Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (63)Uznesenie_24Co-412-2012.pdf
PDF · 88.77 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/412/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti odporcovi: J. P., nar. X.X.XXXX, bytom X. B., V. XXX, v konaní zastúpenému opatrovníkom: JUDr. H. F., zamestnankyňa Okresného súdu Trnava, o zaplatenie 1.054,11 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 11.6.2012 č.k. 10Co/268/2011 -24 - v zamietajúcej časti, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd čiastočne vyhovel žalobe navrhovateľa a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 813,26 Eur spolu s 0,023% úrokom z omeškania denne od 26.8.2008 do zaplatenia a trovy konania vo výške 63,- Eur, v mesačných splátkach po 150,- Eur od právoplatnosti rozsudku tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšku súd návrh zamietol.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 1 , 3 , § 2 ods. 1 písm. a) , b) b) , g) g) , ods. 3 ods. 3 , § 3 ods. 1 , 2 2 2 , § 4 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, § 517 ods. 1 a 2 , § 37 ods. 1 , § 39 , § 40 , § 52 ods. 1 , 2 2 2 , 3 3 3 , 4 4 4 , § 53 ods. 1 , 4 písm. k) 4 písm. k) 4 písm. k) 4 písm. k) , 5 5 5 5 , § 54 ods. 1 , 2 2 2 2 2 , § 544 ods. 1 , 2 2 2 2 2 2 Občianskeho zákonníka , § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z.z. ako i ustanoveniami Smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. a), b), c), čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. e) prílohy, pričom poukázal tiež na ust. § 4 ods. 2 písm. a) až i) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 31.12.2009. Po tom, ako prvostupňový súd uzavrel, že medzi účastníkmi na základe zmluvy o úvere vznikol spotrebiteľský vzťah, ktorý je občianskoprávny usúdil, že návrh navrhovateľa je dôvodný čo do výšky žalovanej sumy 813,26 Eur a odporca je naviac povinný zaplatiť aj úrok z omeškania, vo zvyšku v časti dvakrát zmluvnej pokuty vo výške 9,96 Eur a 13,94 Eur, pokuty za predčasnú splatnosť úveru vo výške 213,64 Eur, ako aj za upomienku vo výške 3,32 Eur súd považoval návrh za nedôvodný, v dôsledku čoho žalobu v tejto časti zamietol. Argumentoval tým, že dojednania o zmluvnej pokute sú písané veľmi drobným skoro nečitateľným písmom, ako aj celé úverové podmienky, pričom sú zapracované medzi menej podstatné a menej významné obchodné podmienky. Úverové podmienky podľa prvostupňového súdu sú praktické nečitateľné, teda nejasné, neurčité a neplatné. Okrem toho prvostupňový súd neplatnosť dojednaní o zmluvnej pokute odvodil i z toho, že podľa zákona dojednanie o zmluvnej pokute musí mať písomnú formu a v danom prípade táto absentuje. Občiansky zákonník neobsahuje žiadnu zákonnú úpravu o tom, že zmluvné podmienky môžu byť obsiahnuté v tzv. všeobecných obchodných podmienkach, ako je tomu v Obchodnom zákonníku . Úverové podmienky súčasťou ktorých majú byť aj dojednania o zmluvných pokutách nie sú podpísané ani navrhovateľom, ani odporcom, pričom ust. § 544 Občianskeho zákonníka vyžaduje na platnosť zmluvy o zmluvnej pokute písomnú formu a jej nedodržanie s poukazom na § 40
ods. 1 Občianskeho zákonníka je dôvodom jej absolútnej neplatnosti. Súd preto dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné.
O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že v prevažnej miere úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v pomernej výške v rozsahu 54,30%, čo je miera úspechu navrhovateľa v spore. Súd preto navrhovateľovi priznal náhradu trov konania na zaplatenom súdnom poplatku vo výške 63,- Eur v rozsahu 54,30% z tejto sumy, čo predstavuje 34,20 Eur. V rozpore s týmto odôvodnením prvostupňový súd ale nedopatrením vo výroku rozhodnutia priznal navrhovateľovi náhradu trov konania v plnej výške 63,- Eur.
