloleté dieťa konštatoval, že pri určení výživného na maloleté dieťa vychádzal zo zárobkových možností a schopností otca, ktoré mal predtým, ako na vlastnú žiadosť ukončil pracovný pomer. Zo zárobku, ktorý v tom čase otec dieťaťa dosahoval, by bol schopný platiť výživné mesačne v sume 100 eur a takéto výživné aj otec dieťaťa platil. Pokiaľ sa otec odvolával na to, že spláca úver na auto, poukázal okresný súd na ust. § 62 ods. 5 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine") a zdôraznil, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je ich zákonná povinnosť a v prvom rade sú povinní rodičia zabezpečiť výživu dieťaťa a až potom si môžu uhradiť iné záväzky, ktoré im vzniknú. Súd prihliadol tiež na tú skutočnosť, že maloletý má vážne zdravotné problémy a matka dieťaťa je na rodičovskej dovolenke, teda jej príjem je minimálny. Za týchto okolností mal súd za to, že výživné v sume 100 eur mesačne je primerané potrebám maloletého dieťaťa, tiež s prihliadnutím na to, že matka sa o maloletého stará. Pokiaľ matka žiadala určiť vyššie výživné, súd v tejto časti návrh zamietol. O zameškanom výživnom rozhodol súd na tom základe, že v konaní mal preukázané riadne neplnenie si vyživovacej povinnosti zo strany otca od septembra 2012. Za celé obdobie, t.j. od 01. 09. 2012 do konca mesiaca, v ktorom súd rozhodol, tak otcovi vzniklo zameškané výživné za 7 mesiacov. Otec zaplatil dve sumy - 50 eur a 70 eur, t.j. spolu 120 eur. Mal by zaplatiť za 7 mesiacov po 100 eur spolu 700 eur, z ktorej sumy súd odpočítal zaplatených 120 eur. Otcovi tak vzniklo zameškané výživné v sume 580 eur, ktoré mu podľa § 160 ods. 1 OSP povolil splácať v mesačných splátkach.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, „plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť".
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, „obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov".
Podľa § 62 ods. 4 prvá veta Zákona o rodine, „pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará".
Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, „výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť."
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, „pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie."
Preskúmaním odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v časti o určení výživného na maloleté dieťa a preto sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 OSP). Tvrdenia otca uvedené v podanom odvolaní nepovažoval odvolací súd za dôvodné, vyžadujúce si zmenu rozsudku okresného súdu vo výroku o určení výživného na maloleté dieťa. Okresný súd sa pri rozhodovaní o výživnom na maloleté dieťa vysporiadal aj so statusom otca maloletého ako nezamestnaného. Zákon o rodine kladie dôraz na zodpovedné správanie sa rodičov vo vzťahu k plneniu si ich vyživovacej povinnosti k deťom. Toto je zdôraznené aj v druhej vete ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorej „na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie". V konaní pred prvostupňovým súdom bolo zistené, že otec sám požiadal o skončenie pracovného pomeru, v ktorom dosahoval priemerný mesačný čistý príjem v sume 525,12 eur (č.l. 17, 18 spisu). Takéto správanie otca treba posúdiť ako vzdanie sa zamestnania zo strany otca bez dôležitého dôvodu a pri určovaní výživného potom treba vychádzať z tzv. potencionality príjmu povinného otca, t.j. príjmu, ktorý dosahoval predtým, ako na základe vlastného rozhodnutia požiadal o skončenie pracovného pomeru. Na uvedené poukázal aj okresný súd a výživné na maloleté dieťa určoval z potencionálneho príjmu otca (t.j. z príjmu otca vo výške 525,12 eur), skúmajúc ďalej výdavky povinného otca. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd neuznal za dôvodný výdavok otca - splácanie úveru na auto (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine). Zhodne s takýmto záverom okresného súdu posúdil uvedený výdavok otca aj odvolací súd. Podľa názoru odvolacieho súdu možno rovnako posúdiť aj výdavok otca za používanie telefónu v sume 80 eur mesačne, na ktorý nielenže nemožno v celom jeho rozsahu prihliadnuť so zreteľom na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, ale ohľadom ktorého otec ani nepredložil relevantný listinný dôkaz, ktorým by preukázal, že mu takýto výdavok aj v skutočnosti vzniká. S ohľadom na uvedené, aj podľa názoru odvolacieho súdu je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu maloletého dieťaťa výživným v sume 100 eur mesačne. Takto určené výživné zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa a rešpektuje tiež právo dieťaťa podieľať sa na vyššej životnej úrovni otca (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine). Otec v podanom odvolaní poukázal aj na to, že s maloletým absolvoval niekoľko vyšetrení (podľa potvrdenia P.. T. O., MBA, sa maloletý v doprovode otca zúčastnil vyšetrení v dňoch 26. 10. 2012, 12. 11. 2012 a 10. 01. 2013 - č.l. 46 spisu). Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné otca poučiť o účele výživného, ktorým je zabezpečenie základných životných potrieb dieťaťa (jedlo, ošatenie, obuv), ale tiež ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre vývoj a výchovu dieťaťa
(hračky, kultúrne resp. spoločenské vyžitie a pod.). V neposlednom rade tiež treba zdôrazniť, že dieťa má právo na starostlivosť zo strany oboch jeho rodičov a aj rodič, ktorý platí výživné, je inak povinný plniť si svoje rodičovské práva a povinnosti, a teda tiež poskytovať dieťaťu primeranú starostlivosť o jeho zdravie, výchovu a všestranný vývoj. Doprovod maloletého dieťaťa na vyšetrenie zo strany otca teda nemožno považovať s ohľadom na vyššie uvedený účel výživného za istú formu plnenia si vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu, ale za výkon rodičovskej povinnosti (zároveň i práva) otca k svojmu maloletému synovi (starostlivosť o zdravie dieťaťa).
