Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-46-2013.pdf
PDF · 104.88 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/46/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, proti povinnej Y. M., H., A. XXX, o vykonanie exekúcie pre 1 699,17 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Er/1416/2012-73 z 11.1.2013 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorsky úrad, Bratislava, Záhradnícka 60 (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom z 21.11.2012 navrhol vykonať exekúciu voči povinnej na podklade exekučného titulu (ďalej len titul), ktorým je rozsudok II/2012-1746 z 27.7.2012 Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, vydaný v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom JUDr. Richardom Földešom (ďalej len rozsudok), ktorý zaväzoval povinnú k zaplateniu 1 699,17 € spolu s úrokom z omeškania 13 % p. a. zo sumy 1 445,83 € od 13.4.2007 do zaplatenia, trov rozhodcovského konania 91,20 € a trov právneho zastúpenia 213,52 €, to všetko do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, že 7.12.2012 doručil mu exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v zmysle ktorej na základe pripojeného titulu a návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia istiny 1 699,17 s prísl. Vychádzajúc z § 41 ods.2 písm. d),§ 44 ods.2,3 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP) a § 44 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. o rozhodcovskom konaní), ktorých znenie citoval, po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a titulu, ich súladu, resp. rozporu so zák., zistil z pripojených (listinných) dôkazov, najmä rozsudku, Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky (ďalej len zmluva) a Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len VOP), že predchodca oprávneného (Všeobecná úverová banka, a.s.) a povinná uzavreli 26.10.2005 Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky v súlade s § 497 a n. Obch. zák., čiže v podstate zmluvu o úvere, na základe ktorej predchodca oprávneného poskytol povinnej spotrebný úver vo výške 48 000 Sk pri ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN) vo výške 10,11 %. Citoval znenie bodu 3.čl.VIII. - Záverečné ustanovenia - VOP (predchodcu oprávneného) Riešenie sporov - rozhodcovská doložka, § 52 ods.1,3,§ 53 ods.1 prvá veta,ods.4 písm. r),ods.5 a § 54 ods.1 O. z. (v znení účinnom od 1.1.2008), uzavrel, že je nesporné, že zmluva uzavretá medzi predchodcom oprávneného a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou, že zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v § 52 a n. O. z., že ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, že zmluvnými stranami sú na jednej strane predchodca oprávneného (dodávateľ), ktorého predmet činnosti je (o. i.) aj poskytovanie úverov, čiže koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, na druhej strane tohto zmluvného vzťahu
figuruje subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a tak mal - vzhľadom na uvedené - za preukázané, že povinná má v danom vzťahu, vzniknutom z uzavretej zmluvy, postavenie spotrebiteľa a že prípadná klauzula o aplikácii Obch. zák. alebo označenie zmluvy ako absolútneho obchodu podľa Obch. zák. teda nie je žiadnou prekážkou pre aplikáciu všeobecných ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj § 52 a n., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Zdôraznil, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v O. z. pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä O. z., ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu „slabšej“ zmluvnej strany, že úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno- právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú O. z. zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, existujúcu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, že návrh spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje, spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom (napr. negociačným vyjednávaním) zmeniť obsah VOP (predchodcu oprávneného), tvoriacich neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, resp. odmietnutie návrhu ako celku (en bloc), že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ust., spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky, že značnú nerovnováhu možno vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkajú možnosti odstúpenia od zmluvy, že vzhľadom na obsah § 53 ods.4 O. z. je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával, že ochrana, poskytovaná O. z. spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu nekalú podmienku, aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva alebo je odradený od ich uplatnenia z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo, avšak neplatnosť takejto podmienky nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy, že O. z. v § 53 ods.4 obsahuje demonštratívny výpočet ust. v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky, že cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a že medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje O. z. v § 53 ods.4 písm. r) aj ust., vyžadujúce v rámci dojednanej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že praktickým dôsledkom ust. o doložke tak, ako je formulovaná v bode 3.čl.VIII. - Záverečné ustanovenia - VOP (predchodcu oprávneného) je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Uviedol tiež, že v danom prípade nemá pochybnosť o tom, že bod 3.čl.VIII. - Záverečné ustanovenia - VOP k zmluve je v rozpore so znením § 53 ods.4 písm. r) O. z., čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Citujúc znenie § 39 O. z., keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, po preskúmaní titulu, dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zák., preto podľa § 44 ods.2 EP návrh na vykonanie exekúcie zamietol a, že po právoplatnosti uznesenia rozhodne o zastavení exekučného konania.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že pokiaľ súd zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že dospel k názoru, že dojednanie doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, má za to, že v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, zverenej mu EP. Citujúc znenie § 35,§ 45 ods.1,2 zák. o rozhodcovskom konaní a § 159 O. s. p. zdôraznil, z uvedeného vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie a, že z uvedenej zákonnej úpravy (§ 45 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní) vyplýva, že ak sú splnené podmienky podľa tohto ust. exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Zdôraznil, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní,
že súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie, že ak by meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je titulom, čiže ako súd tretej inštancie, že takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej a teda napr. nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok, že práve absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s príp. rozhodnutím o zastavení konania predstavuje bezprostredný zásah do jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, že vznikla by situácia kedy oprávnený, ako aj povinný by boli viazaní právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez jeho možnosti priznané právo nútene vymôcť, že takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej ÚS), ktoré konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné“ (I.ÚS5/02 ÚS SR), resp. práva, ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (mutatis mutandis, rozsudok ESĽP vo veci Hutten - Czapska proti Poľsku,§ 168). Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods.1 písm. c) zák. o rozhodcovskom konaní uviedol, že tieto sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, že pri výklade významu tohto ust. treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné, že cieľom tohto prieskumu je zistiť či povaha samotného plnenia je v súlade s právom, že samotné ust. chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je právom zakázané, že dôvodom na zastavenie exekučného konania v zmysle uvedeného ust. by bolo, ak by rozhodcovský súd ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať tr. čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie), že existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku a, že uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie 33Cdo/2657/2007 z 30.10.2009 Najvyššieho súdu Českej republiky, týkajúce sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcii českého práva (časť jeho odôvodnenia citoval). Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 (voľne reprodukoval obsah jeho bodov 37 a 47) a uviedol, že Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok), že rovnaký argument musí de facto potom platiť, ak by sa posudzovala garancia práv garantovaných spotrebiteľovi v rámci exekučného konania na základe právoplatného rozsudku, že ak je odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou voči rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní, z toho vyplýva, že ak by sa § 45 ods.1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods.2 zák. o rozhodcovskom konaní vykladal tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť podľa zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. Tvrdil, že vzhľadom na uvedené nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich a, že rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zároveň dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali § 52-54 O. z. len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti O. z., ako aj na zmluvu podľa § 55 O. z. a zmluva o úvere bola upravená len v Obch. zák. a v zák.č.258/01 Z. z., v dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom § 879f ods.3 O. z., že novelizovaným § 52 ods.1 O. z. sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (§ 879 O. z.), tzn. že pokiaľ pred 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52-54 O. z. že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa podľa § 261 ods.1 písm. b) Obch. zák. spravujú Obch. zák. bez ohľadu na povahu účastníkov, že ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ust. zák. o spotrebiteľských úveroch
(lex specialis), práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zák., tak Obch. zák. a podľa § 1 ods.2 Obch. zák. O. z., že právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy, že má v zmysle čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len SR) a čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zák. Zastával názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je mu znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného titulu a že takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Zároveň si dovolil dať do pozornosti dôvodovú správu k § 53 ods.4 písm. r) O. z., z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny, lebo cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom sa rozhodnúť, kde uplatnia svoje nároky, že ak by niektoré z ust. doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ust. za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej doložky, že spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ust. považovaná za neprijateľnú a preto uvedené ust. v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej doložky. Záverom poukázal na to, že on, resp. jeho právny predchodca, predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák.č.483/01 Z. z o bankách, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jedná o špeciálny predpis. Zastával názor, že ho nemožno sankcionovať za to, že postupoval tak, ako mu to ukladal v tom čase účinný zák. Tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3MCdo11/2010 z 26.9.2011 (priložil ho v prílohe), z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods.1 písm. c) zák.č.244/02 Z. z. (jeho znenie citoval), že z uvedeného zákonného ust. vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, že nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi, rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo neodporuje dobrým mravom a len takýto zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie Na základe uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zast. v odvolacom konaní 58,17 €.
