Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_5Co-48-2013.pdf
PDF · 109.35 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/48/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, proti žalovanému O. D., D., Ž.B. XX, v súčasnosti na neznámom mieste, o zaplatenie 1 553,78 € s prísl., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176 778,o odvolaní žalobcu proti uzneseniu 29C/288/2012-49 z 12.12.2012 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
M e n í uznesenie vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania tak, že vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
Žalobcovi a žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a vedľajší účastník nemá právo na ich náhradu.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením konanie zastavil, rozhodol, že vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi konania trovy konania 189,60 €, v prospech jeho zást., v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a žalobcovi vrátil súdny poplatok 86,37 €, prostredníctvom Daňového úradu Bratislava, v lehote do 20 dní od doručenia právoplatného uznesenia.
Proti uzneseniu v časti, v ktorej bol zaviazaný na úhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd v odôvodnení uznesenia uviedol, o. i., že o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. (citoval jeho znenie), že za zastavenie konania zodpovedá žalobca, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť, preto je povinný nahradiť trovy konania žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi, ktorý ma v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník (§ 93 ods.4 O. s. p.), že pokiaľ ide o vedľajšieho účastníka, žalobca je povinný nahradiť mu trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia 189,60 € za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zast., podanie vyjadrenia vo veci samej 12.10.2012) po 71,37 €, paušálnu náhradu hotových výdavkov 2 x 7,63 € a náhradu DPH vo výške 20 % z trov právneho zast. v sume 31,60 eur, podľa vyhl.č.655/04 Z. z. Ďalej uviedol, čo žalobca v späťvzatí žaloby namietal, z ktorých rozhodnutí na podporu svojho názoru citoval a aký názor tiež prezentoval, že - podľa jeho názoru - samotná skutočnosť, že vedľajší účastník je založený za účelom ochrany spotrebiteľa nevylučuje, aby bol v súdnom konaní zastúpený zást. z radov advokátov, že vzhľadom na veľké množstvo sporov, v ktorých vystupujú spotrebitelia, totiž zjavne nie je v jeho možnostiach chrániť záujmy spotrebiteľov bez kvalifikovanej pomoci zást., preto považoval v danom prípade jeho trovy konania za účelne vynaložené a uložil „žalovanému“ povinnosť tieto trovy konania nahradiť. Pokiaľ ide o trovy konania za úkon prevzatie a príprava zast., uviedol, že vedľajšiemu účastníkovi bola žaloba s prílohami a platobným rozkazom (ďalej len PR) doručená cestou zást. 4.10.2012 a z uvedeného vyplýva, že jeho zást. vec prevzal a oboznámil sa s ňou, o čom svedčí aj jeho podanie vo veci samej, ktoré mu bolo doručené 12.10.2012, že v tomto podaní vzniesol proti
nároku žalobcu námietku premlčania a preto mu priznal právo na náhradu trov konania aj za tento úkon, keďže obsahoval relevantné skutočnosti na obranu žalovaného a, že v tomto podaní ďalej neuvádzal žiadne iné nekonkrétne a všeobecné vyjadrenia, ktoré by sa predmetnej veci netýkali, že vzhľadom na predmet konania, kedy išlo o spotrebiteľskú vec, bol jeho vstup v súlade so zák. (§ 93 ods.2 O. s. p.) a na jeho vstup bol daný dôvod, ktorý spočíval v ochrane práv spotrebiteľa, čo sa premietlo práve v podanej námietke premlčania. Tiež dodal, že mu je z jeho činnosti známe, že samotný žalobca sa zaoberá vymáhaním pohľadávok, ktoré získava od rôznych subjektov na základe zmlúv o postúpení pohľadávok a preto vzhľadom na predmet jeho činnosti by mal byť v zmysle svojej vlastnej argumentácie schopný tieto pohľadávky vymáhať na súde bez pomoci zást., že je však v súdnych konaniach pravidelne zastúpený tým istým zást., čo vzbudzuje dôvodné podozrenie, že osobitne v prípade drobných sporov ide v jeho podnikaní o snahu získať prospech, predovšetkým