Okresný súd správne určil aj počiatok určenia vyživovacej povinnosti otca k maloletému dieťaťu od 01. 09. 2012. Podľa tretej vety ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine možno výživné pre maloleté dieťa priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Návrh na začatia konania podaný matkou bol okresnému súdu doručený dňa 20. 11. 2012, ktorým dňom sa konanie vo veci začalo. Z vyjadrení rodičov maloletého dieťaťa vyplývajúcich z predloženého spisu možno vyvodiť, že do septembra 2012 si otec riadne plnil svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému, keďže rodičia opak v konaní netvrdili. Posúdiac schopnosti a možnosti otca maloletého, okresný súd spravodlivo uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého určeným výživným od 01. 09. 2012, odkedy si otec k svojmu maloletému synovi prestal plniť vyživovaciu povinnosť v rozsahu jeho možností a schopností. Matka v konaní pred prvostupňovým súdom uviedla, že v septembri 2012 zaplatil otec výživné v sume 50 eur a v decembri 2012 zaplatil 70 eur. Tieto platby zohľadnil pri rozhodovaní o zameškanom výživnom aj okresný súd, ktorý ich od zameškaného výživného odpočítal. Z listinných dôkazov predložených otcom maloletého dieťaťa odvolaciemu súdu vyplýva, že otec zaplatil v mesiaci august 2012 výživné v sume 50 eur, v mesiaci september 2012 zaplatil 70 eur a v mesiaci december 2012 zaplatil 70 eur (č.l. 47 - 48 spisu). Zaplatenie sumy 70 eur v mesiaci december 2012 bankovým prevodom v konaní pred prvostupňovým súdom potvrdila aj matka dieťaťa, ktorá konkrétny dátum síce neuviedla, ale vyjadrila sa v tom zmysle, že otec tak urobil pred Vianocami. Zaplatenie ostatných dvoch platieb určených na výživné pre dieťa preukázal otec na príjmových pokladničných dokladoch. Predložením uvedených listinných dôkazov tak bolo vyvrátené tvrdenie matky, že otec zaplatil v septembri 2012 sumu 50 eur, keďže z nich vyplýva, že zaplatil sumu 70 eur, pričom doklad o tom je podpísaný aj matkou. Vzhľadom k tomuto zisteniu musel odvolací súd zmeniť výrok okresného súdu o zameškanom výživnom. Za obdobie od 01. 09. 2012 do 31. 03. 2013 mal otec zaplatiť výživné na maloleté dieťa spolu v sume 700 eur (zameškané výživné). Od tejto sumy odpočítal odvolací súd sumu 140 eur (2 x 70 eur - výživné zaplatené v septembri a decembri 2012). Za uvedené obdobie tak otcovi vzniklo zameškané výživné v sume 560 eur, ktoré odvolací súd povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 50 eur. Pri určovaní výšky splátok zameškaného výživného prihliadol odvolací súd k možnostiam a schopnostiam otca, majúc zároveň za to, že nižšími splátkami nebude ohrozená ani výživa maloletého dieťaťa. Otec je povinný splácať zameškané výživné spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom nasledujúcim po doručení tohto rozsudku s tým, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky sa stane splatným celý zostatok dlhu na výživnom (strata výhody splátok).
Odvolací súd teda záverom dodáva, že okresný súd, na základe vykonaného dokazovania, zohľadnil všetky zákonné kritériá a vyživovaciu povinnosť otca k maloletému dieťaťu určil v primeranej výške. Tvrdenia otca uvedené v podanom odvolaní nie sú takého charakteru, aby podmieňovali zmenu rozsudku okresného súdu vo výroku o určení výživného. Odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku o určení výživného podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil a vo výroku o zameškanom výživnom na maloleté dieťa rozsudok okresného súdu podľa ust. § 220 OSP zmenil.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.