Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Uznesenie_2CoE-86-2013.pdf
PDF · 77.33 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/86/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: K. J..P.., P. P. F. P., Š. Č..XXX, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: P., P..D..G.,. P. P. F. B., A. P. Č..XX, IČO: XX XXX XXX, o vymoženie 3.219,81 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora T.. L. W., P. P. F. B., W. M. Č..XX, pod sp. zn. Ex 44/98, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 14.3.2013, č.k. Er 608/1998-16 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného a poverenia k vykonaniu exekúcie č. 5803*003299 vydaného Okresným súdom Košice II dňa 18.03.1998 bol exekúciou poverená súdna exekútorka T.. L. W..
Dňa 14.1.2013 bol prvostupňovému súdu doručený návrh na zastavenie exekúcie súdneho exekútora s odôvodnením, že povinný bol vymazaný z obchodného registra dňa 25.8.2009.
V zmysle ustanovenia §57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Okresný súd Košice II z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I , oddiel : Sro, vložka číslo 9214/V, zistil, že povinný bol dňa 25.8.2009 vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Dôvod výmazu : ex offo výmaz.
Prvostupňový súd právne vec posúdil podľa ustanovení § 19, § 103, § 104 ods.1 O.s.p., § 19 ods.2 a § 20a ods.2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak. Na základe vyššie uvedených skutočností prvostupňový súd exekúciu podľa § 57 ods.1 písm. g ) Exekučného poriadku zastavil, pretože povinný výmazom z obchodného registra dňa 25.8.2009 stratil hmotnoprávnu spôsobilosť na práva a povinnosti a zároveň aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa ustanovenia § 19 O.s.p. , čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania.
Z uvedeného dôvodu súd podľa ust.§ 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
O trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodol v súlade s ustanovením § 203 Exekučného poriadku v platnom znení s poukazom , že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie a aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Na základe uvedeného prvostupňový súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.
Proti výroku o trovách exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor z dôvodu, že súdnemu exekútorovi patrí v zmysle §196 Exekučného poriadku odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Exekútor ma zo zákona nárok ( nárok je vlastníctvom exekútora) nie právo, na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku, pričom exekučný súd je povinný rozhodnúť vždy o tom , kto platí a v akej výške trovy exekúcie(§ 200 ods.1,2 EP).Odvolateľ uviedol, že povolanie exekútora nie je povolaním a na podporu svojho tvrdenia uviedol zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL: ÚS 21/10 citoval zo dňa 15.11.2000, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 49/03 zo dňa 10.01.2005, a ďalšie. Ďalej citoval čl. 46 ods. I Ústavy Sr, čl. 20 ods.1 Ústavy SR a §2 ods.2 písm.b) a c) Obchodného zákonníka. Uviedol, že pri posudzovaní otázky priznania trov exekúcie je povinnosťou súdu zohľadniť zmysel a účel náhrady trov exekúcie a použiť taký výklad zákona , ktorý by neporušoval základné právo exekútora zaručené v čl. 46 ods.1 Ústavy SR. Exekútor nemôže odmietnuť vykonanie exekúcie. Práca exekútora v uvedenom konaní bola vykonaná podľa zákona, k exekúcií sa pristupovalo po vydaní poverenia súdu s plnou zodpovednosťou. Preverili sa majetkové možnosti povinného a všetko, čo by mohlo viesť k vymoženiu pohľadávky oprávneného. Okresný súd nezaviazal oprávneného na zaplatenie trov konania, pretože podľa neho, oprávnený nemohol predvídať výmaz povinného. Tento výklad podľa odvolateľa nie je správny. Zánik povinného v priebehu exekúcie je možný aj pri náležitej opatrnosti vždy predvídať, ako dôvod vedúci k zastaveniu exekúcie. V závere odvolateľ poukázal, že exekútor má nárok na trovy exekúcie za vykonanú prácu. Má základné právo na ochranu majetku podľa čl.20 ods.1 a čl. 46 ods.1 Ústavy SR. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v konečnom dôsledku ma za následok vyvlastnenie, či nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Súdny exekútor vykonáva exekúciu aj niekoľko rokov a mnohokrát na vlastné náklady, ak by exekúciu nevykonával, mohol by byť disciplinárne postihnutý. Takéto rozhodnutia súdov, dostávajú exekútorov do neistého právneho prostredia, v ktorom nevedia, či za vykonanú prácu dostanú spravodlivú odmenu. Odvolateľ žiada odvolací súd, aby priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 60,55 eur a zaviazal oprávneného na ich zaplatenie.
Oprávnený a povinný sa k odvolaniu súdneho exekútora nevyjadrili.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na doplnenie odôvodnenia a k odvolaniu súdneho exekútora odvolací súd uvádza nasledovné:
Súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku, pretože povinný bol dňa 25.8.2009 vymazaný z obchodného registra.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Zo znenia uvedených ustanovení vyplýva, že v zásade platí, že náklady exekúcie znáša povinný. Citované ustanovenie § 203 Exekučného poriadku je výnimkou z tejto všeobecnej zásady a pripúšťa možnosť, aby za splnenia tam stanovených podmienok súd zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného.
Nakoľko však oprávnený nemohol v deň podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 03.03.1998 predpokladať, že povinný bude vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, nie je preto dôvod na to, aby súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie.
Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov „slobodného povolania“, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Na preklenutie prípadných ťažkostí spojených s financovaním exekučnej činnosti môžu požadovať od oprávneného zloženie preddavku (zálohy). Neposkytnutie zálohy je dôvodom na zastavenie exekúcie.
Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného resp. trov exekúcie.
Exekučný poriadok v súčasnosti je založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 Exekučného poriadku je možné na náhradu trov zaviazať oprávneného.
Možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov exekúcie, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (Mutatis - mutandis Van der Mussele c/a Belgicko z 23.11.1983).
Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok zo dňa 23.11.1983 séria A, č. 70 Mutatis-mutandis aj I. ÚS SR 196/2006), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie (v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (viď. uznesenie ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 27/2008 z 24.1.2008).
Súdna prax všeobecných súdov aj Ústavného súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o trovách exekúcie po zániku povinného - právnickej osoby prešla kvantitatívnym a kvalitatívnym vývojom, zohľadňujúc aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach. Tento vývoj rešpektuje aj súd v tejto prejednávanej veci a poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zo dňa 28.6.2001 č. 23360/08 a č. 31303/08 (by Karol Mihal against Slovakia) o sťažnostiach súdneho exekútora pôsobiaceho na území Slovenskej republiky, podľa ktorého súdny exekútor pri výkone svojej profesie požíva výhody, pretože od 1.9.2005 majú súdni exekútori exkluzivitu pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Preto bremeno, ktoré súdny exekútor pri výkone tejto profesie znáša, nie je neprimerané a nepredstavuje nútenú prácu v zmysle čl. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Strata, ktorá súdnemu exekútorovi vznikne po zániku povinného bez právneho nástupcu v súvislosti s výkonom činnosti súdneho exekútora, nie je majetkom v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.
Odvolací súd preto podľa § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal ako vecne právne.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania
a oprávnenému a povinnému preukázateľné trovy tohto odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.