v podobe priznanej náhrady trov konania, ktorá je často vyššia, ako žalovaná pohľadávka, že občianske súdne konanie však nie je určené na generovanie zisku pre účastníkov konania, alebo ich zást., ale na ochranu práv účastníkov konania (§ 1-6 O. s. p.) a pokiaľ advokát v spojení s účastníkom konania postupuje uvedeným spôsobom, hrubo porušuje svoje poslanie, ktorým je uplatňovanie ústavného práva fyzických osôb na obhajobu a chránenie ostatných práv a záujmov fyzických osôb a právnických osôb v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zák., so zák. a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 1 ods.1 zák.č.586/03 Z. z. o advokácii). Tu tiež považoval za potrebné zdôrazniť, že vedľajší účastník vystupoval na strane žalovaného, nedal teda podnet na začatie konania a túto skutočnosť nemohol nijako ovplyvniť, preto z jeho strany nie je možné hovoriť o konaní, ktoré by napĺňalo znaky uvedeného postupu, ktorý je v rozpore s činnosťou advokáta, že vedľajší účastník má rovnaké procesné práva ako účastník konania, preto sa jeho právo na náhradu trov konania posudzuje podľa rovnakých zásad ako u účastníka konania, t.j. podľa zásady úspešnosti a účelnosti vynaložených trov, podľa uvedených zásad má preto v danom prípade právo na náhradu trov konania z dôvodov, ktoré boli uvedené, t.j. že žalobca zavinil zastavenie konania a jeho trovy boli vynaložené účelne, keďže jeho procesné úkony sa týkali prejednávanej veci a boli urobené v prospech žalovaného. Tiež považoval za potrebné dodať, že o trovách konania je potrebné rozhodovať so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, preto nie je možné mechanicky aplikovať na toto konanie rozhodnutia súdov v iných konaniach, osobitne ak sú z odôvodnení týchto rozhodnutí účelovo citované len ich časti bez uvedenia všetkých relevantných skutočností.
Žalobca v odvolaní si dovolil poukázať na to, že cieľom vedľajšieho účastníka je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zák. o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods.5 zák.č.250/07 Z. z.), zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka (§ 93 ods.2 O. s. p.) a zastával názor, že musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, že podľa údajov registrácie Ministerstvom vnútra SR samotný vedľajší účastník má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie, že podľa § 25 zák.č.250/07 Z. z. má pritom možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva, že tieto právne závery ustálil aj KS v Bratislave v svojom rozhodnutí 5Co/26/2012, ako aj v rozhodnutí 3Cob/259/2011, ktorý v obdobných prípadoch mu nepriznal náhradu trov právneho zast., že
- ako vyplýva z dôvodovej správy k zák.č.384/08 Z. z. - cieľom novelizácie O. s. p. bolo posilniť ochranu spotrebiteľa v sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv a umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby, najmä združenia na ochranu spotrebiteľov, že má za to, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Zastával názor, že súd nepostupoval správne, keď vedľajšiemu účastníkovi, zast. advokátom priznal náhradu trov konania, nakoľko existovali dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O. s. p., spočívajúce v tom, že vstúpil do konania na strane žalovaného za účelom ochrany jeho práv z vlastnej iniciatívy, tomu však bol v zmysle § 29 ods.2 O. s. p. súdom ustanovený opatrovník a vzhľadom na to, že ustanovený opatrovník disponuje rovnakými oprávneniami ako účastník konania a patria mu všetky procesné prostriedky na zabezpečenie nevyhnutnej a účinnej ochrany práv a povinností neprítomného účastníka - žalovaného, zastával názor, že nebolo potrebné, aby tiež ochraňoval jeho záujmy, preto v zmysle uvedeného nemožno z jeho strany hovoriť o trovách účelne vynaložených. Ďalej uviedol, že má z vlastných skúseností vedomosť, že vedľajší účastník vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu žalovaného a to oznámením o vstupe do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania, že z uvedeného je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania, nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, navyše viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu
a, že rovnaký právny názor vyjadril aj KS v Košiciach v rozhodnutí 6Co/141/2012. Dovolil si poukázať tiež na to, že uvedenú činnosť by mal byť schopný účelne zabezpečiť aj samotný vedľajší účastník, že jeho paušálny vstup, zast. advokátom, do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zast., že obdobný právny názor vyslovil aj KS v Banskej Bystrici v rozhodnutí 17Co/91/2012. V zmysle uvedeného zastával názor, že trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O. s. p., že v predmetnom konaní nevystupuje ako splnomocnený zást. žalovaných, pričom títo o jeho vstupe do konania pravdepodobne ani nemali žiadnu vedomosť, čo vyjadril aj KS v Prešove v rozhodnutí 13Co/35/2012, ako aj v rozhodnutí 13Co/36/2012 a dovolil si upozorniť, že súd nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušil základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.47 ods.2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a, že obdobný názor vyslovil Ústavný súd SR v náleze II.ÚS78/03, ako aj KS v Banskej Bystrici v rozhodnutí 16Co/100/2012. Zastával názor, že odmenu za úkony právnej služby poskytnuté zást. vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného v súdenej veci nemožno považovať za účelne vynaložené trovy, lebo činnosť vedľajšieho účastníka rozhodne nemožno považovať za tak odborne náročnú, že by si vyžadovala úplné právnické vzdelanie a, že uvedený právny názor potvrdili rôzne senáty viacerých krajských súdov (uviedol sp. zn. 6 rozhodnutí KS v Bratislave,5 rozhodnutí KS v Banskej Bystrici,5 rozhodnutí KS v Košiciach,3 rozhodnutí KS v Nitre ,4 rozhodnutí KS v Prešove a 6 rozhodnutí KS v Žiline). Poznamenal, že má vedomosť, že vedľajší účastník v súvislosti s dôvodnosťou priznania trov poukazuje na § 137 O. s. p. a na ustanovenia Charty základných práv Európskej únie (ďalej len EÚ), ako aj rozhodnutia Súdneho dvora (ďalej len SD) EÚ a k uvedenému si dovolil uviesť, že vedľajší účastník žalovaného v konaní nezastupuje, z uvedeného dôvodu nemožno argumentovať uvedeným ust., nakoľko to priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného prepisu, čiže ide najmä o Centrum právnej pomoci a, že obdobný právny názor vyjadril KS v Prešove v rozhodnutí 13Co/40/2012. Mal za to, že ust. Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa a, že žiadne z predmetných ust. nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Z uvedených dôvodov považoval zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní za nadbytočné, účelové a nehospodárne a navrhol napadnutý výrok o trovách konania preskúmať a v zmysle § 220 O. s. p. ho zmeniť tak, že vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania neprizná. Zároveň si uplatnil trovy konania v odvolacom konaní 20,11 €.
Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu, čo sa týka námietok žalobcu (nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva; nevidí význam v jeho zast.; dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania; on samotný má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie, pričom môže využívať aj určenú podporu ministerstva a z uvedených dôvodov navrhuje aplikovať § 150 O. s. p. a náhradu trov konania mu nepriznať) uviedol, že s argumentáciou žalobcu nesúhlasí, že aplikácia § 150 ods.1 O. s. p. na danú právnu vec je nenáležitá, keďže pre posúdenie možnosti jeho aplikácie je podstatné zisťovanie okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu a s okolnosťami uplatnenia nároku (uznesenie 6M Cdo5/2011 z 18.1.2012 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené aj na <http://www.najpravo.sk>), že nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach žalobcu vo vzťahu k späťvzatiu žaloby, že ten veľmi pragmaticky, v snahe nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť podstatnú časť zaplateného súdneho poplatku, berie žaloby späť na súdoch, kde vstupuje do spotrebiteľských konaní. Citoval, čo konštatuje KS v Banskej Bystrici v odôvodnení uznesenia 