Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoE/64/2013

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnej Q.K. P., O., L. XXX, o vykonanie exekúcie pre 60,31 € s prísl. o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu -18 z 10.12.2012 Okresného súdu Rožňava

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora B.. P. C., N. Ú., K., J. XX (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že oprávnená návrhom zo 4.10.2012 navrhla vykonať exekúciu voči povinnej na podklade exekučného titulu (ďalej len titul), ktorým je rozsudok SR 07328/11 z 5.8.2011 Stáleho rozhodcovského súdu, zaväzujúci povinnú na zaplatenie 724,31 € spolu s 0,25 % zmenkovým úrokom denne zo sumy 653,19 € od 14.6.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom 6 % ročne zo sumy 653,19 € od 20.6.2011 do zaplatenia, a nahradenie trov konania 255,35 €, že podľa návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie, po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do dňa vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie, povinná zaplatila spolu 644 €, ktoré boli použité na čiastočnú úhradu sumy vo výške 724,31 € a zostatok tejto sumy po započítaní je 60,31 €, že oprávnená žiadala vykonať exekúciu v rozsahu 60,31 € s prísl. špecifikovaným v návrhu na vykonanie exekúcie, a, že 15.11.2012 bola mu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú odôvodnil návrhom oprávnenej, pripojeným titulom a žiadal udeliť poverenie pre vymoženie istiny 60,31 € s prísl., ktoré v žiadosti bližšie nešpecifikoval. Vychádzajúc z § 41 ods.2 písm. d),§ 44 ods.2 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP) a § 44 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. o rozhodcovskom konaní), ktorých znenie citoval, preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a titul, ich súlad, resp. rozpor so zák. a dospel k záveru, že žiadosti exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Z pripojených listinných dôkazov, najmä rozhodcovského rozsudku (ďalej len rozsudok), Zmluvy o úvere (ďalej len zmluva) a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ) zistil, že medzi účastníčkami bola 20.9.2010 uzavretá zmluva č.702700651, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver vo výške 350 €, ktorý sa zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach po 58 € (spolu 696 €). Citoval časť 15. bodu VPPÚ, upravujúceho riešenie sporov - rozhodcovskú doložku (ďalej len doložka) a poznamenal, že nakoľko povinná neplnila riadne a včas svoje povinnosti zo zmluvy a bola v omeškaní so splácaním úveru, oprávnená podala podľa bodu 15. VPPÚ, na rozhodcovskom súde žalobu. Ďalej, citujúc znenie § 52 ods.1,3,§ 53 ods.1 prvá veta,ods.4 písm. r),ods.5 a § 54 O. z. (v znení účinnom od 1.1.2008), uzavrel, že je nesporné, že zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, že zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v § 52 a n. O. z., že ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, že zmluvnými stranami sú dodávateľ - oprávnená, ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu

svojej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Považoval za preukázané, že povinná má v danom vzťahu, vzniknutom zo zmluvy, postavenie spotrebiteľa a že prípadná klauzula o aplikácii Obch. zák. alebo označenie zmluvy ako absolútneho obchodu podľa Obch. zák. nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj § 52 a n., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Zdôraznil, že pri posudzovaní veci sa veriteľ (oprávnená) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ust. zák. o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v zmluve neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje, že aj za použitia všeobecného interpretačného § 54 O. z., týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba - podľa jeho názoru - dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver, majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obch. zák.), čiže veriteľa (oprávnenú), že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v O. z. pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä O. z., ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany, že úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno- právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú O. z. zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, existujúcu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, že návrh spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje, spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah VPPÚ, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, resp. odmietnutie návrhu ako celku, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ust., spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky, že značnú nerovnováhu možno vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy, že vzhľadom na obsah § 53 ods.4 O. z. je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával, že ochrana, poskytovaná O. z. spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu nekalú podmienku, aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva alebo je odradený od ich uplatnenia z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo, avšak neplatnosť takejto podmienky nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy, že O. z. v § 53 ods.4 obsahuje demonštratívny výpočet ust. v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky, že cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a že medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje O. z. v § 53 ods.4 písm. r) aj ust., vyžadujúce v rámci dojednanej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že praktickým dôsledkom ust. o doložke tak, ako je formulovaná v bode 15. VPPÚ je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd, že znenie doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ust., avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ust. dodržané nebolo, teda zák. obchádza (in fraudem legis) a že uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, vedených uňho, kde exekúcie s totožnou oprávnenou sú vykonávané na základe titulu, ktorým sú takmer výlučne rozsudky. Uviedol tiež, že v danom prípade nemá pochybnosť o tom, že bod 15. zmluvy je v rozpore so znením § 53 ods.4 písm. r) O. z., čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Citujúc znenie § 39 O. z., keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, po preskúmaní titulu, dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zák., a preto podľa § 44 ods.2 EP návrh na vykonanie exekúcie zamietol a, že po právoplatnosti uznesenia rozhodne o zastavení exekučného konania.

Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená, keďže rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. Poukázala na to, že súd v napadnutom uznesení po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a titulu podľa EP konštatoval, že rozsudok, ktorý je v exekučnom konaní titulom, zaväzuje povinnú, ako účastníčku rozhodcovského konania, na plnenie, ktoré je právom nedovolené a na takto zistený skutkový stav veci aplikuje , zák. o rozhodcovskom konaní. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci [ ] uviedla, že právne posúdenie veci súdom je nesprávne, ak posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval (podobne rozsudok Najvyššieho súdu SR). Mala za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, zverenej mu EP a v jeho nadväznosti zák. o rozhodcovskom konaní. Citujúc znenie prvá až tretia veta EP a znenie , zák. o rozhodcovskom konaní, uviedla ďalej, že súd v prejednávanej veci, okrem už spomínaného EP, na zistený skutkový stav aplikoval aj zák. o rozhodcovskom konaní a mala za to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis, lebo , zák. o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozsudok ukladá povinnosť odporujúcu dobrým mravom, ale mala za to, že cit. ust. súd nesprávne aplikoval, že súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov (titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie) posudzuje titul z formálnej a materiálnej stránky, že formálne preskúmavanie titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých jeho formálnych náležitostí (v prejednávanej veci rozsudok) tak, ako ich vyžaduje zák. o rozhodcovskom konaní a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Bola však toho názoru, že v rámci preskúmavania titulu po materiálnej stránke, nemôže súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ust., o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému a súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania), splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku titulu (keďže nemôže vyplývať z vady konania), že táto požiadavka materiálnej stránky titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde súd nemá možnosť inak ako z titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania, že uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného titulu (rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, inými slovami povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci (v tejto súvislosti poukázala na Nález ÚS SR , uverejnený pod č.18/2000), že v prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zák. o rozhodcovskom konaní alebo , a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom, keďže strana exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu, civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv a to práva na prejednanie veci, že súd v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia, ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho, aby mu na to EP poskytol legislatívny rámec a postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom zák. o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozsudkov (podľa cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zák. o rozhodcovskom konaní a poukázala na SR (jeho znenie citovala). K inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ] uviedla, že inou vadou konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadnuť je procesná vada, ktorú nemožno zahrnúť do okruhu vád taxatívne vymenovaných v , že iná vada konania je právne relevantná len vtedy, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (Krajčo, J. a kol.: , I. diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie, Bratislava, EUROUNION,2006,str.551), že procesnou vadou v tomto zmysle je aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, že súd musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci pokladal za preukázané a ktoré naopak preukázané v konaní neboli, zároveň musí uviesť, ktoré skutočnosti potrebné pre rozhodnutie považoval za rozhodujúce a odôvodnenie rozhodnutia musí byť tak dostatočné a zrozumiteľné, aby u účastníkov konania vzbudzovali dôveru v jeho zákonnosť a správnosť ( ), že v prípade založenia rozhodnutia súdu na rozpore

