Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-14-2023.pdf
PDF · 112.43 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/14/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, A., zastúpená splnomocnencom: JUDr. Dušan Serek advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Lúčna 6100/1, Námestovo, IČO: 47 258 781, proti odporcom: 1. C. D., 2. E. D., 3. C. D., 4. F. D., G. H., všetci nezistení vlastníci zastúpení: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, 5. Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 38Vyd/1/2022-34 zo dňa 25. januára 2023, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. návrh zamietol a výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou § 2 ods. 1 a 2, § 23 ods. 1 a 2, § 359a, § 359d ods. 1 a 2, § 359e ods. 1 a 2 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“), § 872 ods. 6, § 134 ods. 2, § 129 ods. 1 a 2, § 130 ods. 1, § 134, § 460, § 481 Občianskeho zákonníka, § 58 a § 52 CMP.
3. Vecne argumentoval tým, že „súd po preštudovaní spisového materiálu, návrhu navrhovateľky a priložených listín dospel k záveru, že návrhu na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva nie je možné vyhovieť z dôvodu, že navrhovateľka podľa názoru súdu neosvedčila splnenie predpokladov pre vydanie vyzývacieho uznesenia. Súd v konaní skúmal to, či navrhovateľka osvedčila, že nadobudla vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - pozemkom zapísaným na LV č. XXXX, katastrálne územie A., parcela registra „E“, parcelné číslo 1267/2, druh pozemku záhrada, s výmerou 160 m2, v podiele 1/1, pozemkom zapísaným na LV č. XXXX, katastrálne územie A., parcela registra „E“, parcelné číslo 1267/3, druh pozemku záhrada, s výmerou 150 m2, parcela registra „E“, parcelné číslo 1268/5, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, s výmerou 52 m2, parcela registra „E“, parcelné číslo 1268/6, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, s výmerou 56 m2, v podiele 1/1, pozemkom zapísaným na LV č. XXXX, katastrálne územie A., parcela registra „E“, parcelné číslo 1268/7, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, s výmerou 165 m2, v podiele 142/384-ín. Navrhovateľka svoj návrh na potvrdenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam osvedčovala tým, že jej matka kúpnou zmluvou zo dňa 28.11.1964 odkúpila od C. D. a jeho manželky F., G. H. nehnuteľnosť zapísanú na PK vložke č. XXXX pre k.ú. A. ako parcely č. 1267/2, záhrada o výmere 160 m2 za celkovú kúpnu cenu 800,- Kčs a že kúpnou zmluvou zo dňa 06.09.1965 odkúpili matka navrhovateľky a navrhovateľka, každá po 1, od predávajúcich C. D. a manželky E., G. B., nehnuteľnosti zapísané v PK vložke č. XXXX pre k.ú. A. ako parcely č. 1268/5, 1268/6 a 1267/3 a v podiele 142/348-
ín z nehnuteľnosti zapísanej v PK vložke č. XXX pre k.ú. A. ako parcela č. 1268/7 za celkovú kúpnu cenu 6.500,- Kčs. Obe zmluvy boli spísané v Advokátskej poradni Trnava, advokátom I. E., pričom účastníci zmluvy jej podpisom zároveň splnomocnili uvedeného advokáta na zabezpečenie potrebných úkonov pre registráciu zmlúv na príslušnom štátnom notárstve. Nehnuteľnosti matka navrhovateľky ako aj navrhovateľka riadne začali užívať, vybudovali si rodinný dom s dvorom a záhradou. Navrhovateľka predmetné pozemky drží a užíva v objektívnom presvedčení, že jej majú vlastnícky patriť a to titulom vyššie uvedených kúpnych zmlúv. Navrhovateľkina matka zomrela dňa XX.XX.XXXX a jedinou dedičkou (právnou nástupkyňou) bola dcéra (rozhodnutie štátneho notárstva č. 3D 2662/88 zo dňa 21.04.1989). Navrhovateľka v podanom návrhu tvrdí, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla vydržaním k 01.01.1992, titulom uvedených kúpnych zmlúv. Z obsahu spisu mal súd za to, že v prejednávanej veci nedošlo k registrácii vyššie uvedených kúpnych zmlúv štátnym notárstvom, pričom bez registrácie vlastníctvo neprešlo (§ 134 ods. 2 OZ účinného do 30.06.1969) a zápis na liste vlastníctva svedčí pôvodným vlastníkom. Vydržanie vlastníckeho práva súd môže ale konštatovať iba voči tomu, komu uplynula zákonom predpísaná vydržacia doba, aj so započítaním doby, ktorá uplynula právnemu predchodcovi, ak bol dobromyseľný a tento sa stal vlastníkom nehnuteľnosti. Ak takáto osoba v čase podania žaloby už nežije, môžu sa dedičia domáhať len určenia toho, že ku dňu smrti takáto osoba bola vlastníkom nehnuteľnosti, pričom po právoplatnosti rozsudku je táto skutočnosť zapísaná na list vlastníctva a dedičia sú oprávnení podať návrh na dodatočné prejednanie dedičstva, v ktorom poverený notár tento novoobjavený majetok prejedná a rozhodne, kto ho zdedí. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal súd za to, že navrhovateľka nemohla k 01.01.1992 vydržať predmetné nehnuteľnosti, keďže nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej k uvedenému dňu patria, aj tie nehnuteľnosti, ktorých vlastníčkou bola jej matka. Navrhovateľke, potom chýba oprávnenosť držby vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých nadobudnutie svedčí jej matke. Súd konštatuje, že konanie o potvrdení vydržania upravené procesne v Civilnom mimosporovom poriadku je určené na deklarovanie nesporného nadobudnutia vlastníckeho práva nehnuteľnosti vydržaním, čo podľa uvedeného nie je prípadom tejto veci, keď nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľkou ku všetkým ňou uvádzaným nehnuteľnostiam a podielom na nich v ňou žiadanom rozsahu, nemal súd za osvedčené. Sporným v danom prípade je či skutočnosť, že nedošlo k zapísaniu predmetných kúpnych zmlúv na štátnom notárstve, z ktorého dôvodu neprešlo vlastníctvo nehnuteľností na navrhovateľku a jej matku možno hodnotiť ako ospravedlniteľný právny omyl a tiež dobromyseľnosť navrhovateľky vo vzťahu k nehnuteľnostiam a podielom, ktoré mala navrhovateľka tiež nadobudnúť vydržaním dňa 01.01.1992. Vzhľadom na uvedené, keďže súd nemal za osvedčené splnenie zákonných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním tak, ako navrhovateľka žiadala, pričom súd bol návrhom viazaný a zistil, že nie sú splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1 CMP, návrh navrhovateľky na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti podľa § 359e ods. 2 CMP zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko v mimosporovcýh konaniach je v zásade vylúčený nárok na náhradu trov konania, pričom súd nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v § 53 a nasl. CMP a ustanovenia § 359a až § 359k CMP upravujúce konanie o potvrdení vydržania neustanovujú inak“.
4. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie navrhovateľka. Dôvodila, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia procesného kódexu (Civilný mimosporový poriadok) v cit. ust. § 359e ods. 1 a § 359f ods. 1. V danom prípade navrhovateľka dostatočne osvedčila existenciu právneho titulu nadobudnutia držby, existenciu spôsobilého predmetu držby, dobromyseľnosť držby a napokon uplynutie vydržacej doby. Všetky podstatné skutočnosti potrebné pre vydržanie vlastníckeho práva vyplývali (boli osvedčené) z predložených kúpnych zmlúv. Kúpne zmluvy boli uzavreté s pôvodnými pozemkovoknižnými vlastníkmi (preukázané výpismi z PK vložiek), zo zmlúv vyplýval ich jasný predmet (konkrétne pozemkovoknižné parcelné čísla), ako aj ostatné zmluvné podmienky (kúpna cena a jej splatnosť). Navrhovateľka spolu so svojou právnou predchodkyňou zároveň poverili advokáta príslušnej advokátskej poradne, aby zabezpečil všetky ostatné právne úkony potrebné pre zavŕšenie nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu kúpnych zmlúv. Všetky tieto skutočnosti vyplývajú z textácie oboch kúpnych zmlúv a jednoznačne potvrdzujú dobromyseľnosť kupujúcich – navrhovateľky a jej právnej predchodkyne. Kupujúce sa spoliehali na advokáta, že zariadi všetko potrebné, na čo bol aj poverený. Kupujúce teda objektívne nemali možnosť „neveriť“ advokátovi, že ako profesionálna osoba znalá práva zariadi potrebné úradné záležitosti potrebné v tom čase na zavŕšenie prevodu vlastníckeho práva (registrácie zmluvy na príslušnom štátnom notárstve). Zo všetkých týchto skutočností