15Co/169/2012 z 9.8.2012 a, že z uvedeného teda vyplýva, že správanie sa žalobcu v spore, ale najmä okolnosti, za ktorých uplatnil žalobou premlčanú pohľadávku, nedávajú predpoklad pre aplikáciu § 150 ods.1 O. s. p. Citujúc znenie Čl.7 ods.1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých obchodných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách tvrdil, že môže preukázať, že vo viacerých súdnych sporoch, pôsobil už jeho vstup do konania (aj bez vyjadrenia vo veci samej) pre žalobcu odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku, vzal svoju žalobu späť a konanie žiadal zastaviť, že potom, čo mu bolo doručené oznámenie o jeho vstupe do konania, príp. potom, čo jeho vstup do konania zistil iným spôsobom, plošne bral žaloby späť, že môže preukázať prípady, kde tento konkrétny žalobca vzal späť žalobu po vyhlásení rozsudku, v ktorom bol úspešný, dokonca paradoxne aj potom, čo platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť, že
ukazuje sa, že samotný jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočne účinným prostriedkom na zabránenie porušovania spotrebiteľského práva, že pokiaľ žalobca poukazuje na skutočnosť, že podľa registrácie na Ministerstve vnútra SR má vo svojich radoch členov, ktorí majú evidentne právnické vzdelanie, skutočnosť je taká, že iba jediná jeho členka má právnické vzdelanie, avšak právnu prax nevykonáva, že túto námietku však považuje za nenáležitú, pretože mu nemožno upierať právo na zást., vzhľadom na predmet jeho činnosti, že ak by sa prijal takýto názor, potom by bolo problematické aj zast. advokátmi, napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v evidentnom rozpore s platným právom, ale aj s každodennou realitou. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru cit. v najnovšom komentári slovenského občianskeho procesného kódexu, pôvodne uverejnenú v časopise Soudní rozhledy 2/2002 na str.43 (Števček/Ficová, Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2.vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, str.492). Ďalej uviedol, že ak žalobca argumentuje, že má trovy advokáta hradiť z vlastných prostriedkov, poukazuje na svoju reálnu skúsenosť: podľa § 25 ods.6 zák.č.250/07 Z. z. má možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva, po opakovaných žiadostiach v priebehu posledných 2 rokov mu napokon Ministerstvo hospodárstva SR schválilo a poukázalo finančnú podporu 4 000 € (doposiaľ bolo vyplatených len 1 000 €), že takýto finančný príspevok pri objeme činnosti ním vykonávanej na podporu spotrebiteľov nepokrýva ani len poštové výdavky že takáto zákonná možnosť čerpať finančné prostriedky na podporu svojej činnosti tu síce existuje, pretože je výsledkom transpozície právnych aktov EÚ do nášho legislatívneho prostredia, avšak realita praxe je úplne iná a podpora štátu je skôr v rovine iluzórnej, než v rovine skutočnej. K argumentu žalobcu, že žalovanému bol súdom ustanovený opatrovník, ktorý disponuje rovnakými oprávneniami ako účastník konania, uviedol, že opatrovníci, ktorí sú ustanovení ako pracovníci, či už procesného alebo iného súdu, príp. obce, sú iba formálnym článkom a materiálne neposkytujú skutočnú ochranu spotrebiteľovi a, že zo svojich doterajších skúseností môže konštatovať, že ustanovený opatrovník často krát pôsobí v konaní skôr pasívne a aktívne neháji práva spotrebiteľa, z uvedeného dôvodu on koná v zmysle svojho poslania a chráni práva spotrebiteľa, pretože ako právnym predpisom legitimovaný subjekt na presadzovania a chránenie oprávnených záujmov spotrebiteľov sa nemôže spoliehať na poskytovanie relevantnej právnej pomoci ustanoveným opatrovníkom, ktorý nemusí mať právnické vzdelanie a, že v spotrebiteľských veciach by bolo prínosom, ak by spotrebiteľovi na neznámom mieste bolo za opatrovníka ustanovené práve združenie pôsobiace vo sfére ochrany spotrebiteľa. Podotkol, že nerozumie však, prečo by neúspešné spory žalobcu mali byť dotované z prostriedkov štátu, príp. z jeho prostriedkov a čím by si mal žalobca zaslúžiť takúto ochranu svojich práv. Poukázal tiež na to, že súd pri rozhodovaní o jeho trovách postupoval v súlade s legislatívou EÚ, judikatúrou SD EÚ, v súlade s ustálenou súdnou praxou a právnou teóriou (citoval čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ, Čl.38,čl.47 Charty základných práv EÚ), že o dôvodnosti priznania jeho trov svedčí aj novelizované znenie § 137 O. s. p. (citoval ho), ktoré bolo s účinnosťou od 1.1.2012 doplnené zák.