Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-45-2013.pdf
PDF · 106.3 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/45/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: H. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. č. XX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Antonom Kupšom, advokátom so sídlom H., ul. V. č. XX, proti odporcovi: Obec Olešná, so sídlom Olešná, IČO: 00 314 161, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Miroslavom Stopkom, advokátom, so sídlom H., ul. W. č. XXXX/X A, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Sociálna poisťovňa so sídlom Bratislava, pobočka Čadca, so sídlom Čadca, ul. Štúrova č. 2078, o zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/71/2006-99 dňa 26. júla 2012, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu sa voči navrhovateľovi náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom č. k. 8C/71/2006-99 dňa 26. 07. 2012 Okresný súd Čadca zamietol návrh aby odporca bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 7.369,05 eur. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním, z ktorého mal preukázané, že: „...navrhovateľ bol na základe pracovnej zmluvy z 01. 03. 1993 do 31. 03. 2004 pracovníkom OPOL, Obecný podnik Olešná, kde pracoval ako vodič, údržbár na prácach spojených s činnosťou podniku a jeho pracovný pomer skončil okamžitým skončením z jeho strany. OPOL bol podnikom Obce Olešná, tento podnik už neexistuje a jeho právnym nástupcom je odporca Obec Olešná. Dňa 03. 03. 2004 bol vydaný Martinskou fakultnou nemocnicou v Martine posudok č. 400/2004, kde bolo konštatované, že u navrhovateľa bola zistená choroba z povolania, ochorenie kostí, kĺbov, svalov, ciev a nervov končatín spôsobené pri práci s vibrujúcimi nástrojmi a zariadením - položka č. 28 - 3. vyhlášky 149/88, prvý raz dňa 20. 02. 2004. Posudkom bolo ohodnotené sťaženie spoločenského uplatnenia podľa Vyhlášky č. 32/65 350 bodmi. Dňa 11. 05. 2005 bol vydaný Martinskou fakultnou nemocnicou Martin posudok č. 398/05, na základe ktorého po uvážení zdravotného stavu navrhovateľa s prihliadnutím na eventuálny ďalší vývin onemocnenia, bolo ohodnotené sťaženie spoločenského uplatnenia podľa Vyhlášky 32/65 50 bodmi. Na základe posudkov bolo navrhovateľovi i vyplatené za 400 bodov 24.000,-Sk (796,65 Eur). Po podaní návrhu bolo dňa 14. 09. 2006 uznesením č. k. 8C 71/2006-24 zo dňa 14. 09. 2006 konanie zastavené s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Sociálnej poisťovni v Bratislave. Na odvolanie vedľajšieho účastníka Sociálnej poisťovne Bratislava bolo uznesenie o zastavení konania potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co 510/2006 zo dňa 28. 02. 2007 a právoplatné sa stalo 18. 04. 2007. Na základe podania vedľajšieho účastníka rozhodoval vo veci Najvyšší súd SR, ktorý
uznesením sp. zn. 8Rks/19/2007 zo dňa 27. 09. 2007 rozhodol, že prejednanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci Okresného súdu v Čadci. Vec nebola právoplatne rozhodnutá, preto okresný súd vychádzal z rozhodnutia R61/2006, podľa ktorého o kompetenčnom konflikte medzi súdom a orgánom štátnej správy sa rozhoduje a kompetenčný konflikt rieši ešte pred právoplatným rozhodnutím súdu vo veci samej. Keďže nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej, okresný súd znovu vec prejednal v zmysle intencií Najvyššieho súdu SR a rozhodol.
Vychádzajúc z rozhodnutia Martinskej fakultnej nemocnice choroba z povolania u navrhovateľa bola prvýkrát zistená 20. 02. 2004.
Podľa § 251 ods. 1/ Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, pracovný úraz a choroba z povolania uznanej podľa predpisov účinných pred 01. januárom 2004, sa považujú od 01. januára 2004 za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona.
Podľa § 99 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu. V danom prípade osobitným predpisom je Zákon č. 437/2004 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 08. 2004 a predchádzajúcim osobitným predpisom, podľa ktorého sa posudzuje nárok na náhradu škody za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, je vyhláška č. 32/65 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Z uvedeného vyplýva, že vo veci na základe rozhodnutia uznesenia Najvyššieho súdu je povinný rozhodnúť Okresný súd v Čadci, ktorému bola určená právomoc rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a z dôvodu, že odškodňovanie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia sa riadi podľa Vyhlášky č. 32/65 Zb., o zvýšení náhrady musel rozhodnúť súd.
Podľa § 6 ods. 1/, 2/ Vyhlášky č. 32/65 Zb., pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.
Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľných trvalých následkoch aj na upozornenie lekára podľa § 10.
Podľa § 7 ods. 1/, 2/, 3/ Vyhlášky č. 32/65 Zb., výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60,-Sk za 1 bod.
Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000,-Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000,-Sk.
V prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1/ a 2/.
Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že po tom, ako mu bola zistená choroba z povolania, má obmedzenú možnosť zamestnať sa, nemôže si nájsť vhodné zamestnanie, nemôže vykonávať náročnejšie práce v záhrade, nemôže absolvovať rekreačné výlety s rodinou a venovať sa svojmu koníčku, vyrezávaniu upomienkových predmetov a zdobeniu perníkov.
Z dokladov, ktoré predložil práve navrhovateľ ale okresný súd zistil, že navrhovateľovi bol ešte v roku 1984 priznaný čiastočný invalidný dôchodok a už v tom čase boli vydané lekárske správy, že je schopný práce len napríklad v príprave výroby, príprave montážnych prác, vo výdajniach, skladoch. Jeho ochorenie od roku 1984 vylučovalo prácu v horúcom, prašnom a vlhkom prostredí, prácu spojení s preťažovaním pravého kolena a dlhodobou chôdzou po nerovnom teréne, nebol schopný práce na konštrukciách a bol schopný práce len v čistom, suchom prostredí bez sálevého tepla a bez chemikálií.
Po tom, ako bola zistená navrhovateľovi 20. 02. 2004 choroba z povolania, bol zamestnaný síce na štyri hodiny, ale pracoval v Drevoslužbe - Ján Zvardoň, Staškov, kde pracovný pomer ukončil dohodou,
bol evidovaný aj ako nezamestnaný a bola mu vyplácaná podpora a pracoval aj ako skladník hotových výrobkov u Petra Tomeka - TODAKO, kde tiež pracovný pomer ukončil po viac ako roku a pol v roku 2008 dohodou.
Okresný súd skúmal, či u navrhovateľa ide o taký prípad hodný osobitného zreteľa, že by bolo možné zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale navrhovateľ neprodukoval ani jeden dôkaz o tom, že by bol vo svojom živote po zistení choroby z povolania obmedzený viac, ako bol dovtedy po priznaní čiastočného invalidného dôchodku. Na viac nebolo preukázané v konaní ani to, že by bol aktívne činný, či už v spoločenskom, politickom, prípadne inom živote a choroba z povolania je len jednou z mnohých chorôb, ktorými navrhovateľ podľa spisu Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Čadca trpí. Pretože okresný súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by mal sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť a navrhovateľ nevyprodukoval ani jeden dôkaz, či už listinný alebo svedecký na potvrdenie svojich údajov v návrhu, musel v celom rozsahu návrh zamietnuť.
Odporca mal v konaní plný úspech, ale podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) okresný súd náhradu trov konania odporcovi nepriznal. Práve to, že práve odporca zodpovedá za zistenú chorobu z povolania u navrhovateľa, teda za problémy, ktoré navrhovateľ so zdravotným stavom má, považoval za takú skutočnosť, pre ktorú odporcovi náhradu trov nepriznal. Nebolo by spravodlivé, ak navrhovateľ má zdravotné problémy, nemá možnosť sa zamestnať a jeho zdravotný stav sa zhoršuje, aby odporcovi trovy konania platil...“.
Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie navrhovateľ i odporca.
Navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Prvostupňovému súdu vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež aj nesprávne právne posúdenie veci, za ďalšie okresnému súdu vytkol, že bez rozumného hodnotenia tvrdení odporcu, len prevzal jeho argumentáciu. Nevenoval dostatočnú pozornosť skúmaniu odporcom akcentovanej príčinnej súvislosti medzi pracovným úrazom utrpeným navrhovateľom v roku 1984 (rozhodnutie o navrhovateľovej čiastočnej invalidite) a prejavovaním sa choroby z povolania v roku 2004, spočívajúcej v ochorení kosti, kĺbov, svalov, ciev a nervov končatín spôsobenej pri práce s vibrujúcimi nástrojmi a zariadeniami, zistenej na základe vypracovania lekárskeho posudku, resp. lekárskeho nálezu Martinskej fakultnej nemocnice. Navrhovateľ považoval za rozhodujúce, aby súd dostatočne zistil skutkový stav tak, aby bol schopný sprostredkovať účastníkom sporu, či dospel k skutkovým zisteniam na základe ktorých možno buď povedať, že úraz dolnej končatiny utrpený navrhovateľom v roku 1984 bol priamou príčinou postupného vzniku choroby, ktorá bola navrhovateľovi zistená v roku 2004, pričom v takomto prípade by išlo zrejme o postupné pomalé zhoršovanie spoločenského uplatnenia alebo, že choroba z povolania, ktorá sa u navrhovateľa v roku 2004 prejavila a bola Martinskou fakultnou nemocnicou zistená u navrhovateľa je dôsledkom prác vykonávaných v pracovnom pomere so zamestnávateľom obcou Olešná - odporcom, v rokoch 1993 až 2004. Navrhovateľom uvedené skutočnosti sú podstatné pre posúdenie odôvodnenosti nároku navrhovateľa na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a resp. zvýšenia náhrady za sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o samotnú výšku sumy zodpovedajúcej zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, odvolateľ sa nestotožnil s tým, že okresný súd nepriznal zvýšenie náhrady aj v nižšej sume ako požadoval, keďže na jeho strane boli dôvody na priznanie aj nižšej sumy v rámci zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, oproti tomu čo požadoval vzhľadom na to, že vyporiadanie medzi účastníkmi sporu sa spravovalo osobitným právnym predpisom.
Odporca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zmenil a priznal mu ich náhradu, alternatívne ho v napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil trovy odvolacieho konania.
V bližších podrobnostiach uviedol, že podľa jeho názoru ochorenie a momentálna nezamestnanosť odporcu nepredstavujú dôvody osobitného zreteľa tak, ako si to vyložil okresný súd. Odporca súdny spor ani neinicioval ani nezavinil a pokladá za nespravodlivé, aby niesol finančné bremeno, ktoré mu v súvislosti s konaním vzniklo. Pri odôvodnení nepriznania trov konania okresný súd bral v úvahu
najmä zdravotné a s tým súvisiace osobné, sociálne, zárobkové a majetkové pomery navrhovateľa. Vôbec sa nezaoberal ekonomickou situáciou odporcu. Z toho dôvodu je odôvodnenie nepresvedčivé. Odporca sa necíti zodpovedný za celkovo zlý zdravotný stav navrhovateľa, pretože tak, ako je uvedené v rozsudku, navrhovateľ poberal invalidný dôchodok už od roku 1984, teda mnoho rokov predtým, ako sa k týmto jeho početným ochoreniam pridružila i choroba z povolania. Taktiež ukončenie pracovného pomeru medzi odporcom a navrhovateľom bolo jeho iniciatívou, keďže pracovný pomer bol ukončený okamžitým skončením z jeho strany. Skutočnosť, že navrhovateľ je nezamestnaný, čoho dôvodom je podľa názoru okresného súdu choroba z povolania je za zavádzajúce pri priznávaní trov konania. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ je dlhé roky (od r. 1984) invalidným dôchodcom, pretože ma zdravotné problémy súvisiace s preťažením pravého kolena, čo vylučuje možnosť dlhodobej chôdze po nerovnom teréne, neschopnosť práce na konštrukciách. Odporca od vtedy nemôže pracovať v horúcom, prašnom, vlhkom prostredí, ktoré nie je čisté či suché. Takisto sú z jeho možností vylúčené pracovné pozície v miestach so sálavým teplom a chemikáliami. Z uvedeného vyplýva, že odporca je len čiastočne, v minimálnej miere zodpovedný za navrhovateľovu nezamestnanosť. Koniec koncov navrhovateľ po ukončení pracovného pomeru s odporcom pracoval v Drevoslužby - Ján Zvardoň ako i v spoločnosti TODAKO - Peter Tomek. Majetkové pomery navrhovateľa nie sú takého charakteru, že by nebol schopný uniesť bremeno súvisiace s úhradou trov konania, aj vzhľadom na skutočnosť, že je spoluvlastníkom rodinného domu súpis. č. XX na W.. V žiadnom prípade nie súd dôvody hodné osobitného zreteľa dané ust. § 150 ods. 1 O. s. p., pretože skutočnosť, že navrhovateľ je nezamestnaný a trpí zdravotnými ťažkosťami už po dlhé roky nie je spôsobené čisto odporcovým zavinením, a preto nevidí dôvod, prečo by mu nemala byť priznaná náhrada trov konania (Dôkazy: Lekárska správa - nález zo dňa 10. 04. 1984, rozhodnutie o priznaní čiastočného invalidného dôchodku od 13. 04. 1984 Doklad o rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou u zamestnávateľa - OPOL podnik verejnoprospešných služieb zo dňa 24. 07. 2001. Pracovná zmluva u zamestnávateľa Drevoslužby - Ján Zvardoň zo dňa 26. 09. 2003 Pracovná zmluva u zamestnávateľ s Peter Tomek - TODAKO zo dňa 10. 01. 2007, Výpis z LV č. X).
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 30. 11. 2012 k odvolaniu navrhovateľa odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.
Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že by súd nekriticky a bez rozumného hodnotenia prevzal odporcovu argumentáciu. Okresný súd venoval veci náležitú a dostatočnú pozornosť vo všetkých aspektoch a v odôvodnení svojho rozhodnutia presne, jasne a logicky vysvetlil prečo bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Navrhovateľovi bola zistená choroba z povolania, pričom mu bola vedľajším účastníkom priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. Navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd správne návrh zamietol, keďže na základe vykonaného dokazovania, bolo možné jednoznačne konštatovať, že v danom prípade neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa na základe ktorých by malo byť už priznané a vyplatené sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšené, a to ani čiastočne. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a navyše ním produkované tvrdenia v žiadnom prípade neodôvodňujú akékoľvek zvýšenie. Pre posúdenie veci nie je podstatné či existuje príčinná súvislosť medzi zdravotnými problémami na základe ktorých v roku 1984 bola navrhovateľovi priznaná čiastočná invalidita a zistenou chorobou z povolania v roku 2004. Podstatnou je tá skutočnosť, že v čase kedy navrhovateľovi bola zistená choroba z povolania dlhodobo trpel už inými zdravotnými problémami. Na základe tejto skutočnosti je možné konštatovať, že už dávno v minulosti, po tom čo mu bola priznaná čiastočná invalidita bol v podstate obmedzený v obvyklom spôsobe života a v podstate nemohol viesť plnohodnotný aktívny život. Správne súd konštatoval, že choroba z povolania je len jednou z mnohých zdravotných komplikácii, ktorými navrhovateľ trpí. Navrhovateľ po zistení choroby z povolania bol zamestnaný, hoci len na čiastočný úväzok, teda vykonávať prácu mohol. V jeho bežnom živote (spoločenskom, politickom, kultúrnom, športovom) sa po zistení choroby z povolania v podstate nič dramatické nezmenilo. Náhrada mu bola vedľajším účastníkom priznaná a vyplatená. Navrhovateľ žiadal zvýšiť náhradu 10-násobne, pričom podľa bežnej súdnej praxe a ustálenej judikatúry v obdobných veciach sa takéto zvýšenie priznávalo osobám, ktoré pred úrazom alebo chorobou z povolania viedli vysoko aktívny život v niektorej z oblasti života, čo v prípade navrhovateľa nebolo preukázané.
Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení zo dňa 03. 12. 2012 k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že naďalej trvá na svojich doterajších vyjadreniach.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p. potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - navrhovateľ, ako aj v písomnom vyjadrení odporca konštatuje, že prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. S námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu sa odvolací súd nestotožnil. V konaní bolo na navrhovateľovi, aby produkoval (označil) také dôkazy, ktorými by preukázal, že úraz dolnej končatiny, ktorý utrpel v roku 1984 bol priamou príčinou postupného vzniku choroby, ktorá mu bola zistená v roku 2004 a z ktorého dôvodu sa aj domáhal priznania sťaženia spoločenského uplatnenia. Inak povedané konanie v prejednávanej veci bolo návrhovým, a preto bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať skutočnosti, ktoré by odôvodňovali oprávnenosť jeho návrh (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Súd vychádza predovšetkým z výsledkov dokazovania navrhnutého účastníkmi. Iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy má možnosť v sporovom konaní vykonať len za splnenia zákonom stanovených podmienok, v zásade to však nie je jeho povinnosťou. Nesplnenie uvedenej povinnosti je pravidelne sankcionované rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre účastníka, ktorý tzv. dôkazné bremeno neuniesol. V naznačenom smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, správne preto okresný súd návrh zamietol, keďže na základe vykonaného dokazovania, bolo možné jednoznačne konštatovať, že neboli preukázané zákonné dôvody na základe ktorých by malo byť priznané sťaženie spoločenského uplatnenia. Z odôvodnenia rozsudku okresného súd nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslom. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
Takisto, ako v prípade navrhovateľa, aj odvolanie podané odporcom čo do výroku o trovách konania odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
S námietkou nesprávnej aplikácie ust. § 150 ods. 1 O. .s. p. sa odvolací súd nestotožnil. V zmysle citovaného ustanovenia ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol, skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Aplikácia ustanovenia § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (z odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. MCdo 14/99).
Povinnosť nahradiť trovy konania, stanovená podľa § 142, § 143, § 146 ods. 2, § 147 a § 148, sa môže v konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť. Ustanovenie § 150 preto umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkom alebo štátu, ktorí by inak mali právo na náhradu trov, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností v konkrétnej veci.
Vychádzajúc z špecifických okolnosti danej veci, toho čo viedlo navrhovateľa k podaniu návrhu a vezmúc v úvahu tiež osobné a ekonomické pomery na strane všetkých účastníkov konania (tak ako sú vyššie opísané) sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom okresného súd, že v danom prípade boli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré nemusel odporcovi, inak úspešnému účastníkovi v konaní výnimočne náhradu trov priznať. Z tých istých dôvodov taktiež ani odvolací súd nepriznal odporcovi a v vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane náhradu trov odvolacieho konania, hoci v ňom mali plných úspech a prislúchala by im náhrada trov odvolacieho konania (§ 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.) Na doplnenie odvolací súd ešte uvádza, že s prihliadnutím na sociálne, osobné a majetkové pomery navrhovateľa považoval tiež za neprimeranej tvrdé (aj keď s tým odvolateľ - odporca nesúhlasil), aby bol zviazaný na zaplatenie trov konania.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .