Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-260-2012.pdf
PDF · 93.71 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/260/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: A. N., bytom M. G. XX, G., právne zastúpený JUDr. Petrom Mihaldom, advokátom so sídlom v Bratislave, Gogoľova č. 18, proti odporcovi: G. V., so sídlom H. cesta XXXX/XX, D., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Jánom Chmelom, advokátom, so sídlom Royova 9, Piešťany, o zaplatenie 3.319,39 eur s príslušenstvom ako aj o protinávrhu odporcu na zaplatenie sumy 4.048,- s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14.06.2012, č.k. 10C/420/2010-294, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, v ktorej bol zamietnutý protinávrh odporcu p o t v r d z u j e.
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 190,41 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Petra Mihaldu, advokáta.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 3.499,75 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku spolu s 8% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.659,70 eur od 14.01.2009 do zaplatenia a zo sumy 1.806,86 eur od 14.02.2009 do zaplatenia. Vzájomný protinávrh zamietol a vyslovil, že navrhovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 100%.
Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657 OZ, § 51, § 451, § 456, § 546, § 517 ods. 1, 2 OZ ako aj § 3 Nariadenia vlády 87/95 Z.z.. Súd dospel k záveru, že návrh je podaný dôvodne. Navrhovateľ s odporcom uzatvorili písomnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej navrhovateľ odporcovi zapožičal 6.638,78 eur spolu s dohodnutým úrokom vo výške 177,04 eur a poplatkom za hotovostný výber v banka 3,32 eur. Odporca si svoju povinnosť vrátiť finančné prostriedky nesplnil na základe čoho sa dostal do omeškania. Odporca z dlhu uhradil 3.319,40 eur. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany odporcu, súd ho rozsudkom zaviazal na úhradu dlžnej sumy spolu s príslušenstvom, ktoré bolo uplatnené s § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z..
Odporca zároveň vzniesol vzájomný návrh, ktorým žiadal, aby súd uložil navrhovateľovi zaplatiť mu sumu 4.048,- eur spolu s úrokom z omeškania. Čo sa týka tohto protinávrhu, súd konštatoval, že odporca neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil súdu doklady, z ktorých by vyplývala povinnosť navrhovateľa niečo odporcovi zaplatiť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že účastníci konania boli podnikatelia a nepodložené finančné transakcie boli výsledkom ich podnikateľskej činnosti. Finančné transakcie
nesúviseli s občianskym životom, ktoré by mali vykryť bežné výdavky fyzických osôb. Túto skutočnosť potvrdil svedok C. I., ktorý uviedol, že peniaze boli požičané za účelom splatenia leasingových splátok ohraňovacieho lisu, ktorý splácala obchodná spoločnosť navrhovateľa TECHCENTRUM, s.r.o.. Ak teda pán I. poskytol sumu 2.000,- eur a túto sumu mu vrátil odporca nie je možné logicky dôvodiť, že navrhovateľ ako fyzická osoba sa bezdôvodne obohatil, resp. že odporca uhradil niečo, čo navrhovateľ mal zaplatiť sám. V dôsledkom tejto úhrady bolo skončenie leasingu a následne bola dňa 26.06.2009 uzavretá kúpna zmluva medzi spoločnosťou TECHCENTRUM, s.r.o. ako predávajúcim a spoločnosťou IMPLUS-LEASING Slovakia, s.r.o. ako kupujúcim a odporcom ako leasingovým nájomcom. Do úvahy neprichádzalo ani ručenie odporcu, pretože absentuje písomné vyhlásenie v zmysle § 546 OZ. Obdobná situácia bola pri poskytovaní peňazí vo výške 512,- eur. Navrhovateľ dôvodne poznamenal, že výpovede odporcu sa v tejto časti líšia v tomto konaní a v konaní vedenom pod sp.zn. 8Cb 424/2010. Kým v tomto konaní odporca vypovedal, že peniaze uhrádzal ako fyzická osoba, v konaní vedenom pod sp.zn. 8Cb 424/2010 uvádzal, že ich uhrádza jeho spoločnosť HOTFER, s.r.o.. Je zrejmé, že tieto peniaze mali byť poskytované na úhradu leasingových splátok na osobné motorové vozidlo KIA Ceed, ktorého leasingovým prenajímateľom nebol navrhovateľ, ale jeho spoločnosť TECHCENTRUM, s.r.o.. Vzhľadom k tomu, že v tomto konaní navrhovateľ vystupuje ako fyzická osoba, nie je možné si voči nemu uplatniť pohľadávku súvisiacu s podnikám spoločnosti s ručením obmedzeným a preto súd vzájomný protinávrh v celom rozsahu zamietol. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v dôsledku zanedbania vedenia účtovníctva oboch účastníkov konania ako konateľov obchodných spoločností vznikol taký skutkový stav, ktorému nie je možné priznať právnu ochranu. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že peniaze sú druhovo určené veci a preto, ak boli poskytnuté finančné prostriedky na iný účet ako na účet navrhovateľa, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane navrhovateľa. Z výpovedi svedkov K. G. a Mgr. L. T. súd zistil, že tieto vykazujú znaky účelovosti, na ktoré poukazovali účastníci konania a preto súd tieto výpovede pri rozhodovaní vo veci samej nevzal do úvahy. Súd považoval skutkový stav veci za dostatočne zistený aj bez podrobnejšieho vyhodnotenia týchto dôkazných prostriedkov. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 151 ods. 7 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým bol zamietnutý protinávrh odporcu podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na tú skutočnosť, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v prejednávanej veci išlo o pôžičku zo dňa 13.10.2008 poskytnutú navrhovateľom odporcovi na podnikanie a nakoniec sa odporca aj k uplatnenému návrhu navrhovateľa na zaplatenie zostatku pôžičky vo výške 3.119,39 eur vyjadril tak, že pôžička mu bola poskytnutá na podnikanie, pretože v čase pôžičky boli obaja účastníci podnikatelia. Rovnako boli obaja účastníci podnikateľmi aj v čase poskytnutia pôžičky a odovzdania sumy 2.000,- eur navrhovateľovi veriteľom a svedkom R. I.. Túto pôžičku súd prvého stupňa vyhodnotil ako transakciu nesúvisiacu s občianskym životom. Z jednotlivých dôkazov, ktoré predložil v spore odporca a to z výpisov z banky, kúpnopredajnej zmluvy, leasingovej zmluvy plynie jednoznačný záver, že navrhovateľ si požičal peniaze od svedka I., ktorý aby ich on v pozícii konateľa a jediného spoločníka vložil na účet svojej spoločnosti TECHCENTRUM, s.r.o., pretože na účte tejto spoločnosti bol v tom čase zostatok 2,48 eur. Navrhovateľ takto konal výlučne vo svoj prospech a zapožičanú sumu vložil na účet spoločnosti ako fyzická osoba, pretože ako jediný spoločník, či konateľ tejto spoločnosti bol fyzickou osobou. Nie je pravdou, že odporca sa stal leasingovým nájomcom lisu a sumu 2.000,- eur zaplatil akoby dopredu za lis, pretože faktúra bola vystavená 01.06.2009 a znie na sumu 61.800,- eur, čo je suma rovnajúca sa sume, ktorú leasingová spoločnosť IMPLUS-LEASING Slovakia uhradila dňa 30.06.2009 na bankový účet spoločnosti TECHCENTRUM. Z tohto teda vyplýva, že odporca uhradil veriteľovi B. I. za žalobcu sumu 2.000,- eur, čo medzi účastníkmi nebolo sporné a v tejto časti sa na úkor odporcu navrhovateľ bezdôvodne obohatil. Namietal tiež konštatovanie súdu prvého stupňa v časti poskytnutých na úhradu vo výške 512,- eur a to v časti, kde súd prvého stupňa konštatoval, že odporca vypovedal rôzne v tomto konaní a v konaní vedenom pod sp.zn. 8Cb 424/2010. Súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal tvrdením navrhovateľa, že sumy 512,- eur boli uhrádzané za nájom hnuteľných vecí. Súd prvého stupňa ako by opomenul, že odporca povedal, čo potvrdila aj svedkyňa K. G., že poskytnuté sumy vo výške 512,- eur uhrádzal navrhovateľovi zo svojho ako fyzická osoba a nie ako podnikateľ a neboli uhrádzané z finančných prostriedkov spoločnosti HOTFER s.r.o.. Odporca predložil účtovníctva ako živnostník, kde ani v jednom predloženom účtovníctve sa nenachádzali účtované výdavky vo výške 512,- eur, pričom súd túto skutočnosť vyhodnotil ako zanedbanie vedenia účtovníctva oboch účastníkov konania. Aj tu samosudca pochybil, keď sa snažil ozrejmiť súdu, že spoločnosť TECHCENTRUM, s.r.o. bola zrušená dňom 29.09.2011 a následne vymazaná z obchodného registra pre nedostatok
