Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23CoP/50/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členiek senátu: JUDr. Lea Mária Stovičková a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci žalobcu: H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. P. č. XXX, V., proti žalovanému: H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X. V. č. XX, zastúpený advokátkou JUDr. Alicou Slaninkovou, so sídlom Hlavná 29, Trnava, o určenie výživného, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -71 zo dňa 25. februára 2013, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e s tým, že výrok rozsudku správne znie:

S účinnosťou od 01.09.2012 s a z v y š u j e výživné na žalobcu mesačne na sumu 130 eur, ktoré je žalovaný povinný platiť žalobcovi vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu v Trnave zo dňa 18.03.1997 č.k. -12 v časti o určenom výživnom na žalobcu.

Účastníkom konania sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom odvolaním žalovaného, s účinnosťou od 01.09.2012 zaviazal žalovaného prispievať na výživu žalobcu (ktorý je synom žalovaného) mesačne sumou 130 eur, ktoré bude žalovaný zasielať žalobcovi vždy do 15. dňa mesiaca vopred. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd aplikoval až 3, a z. č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o rodine) a (ďalej len ). Skutkovo zdôvodnil rozsudok tým, že manželstvo žalovaného a matky žalobcu bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. z 18.03.1997 právoplatne rozvedené, na čas po rozvode bol žalobca zverený do starostlivosti a opatery matky a žalovaný bol povinný prispievať na jeho výživu sumou 800 Sk (26,66 eur). Žalovaný si doteraz vyživovaciu povinnosť na žalobcu plní riadne a včas, takže dlh nemá. So žalobcom sa dlhodobo nestretáva a nad rámec výživného žiadnou sumou neprispieva. Podľa vyjadrenia Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, žalobca bol podmienečne prijatý na túto univerzitu na fakultu prírodných vied do 1. ročníka na študijný odbor aplikovaná biológia. Od 01.09.2012 žalobca túto univerzitu aj pravidelne navštevuje. Žalobca počas konania preukázal, že na štúdium, nákup ošatenia, stravy a v neposlednom rade aj náklady spojené s cestovným z Trnavy do Y. vynakladá 562,42 eur mesačne. Z daňových priznaní žalovaného vyplýva, že za rok 2011 mal príjem zo živnosti 8.573,50 eur, výdavky boli 4.653,79 eur a základ dane bol 3.919,71 eur, v roku 2010 mal príjem zo živnosti 7.999,78 eur, výdavky boli 3.725,87 eur a základ dane bol 4.273,91 eur a v roku 2009 mal príjem zo živnosti 3.688,56 eur, výdavky boli 761,19 eur a základ dane bol 2.927,37 eur. Aj žalovaný listinnými dôkazmi preukazoval výšku mesačných nákladov nie len v súvislosti so svojou osobou ale aj výškou mesačných nákladov na svojou rodinu, hlavne svojich detí. Manželka žalovaného