Proti tomuto rozsudku, výslovne iba voči jeho zamietajúcej časti, podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie. Ako odvolací dôvod uviedol dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. , že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ predovšetkým nesúhlasil so závermi prvostupňového súdu, že dojednanie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné. Pokiaľ ide o sumu 213,64 Eur, je to pokuta za predčasnú splatnosť úveru, pričom nie je možné ju považovať za sankciu, resp. pokutu v pravom slova zmysle, pretože ide o vyčíslenie ušlého úroku po zosplatnení, ktorý by bol pri riadnom splácaní započítaný v mesačných splátkach. Inak povedané, ide o čiastku, na ktorú by navrhovateľovi vznikol z titulu úveru nárok, ak by bol úver riadne splácaný v dohodnutých splátkach. Platenie úrokov je pritom základnou povinnosťou úverového dlžníka. K dojednaniam, ktoré sú uvedené v úverových zmluvných podmienkach uviedol, že sú platnými a rovnocennými dojednaniami s ostatnými zmluvnými podmienkami a ako také majú rovnakú právnu moc a váhu, ako majú dojednania uvedené na lícnej strane úverovej zmluvy. Dojednanie o zmluvnej pokute pritom nie je zapracované medzi menej podstatné a menej významné podmienky, ako to uvádza prvostupňový súd. Žiadny všeobecne záväzný právny predpis pritom neurčoval formu zmluvy a nestanovoval veľkosť písma akou má byť zmluva napísaná, preto nemožno súhlasiť s vyjadrením, že v danom prípade absentuje písomná forma dojednania o zmluvnej pokute. Celistvosť listiny je pritom zachovaná aj vtedy, ak jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých listín je nesporná, pričom pevné spojenie listín nie je v takom prípade potrebné. Žiaden právny predpis pritom nestanovuje, kde má byť na listine zachycujúcej písomný prejav vôle umiestnený podpis. Súčasťou písomne uzavretej zmluvy sa tak stávajú aj tie listiny, ktoré sú označené v rámci zmluvných dojednaní za súčasť zmluvného textu, hoci neboli podpísané. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo 2317/2006 . V ďalšom odvolateľ upozornil na judikáty, ktoré hodnotia výšku zmluvnej pokuty z hľadiska jej primeranosti NS ČR 33Cdo 4377/2008 , 33Cdo 3368/2008 . Odvolateľ poukázal tiež na Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 342/2009 , ktorý hodnotí okolnosť, že boli niektoré zo zmluvných podmienok písané menším písmom zásadne len v kombinácii s ostatnými okolnosťami uzatvorenia zmluvy. Odvolateľ zdôraznil, že dojednania o ušlom úroku a zmluvnej pokute zakotvené v predmetných úverových zmluvných podmienkach danej úverovej zmluvy sú platné a zrozumiteľné, odporca mal neobmedzené množstvo času sa s nimi oboznámiť a v ich zmysle je aj nárok navrhovateľa uplatňovaný návrhom opodstatnený. I s poukazom na znenie ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka uzavrel, že rozsah alebo písmo v zmluve nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu. Zdôraznil, že úverové zmluvné podmienky predmetnej úverovej zmluvy sú jej neoddeliteľnou súčasťou sú platné zrozumiteľné a odporca mal dostatok času sa s nimi riadne oboznámiť. Odvolateľ tiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-453/10, z ktorého zdôraznil, že spotrebiteľské právo je výnimkou zo zásady zmluvnej slobody, ktorá je dôležitá a odôvodnená rozumnými, etickými a ekonomickými úvahami a v právnom poriadku má miesto. Napriek tomu je to však stále len výnimka a preto by sa nemala interpretovať ako blanketové splnomocnenie pre sudcov prepisovať zmluvy alebo ich celé „hádzať do koša“. Čl. 6 smernice preferuje čiastočnú neplatnosť pred neplatnosťou celej zmluvy ak zmluva môže ďalej existovať. Cieľ, ktorý sleduje normotvorca smernice spočíva výlučne v nastolení rovnováhy, nie však v odstránení zmluvy ako celku. Za najdôležitejšiu časť tohto rozhodnutia odvolateľ považoval dôraz na zodpovednosť spotrebiteľa, ktorý si má pred uzavretím zmluvy zvážiť jej obsah a nespoliehať sa len na ochrannú ruku štátu. V závere odvolateľ z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 23Cdo 1201/2009 zdôraznil, že i ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a v žiadnom prípade ju nie je možné posudzovať ako obranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa.
Odporca, resp. jeho opatrovník odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p. ), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p. ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p. ) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania
- teda v zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania, ako i dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O.s.p. ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. ), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z obsahu spisu, z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku i z obsahu odvolania podaného navrhovateľom je zrejmé, že samotná skutočnosť, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere na základe ktorej si odporca nesplnil svoju povinnosť a navrhovateľovi časť čerpaného úveru nevrátil, rovnako ako ani to, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia právneho poriadku na ochranu spotrebiteľa, najmä zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnom období, ako i § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka , nebolo medzi účastníkmi sporné. Sporným ale zostalo a zároveň to tvorilo predmet prieskumu odvolacieho súdu, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere má náležitosti predpísané Zákonom o spotrebiteľských úveroch a či teda navrhovateľovi vznikol voči odporcovi nárok na zaplatenie pohľadávok uplatnených zamietnutou časťou návrhu a to na zmluvnú pokutu vo výške 9,96 Eur a 13,94 Eur, pokutu za predčasnú splatnosť úveru vo výške 213,64 Eur a za upomienku vo výške 3,32 Eur s príslušenstvom.
Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi účastníkmi bola dňa 26.2.2008 uzavretá úverová zmluva na základe ktorej navrhovateľ ako veriteľ poskytol odporcovi ako dlžníkovi úver vo výške 20.699,- Sk, ktorý sa dlžník zaviazal uhradiť v 24 mesačných splátkach vo výške po 1.289,- Sk počínajúc dňom 26.4.2008 vždy do 20. dňa v kalendárnom mesiaci, pričom ročná úroková sadzba predstavovala 38,48% a RPMN 46,9% a celkové náklady spotrebiteľa 10.237,- Sk. Na lícnej strane zmluvy je uvedené, že jej neoddeliteľnou súčasťou sú úverové podmienky spoločnosti a klient svojím podpisom potvrdzuje, že sa s nimi oboznámil, všetky ich ustanovenia sú mu zrozumiteľné, považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas, aby bol nimi viazaný. Za úverovou zmluvou sa nachádzajú niekoľkostranové úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ktoré vymedzujú a zakotvujú práva a povinnosti zmluvných strán, v ktorých sú obsiahnuté i dojednania o zmluvnej pokute, o pokute za predčasnú splatnosť, o poplatkoch za upomienky.
Je pravdou, že text úverových zmluvných podmienok je písaný veľmi malým písmom, ale rovnakej veľkosti ako text pretlače na lícnej strane úverovej zmluvy, avšak pri bežnej normálnej schopnosti zraku, či už prirodzenej alebo korigovanej dioptrickými okuliarmi, je text úverových zmluvných podmienok riadne čitateľný a na jeho čítanie nie je nevyhnutné použiť inú optickú pomôcku napr. lupu. Vzhľadom na to je odvolací súd toho názoru, že len zo samotnej malej veľkosti písma úverových zmluvných podmienok nie je možné vyvodiť ich neurčitosť a nezrozumiteľnosť a teda neplatnosť, v dôsledku čoho sa s týmito závermi prvostupňového súdu nestotožnil.
Obdobne sa odvolací súd nezhodol s prvostupňovým ani v ďalšom závere, ktorým odôvodnil zamietnutú časť rozsudku a to, že dojednanie o zmluvnej pokute je v dôsledku chýbajúceho podpisu úverových zmluvných podmienok zmluvnými stranami, s poukazom na § 544 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka , absolútne neplatné. Prvostupňový súd pritom vychádzal z toho, že podpis zmluvných strán je obsiahnutý iba na lícnej strane úverovej zmluvy a úverové zmluvné podmienky, ktoré nasledujú na ďalších stranách, nie sú zmluvnými stranami podpísané. Prvostupňový súd pritom právne uzavrel, že zmluvná pokuta v zmysle § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže byť dojednaná iba písomne a v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je potom platný, ak je podpísaný konajúcou osobou, v dôsledku čoho nedodržanie zákonom ustanovenej formy právneho úkonu spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka . Písomná forma právneho úkonu teda predpokladá existenciu dvoch náležitostí a to písomnosti a podpisu. Žiaden právny predpis ale nestanovuje, kde má byť podpis na listine, ktorá zachycuje písomný prejav vôle, umiestnený. Princíp, že text písaný pod podpisom nereprezentuje relevantný prejav vôle osoby, ktorá sa podpísala, sa podľa ustálenej súdnej praxe i odbornej literatúry vzťahuje bezvýnimočne iba k osobitným právnym úkonom typicky k závetu, ohľadne iných súkromných listín nevládnu požiadavky tak prísne, lebo je treba dať prednosť vážne mienenému a obsahovo nezávadnému prejavu vôle pred prílišným formalizmom. Súčasťou písomne
uzavretej zmluvy sa tak stávajú i listiny označené v rámci zmluvných dojednaní za súčasť zmluvného textu i keď neboli podpísané. Obdobne i podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR základným princípom výkladu zmlúv resp. právnych úkonov je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady (porovnaj mutatis mutandis rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo 1789/2005 ). Z uvedeného teda vyplýva, že iba samotná skutočnosť, že zmluvné strany v danom prípade podpísali iba lícnu stranu úverovej zmluvy a všeobecné obchodné podmienky, ktoré boli na lícnej strane vyhlásené za neoddeliteľnú súčasť zmluvy, nie sú potom stranami podpísané, nespôsobuje neplatnosť dojednaní obsiahnutých vo všeobecných obchodných podmienkach. Odvolací súd preto nepovažoval za správny ani druhý z argumentov prvostupňového súdu, ktorým odôvodnil zamietnutie danej časti návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené z pohľadu odvolacieho súdu nesprávne závery sa potom už prvostupňový súd nemal dôvod zaoberať konkrétnym obsahom zmluvných podmienok vzťahujúcim sa k zamietnutým nárokom, ani ich neposudzoval v zmysle zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak potom nemohol vzhľadom na nižšie uvedené urobiť ani odvolací súd až v odvolacom konaní.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 1 O.s.p. občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 14/2001 a II.ÚS 132/2002 ).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p. , § 123 O.s.p. , § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 276/2007 ).
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní pojednávajúc už iba o zamietnutej časti návrhu bude posúdiť zmluvné dojednania upravujúce žalobou uplatnené nároky navrhovateľa, o ktorých dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, podľa príslušných zákonných ustanovení a opätovne o tejto časti žaloby rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. ).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.