majetku na strane dlžníka. Odôvodnenie zamietnutia vzájomného návrhu preto nemožno považovať za odôvodnenie, voči ktorému je možné skutkovo aj právne argumentovať, pretože je nezrozumiteľné, bezdôvodné a vágne. Keďže výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí vzájomného návrhu súvisí aj s trovami konania, odporca podáva odvolanie aj v tejto časti.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Poukázal na tú skutočnosť, že v konaní bolo výpoveďami svedkov preukázané, že tvrdenia odporcu o existencii údajnej pohľadávky voči navrhovateľovi sú umelo vykonštruované. Svedok R. I. podpísal čestné prehlásenia dňa 01.12.2010 a ako sám uviedol na pojednávaní na požiadanie odporcu. Z tohto čestného prehlásenia nevyplýva skutočnosť, či finančné prostriedky poskytol navrhovateľovi ako fyzickej osoby alebo ako zástupcovi spoločnosti TECHCENTRUM. Poukázal tiež na výpoveď svedkyne Mgr. L. T., pričom z týchto výpovedí svedkov vyplýva, že R. I. požičal prostriedky spoločnosti TECHCENTRUM pre účely jej podnikateľskej činnosti. Túto skutočnosť preukazuje aj výpis z účtu spoločnosti TECHCENTRUM, s.r.o.. Z tohto potom vyplýva, že navrhovateľ vo veci pohľadávky odporcu vo výške 2.000,- eur nie je pasívne legitimovaný. Čo sa týka námietky odporcu v tom smere, že na štyrikrát vložil sumu vo výške 512,- eur na účet vedený v Slovenskej sporiteľni čím mu mala vzniknúť ďalšia pohľadávka vo výške 2.048,- eur uviedol, že odporca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by vklady na účet pani G. T. boli určené navrhovateľovi. Predložením zmluvy o pôžičke zo dňa 30.06.2009 uzatvorenej medzi G. T. ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom bolo preukázané, že na účet G. T. má odporca plniť podľa tejto zmluvy o pôžičke zo dňa 30.06.2009. Poukazoval tiež na odôvodnenie rozsudku 8Cb 424/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 16Cob 80/2011 s tým, že pri posudzovaní vkladov vykonaných pani K. G. je daná prekážka právoplatne rozsúdenej veci, pretože skutkový dej bol po právnej stránke posúdený v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 8Cb 424/2010 inak ako odporca navrhuje v tomto konaní. Okrem toho vo výpovedi K. Makišovej sa potvrdzuje, že v prejednávanej veci sa jednalo o platbu na úhradu leasingu. S tým, že na základe vyššie uvedeného žiadal v konečnom dôsledku, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietavej časti je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vecne správny a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje.
Rozsudok súdu prvého stupňa, v časti v ktorej bolo vyhovené návrhu navrhovateľa, na základe ktorého bol zaviazaný odporca zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.499,75 eur s príslušenstvom odvolaním napadnutý nebol a preto v tejto časti je rozsudok súdu prvého stupňa právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknutý.
Predmetom prieskumnej činnosti odvolacím súdom bol potom výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý protinávrh odporcu voči navrhovateľovi, na základe ktorého sa odporca domáhal voči navrhovateľovi zaplatenia sumy 4.048,- eur s príslušenstvom z čoho čiastka 2.000,- eur mala predstavovať sumu, ktorú odporca vrátil pánovi I., ktorý túto čiastku poskytol za účelom platenia leasingových splátok na účet spoločnosti TECHCENTRUM.