pracuje, jej priemerný mesačný zárobok dosahuje 360 eur. Maloletá Y. sa liečila v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou na Limbovej ul. v Bratislave. Maloletý Z., navštevuje MUDr. J. J. z dôvodu bolesti chrbtice, ďalej sa podrobuje rehabilitačnej liečbe u MUDr. P. na Poliklinike Družba v Trnave a navštevuje aj kardiologickú ambulanciu MUDr. P.. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Žalobca začína študovať na vysokej škole. Jeho náklady nielen na výživu, nákup oblečenia ale hlavne náklady spojené s jeho štúdiom podstatne vzrástli a suma 26,66 eur, ktorú otec v súčasnosti na syna platí, zďaleka nepostačuje na pokrytie týchto nákladov. Žalovaný sa o žalobcu dlhodobo nezaujíma. Nad rámec výživného mu žiadnou sumou neprispieva. Dokonca ani pri príležitosti menín, narodenín či Vianoc mu nekúpi žiaden darček. Je nemysliteľné, aby žalovaný i naďalej na výživu žalobcu, ktorý študuje na vysokej škole, prispieval sumou 26,66 eur, čo je minimálne výživné, hoci na druhej strane je živnostníkom a podniká v oblasti stavebných prác. Manželka žalovaného pracuje tiež, obaja dosahujú príjem na to, aby žalovaný mohol na výživu svojho plnoletého syna prispievať takým zvýšeným výživným, aké súd týmto rozsudkom žalovaného zaviazal platiť. Súd bol ďalej toho názoru, že i keď má žalovaný okrem žalobcu ešte dve ďalšie vyživovacie povinnosti, jeho deti pochádzajúce z terajšieho manželstva sú oproti žalobcovi fyzicky oveľa menej vyspelejšie a taktiež sú aj vekovo mladšie, teda aj náklady, ktoré s nimi žalovaný má, sú oveľa nižšie ako sú náklady, ktoré v súčasnosti má žalobca, a ktoré ho ešte čakajú v súvislosti so štúdiom na vysokej škole. Nie je mysliteľné, aby zo sumy 26,66 eur i naďalej žalobca životné náklady riadne a včas uhrádzal. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ani suma 70 eur, ktorú navrhoval priznať žalovaný, by žalobcovi nepostačovala do budúcna na úhradu jeho nákladov spojených so štúdiom. Práve suma 130 eur, ktorú súd zaviazal žalovaného platiť s účinnosťou od 01.09.2012, je primeranou sumou, ktorú žalovaný môže žalobcovi pravidelne mesačne uhrádzať. Súd mal za to, že i po úhrade takto stanoveného výživného bude mať žalovaný ešte dosť finančných prostriedkov na úhradu nákladov svojej vlastnej rodiny, ako aj svojej osoby. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalovaný podniká v lukratívnej oblasti a teda jeho vyjadrenia, že v poslednom období má oveľa menej zákaziek, považoval zo strany žalovaného za irelevantné. Ak by tomu skutočne tak bolo, žalovaný by zanechal podnikanie, našiel si riadne platenú prácu a v oblasti, v ktorej podniká, by už nepodnikal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Uviedol, že žalobca si môže privyrábať brigádami ako väčšina vysokoškolákov a zároveň poukázal na skutočnosť, že súd precenil možnosti a majetkové pomery žalovaného, keď nezohľadnil dostatočne jeho príjmy a výdavky. Poukázal na to že aj jeho ďalšie dve maloleté deti potrebujú starostlivosť, čo stojí žalovaného určité výdavky a súd nezohľadnil ani výdavky na manželku žalovaného. Nesúhlasil s uplatnenými výdavkami žalobcu na operáciu v súkromnej klinike a kúpu diktafónu, podľa názoru žalovaného neboli nevyhnutne vynaložené (lekársky zákrok je možné absolvovať v štátnom zdravotníckom zariadení). Odvolateľ v odvolaní ďalej uviedol, že úvahy súdu o lukratívnosti jeho podnikania v oblasti stavebníctva sú len teoretické. Podľa názoru žalovaného výdavky žalobcu preukázané súdu nie sú dostatočné pre súdom určenú výšku výživného. Na základe uvedeného navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že bude na výživu žalobcu prispievať mesačne sumou 70 eur.

K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril, vo vyjadrení uviedol, že výživné 26,60 eur, ktoré v priebehu 15 rokov žalovaný uhrádzal na výživu žalobcu bola len symbolická suma, ktorá zďaleka nezohľadňovala jeho materiálne potreby, pričom je žalovaného potomkom rovnako ako jeho ďalšie dve deti, a preto má žalovaný voči nemu tiež rovnaké vyživovacie povinnosti. Príjmy z príležitostných brigád nepostačujú na pokrytie nákladov žalobcu a každodenné brigádovanie by mu neumožnilo zodpovedne sa venovať štúdiu. Výdavky na operáciu a diktafón, ktoré žalovaný spochybnil, neboli zahrnuté do bežných priemerných mesačných nákladov žalobcu, ale predstavovali len mimoriadne výdavky mimo bežných mesačných nákladov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po tom, čo zistil, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobu (§ a ), preskúmal vec nielen obsahom a dôvodmi podaného odvolania ( ), pretože ide o vec, ktorú možno začať i bez návrhu, bez nariadenia pojednávania, postupom podľa ust. zverejnil termín vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu podľa ust. , pretože po preskúmaní zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.

Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Súd prvého stupňa určil výživné (na plnoleté dieťa), ktoré má platiť žalovaný na žalobcu.

V danom prípade išlo nie o určenie výživného, ale o zvýšenie už raz priznaného výživného, pri ktorom je potrebné vždy skúmať zmenu pomerov či už na strane oprávneného dieťaťa a tiež na strane povinného rodiča. Zmenu pomerov v zmysle § 78 ods. 1 zákona o rodine možno definovať ako stav odlišný od stavu, ktorý bol rozhodujúci pri predchádzajúcom rozhodovaní. Zásadne musí ísť o zmenu závažnejšieho charakteru, teda o zmenu podstatnú. Podľa názoru odvolacieho súdu počas konania pred súdom prvého stupňa žalobca preukázal, že od poslednej úpravy výživného v roku 1997 kedy mal žalobca štyri roky, došlo k podstatnej zmene pomerov na strane žalobcu a k podstatnému zvýšeniu jeho nákladov na živobytie a to jednak v dôsledku veku žalobcu, ako aj v dôsledku nástupu na vysokoškolské štúdium na Univerzitu sv. Cyrila a Metoda v Trnave od 01.09.2012. Ide o zmenu trvalú, zásadného charakteru, preto bolo na túto zmenu potrebné prihliadnuť, samozrejme za predpokladu, že aj pomery na strane povinného otca umožňovali podieľať sa na zvýšenom výživnom. Výživné 26,60 eur priznané poslednou úpravou výživného v roku 1997 je v súčasnosti len symbolickou čiastkou, ktorá vôbec nemôže postačovať na úhradu nákladov plnoletého dieťaťa, preto už len samotné tieto skutočnosti odôvodňujú jeho primerané zvýšenie. Nástup na vysokoškolské štúdium je ďalšou objektívnou skutočnosťou, ktorá sa považuje za všeobecne akceptovanú pri posudzovaní dôvodnosti zmeny pomerov ako predpokladu zmeny určeného výživného. Pokiaľ ide o určenie konkrétnej sumy zvýšeného výživného, odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením súdu prvého stupňa, že ani suma 70 eur mesačne, s určením ktorej by súhlasil žalovaný, nie je primeraná. S poukazom na citované ustanovenia zákona o rodine odvolací súd uvádza, že prvoradou povinnosťou rodičov je plnenie si vyživovacej povinnosti k deťom a zákon o rodine kladie potreby dieťaťa pred potreby rodiča (§ 62 ods. 5 zákona o rodine). Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu detí a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb.

Otec maloletých detí v odvolaní poukazoval predovšetkým na to, že jeho príjmy nie sú tak vysoké, aby si mohol dovoliť platiť zvýšené výživné v sume 130 eur. V súvislosti s uvedeným je potrebné poukázať na samotnú výpoveď žalovaného, v ktorej okrem iného uviedol, že po rozvode v roku 1996 si v roku 1999 založil novú rodinu, s manželkou vychovávajú dve maloleté deti 7 ročnú Y. a 12 ročného Z.. Spolu s manželkou si kúpili rodinný dom v L., pôžičky a úvery nemajú, v súvislosti s bývaním, za energie a starostlivosťou o rodinný dom mesačne vynakladajú približne 450 eur. Otec predkladal súdu

prvého stupňa daňové priznania, pričom za rok 2011 vykazoval základ dane 3.919,71 eur, v roku 2010 4.273,91 eur a v roku 2009 2.927,37 eur. Ide teda o hrubý príjem žalovaného, od ktorého je ešte potrebné odpočítať daň z príjmu vo výške 19%. Čistý príjem žalovaného bol teda v roku 2011 približne 3.200 eur, mesačný 266 eur. Je teda evidentné, že žalobca musí mať podstatne vyšší príjem ako to vyplýva z jeho daňových priznaní, pretože len náklady v súvislosti s bývaním podľa vlastnej výpovede žalovaného stoja mesačne sumu 450 eur (ročne 5.400eur). Žalobca pritom poukazoval na to, že hradí aj všetky ďalšie potreby jeho rodiny. Daňové priznanie podľa názoru súdu odráža len ekonomický stav podnikateľských aktivít žalovaného, ktoré síce môže byť v súlade s daňovými predpismi, ale nezohľadňuje výšku skutočných príjmov žalobcu. Ak žalovaný mesačne vynakladá čiastku 450 eur za bývanie vo vlastnom rodinnom dome (pričom nespláca úvery a pôžičky), ktorú možno považovať za nadpriemernú, vynakladá len na bývanie pre seba (a každého člena rodiny) sumu 110 eur. Podľa citovaného ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o rodine majú deti právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Ak otec teda prispieva len na svoje bývanie sumou 110 eur, môže aj žalobcovi prispievať výživným 130 eur, pretože žalobca by mal mať právo na rovnakú životnú úroveň ako jeho rodič.

Otec v odvolaní tiež poukazoval na to, že syn si môže privyrábať brigádami. K uvedenému je potrebné uviesť, že odôvodnené potreby dieťaťa sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a rozsahu jeho prípravy na budúce povolanie a ďalších okolností. Výživné pre dieťa nemá slúžiť len na uspokojovanie všetkých jeho najzákladnejších hmotných potrieb (jedlo, bývanie, ošatenie, obuv) ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa (vzdelávanie, prípravu na povolanie, kultúrne, športové, rekreačné potreby a pod.). Za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. Ak otec bude prispievať na výživu žalobcu sumou 130 eur mesačne, na jeden deň pripadne na výživu žalobcu suma 4,33 eur. Z takejto sumy, ak mu dá aj matka rovnakú čiastku si žalobca pri súčasne všeobecne známych nákladoch spojených so živobytím bude schopný zabezpečiť len tie najzákladnejšie potreby (bývanie, strava, oblečenie, cestovanie do školy). Ak si však žalobca bude chcieť hradiť aj ďalšie odôvodnené dôležité potreby (vzdelávanie, kultúrne, športové, rekreačné potreby a pod.), bude pre žalobcu nevyhnutnosťou, aby si brigádami zabezpečoval zvýšené príjmy. Aj keby žalobca brigádoval a nejakú sumu peňazí si aj zarobil, žalovaného to nezbavuje povinnosti platiť výživné aspoň v základnej miere, za čo je sumu 130 eur v súčasnosti na vysokoškoláka možné považovať.

Žalobcovi, ktorý si návrhom uplatňoval priznanie výživného v sume 160 eur mesačne, súd vyhovel čiastočne tak, že mu priznal 130 eur mesačne, a preto podľa v spojení s vzniklo účastníkom právo na pomernú náhradu trov konania. Pretože žalobcovi žiadne trovy konania nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, odvolací súd podľa citovaných ustanovení rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa síce rozhodol vecne správne, ale nesprávne formuloval výrok rozsudku. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa ust. 219 s tým, že výrok správne formuloval s apl. ust. O.sp. , keďže nejde o určenie prvého výživného ale o zvýšenie výživného, ktoré už bolo v minulosti priznané rozsudkom Okresného súdu v Trnave zo dňa 18.03.1997 v konaní o rozvod a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.