titulu s objektívnym právom (in concreto spotrebiteľskými zmluvami) musí súd náležite zdôvodniť, na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským, že súd sa však v napadnutom uznesení obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby prihliadal a vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil splnenie podmienok stanovených právnym poriadkom na jeho vznik a tak neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v hypotéze príslušnej danej normy (in concreto § 52 O. z.), že v odôvodnení napadnutého uznesenia absentuje postup súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zák. o spotrebiteľských úveroch, že sa v konaní vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t.j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa, nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie (na dokazovanie ani v exekučnom konania nemá priestor) o skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel a jeho rozhodnutie je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Tvrdila, že na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať § 54 ods.2 O. z. (jeho znenie citovala), že aplikácia príslušného ust. zo strany súdu si vyžaduje napevno ustáliť, či skúmaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským a v zmysle hypotézy skúmanej právnej normy je nutné zistiť či v danom právnom vzťahu ide o spotrebiteľa (slová „... výklad pre spotrebiteľa ...“), že aplikáciou § 54 O. z., použitou súdom, možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je aj vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či ide o spotrebiteľský vzťah alebo nie, je nutné sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského (argumentum ad absurdum), že súd však musí pri posudzovaní vzťahu ako spotrebiteľského mať napevno ustálené, že fyzická osoba, uzatvárajúca zmluvu na predtlačenom formulári je v skutočnosti spotrebiteľom, že uvedené do dôsledkov, musí mať napevno zistené, že sa úver netyká jeho podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania a že fyzická osoba nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, že súd sa však týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával, že otáznym je, či vôbec na takéto dokazovanie v exekučnom konaní má legislatívny priestor (k odpovedi na túto otázku dospel v prvej časti odvolania), že súd takto nezohľadňoval ostatné listiny a skutočnosti, ktoré existovali v posudzovanom právnom vzťahu a na základe neúplného zistenia skutkového stavu vec posúdil podľa ust. o spotrebiteľských zmluvách. Bola toho názoru, že postup súdu, ktorý zjednodušene zrušil celé rozhodnutie rozhodcovského súdu je v rozpore so zásadou civilného práva a to pacta sunt servanda a, že keď posudzoval titul aj z jeho vecnej a právnej stránky - teda vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu titulu so zák., z uvedeného však vyplýva, čo opomenul, že mohol a mal posudzovať aj to, do akej miery a akej časti je titul - podľa jeho názoru - súladný so zák. a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie, takto však nepostupoval a zjednodušene konštatoval rozpor titulu so zák. Mala za to, že nie každý rozpor so zák. automaticky vedie k neplatnosti podľa § 41 O. z., navyše súd pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne (napr. II.ÚS87/04 Ústavný súd Českej republiky), že v prípade, ak súd zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z toho dôvodu zastavil celé exekučné konanie, vlastne ju tak pozbavil domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zák., nakoľko už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata). Na základe popísaného skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia navrhla, podľa , napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [ - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v , možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z , a uznesenie potvrdil podľa , , lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Tvrdenie oprávnenej, že súd nesprávne aplikoval § 44 ods.2 EP a § 45 ods.1,2 zák. o rozhodcovskom konaní, lebo nemal právomoc na posudzovanie materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako titulu nemožno akceptovať.

Cit. § 45 zák. o rozhodcovskom konaní, z ktorého súd správne vychádzal, zahŕňa v sebe prieskumný inštitút, a dáva súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a to z hľadísk uvedených v tomto ust., teda je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom, preto ak súd takto posudzoval rozhodcovský rozsudok, nekonal nad rámec zák.

Medzi účastníčkami konania nebolo sporné, že podľa zmluvy oprávnená poskytla povinnej, v danom prípade fyzickej osobe, peňažné prostriedky a povinná sa zaviazala ich vrátiť a zaplatiť úroky.

Vzhľadom na ust. O. z., z ktorých súd správne vychádzal, ako aj na § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. k 20.9.2010) a § 1 ods.2 zák.č.258/01 Z. z. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, t. j. k 20.9.2010), v ktorom sú negatívnym výpočtom uvedené prípady, kedy sa tento zák. na zmluvy nevzťahuje, súd dospel k správnemu právnemu záveru, že úver poskytnutý povinnej na základe zmluvy, je spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm. a) cit. zák.č.258/01 Z. z. a že zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy podľa cit. § 52 ods.1 O. z. Správnosť posúdenia povahy zmluvy súdom potvrdzuje aj predmet činnosti oprávnenej, ako dodávateľa, vo výpise z obchodného registra (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), ako aj skutočnosť, že odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnená v obdobných prípadoch vystupuje opätovne.

Nemožno opomenúť, že rozhodcovský súd bol povinný v rozsudku zohľadniť právnu úpravu, ktorá je preňho záväzná a že uvedená zákonná úprava dáva súdu právo a povinnosť posúdiť, či plnenie, na ktoré rozsudok zaväzuje je dovolené a či je v súlade s dobrými mravmi.

Na ostatné skutočnosti uvedené v odvolaní nebol vzatý zreteľ, lebo nijako nesúvisia s dôvodmi, pre ktoré bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Vzhľadom na to, že konanie sa ešte nekončí nebolo potrebné rozhodovať o trovách odvolacieho konania.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.