Povinná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že touto cestou sa chce odvolať, že nie je schopná zaplatiť takúto veľkú čiastku a to z dôvodu, že je bez práce, je dlhodobo nezamestnaná, je matka 5 detí, rozvedená, vie, že to musí zaplatiť, ale chce požiadať o splátkový kalendár a to čo s najmenšou splátkou a, že majetok a ani nič iné nemá, býva len v podnájme a zase má problém s bývaním, takže to musí riešiť.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p. , lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia je potrebné dodať, že materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zák. ustanovených dôvodov, z nej existujú výnimky a takouto výnimkou je § 45 zák. o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu, ktorá mu umožňuje zastaviť exekučné konanie o nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak ten má niektorú z vád uvedených v cit. ust.. Exekučný súd je oprávnený a povinný posúdiť, či rozhodcovský rozsudok účastníka rozhodcovského konania nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
V prejednávanej veci nemožno opomenúť skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol na základe uzavretej zmluvy je vzťahom spotrebiteľským podľa cit. zák.č.258/01 Z. z., čo nenamietal ani oprávnený.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného jej označenia, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ust. zák. o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ust. O. z., aj keď
ten v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zák. a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Povahu predmetnej zmluvy nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie (ďalej len EÚ), nakoľko v čase jej uzatvorenia SR už bola jej členským štátom. Z tohto členstva jej, o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o EÚ, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu SR do EÚ. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č.93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica). Pri jej výklade Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s jej cieľmi, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C-473/00 Cofidis). Zároveň podľa smernice súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napr. O. z. Je nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ust. chrániace práva spotrebiteľa, teda smernicu a § 52 a n. O. z., aj keď to z týchto ust. priamo nevyplýva.
Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť vnútroštátneho súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, napr. aj v rozsudku zo 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať doložku, na základe ktorej bol vydaný titul a uviedol, že smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy a ak je to tak, vnútroštátny súd má právomoc vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať doložku vyplýva aj z § 44 EP, pričom v rámci tohto prieskumu predovšetkým zisťuje, či titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.
Pri skúmaní, či titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej doložky, ak titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto doložky, čo vyplýva aj z cit. rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL.
Súdna prax sa zjednotila v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, o. i. zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk upravených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné, tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný posúdiť otázku, či rozhodcovské konanie sa uskutočnilo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR l 3Cdo122/2011 z 9.2.2012 ).
K námietke oprávneného, ohľadne právnej úpravy, účinnej až po uzavretí zmluvy z 26.10.2005, je potrebné uviesť, že O. z., účinný do 31.12.2007, len demonštratívne vymenoval niektoré neprijateľné podmienky a povahu neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a, že O. z. s takýmito neprijateľnými podmienkami, spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti a so zreteľom na to, že cit. ust. nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a O. z.), šlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zák., na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Odhliadnuc od uvedeného je potrebné uviesť, že VOP, v ktorých je obsiahnutá doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto ju nemožno považovať za doložku k hlavnej zmluve - zmluve. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 zák. o rozhodcovskom konaní je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy nebola v danom prípade dodržaná (uznesenie NS SR 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011).
Neplatná doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť titulom, lebo ide o nulitný právny akt.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Vzhľadom na to, že konanie sa ešte nekončí nebolo potrebné rozhodovať o trovách odvolacieho konania.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.