č.332/11 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (citoval z dôvodovej správy k nemu) a, že novelizovaná právna úprava zohľadňuje aj rozsudok SD EÚ (druhá komora) z 22.12.2010 vo veci DEB proti Spolková republika Nemecko C-279/09 (aj z neho citoval), že v zmysle uvedeného dokonca KS v Prešove svojim uznesením 3Co/131/2011-85 z 13.1.2012 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a ustanovil vedľajšiemu účastníkovi, ktorým bola tiež právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľa advokáta, pričom konštatoval, že nie je možné nedôvodne a bez akýchkoľvek logických súvislosti podmieňovať spôsobilosť občianskeho združenia na vykonávanie predmetu svojej činnosti odbornosťou v odbore v právo, že sú to práve združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré majú právo v súlade so zák. chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov (§ 3 ods.4,§ 25 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), že európska legislatíva a rozhodnutia SD EÚ, nadväzujúc na vnútroštátnu právnu úpravu, preferujú činnosť združení v rámci ich zákonných oprávnení, že občianske združenia na ochranu spotrebiteľov si v prevažnej miere zakladajú samotní občania poškodení nekalými praktikami a neprijateľnými zmluvnými podmienkami v štandardných formulárových zmluvách dodávateľov a často pri nedostatku organizačného a finančného zabezpečenia chránia práva prevažne nemajetných spotrebiteľov, ktorí rezignujú na obranu svojich práv, pretože nemajú dostatok prostriedkov na advokáta a tým na rovnocenný priebeh súdnych konaní. Citujúc ďalej znenie § 93 ods.4 a § 18 O. s. p. zdôraznil, že ak teda platí, že má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník hlavný a ak má platiť aj „rovnosť účastníkov“ ako jeden zo základných princípov súdneho konania, potom neexistuje rozumný dôvod nepriznať mu trovy právneho zast., za situácie, ak nárok na náhradu trov vznikne účastníkovi, ktorého v konaní podporoval, že účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc možno odvodiť z Čl.47 ods.2 Ústavy (aj z neho citoval), že ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR (II.ÚS78/03, II.ÚS31/04, II.ÚS56/05, IV.ÚS147/08, II.ÚS122/09), že trovy právneho zast. treba považovať
v každom prípade za účelne vynaložené trovy, že každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol zast. advokátom a toto ústavne zaručené právo môže uplatňovať v rámci celej republiky, bez ohľadu na to, že voľba miestneho advokáta by bola spojená s menšími trovami, než udelenie plnomocenstva zást. mimo mesta alebo obce, kde účastník konania býva (Ján Mazák, Ľudovít Šoltýs, Trovy konania v civilnom procese, Mimoriadne vydanie Bulletinu slovenskej advokácie, 1997, str.53), že samotná skutočnosť, že má principiálne právo na náhradu trov konania, nie je - dúfa - medzi účastníkmi sporná, napriek tomu poukázal na rozsudok 5Cdo71/2010 z 9.6.2010 Najvyššieho súdu SR, ako aj na najnovšie komentáre k O. s. p.: Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, str. 331, príp. Drápal/Bureš a kol. Občanský soudní řád I, Velké komentáře, 1. vydání: C. H. Beck, 2009, str.607, že aj renomovaný právny portál <http://www.najpravo.sk> uverejnil 4.7.2012 na svojom webovom sídle rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 17Co/87/2011-71 z 25.4.2012 a rozhodnutie KS v Prešove 7Co/34/2012 z 28.3.2012, z ktorých vyplýva jeho právo na náhradu trov konania, že 15.10.2012 bolo na cit. právnom portáli uverejnene ďalšie rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 15Co/169/2012 z 9.8.2012, z ktorého v ďalšom citoval, že najnovšia rozsiahla judikatúra krajských súdov vychádza zo správnej a náležitej aplikácie vnútroštátnych noriem, ale aj právnych aktov Únie a judikatúry NS SR, ÚS SR, SD EÚ a ESĽP, že k tejto právnej problematike má k dispozícii už stovky aktuálnych rozhodnutí krajských súdov a len príkladmo poukázal na niektoré podľa jednotlivých senátov (1 rozhodnutie KS Bratislava, 3 rozhodnutia KS Nitra, 2 rozhodnutia KS Trenčín, 1 rozhodnutie KS Žilina, 6 rozhodnutí KS Banská Bystrica, 10 rozhodnutí KS Košice a 18 rozhodnutí KS Prešov (označil ich sp. zn. a dňom, kedy bolo rozhodnuté a bol ochotný, ktorékoľvek z nich na výzvu obratom predložiť). V súvislosti s rozhodovaním o svojich trovách považoval za užitočné poukázať na niektoré právne argumenty (reprodukoval ich) odvolacích súdov v týchto rozhodnutiach: KS Košice 9Co/104/2012-84 z 31.7.2012, 3Cob/205/2012-86 z 24.10.2012, 9Co/59/2012-69 z 30.4.2012, 3Cob/148/2012-166 z 31.8.2012, KS Nitra 25Co/179/2012-69 z 31.7.2012, 9Co/172/2012-137 z 23.8.2012, KS Banská Bystrica 16Co/186/2012-103 z 28.6.2012, 15Co/92/2012-69 z 10.5.2012, 17Co/202/2012-91 z 27.9.2012, 13Co/193/2012-138 z 30.7.2012, 13Co/200/2012-159 z 8.8.2012, 16Co/273/2012-163 z 30.8.2012, 15Co/169/2012 z 9.8.2012, KS Prešov 17Co/134/2012 z 9.10.2012, 7Co/31/2012 z 30.4.2012, 1Co/8/2012-74 z 31.5.2012, 16Co/128/2012-112 z 3.9.2012, 1Co/65/2012-170 z 10.10.2012, 1Co/55/2012-66 z 27.9.2012, KS Trenčín 17Co/220/2012-104 z 18.7.2012, 6Co/235/2012-187 z 27.11.2012 a KS Žilina 8Co/258/2012-127 z 31.7.2012 a zároveň dodal, že sa plne stotožňuje s odôvodnením uznesenia vo vzťahu k uplatňovaniu náhrady trov žalobcom (reprodukoval ho). S poukazom na uvedené označil argumentáciu žalobcu v jeho odvolaní za nenáležitú, preto navrhol uznesenie v jeho napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania za toto podanie 52,18 €.
Uznesenie, okrem výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka, nebolo odvolaním napadnuté, nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebolo v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavané.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil, že neboli splnené podmienky na potvrdenie (§ 219) uznesenia, ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1), pokiaľ ide o výrok o trovách konania vedľajšieho účastníka, preto uznesenie, podľa § 220 O. s. p., zmenil a vedľajšiemu účastníkovi neprisúdil náhradu trov konania.
V prejednávanej veci trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast., nie sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že vedľajší účastník - vzhľadom na svoj cieľ - bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho výdavkami výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotný vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť si pri účasti v konaní zást., avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl. 47 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a
v tejto súvislosti má vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast. advokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania (nález II.ÚS78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie je porušené jeho základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl.47 ods.2 a 3 Ústavy SR. V prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zást. vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu. Znenie § 137 O. s. p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Napokon treba dodať, že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ vedľajšieho účastníka, ktorým je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že musí byť schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého vstupuje do konania, nemožno - ako už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast. splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Vedľajší účastník nemal v odvolacím konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, žalovanému žiadne trovy nevznikli a žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola podľa § 150 ods.1 O. s. p. priznaná so zreteľom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v povahe uplatneného nároku.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.