vyplývajú skutočnosti potvrdzujúce dobromyseľnosť nadobúdateliek a ďalšie prípadné dokazovanie dobromyseľnosti (ako ho naznačuje v napadnutom uznesení súd prvej inštancie – odseky 19 a 24) by podľa názoru navrhovateľky presahovalo rámec dokazovania (osvedčenia rozhodných skutočností) v konaní podľa § 359a a nasl. CMP. Navyše, ak by k registrácii oboch kúpnych zmlúv na príslušnom Štátnom notárstve Trnava v rozhodnej dobe došlo (a pokiaľ by túto náležitosť mal okresný súd vyžadovať v každom prípadnom konaní o potvrdenie vydržania vlastníckeho práva podľa § 359a nasl. CMP), bolo by vlastnícke právo riadne v príslušnej evidencii zapísané, nebolo by možné hovoriť o vydržaní vlastníckeho práva. Zmluva by bola perfektnou a prípadné vydržanie vlastníckeho práva by v takom prípade stratilo akékoľvek právne opodstatnenie. V danom prípade kupujúce nemali možnosť vedieť, že v rozhodnej dobe k registrácii kúpnych zmlúv nedošlo, samotnú registráciu mal zabezpečiť advokát (ktorý tak v konečnom dôsledku neurobil) a teda už táto skutočnosť je dostatočná pre osvedčenie existencie ospravedlniteľného právneho omylu na strane nadobúdateliek. Ako ďalší dôvod zamietnutia návrhu súd prvej inštancie uviedol skutočnosť, že navrhovateľka nemohla vydržať vlastnícke právo, ku ktorému svedčil titul nadobudnutia vlastníckeho práva jej, medzičasom už nebohej, matke (v danom prípade súd prvej inštancie v ods. 22 napadnutého uznesenia uvádza, že je potrebné určenie, že táto bola ku dňu smrti vlastníčkou veci). Matka navrhovateľky A. I., G. D., nar. XX.XX.XXXX zomrela XX.XX.XXXX, v čase kedy ešte právny poriadok neumožňoval nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním priamo fyzickými, resp. právnickými osobami. Matka navrhovateľky teda nemohla byť ku dňu svojej smrti vlastníčkou kupovaných nehnuteľností, keďže jej v čase smrti právny poriadok toto právo nepriznával. Je teda zrejmé, že iba navrhovateľka (ako jediná dedička po svojej matke) mohla následne pokračovať v držbe svojej matky a následne vydržať aj toto jej právo k 01.01.1992 (teda ku dňu účinnosti novely č. 509/1991 Zb., ktorá ako prvá umožnila vydržanie vlastníckeho práva v jeho klasickej predsocialistickej podobe). Navyše navrhovateľka by sa nemohla domáhať potvrdenia vydržania vlastníckeho práva, ku ktorému svedčil titul nadobudnutia vlastníckeho práva jej matke, neznamená to, že súd prvej inštancie nemohol aspoň čiastočne vyhovieť návrhu navrhovateľky. Totižto v návrhu navrhovateľka uvádzala dve kúpne zmluvy (z 28.11.1964 a 06.09.1965), ktorými mali nadobudnúť vecné právo k predmetným nehnuteľnostiam tak právna predchodkyňa navrhovateľky, ako aj navrhovateľka samotná. V prípade kúpnej zmluvy z 06.09.1965, boli kupujúcimi tak A. I., G. D., ako aj samotná navrhovateľka. Obe boli kupujúcimi po 1-ici pk parciel č. 1268/5, 1268/6 a 1267/3 a podielu 142/384-ín v pk parcele č. 1268/7. Teda minimálne ohľadom týchto parciel (v 1-ici účasti) mohol súd čiastočne návrhu vyhovieť a postupom podľa § 359f a nasl. CMP vydať vyzývacie uznesenie. Odvolateľka navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - navrhovateľka (§ 359 a § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 59 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného mimopsorového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 Civilného sporového poriadku), pričom nebol viazaný odvolacími dôvodmi (§ 66 Civilného mimopsorového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku á contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).
6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo s poukazom najmä na odvolacie dôvody posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď zamietol návrh navrhovateľky na začatie konania o potvrdení vydržania.
7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Z dôvodu potreby vyrovnať sa s odvolacími námietkami navrhovateľky odvolací súd konštatuje nasledovné:
8. Navrhovateľka namietala nesprávne právne posúdenie, ktoré spočívalo v tom, že v zmysle § 359e ods. 1, § 359f ods. 1 Civilného mimosporového poriadku navrhovateľ osvedčuje splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva, teda nemusí preukazovať skutočnosti rozhodné pre posúdenie
dôvodnosti svojho nároku. Navrhovateľka osvedčila existenciu právneho titulu, existenciu spôsobilého predmetu držby, dobromyseľnosť držby a uplynutie vydržacej doby.
9. Podľa § 359d ods. 2 Civilného mimosporového poriadku návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností a označenie dňa, keď navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Skutočnosti podľa prvej vety musí navrhovateľ osvedčiť.
10. Podľa § 359e ods. 1 Civilného mimosporového poriadku ak sa návrh na začatie konania o potvrdení vydržania neodmietne podľa § 8 ods. 1, súd preskúma, či navrhovateľ osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Súd môže sám vykonať potrebné šetrenia na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním.
11. Podľa § 359e ods. 2 Civilného mimosporového poriadku súd návrh na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením zamietne, ak zistí, že nie sú splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1.
12. Podľa § 359e ods. 3 Civilného mimosporového poriadku o odmietnutí alebo o zamietnutí návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania rozhoduje súd bez vyjadrenia ostatných účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania; uznesenie súdu o odmietnutí alebo o zamietnutí návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania podľa odsekov 1 a 2 sa doručuje len navrhovateľovi.
13. Na vyššie uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd predovšetkým uvádza, že právna úprava konania o potvrdení vydržania, zakotvená v ustanoveniach § 359a a nasl. je novým konaním, zavedeným do Civilného mimosporového poriadku s účinnosťou od 1.5.2021, niet preto ešte ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Z dikcie ustanovení § 359a a nasl. upravujúcich predmetné konanie je však možné vyvodiť podobnosť s úpravou neodkladných opatrení ustanoveniami Civilného sporového poriadku (§ 324 a nasl.), najmä v požiadavke osvedčiť dôvodnosť nároku. Pojem „osvedčenie“ bol odbornou literatúrou i súdnou praxou vymedzený ako procesný postup súdu, ktorý na základe dostupných dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie relevantné skutočnosti, pričom nemusí dodržať formalizovaný postup štandardného procesného dokazovania. Osvedčené skutočnosti následne spĺňajú atribút vysokej pravdepodobnosti a súd z nich pri rozhodovaní vychádza (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha : C.H.Beck, 2016 str. 1106). Z rozsiahlej judikatúry vo veciach neodkladných (predtým predbežných) opatrení k pojmu „osvedčenie“ príkladmo uvádzame uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 201/2019 zo dňa 16. decembra 2019, v rámci ktorého je konštatované, že „Osvedčenie (na rozdiel od dokazovania) sa posudzuje len podľa obsahu návrhu a k nemu pripojených, prípadne dodatočne predložených listín.“ V preskúmavanej veci teda nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať plnohodnotné dokazovanie na zistenie skutočného stavu veci. Naopak, bolo procesnou povinnosťou navrhovateľky, osvedčiť splnenie hmotnoprávnych predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností vydržaním a povinnosťou súdu prvej inštancie bolo preskúmať, či si navrhovateľka splnila svoju procesnú povinnosť a relevantné skutočnosti osvedčila. Odvolací súd dodáva, že v tejto fáze konania súd rozhoduje bez vyjadrenia ostatných účastníkov a bez nariadenia pojednávania (§ 359e ods. 3 ). Z obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa oboznámil s listinnými dôkazmi, ktoré navrhovateľka na osvedčenie svojho práva predložila ako to vyplýva z ods. 3. odôvodnenia napadnutého uznesenia) a po ich preskúmaní dospel k záveru, že skutočnosti z nich vyplývajúce nemohli v navrhovateľke dôvodne vyvolať presvedčenie, že sa stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Svoje závery súd prvej inštancie v napadnutom uznesení dostatočným a presvedčivým spôsobom, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odôvodnil.
14. Súd prvej inštancie skúmaním listín, ktoré navrhovateľka pripojila k svojmu návrhu zisťoval skutočnosti, ktoré by osvedčovali splnenie predpokladov daných hmotným právom pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním k predmetným pozemkom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd vychádzal z ustanovení § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 134 ods. 2 v znení ku dňa 30.6.1969, § 129 ods. 1 a 2, § 130, § 134, § 460 a § 481 Občianskeho zákonníka v platnom znení.
15. Vychádzajúc z uvedeného postup súdu prvej inštancie pri preskúmaní, či navrhovateľka osvedčila, že nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním bol správny.
16. Navrhovateľka v odvolaní argumentuje, že kupujúce (navrhovateľka a jej právna predchodkyňa) nemali možnosť vedieť, že v rozhodnej dobe k registrácii kúpnych zmlúv nedošlo, registráciu mal zabezpečiť advokát (ktorý tak neurobil) a táto skutočnosť je podľa názoru navrhovateľky dostatočná pre osvedčenie existencie ich ospravedlniteľného omylu.
17. Súd prvej inštancie konštatoval, že zostalo sporným (pričom konanie o potvrdenie vydržania je určené na deklarovanie nesporného nadobudnutia vlastníckeho práva), či je skutočnosť, že nedošlo k zapísaniu predmetných kúpnych zmlúv na štátnom notárstve hodnotiť ako ospravedlniteľný omyl.
18. Navrhovateľka na osvedčenie uvedených skutočností predložila kúpnu zmluvu zo dňa 6.9.1965 uzatvorená medzi predávajúcimi - C. D. a manželka rod. E. B. a kupujúcimi – A. I. (matka navrhovateľky) a J. I. (navrhovateľka) predmetom ktorej boli nehnuteľnosti ako celok vo vl. Č. XXXX kat. úz. A., mpč. 1268/5, 1268/6, 1267/3 dvor, dom a záhrada a 142/384-ín z nehnuteľnosti zapísanej vo vl. Č. XXXXXX. úz. A., mpč. 1268/7 spol. dvor. Kupujúce kupujú nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva po 1-ine. Dohodnutá kúpna cena je Kčs 6.500 z ktorej pripadá na záhradku, dvor a pozemok 1.500 Kčs. Kúpnu cenu vyplatia kupujúci ihneď po podpísaní zmluvy. Kúpna zmluva bola spísaná v Advokátskej poradni v Trnave advokátom I. E., ktorého účastníci súčasne splnomocnili k úkonom súvisiacim s udelením súhlasu a registráciou tejto zmluvy a vyznačením vlastníckeho práva. Ďalej navrhovateľka predložila kúpnu zmluvu uzavretú 28.11.1964 medzi predávajúcimi C. D. a manž. rod. F. H. a kupujúcou A. I. predmetom ktorej bola záhrada o výmere 1 ár a 60m2 zapísaná v pozemkovoknižnej vložke kat. úz. A. čís. XXXX parc. č. 1267/2 záhrada o výmere 1 ár 60; kúpna cena bola určená v sume Kčs 800,- a kupujúca kúpnu cenu zaplatí ihneď. V bode IX. Zmluvy je uvedené, že táto zmluva bola spísaná v Advokátskej poradni v Trnave, advokátom: I.. Účastníci zmluvy podpísaním tejto zmluvy súčasne splnomocňujú menovaného advokáta k potrebným úkonom za účelom registrácie tejto zmluvy a vyznačenia vlastníckeho práva.
19. V rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 22Cdo/1958/2007 z 30.8.2007 je uvedené: „Podle zjištění soudu prvního stupně, od kterého se odvolací soud neodchýlil, se žalobce ujal držby na základě kupní smlouvy, uzavřené s právními předchůdci žalovaných, přičemž podle výpovědi svědka JUDr. M. S. měl žalobce zaplatit i kupní cenu. Tomu, že předmětná smlouva byla uzavřena a cena zaplacena, napovídá i chování účastníků po jejím uzavření; žalobce začal dům užívat a jeho právní předchůdci mu v tom nijak nebránili a neuplatňovali vůči němu žádné nároky. Je tedy třeba zabývat se otázkou, zda žalobce mohl jednat v omluvitelném omylu přesto, že smlouva nebyla registrována. Podle tvrzení žalobce, které nebylo v řízení vyvráceno, předal žalobce potřebné dokumenty – smlouvu a dotazník a čestné prohlášení – advokátovi JUDr. K., který měl zařídit registraci smlouvy a „vše dokončit“. JUDr. K. tak však neučinil, nicméně žalobci počaly docházet složenky, týkající sporných nemovitostí, na jeho jméno, a úřady s ním jednaly jako s vlastníkem; neměl proto pochybnost, že vlastníkem také je. V dané věci tedy nejednal žalobce jako držitel v právním omylu o tom, že by k převodu nemovitostí nebyla v rozhodné době potřebná registrace smlouvy o jejich převodu státním notářstvím, ale jednal v omylu skutkovém, když se domníval, že advokát, kterému věc předal k vyřízení, potřebné náležitosti vyřídil. Jeho omyl vyvolávala také skutečnost, že úřady s ním jednaly jako s vlastníkem a ani prodávající si vůči němu nečinili žádné nároky. Je skutečností, že žalobce nežádal od advokáta potvrzení o registraci, ovšem vlastnické právo mohl nabýt bez ohledu na vydání takového potvrzení. Pokud tedy nabyvatel nemovitosti uzavřel smlouvu o jejím převodu, zaplatil kupní cenu, pověřil vyřízením formálních náležitostí převodu advokáta jako osobu povolanou právními předpisy k poskytování právní pomoci (viz § 3 odst. 1 tehdy platného zákona č. 57/1963 Sb., o advokacii), ujal se držby, a následně se vůči němu převodce i státní orgány začaly chovat jako k vlastníkovi nemovitosti, byl se zřetelem ke všem okolnostem věci v dobré víře, že vlastníkem je, i když ve skutečnosti k převodu vlastnictví vzhledem k vadnému postupu advokáta nedošlo; to platí, nejsou-li tu další okolnosti, které by dobrou víru držitele vylučovaly. Takovou okolností nejsou nesrovnalosti v označení nemovitostí v dotazníku a čestném prohlášení; dovolací soud opětovně vyslovil, že je možná i oprávněná držba v rozporu s údaji ve veřejné knize a že nabyvatel není povinen