V tomto smere sa odvolací súd plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že odporca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že poskytol navrhovateľovi ako fyzickej osobe pôžičku vo výške 2.000,- eur, prípadne, že by sa navrhovateľom mal bezdôvodne obohatiť tým spôsobom, že odporca uhradil niečo čo mal navrhovateľ zaplatiť za neho sám.
Obdobne aj vo zvyšnej časti, v rámci ktorej sa domáhal odporca zaplatenia sumy 2.048,- eur titulom zaplatenia štyroch splátok po 512,- eur navrhovateľovi bola dôvodom zamietnutia protinávrhu tá skutočnosť, že odporca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, kedy súd prvého stupňa mal za to,
že dôsledkom zanedbania vedenia účtovníctva oboch účastníkov konania vznikol taký skutkový stav, ktorému nie je možné priznať právnu ochranu.
Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a bremeno preukazovania je ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu. V priebehu sporu sa môže meniť.
V prejednávanej veci odporca pri vzájomnom návrhu mal bremeno tvrdenia, že navrhovateľ sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, prípadne, že s navrhovateľom uzavrel zmluvu o peňažnej pôžičke, túto pôžičku aj reálne poskytol a navrhovateľ mu z nej nevrátil ani časť. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť odporca, ktorý mal preukázať uzavretie zmluvy, existenciu právneho stavu a jej skutočné uzavretie, t.z. zmluvy o pôžičke, prípadne bezdôvodné obohatenie na strane navrhovateľa a jej skutočné poskytnutie.
V prejednávanej veci tak ako správne skonštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním stotožňuje, je to práve odporca, ktorý neuniesol dôkazné bremene, pretože nepreukázal, že je to práve navrhovateľ, za ktorého plnil, prípadne je to práve navrhovateľ, ktorému požičal finančné prostriedky, a ktoré by mu mal navrhovateľ v prejednávanej veci vrátiť.
Súd prvého stupňa posúdil všetky svedecké výpovede v rámci jednotlivých logických súvislostí, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, pokiaľ vzájomný návrh odporcu voči navrhovateľovi pre neunesenie dôkazného bremena a pre nedostatok vecne legitimácie ako nedôvodný zamietol.
Pokiaľ medzi účastníkmi prebiehali rôzne podnikateľské aktivity, kde došlo k požičiavaniu peňazí medzi firmami a zároveň prípadne k požičiavaniu peňazí ako medzi fyzickými osobami bolo práve na odporcovi, aby preukázal na základe akých skutkových okolností a akým spôsobom došlo k uzatváraniu jednotlivých zmlúv. Pokiaľ tak v konaní neurobil, neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení a preto bol v konečnom dôsledku správny postup súdu prvého stupňa, ktorý jeho návrh pre nepreukázanie dôkazného bremena ako nedôvodný zamietol.
Preto odvolací súd v konečnom dôsledku rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny potvrdil s tým, že vo zvyšku v náväznosti na § 219 ods. 2/ O.s.p. poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi v odvolacom konaní boli priznané trovy odvolacieho konania
za jeden úkon právnej pomoci a to písomné vyjadrenie k odvolaniu podľa § 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. vo výške 151,05 eur + režijný paušál 7,63 eur + 20% DPH 31,74 eur, spolu 190,41 eur. Faktom je, že právny zástupca navrhovateľa si v prejednávanej veci uplatnil ešte jeden úkon právnej pomoci a to príprava a prevzatie zastúpenia s tým, že takýto úkon právnej pomoci odvolací súd právnemu zástupcovi nepriznal, pretože v prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovateľ si v priebehu odvolacieho konania zvolil nového právneho zástupcu, kedy v priebehu prvostupňového konania ho zastupoval Mgr. Ľubomír Karika, ktorému zároveň, keďže súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi 100% náhrady trov prvostupňového konania bude priznaný aj úkon právnej služby príprava a prevzatie zastúpenia. Preto v prípade výmeny právneho zástupcu už za takýto úkon právnej pomoci odmena právnemu zástupcovi nepatrí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .