Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozhodnutie_9P-66-2012.pdf
PDF · 122.96 KB
Case nature
Subarea
9P/66/2012
Rozhodnutie
Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Lečkom, v právnej veci S. V., nar. XX. 3. XXXX, trvalé bydlisko N. č. XX, občianky Slovenskej republiky, na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, od bývalého manžela K. J., nar. 7. 3. XXXX, trvalé bydlisko D. č. XX, občana Slovenskej republiky, na pojednávaní konanom dňa 10. 7. 2013, takto
rozhodol:
Súd návrh S. V., nar. XX. X. X.XXX, na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželke, zo dňa XX. 1. XXXX, ktorý bol doručený Okresnému súdu Žilina dňa 13. 2. 2013, od bývalého manžela K. J., nar. X. X. XXXX,
z a m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
S.a návrhom zo dňa 27. 1. 2012, ktorý bol Okresnému súdu Žilina dňa 13. 2. 2012 domáhala, aby súd zaviazal jej bývalého manžela prispievať na jej výživu vo výške 10 EUR mesačne, od podania návrhu.
Návrh odôvodnila tým, že je nezamestnaná, evidovaná na úrade práce a nemá možnosť zabezpečiť si príjem.
Bývalý manžel navrhovateľky K. sa k návrhu písomne nevyjadril.
Bývalý manžel bol na pojednávaniae ako účastník konania riadne a včas predvolaný, napriek tomu sa nedostavil a svoju neúčasť riadne neospravedlnil. Uviedol iba, že sa nachádza v zahraničí a o odročenie pojednávania ani nepožiadal.
Preto súd v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 OSP rozhodol, že sa pojednávanie vykoná v neprítomnosti bývalého manžela, pretože:
· bol o termíne pojednávania riadne a včas upovedomený,
· na pojednávanie sa nedostavil a
· neuviedol dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania.
Súd pojednávanie neodročil, pretože by porušil právo navrhovateľky na včasnom a riadnom rozhodnutí vo veci.
Súd preto vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky a vykonaním listinných dôkazov, obsiahnutých v súdnych spisoch Okresného súdu Žilina, sp. zn. X P XX/XXXX a X C XXX/XXXX.
Navrhovateľka vo výpovedi na pojednávaní uviedla, že manželstvo s bývalým manželom bolo rozvedené v roku 2011, návrh na rozvod manželstva podal bývalý manžel. Predtým spolu nežili 5 rokov. Za rozvratom manželstva bolo požívanie alkoholických nápojov zo strany bývalého manžela. Počas manželstva si našiel bývalý manžel priateľku. Potom som si našla priateľa aj ona, takže nevera bola vzájomná.
V minulosti podnikala ako živnostníčka, asi tri roky, do mája 2011 - v oblasti poľnohospodárskych prác. Podnikanie ukončila preto, lebo firma, s ktorou spolupracovala, si začala zabezpečovať svoje činnosti inými dodávateľmi.
Od 2.5.2011 sa zaevidovala na úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie, kde je evidovaná doteraz. Nemala nárok na podporu v nezamestnanosti. Od začiatku evidencie na úrade práce poberá sociálnu dávku vo výške 125 EUR, okrem toho poberá ešte prídavok na dieťa. Súdom bolo určené výživné na dcéru, ktorá je už dospelá, ale študuje, vo výške 85 EUR mesačne. Bývalý manžel platí výživné riadne a včas.
Jej zdravotný stav je v podstate dobrý. Má absolvovanú základnú školu. Predtým, ako začala podnikať, si 5 rokov privyrábala brigádnicky. V minulosti pracovala ako čašníčka v riadnom pracovnom pomere 7 až 8 rokov.
Má tri deti, ktoré sú už dospelé. Z prvého manželstva pochádzajú dve deti a z posledného manželstva pochádza jedna, už dospelá dcéra. Vyživovaciu povinnosť má iba voči dcére, pochádzajúcej z predchádzajúceho manželstva. Dcéra ukončí vysokú školu asi za rok.
Nemôže sa zamestnať a je stále evidovaná na úrade práce, pretože nie je vhodná práca. Brigádnicky si však privyrába. Priemerne si takto privyrobí 40 až 50 EUR. Iný príjem, okrem sociálnej dávky a príjmu z brigádnickej činnosti, nemá. Je výlučnou vlastníčkou rodinného domu s pozemkom. Mám 14 ročné auto, iný majetok nevlastní.
Pokiaľ by bola vhodná práca, bola by schopná samostatne sa živiť. Návrh na priznanie príspevku na moju výživu podala z dôvodu, že poberá sociálnu dávku a aby ju mohla poberať, bola povinná podať na súd návrh. V prípade, že by takýto návrh nepodala, nebola by jej dávka sociálna vyplácaná a zrejme by musela túto dávku vrátiť.
O bývalom manželovi, o jeho príjmoch, zárobkových pomeroch nevie nič. Má len jednu vyživovaciu povinnosť voči dcére, pochádzajúcej z ich rozvedeného manželstva.
Súd na pojednávaní vykonal aj nasledovné listinné dôkazy:
Návrh na rozvod manželstva podal bývalý manžel na súd dňa 17. 6. 2011. Dôvod, ktorý je uvedený v návrhu na rozvod manželstva je mimomanželský vzťah odporkyne. Bývalá manželka na pojednávaní o rozvode manželstva uviedla, že nevera bola vzájomná.
Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 17. 10. 2011, sp. zn. X C XXX/XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 10. 2011, bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené.
Z potvrdenia od zamestnávateľa vyplýva, že navrhovateľka mala v mesiacoch január 2012 príjem 51,20 EUR brutto, v mesiaci február 2012 príjem 102 EUR netto a v mesiaci marec 2012 príjem 62 EUR netto (na základe dohody o vykonaní práce).
Z výkazu o príjmoch a výdavkoch za rok 2012 bývalého manžela vyplýva, že jeho príjmy boli 1 461 EUR a výdavky 1 668 EUR.
Zo správy Daňového úradu Žilina, kontaktné pracovisko Bytča vyplýva, že bývalý manžel mal v roku 2012 6 348,09 EUR a výdavky 3 929,96 EUR a príjem zo závislej činnosti 1 094,36 EUR + daňový bonus 249,24 EUR.
Zo správy z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Bytča vyplýva, že navrhovateľka poberá od 1. 5. 2011 dávky v hmotnej núdzi a príspevky, prídavok na dieťa a je evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie od 3. 5. 2011. Pri sprostredkovaní zamestnania spolupracuje.
Zo správy od zamestnávateľa navrhovateľky vyplýva, že v období od mesiaca február 2012 do mesiaca máj 2013 (celkom 7 mesiacov), mala príjem od 16 EUR do 102 EUR.
Zo správy od zamestnávateľa bývalého manžela vyplýva, že jeho príjem netto sa od mesiaca september 2012 do mesiaca apríl 2013 pohyboval od 224,03 EUR do 292,48 EUR.
______
Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Podľa § 72 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
Podľa § 72 ods. 2 Zákona o rodine, príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod
manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
Podľa § 73 Zákona o rodine, právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel zomrie.
Podľa § 75 odsek 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 76 ods. 1 Zákona o rodine, výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
Podľa § 76 ods. 2 Zákona o rodine, proti pohľadávkam na výživné je započítanie vzájomných pohľadávok prípustné len dohodou.
Podľa § 76 ods. 3 Zákona o rodine, v prípade omeškania povinného s plnením výživného určeného rozhodnutím súdu, má oprávnený právo požadovať úroky z omeškania z nezaplatenej sumy podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 76 ods. 4 Zákona o rodine, plnenie výživného povinným sa započítava najprv na istinu a až po uhradení celej istiny sa započítava na úroky z omeškania.
Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania.
Podľa § 77 ods. 2 Zákona o rodine práva na jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného a ostatné práva na peňažné plnenia vyplývajúce zo Zákona o rodine sa premlčujú.
Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno výživného možné len na návrh.
Podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
Podľa § 154 Občianskeho súdneho poriadku je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak ide o opakujúce sa dávky, možno uložiť povinnosť i na plnenie dávok, ktoré sa stanú zročnými len v budúcnosti.
______
Zánikom manželstva zanikajú všetky osobné a osobnomajetkové práva a povinnosti manželov, vrátane vzájomnej vyživovacej povinnosti.
Uprednostňuje sa ekonomickej nezávislosti obidvoch manželov po rozvode manželstva, a to v prvom rade spravodlivým vysporiadaní nárokov zo spoločného majetku. Alimentačná povinnosť by mala byť po zániku manželstva skôr výnimkou (Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o zabezpečení po rozvode č. 1/1989).
Nárok na príspevok na výživu rozvedenému manželovi, vznikne iba vtedy, ak je splnená základná hmotnoprávna podmienka - neschopnosť bývalého manžela sám sa živiť. Je to samostatný nárok, s rozdielnymi podmienkami pre jeho priznanie a s rozdielnym rozsahom, než je to pri nároku na vzájomnú vyživovaciu povinnosť medzi manželmi (R 57/1967).
Príspevok na výživu rozvedenému manželovi nie je možné priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine). V tejto súvislosti sú dôležité aj dôvody, ktoré viedli k vážnemu rozvratu manželstva. Napriek tomu, nemá charakter sankčného výživného.
Miera nároku rozvedeného manžela na výživu je daná primeranosťou, nie nevyhnutnosťou. Zásadne však nárok bývalého manžela na výživu nie daný v takom rozsahu, ako to ustanovuje Zákon o rodine v súvislosti s vyživovacou povinnosťou medzi manželmi. Kým životná úroveň manželov má byť v zásade rovnaká, v prípade rozvedených manželov tomu tak nie je. Rozvedený manžel má právo iba na primeranú výživu, ak sú splnené zákonné podmienky. Za primeranú výživu sa nepovažujú len nevyhnutné náklady na stravovanie, ale tiež na uspokojovanie ďalších nevyhnutných potrieb rozvedeného manžela, vyplývajúce z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a podobne (R 45/1986)
Nemožnosť bývalej manželky sama sa živiť, môže byť podmienená subjektívne alebo objektívne.
Rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť spravidla vtedy, ak sa stará o deti vo veku do troch rokov, alebo o staršie deti, avšak invalidné alebo vyžadujúce osobitnú starostlivosť alebo o deti, ktoré nemôžu byť umiestnené v kolektívnych zariadeniach - ak vyžadujú nepretržitú opateru. Ďalším prípadom je situácia, keď rozvedená manželka pre vek alebo zdravotný stav nie je schopná zadovažovať si príjem. Demonštratívne tieto skutočnosti uvádza ustanovenie § 72 ods. 3 Zákona o rodine.
Osobitným prípadom je faktická nemožnosť nájsť si zamestnanie v danom mieste, zodpovedajúce fyzickým a duševným schopnostiam. Ak rozvedený manžel môže pracovať, chce pracovať a hľadá zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu, nie je podľa názoru súdu opodstatnené ani spravodlivé, aby táto nepriaznivá sociálna situácia bola „riešená“ uložením alimentačnej povinnosti bývalému manželovi. Schopnosť bývalého manžela sám sa živiť je v tomto prípade zachovaná.
Existujúce opačné právne názory, podľa presvedčenia súdu, nerešpektujú predovšetkým zásadu elementárnej spravodlivosti a pravidlá a zásady, uplatňujúce sa v demokratickej spoločnosti, ústavnoprávne súvislosti, nehovoriac o medzinárodných dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná..
Z Čl. 35 ods. 3 Ústavy SR vyplýva právo občana na prácu voči štátu. Štát, ako povinný subjekt, sa tejto povinnosti nemôže zbaviť. Ak si túto povinnosť nemôže splniť, je povinný ju plniť vo vzťahu ku všetkým občanom náhradným spôsobom tak, že ho primerane hmotne zabezpečí. Pojem „primerane“ je rovnako uvedený aj v ustanovení § 72 ods. 2 Zákona o rodine. Štát nemôže na tento záväzok rezignovať a prenášať povinnosť na iné subjekty v prípade, že občan pracovať môže a chce, ale štát mu realizáciu tohto práva neumožní. Vtedy práve nastupuje povinnosť štátu takéhoto občana primerane hmotne zabezpečiť (bez výnimky). Štát garantuje občanom právo na prácu (napríklad nad rámec ústavného zákona č. 23/1991 Zb. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd). Ak by takýto záväzok na seba štát dobrovoľne neprevzal, právne posúdenie veci by mohlo byť odlišné. Aj preto je v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o zabezpečení po rozvode
č. 1/1989, povinnosť bývalého manžela prispievať na výživu rozvedenému manželovi, posudzovaná ako výnimka, nie pravidlo. Preto treba dôsledne zisťovať, posudzovať a rozlišovať dôvod (dôvody), pre ktoré bývalý manžel nie je schopný sám sa živiť.
Súd neporovnával životnú úroveň bývalých manželov. Dokazovanie zameral na to:
· či rozvedený manžel je schopný sa sám živiť,
· aké sú jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery a primerané potreby,
a následne, a by dospel k záveru, že rozvedený manžel nie je schopný sa sám živiť,
· či bývalý manžel má možnosti prispievať mu na primeranú výživu.
Z vykonaného dokazovania súd ustálil nasledovný skutkový stav:
Rozhodnutie o rozvode manželov nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 10. 2011. Návrh na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela bol podaný na súde dňa 13. 2. 2012. Lehota ustanovená v § 72 ods. 2 Zákona o rodine bola zachovaná.
Bývalá manželka neuzavrela nové manželstvo, takže právo na príspevok na výživu rozvedeného manžela nezaniklo.
Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že rozvedená manželka nie je schopná samostatne sa živiť. Jej zdravotný stav je dobrý, v minulosti pracovala a podnikala, takže má určitú prax. Nestará sa o maloleté dieťa - dcéra je už dospelá. Má príjem z práce vykonávanej na základe dohody o pracovnej činnosti a poberá a j sociálnu dávku.
Z výpovede navrhovateľky, ako aj z vyjadrenia ÚPSVaR Žilina, pracovisko Bytča vyplýva, že navrhovateľka môže pracovať, chce pracovať, hľadá zamestnanie a je vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Keďže si štát neplní povinnosť vyplývajúcu z Čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, primerane ju hmotne zabezpečuje sociálnymi dávkami.
Z rozvodového rozsudku ani z príslušného súdneho spisu nie je možné jednoznačne ustáliť iniciálne dôvody, ktoré viedli k vážnemu rozvratu manželstva (ktorý z bývalých manželov ako prvý porušil povinnosť žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Z uvedených skutkových zistení vyplýva, že nie je splnená hmotnoprávna podmienka (neschopnosť rozvedenej manželky sama sa živiť) na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, s poukázaním na právne úvahy, uvedené v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozsudku. Schopnosť bývalej manželky samostatne sa živiť je zachovaná (nestratila ju, nie je obmedzená), absentujú však podmienky na realizáciu tejto schopnosti (ústavného práva), ku ktorému sa štát zaviazal.
Keďže podľa názoru súdu, nebola splnená základná podmienka na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, súd považoval za nadbytočné podrobne sa zaoberať možnosťami, schopnosťami, majetkovými pomermi a primeranými potrebami navrhovateľky (poberá sociálne dávky, má príjem z brigádnickej činnosti, nie je nemajetná) ani možnosťami bývalého manžela prispievať na jej výživu (príjem manžela je priemerný až podpriemerný, naviac platí výživné na už dospelú dcéru, ktoré je prioritné).
Súd preto návrh navrhovateľky na určenie príspevku na jej výživu zamietol.
______
Podľa § 151 ods. 1 OSP, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 142 ods. 1 OSP, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 142 ods. 2 OSP, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Podľa § 143 OSP, odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania.
Podľa § 146 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu konania podľa jeho výsledku, ak konanie možno začať i bez návrhu.
Súčasná úprava civilného procesu neobsahuje diferenciáciu sporového a nesporového konania (špeciálne nenávrhového a návrhového). Takéto rozdelenie naznačuje len § 2 OSP. Úprava nesporových konaní vychádza z účelu týchto konaní, ktorý vyplýva spravidla z hmotného práva.
Aj napriek nejednoznačnosti v rovine terminologickej, nevyhnutnosť diferencovania vecí sporových a nesporových (mimosporových) je nespochybniteľná a zásadná (najmä odlišné uplatnenie procesných zásad a princípov).
Sporovú vec možno charakterizovať ako také hmotnoprávne vzťahy, v ktorých je daná na základe určitých právnych dôvodov na jednej strane povinnosť a strane druhej oprávnenie zodpovedajúce tejto povinnosti. Z tohto potom vyplýva postavenie nositeľov týchto práv a povinností v konaní v pozícii vzájomných odporcov (contra dicere), medzi ktorými je z hmotnoprávneho hľadiska „spor o právo“.
Veci mimosporové sú charakterom - teda kvalitatívne - odlišné vzťahy, veľmi rôznorodé, ktoré majú spoločné to, že je snaha prejednať ich pri zachovaní zvýšenej právnej ochrany zo strany zákonodarcu (verejný záujem na ich ochrane), čo sa okrem iného prejavuje aj na väčšej vnútornej jednotnosti procesného priebehu pri ich prejedaní.
Okruh účastníkov je v nesporových konaniach vymedzený II. alebo III. treťou definíciou účastníka a vyplýva nielen z Občianskeho súdneho poriadku, ale aj z hmotného práva.
V predmetnej veci účastníkov konania označuje Zákon o rodine ako:
· rozvedený manžel,
· bývalý manžel (nie ako odporca).
Preto súd neoznačoval účastníkov konania ako „navrhovateľ“ a „odporca“
V nesporovom konaní sa vo všeobecnosti nepredpokladá protichodné postavenie účastníkov konania, spor o právo, ale je možné vylúčiť rozdielny záujem pri riešení právnych vzťahov (rozpor ohľadne predmetu konania).
V takýchto prípadoch treba vychádzať z predpokladu, že existuje skupina takých vzťahov, v ktorých sa spor o právo nepredpokladá. V týchto právnych otázkach, s ohľadom na osobitný charakter subjektov konania, je potrebná ingerencia štátu, vyvažovanie, hľadanie, udržiavanie a ochrana rovnováhy, v týchto prevažne súkromnoprávnych vzťahoch (ochrana rodiny, statusu, vyššieho záujmu maloletého a podobne).
O charaktere konania na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželke svedčí napríklad rozhodovanie v oblasti rodinnoprávnych vzťahov, začatie konania na základe návrhu (nie žaloby), konštituovaním práva, prípadne predchádzanie jeho porušenia, možnosť zmeniť právoplatné rozhodnutie pri zmene pomerov, absencia represívnosti rozhodnutia
Konanie o návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky je preto:
· nesporové konanie, ktoré
· možno začať iba na návrh oprávnenej osoby.
V prípadoch nesporového konania, ktoré možno začať len na návrh oprávnenej osoby, nie je možné konštatovať úspech alebo neúspech vo veci, čo je rozhodujúce kritérium pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 142 a 143 OSP). Uplatňuje sa záujmová zásada.
Vzhľadom na to, že Občiansky súdny poriadok výslovne neupravuje náhradu trov konania v nesporových konaniach, ktoré možno začať len na návrh účastníka konania, súd aplikoval analógiu legis (analógiu práva), kedy na skutkovú podstatu zákonom neriešenú, aplikoval právnu normu, ktorá je obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku, a ktorá upravuje skutkovú podstatu najpodobnejšiu. Takýto postup je prípustný (a predpokladaný) najmä v súkromnom práve, pri riešení problému „medzery v práve“, s prihliadnutím na účel a zmysel právnej normy.
Preto súd pri rozhodovaní o trovách konania analogicky aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a zhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné o d v o l a n i e, a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní je potrebné:
· uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované,
· označiť rozhodnutie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom vidí odvolateľ nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa domáha.
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a OSP),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak:
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 OSP.