ověřit stav podle katastru nemovitosti se stavem skutečným (viz např. rozsudek ze dne 16. června 2003, sp. zn. 22 Cdo 702/2002, Soubor rozhodnutí NS č. C 1993).“
20. Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade navrhovateľka osvedčila, že nadobúdatelia uzavreli zmluvy o prevode nehnuteľností, poverili vybavením formálnych náležitostí prevodu advokáta ako osobu povolanú právnymi predpismi k poskytnutiu právnej pomoci, ujali sa držby, pričom navrhovateľka neosvedčila ani netvrdila, že následne sa voči nim predávajúci ako aj štátne orgány začali správať ako k vlastníkom nehnuteľností. Na základe týchto skutočností bol správny záver súdu, že nebolo osvedčené, že navrhovateľka bola so zreteľom na všetky okolnosti veci dobromyseľná. Závery súdu prvej inštancie sú preto správne.
21. Navrhovateľka v odvolaní dôvodí, že súd prvej inštancie mohol návrhu čiastočne vyhovieť vo vzťahu k nehnuteľnostiam ku ktorým navrhovateľka uzavrela kúpnu zmluvu zo dňa 6.9.1965 a ktoré nadobudla do podielového spoluvlastníctva. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností nepovažoval odvolaciu námietku za relevantnú, pretože zostalo sporným a neosvedčeným aj vo vzťahu k navrhovateľke splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, navrhovateľka neosvedčila dobromyseľnosť.
22. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že ide o konanie s procesným postupom odlišným od sporového konania vo veci určenia vlastníckeho práva, kde má súd (a aj strany sporu) k dispozícii väčší priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanie skutkového stavu veci. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 68/2021 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1.5.2021 zmenil a doplnil Civilný mimosporový poriadok práve o ustanovenia upravujúce konanie o potvrdení vydržania, je uvedené konanie pomerne formálne a má znaky skôr registrového konania. V konaní o potvrdení vydržania teda súd nenariaďuje pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné dokazovanie ale skúma osvedčenie relevantných skutočností navrhovateľom. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd vydá vyzývacie uznesenie podľa § 359f Civilného mimosporového poriadku vtedy, ak už vo fáze skúmania návrhu na začatie konania a dôkazných prostriedkov pripojených navrhovateľom za účelom osvedčenia relevantných skutočností, dospeje k záveru, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné. V prípade vážnych pochybností o uplatnenom nároku nie je namieste vydávať vyzývacie uznesenie (najmä s poukazom na zásadu hospodárnosti), a to ani s prihliadnutím na možnosť podať námietky osobami vymenovanými v § 359h Civilného mimosporového poriadku. Navrhovateľ domáhajúci sa vydania potvrdenia vydržania však v takom prípade nemôže namietať odmietnutie prístupu k súdu, pretože má možnosť domáhať sa svojho nároku inými procesnoprávnymi prostriedkami v rámci sporového konania. Súd prvej inštancie teda správne vec právne posúdil, keď správne zvoleným procesným postupom skúmal osvedčenie nároku navrhovateľky správnou interpretáciou a aplikáciou hmotnoprávnych noriem (§ 130 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka).
23. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd záverom konštatuje, že odvolacie námietky navrhovateľky sú nedôvodné, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie preto v súlade s citovaným ustanovením § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ako vecne správne potvrdil.
24. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.
25. Odvolací súd prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).