Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_1To-11-2024.pdf
PDF · 116.72 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/11/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Anny Mihálikovej a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Štefana Tomáša, na verejnom zasadnutí konanom 30. júla 2024 prejednal odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. RK-1T/32/2023 z 2.10.2023 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. RK-1T/32/2023 z 2.10.2023 v časti - vo výroku o treste.
Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por., pri nezmenenom výroku o vine rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. RK-1T/32/2023 z 2.10.2023,
obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXX/XX, E., okres C.,
o d s u d z u j e :
Podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j), § 37 písm. h) Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný peňažný trest vo výmere 500,- (päťsto) eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ukladá obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., na skutkovom základe, že:
po tom, čo dňa 30.11.2022 v čase približne od 21.30 h viackrát kontaktoval SMS správami svoju bývalú priateľku poškodenú F. G., nar. X.X.XXXX, a zároveň sa neúspešne pokúšal o stretnutie a rozhovor s ňou v mieste jej trvalého bydliska na ulici H. XXX/XX I. C., nasledujúceho dňa 1.12.2022 v ranných hodinách asi o 05.55 h počas jej jazdy osobným motorovým vozidlom zn. Škoda Octavia s nezisteným evidenčným číslom z Ružomberka do práce v obci Liptovské Sliače, okres Ružomberok, jazdil za ňou a sledoval ju na svojom osobnom motorovom vozidle zn. Land Rover Range Sport s evidenčným číslom C. XXXXX, s ktorým vozidlo F. G. na ceste III. triedy v obci J. K. – L. K. pri autobusovej zastávke na E. M. oproti rodinnému domu XX/XXX, okres C., predbehol a zablokoval, pričom F. G. svoje motorové vozidlo
musela na ceste zastaviť, následne na jeho príkaz s vozidlom prešla na neďalekú odstavnú plochu mimo cesty, kde sa s ňou chcel rozprávať, vytiahol jej kľúč zo zapaľovania, z ruky jej vytrhol mobilný telefón a zobral jej kabelku, následne F. G. na jeho výzvu vystúpila z vozidla a obžalovaný ju počas rozhovoru dvakrát udrel otvorenou dlaňou do tváre, chytil ju obidvoma rukami za jej bundu a začal ňou triasť, na čo F. G. začala pred ním ustupovať, pritom zakopla a spadla na zem a pri páde si udrela zadnú časť hlavy, keď sa potom dohodli na ďalšom stretnutí, obžalovaný jej kabelku aj telefón vrátil a nechal ju odísť.
Za to bol podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov, výkon ktorého mu súd podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu na 2 roky.
Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaním obžalovaného ihneď po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku, ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 2.10.2023 (na č.l. 180 súdneho spisu). Podané odvolanie písomne odôvodnil obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu a písomné dôvody odvolania boli doručené okresnému súdu dňa 25.1.2024 (na č.l. 195-196 súdneho spisu). Odvolateľ vytýka okresnému súdu, že závažným spôsobom porušil viacero ustanovení Trestného poriadku. S odkazom na ust. § 58 ods. 4 Tr. por. zistil, že v zápisnici z hlavného pojednávania nie je zapísaný celý podstatný obsah výpovede poškodenej F. G.. Táto totiž na otázku prokurátora: „Stihla ste ubrzdiť a zastaviť vozidlo bez toho, že by došlo k nejakej kolízii?“, odpovedala: „Áno, stihla.“ Táto skutočnosť nie je uvedená v zápisnici, pričom odpoveď poškodenej stavia celý predbiehací manéver obžalovaného do úplne iného svetla a potvrdzuje verziu udalosti prezentovanú obžalovaným, že poškodenú pri predbiehaní žiadnym spôsobom nezablokoval, ako to tvrdila obžaloba, pretože táto mohla svoje vozidlo bezpečne zastaviť. Skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania je teda iný, než z akého vychádzal súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní. Zo strany súdu tak došlo k porušeniu § 58 ods. 4 Tr. por., nakoľko nezaznamenal podstatnú časť výpovede poškodenej do zápisnice z pojednávania. S poukazom na § 258 ods. 3 Tr. por. a § 261 ods. 4 Tr. por. poukázal, že na pojednávaní 11.9.2023, keď obhajca obžalovaného chcel položiť obžalovanému doplňujúce otázky, zo zvukového záznamu vyplýva, že sudca odbil obhajcu (v čase 01:00:35) bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu slovami: „Už ste skončili. Ešte dačo?“ Tým, že obhajcovi obžalovaného v rozpore so zákonom neumožnil klásť obžalovanému doplňujúce otázky, nielenže porušil ust. § 258 ods. 3 Tr. por., ale súčasne závažným spôsobom porušil právo na obhajobu zakotvené v 2 ods. 9 Tr. por. Je totiž nepochybné, že súčasťou práva na obhajobu je i možnosť obhajcu klásť obvinenému otázky. Na druhej strane, súd prvého stupňa umožnil prokurátorovi, aby položil inému svedkovi (svedkyni J. B.) po skončení výsluchu doplňujúcu otázku, čo vyplýva zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania z 11.9.2023, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zakotvenej v ustanovení § 2 ods. 14 Tr. por. Dokonca prvostupňový súd prokuratúru ako jednu zo strán konania v rozpore so zákonom favorizoval, keď prokurátorovi umožnil opätovne vykonať výsluch už raz vypočutej svedkyne J. B. (táto bola vypočutá dňa 11.9.2023, ale i dňa 2.10.2023). Zo strany prvostupňového súdu teda došlo minimálne k porušeniu § 58 ods. 4 Tr. por. a § 258 ods. 3 Tr. por. i základných zásad trestného konania zakotvených v § 2 ods. 7, ods. 9 a ods. 14 Tr. por. Na tomto základe, pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, obžalovaný navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Samostatným podaním, doručeným krajskému súdu dňa 29.7.2024 (na č.l. 237-242 súdneho spisu) obžalovaný prostredníctvom obhajcu doplnil podané odvolanie. K nesprávnosti výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu obmedzovania osobnej slobody, poukázal najmä na obsah výpovede obžalovaného i svedkyne J. B. k spôsobu zastavenia vozidla poškodenej, ktorú predbehol, avšak nezablokoval, teda spôsobom jazdy nevytvoril takú situáciu, kvôli ktorej by poškodenú vystavil akémukoľvek nebezpečenstvu a táto by bola prinútená zastaviť. Samotná poškodená sa vyjadrila, že vozidlo mohla bezpečne zastaviť. Namietal priebeh udalosti, ako ju vo svojej výpovedi popísala poškodená. Skutočnosť, že po zastavení vozidiel na ceste obžalovaný naznačil poškodenej, aby vozidlo zaparkovala na odstavnú plochu vedľa cesty, nie je dôkazom, že by obmedzil jej osobnú slobodu. Zablokovanie vozidla poškodenej, ako záver súdu, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Jediným dôvodom stretnutia medzi obžalovaným a poškodenou bol rozhovor medzi nimi, nič viac. Žiadny zo svedkov neuviedol, že by poškodená výslovne prezentovala vôľu nerozprávať sa s obžalovaným, z čoho
by si mal byť obžalovaný vedomý toho, že poškodená sa cíti akýmkoľvek spôsobom obmedzovaná. Obžalovaný poškodenú k ničomu neprinútil a vzhľadom na jej postoj bol presvedčený, že všetko, čo v tom čase urobila, bolo následkom jej predchádzajúceho slobodného rozhodnutia. Záver súdu prvého stupňa o vine obžalovaného v prípade prečinu obmedzovania osobnej slobody je tak postavený iba na výpovedi poškodenej, ktorú nepotvrdili žiadne iné dôkazy. Preto má obžalovaný za to, že nebolo dokázané, že sa stal skutok právne kvalifikovaný ako obmedzovanie osobnej slobody, ktorého spáchanie sa mu kladie za vinu. Takisto záver súdu prvého stupňa o vine obžalovaného v prípade prečinu výtržníctva je postavený iba na výpovedi poškodenej. Podľa poškodenej ju mal obžalovaný fyzicky napadnúť ihneď po vystúpení z auta, čo vylučuje skutočnosť, že súčasne mal mať v rukách jej veci. Svedkyňa H. F. prišla na miesto až po tom, ako malo dôjsť k jej údajnému fyzickému napadnutiu. Menovaná svedkyňa nevedela posúdiť, či poškodená potrebovala pomôcť, keď sa na ňu obrátila, že tam má konflikt s bývalým. Je ťažko predstaviteľné, že by poškodená, ak by bola obžalovaným skutočne napadnutá, túto skutočnosť svedkyni H. F. neoznámila. Rovnako svedkyňa J. B. uviedla, že počas rozhovoru medzi poškodenou a obžalovaným medzi nimi nedošlo k žiadnemu fyzickému kontaktu. Obžalovaný akurát zdvihol zo zeme kabelku poškodenej a položil ju na jej vozidlo. Tiež poukázal na závery znaleckého posudku znalca N. A. O., ktorý žiadne zdravotné problémy, ktoré by mohli byť následkom napadnutia poškodenej, nekonštatoval. Všetky ťažkosti udávané poškodenou sú len subjektívne, bez objektívneho nálezu. Z uvedeného sa obžalovanému javí, že poškodená iba zneužila jeho stretnutie s ním a využila ho vo svoj prospech na vystavenie lekárskeho potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti. V komunikácii s obžalovaným cez SMS už dňa 2.11.2022 výslovne uviedla, že sa dá asi na PN kvôli chrbtici v decembri. V tej dobe jej totiž hrozilo skončenie pracovného pomeru. Dôkazy predsa musia jednoznačne, nad akúkoľvek pochybnosť, preukazovať spáchanie skutku obžalovaným. Obžalovaný má na rozdiel od súdu prvého stupňa za to, že vykonaným dokazovaním nebolo dokázané, že sa stal skutok právne kvalifikovaný ako prečin výtržníctva, ktorého spáchanie sa mu kladie za vinu. Súd neaplikoval ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. – materiálny korektív, nakoľko vychádzal z toho, že obžalovaný sa vopred pripravil na spáchanie trestného činu, nešlo o prvoplánové konanie, ale o premyslené konanie a vyústilo až do fyzického napadnutia poškodenej, čo obžalovaný považuje za nezmysel. Chcel sa s poškodenou iba rozprávať, ako vyplynulo aj z SMS. To, že sa rozhovor odohral za okolností a na mieste, na ktorom sa odohral, bola iba zhoda náhod. Ak by teda k spáchaniu skutku obžalovaným došlo, bol by daný dôvod na aplikáciu materiálneho korektívu. Obžalovaný poukázal aj na nesprávnosť výroku o treste. Pre prípad, že by odvolací súd odvolaniu obžalovaného nevyhovel a potvrdil tak jeho vinu, obžalovaný uvádza, že súdom uložený trest je neprimerane prísny. Na prvopáchateľa prečinu je totiž možné výchovne pôsobiť aj iným druhom trestu ako trestom odňatia slobody, napr. trestom peňažným. To by zodpovedalo i účelu trestu vyjadrenému v § 34 ods. 1 Tr. zák.
Súčasťou spisu je aj vyjadrenie prokurátora k odvolaniu obžalovaného (na č.l. 201 súdneho spisu). Z jeho obsahu vyplýva, že prokurátor považuje napadnutý prvostupňový rozsudok vo výroku o vine aj výroku o treste za správny a zákonný, pričom, pokiaľ ide o dôkaznú situáciu a jej vyhodnotenie, stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu sformulovanými v písomnom odôvodnení rozsudku. Osobitne aj druh a výmeru uloženého trestu v prvej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby, pri zohľadnení jednej priťažujúcej a jednej poľahčujúcej okolnosti, napriek spáchaniu viacerých priestupkov na úseku cestnej dopravy, považuje za zákonný a primeraný. Za zákonný považuje aj procesný postup súdu, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku. Preto navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.
Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátorka navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného v súlade s podaným odvolaním primárne navrhol, aby krajský súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby v celom jej rozsahu podľa § 285 písm. a) alebo b) Tr. por., alternatívne, aby odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Obžalovaný sa pripojil k návrhu svojho obhajcu. Dodal, že asi pre dvoma-troma mesiacmi ho poškodená opätovne kontaktovala s tým, že presne vie, kde chodí, čo robí. Dva mesiace sa opäť stretávali, nakoľko sa chcela k nemu vrátiť, k predmetnej udalosti sama uviedla, že to prehnala. Nemal však už o ňu záujem.
Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., podané
oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., na to určenom súdu a spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania obžalovaného (do výrokov o vine a treste) odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, ale len do výroku o treste, a to z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.
Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdených trestných činov (prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia a svoje rozhodnutie primerane odôvodnil v zmysle ust. § 168 ods. 1 Tr. por. Predmetné dôkazy, ktorých podrobný opis je súčasťou napadnutého rozhodnutia (najmä výpoveď obžalovaného A. B., výpovede svedkyne poškodenej F. G., výpovede svedkov: J. B., H. F., J. B., N. G., na vec sa vzťahujúce listinné dôkazy, znalecký posudok z odboru zdravotníctva), okresný súd vyhodnotil v súlade so základnou zásadou trestného konania, uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Len v stručnosti je vhodné poukázať, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania poukázal na zhodnú časť opisu skutkového deja uvádzaného obžalovaným a poškodenou. Ide o udalosti spojené s návštevou poškodenej vo večerných hodinách v mieste jej trvalého bydliska dňa 30.11.2022 a neúspešné kontaktovanie poškodenej aj zaslanými SMS- správami a následne jazdu obžalovaného motorovým vozidlom v ranných hodinách dňa 1.12.2022 za vozidlom poškodenej, jej predídenie, až po zastavenie motorového vozidla poškodenej. Poškodená opakovane v priebehu trestného stíhania vypovedala konzistentne o spôsobe zastavenia motorového vozidla (skríženia cesty v jej jazdnom pruhu a pokynu, kde má zaparkovať vozidlo), nemožnosti odísť z miesta – obžalovaný jej vzal kľúče a kabelku a veci jej vrátil až po tom, ako mu sľúbila, že sa s ním na druhý deň stretne, verbálneho a fyzického útoku voči nej na parkovisku, žiadosti o pomoc okoloidúcu svedkyňu F.. Výpoveď poškodenej nepriamo podporujú aj ďalšie dôkazy, a to výpoveď svedkyne H. F. a J. B.. Posledne menovaná svedkyňa uviedla, že obžalovaný chodil za ňou do práce, vulgárne sa vyjadroval na adresu poškodenej a sám jej uviedol, že po jednej facke nemôže mať poranenú krčnú chrbticu. Preto ani odvolací súd nemal pochybnosti o hodnovernosti výpovede poškodenej. Súčasne sa okresný súd vysporiadal aj s výpoveďou svedkyne J. B., ktorú podľa názoru odvolacieho súdu správne vyhodnotil ako účelovú, v snahe pomôcť svojmu synovi. Okresný súd konanie obžalovaného aj správne právne kvalifikoval a jeho úvahy ohľadom právnej kvalifikácie sú súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom sa dôsledne vysporiadal aj s otázkou materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.
Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Obhajoba poukazuje, že výrok o vine je založený výlučne na výpovedi poškodenej, pričom v rozhodných momentoch túto výpoveď spochybňuje. Súčasne však uvádza aj procesné pochybenia, ktoré považuje za zásadné pre zistenie skutkového stavu veci. Obhajoba vytýkala nedostatky v procesnom postupe prvostupňového súdu, ktoré sú podľa nej závažné, pretože majú zabezpečiť objasnenie veci, právo na obhajobu, zásadu rovnosti strán trestného konania, a keďže procesným postupom súdu boli porušené, je namieste zrušiť rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. Podľa názoru krajského súdu obsah procesných námietok, ktoré uviedol obžalovaný v odvolaní, nie je relevantný na takéto závery. K vytknutým nedostatkom treba uviesť, že v zmysle § 58 ods. 4 Tr. por. sa do zápisnice zapisuje podstatný obsah výpovede obžalovaného, svedkov, znalcov a iných osôb. Pokiaľ obhajoba v podanom odvolaní vytýka nedostatky zapísaného obsahu výpovede poškodenej F. G., treba uviesť, že obhajoba nepodala námietky v zmysle § 60 Tr. por. o oprave a doplnení zápisnice. Vytknutý nedostatok protokolácie v zápisnici (otázku prokurátora: „Stihla ste ubrzdiť a zastaviť vozidlo bez toho, že by došlo k nejakej kolízii?“, odpovedala: „Áno, stihla.“) nepovažuje krajský súd za žiadny zvrat v dokazovaní. Z obsahu výpovede poškodenej vyplýva opis spôsobu jazdy obžalovaného, ako ju obehol a zastavil. K tomuto spôsobu sa vyjadrila aj svedkyňa J. B., že po predídení motorového vozidla poškodenej začal obžalovaný pribrzďovať, v dôsledku čoho musela brzdiť aj poškodená. Teda je zrejmé, že musela brzdiť, aby predišla kolízii. Ďalej pokiaľ obhajca tvrdí, že mu sudca v rozpore so zákonom neumožnil obžalovanému klásť doplňujúce otázky, rovnako takáto námietka nie je obsahom zápisnice z hlavného pojednávania dňa 11.9.2023, kedy súd vykonal výsluch obžalovaného. Treba dodať, že nie je zrejmá ani otázka, ktorú chcel obhajca obžalovanému položiť, táto nebola zaprotokolovaná v zápisnici a rovnako nebola objasnená ani v podanom odvolaní. Teda súdu nebol ani ozrejmený zámer, aký obhajoba sledovala položením otázky a aká táto otázka konkrétne mala byť. Odvolaciemu súdu teda nie je zrejmé, čo má skonfrontovať, resp. čo má porovnať. Ďalej pokiaľ obhajoba poukazovala na akúsi favorizáciu strany prokurátora tým, že sudca umožnil opakovane vypočuť svedkyňu J. B. strane obžaloby, k tomu treba vysvetliť, že hlavné pojednávanie dňa 11.9.2023 bolo ukončené práve po výsluchu menovanej svedkyne, ale z dôvodu, že v priebehu tohto výsluchu bol do pojednávacej miestnosti oznámený bombový poplach o 12.36 hod., na čo bol ukončený výsluch svedkyne a svedkyňa opustila pojednávaciu miestnosť 12.38 hod., hlavné pojednávanie bolo ukončené 12.40 hod. (na č.l. 155 súdneho spisu). Z obsahu vykonaného výsluchu vyplýva, že svedkyňa bola vypočutá a tejto boli kladené otázky tak zo strany prokurátora, ako aj splnomocnenej zástupkyne poškodenej, obžalovaného a súdu. Dňa 13.9.2023 prokurátor podal na súde písomný návrh na doplnenie dokazovania, v ktorom požiadal súd o opakovaný výsluch svedkyne J. B. na pojednávaní dňa 2.10.2023 z dôvodu nahlásenia bomby a následnej evakuácie budovy súdu a dokončiť jej výsluch, ktorý bol z uvedeného dôvodu prerušený. Súd tomuto návrhu prokurátora vyhovel, menovanú svedkyňu opätovne predvolal na hlavné pojednávanie dňa 2.10.2023 a umožnil prokurátorovi dopočuť menovanú svedkyňu. V rámci tohto doplneného výsluchu súd povolil klásť otázky aj obhajcovi, obžalovanému a splnomocnenej zástupkyni poškodenej. Z tohto pohľadu išlo teda len o vyhovenie návrhu prokurátora na dopočutie menovanej svedkyne a nie je možné tento procesný postup hodnotiť ako favorizovanie jednej z procesných strán. Uvedené procesné námietky odvolací súd vyhodnotil ako účelové a konštatuje, že procesný postup okresného súdu bol v súlade s Trestným poriadkom a zároveň rešpektoval základne zásady trestného konania – právo na obhajobu, rovnosť strán v konaní.
V doplnenom odvolaní obžalovaný spochybňuje skutkové a právne závery súdu smerujúce k jeho vine a prekladá súdu svoj spôsob hodnotenia niektorých dôkazov. K tomuto krajský súd uvádza nasledovné: Obžalovaný spôsobom jazdy prinútil poškodenú zastaviť motorové vozidlo na určenom mieste po tom, ako ju v ranných hodinách, keď vedel, že pôjde do práce, sledoval. Dôvodom bolo, že sa chcel rozprávať s poškodenou (vyplýva to nielen z výpovede obžalovaného, ale aj jeho matky – svedkyne J. B.). Prinútil ju vystúpiť z vozidla, a to preto, že sa chcel s poškodenou rozprávať, hoci poškodená mu dala jasne najavo už deň predtým (vo večerných hodinách), že sa s ním stretnúť nechce a nemá záujem o rozhovor. V týchto zrejmých súvislostiach nemohol obžalovaný predpokladať, že ním
zvolený spôsob, ako sa „dostať k poškodenej“, zastaviť poškodenú a porozprávať sa s ňou, ju nebude vyrušovať a bude s ním súhlasiť. Súd nemal dôvod spochybňovať okolnosti, ktoré uviedla poškodená, že nemala možnosť odísť od obžalovaného a toto jej dovolil, až keď sa dohodli na ďalšom stretnutí. Krajský súd zdôrazňuje, že nedisponoval len výpoveďou poškodenej, ale túto podporujú aj iné nepriame dôkazy, ktoré zároveň preverujú jej hodnovernosť. Poškodená nemala žiadny dôvod si tieto skutočnosti vymýšľať, naopak, motív obmedziť poškodenú na slobode mal práve obžalovaný vzhľadom na jeho správanie, ktoré predchádzalo skutku, a tieto obžalovaný nespochybňoval.
Okresný súd zistil dostatočne skutkový stav, pokiaľ ide o rozhodnutie o treste (zabezpečil správy o povesti obžalovaného), z takto zisteného skutkového stavu veci potom vychádzal aj krajský súd pri rozhodovaní o treste. Obhajoba namietala neprimeranosť uloženého trestu s tým, že na výchovu obžalovaného, ktorý doteraz nebol súdom potrestaný, je možné pôsobiť aj miernejším trestom, čo by nebolo ani v rozpore s účelom trestu.
Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.
Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.
Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Nadväzujúc na účel trestu, ktorý sleduje zákon, ako aj zásad pre ukladanie trestov, krajský súd dospel k záveru, že tieto ciele zákona budú v prípade obžalovaného splnené aj uložením alternatívneho trestu, a to trestu peňažného. Na uloženie tohto trestu mal súd splnené zákonné podmienky podľa § 56 ods. 2 Tr. zák.
Súd prvého stupňa správne zistil pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností a tieto vyjadril v pomere 1 : 1 (podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. – pred spáchaním trestného činu viedol riadny život a podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. – spáchal viac trestných činov). Podľa zisteného pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd pri ukladaní trestu postupoval v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák., pri splnení zákonných podmienok na uloženie úhrnného trestu podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. (za viac prečinov) a ukladal obžalovanému trest v základnej zákonom určenej trestnej sadzbe, ktorá je za najprísnejší zo stíhaných prečinov (podľa § 183 ods. 1 Tr. zák.) vo výmere 6 mesiacov až 3 roky. Obžalovaný je stíhaný za prečiny, doteraz nebol trestne stíhaný a dopustil sa priestupkov druhovo nesúvisiacich so stíhanou trestnou činnosťou (na úseku dopravy) a je zamestnaný. Zhodnotením závažnosti súdenej trestnej činnosti, osoby obžalovaného, s ohľadom na doterajšiu trestnoprávnu bezúhonnosť, spôsob spáchania činu - dobu obmedzenia osobnej slobody poškodenej, dospel krajský súd k záveru, že zvolený druh trestu okresným súdom je neprimerane prísny. V danom prípade, vzhľadom na povahu trestnej činnosti a možnosť nápravy páchateľa, bude peňažný trest postačujúci na dosiahnutie účelu trestu v rovine individuálnej i generálnej prevencie. Za primeraný považoval krajský súd peňažný trest vo výmere 500,- eur. Z doplneného dokazovania krajským súdom – lustráciou v Sociálnej poisťovni – vyplýva, že obžalovaný je aj ďalej zamestnaný v spoločnosti Mondi SCP, a.s. od 1.7.2020 a má stály príjem, teda obžalovaný je schopný ho zaplatiť, čím je splnená aj podmienka zákona k uloženiu tohto druhu trestu. Výške uloženého peňažného trestu je podľa názoru krajského súdu zodpovedajúci náhradný trest odňatia slobody vo výmere jeden mesiac, pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu.
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným, a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.
Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.