Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5CoE-240-2012.pdf
PDF · 82.37 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/240/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., IČO: 35 776 005, so sídlom Bratislava, Cintorínska cesta 1354/15, proti povinnému: BIOFEMA, s.r.o., IČO: 35 697 113, so sídlom Šaľa, Bottova 1021/6, za účasti súdneho exekútora: Mgr. Vladimír Cipár, so sídlom Exekútorského úradu Vazovova 9, Bratislava, o vymoženie sumy 566,62 Eur s prísl. a ďalších trov exekúcie, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 15. februára 2012 pod č. k. 16Er/577/2007-27 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa trov exekúcie, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že povinný bol dňom 22.10.2011 vymazaný z Obchodného registra ex offo, čím došlo v zmysle § 7 ods. 2 OZ a § 107 ods. 4 OSP k zániku spôsobilosti mať práva a povinnosti, a teda stratil i spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle § 19 OSP, preto súd konanie v zmysle § 104 ods. 4 OSP ako aj s poukazom na ustanovenie 57 ods. 1 pís. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil, nakoľko sa jedná o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. O náhrade trov exekučného konania rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko na ich úhradu nemožno zaviazať ani povinného ani oprávneného. Zánikom povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, a teda v danom prípade bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie bola strata spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Povinný neexistuje ( zrušený bol ku dňu 27.8.2011, vymazaný ku dňu 22.10.2011 ). Nakoľko k výmazu nedošlo na základe rozhodnutia súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku povinného, o zrušení konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nestačí na úhradu výdavkov a odmeny správcov, o zastavení konkurzného konania alebo zrušení konkurzu pre nedostatok majetku ( nemajetnosť povinného ) a oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nejedná sa podľa názoru súdu prvého stupňa teda o prípad kedy možno k náhrade trov zaviazať oprávneného a rovnako tak tu nie je ani zákonný priestor na to, aby sa rozširoval zákonom taxatívne vymedzený okruh dôvodov, kedy je možné náhradou trov exekučného konania zaťažiť oprávneného. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia taktiež poukázal na tú skutočnosť, že situácii kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie sa venoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva ( Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70 ), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie ( kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu ), je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Ústavný súd konštatoval, že toto riziko, ktoré exekútor nesie je dôvodné a do značnej miery kompenzované jeho, v podstate, monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd prvého stupňa taktiež uviedol, že samotná skutočnosť, že povinný ( príp. aj oprávnený ) stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemožno mu preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie tejto povinnosti štátu, keďže
Exekučný poriadok v žiadnom svojom ustanovení neustanovuje možnosť, resp. zákonné podmienky, z ktorých by bolo možné vyvodiť prechod povinnosti nahradiť trovy exekúcie na štát ( rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 377/08-13 ). Na základe vyššie uvedeného, súd prvého stupňa rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi, náhradu trov predmetného exekučného konania, nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu, konkrétne v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie, podal odvolanie súdny exekútor a žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s názorom súdu, že na trovy konania nemá nárok. Uviedol, že exekúcia mala byť zastavená v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko povinný bol vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, čo je iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Skutočnosť, že povinný bol zrušený bez likvidácie poukazuje na to, že povinný bol nemajetný, a teda jeho majetok by nestačil ani na náhradu trov exekúcie. Súdny exekútor nemá povinnosť za oprávneného znášať náklady na vedenie exekúcie v prípade, ak exekučné konanie skončí neúspešne. Následne sa vyjadroval k jednotlivým položkám tvoriacim trovy súdneho exekútora. Ďalej vo svojom odvolaní uviedol, že nesúhlasí ani s konštatovaním o monopolnom postavení súdnych exekútorov z ktorého vyplýva povinnosť niesť riziko súvisiace s výkon profesie. Poukázal na to, že súdny exekútor je povinný začať vykonávať exekúciu v poradí, v akom mu boli doručené návrhy na vykonanie exekúcie, pričom oprávnený má možnosť disponovať exekučným konaním má možnosť posúdiť bonitnosť povinného pred začatím konania a ja v priebehu exekučného konania a predpokladať prípadné zrušenie povinného a jeho výmaz z Obchodného registra.
Oprávnený vo svojom vyjadrená k odvolaniu uviedol, že v celom rozsahu stotožňuje s názorom prvostupňového súdu v zmysle ktorého v danom prípade nebola splnená ani jedna z podmienok špecifikovaných v citovanom ustanovení § 203 ods. 1,2,3 Exekučného poriadku (zastavenie exekúcie oprávnený nezavinil, k zastaveniu exekúcie nedošlo z dôvodu nemajetnosti povinného, na majetok nebol vyhlásený konkurz) a teda súd na úhradu trov exekučného konania zaviazať oprávneného. Ďalej uvádza, že súdny exekútor mohol kedykoľvek počas exekučného konania navrhnúť zastavenie exekučného konania podal až po zrušení spoločnosti (26.7.2012) svedčí podľa oprávneného len v jeho neprospech, pretože z uvedeného možno vyvodiť, že súdny exekútor nebol oboznámený s majetkovými pomermi povinného. Uvedená skutočnosť však nemôže byť na ťarchu oprávneného, ktorý má podľa neho znášať trovy konania. Vzhľadom na uvedené je teda konštatovanie prvostupňového súdu o tom, že exekútor musí znášať aj riziko spojené s výkonom jeho profesie, ktoré spočíva v riziku neuhradenia odmeny za odvedenú prácu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa nie je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z.).
Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Uznesenie súdu prvého stupňa je však v časti zastavenia exekúcie právoplatné, nakoľko v tejto časti odvolanie podané nebolo, súdny exekútor napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním len v časti týkajúcej sa trov exekúcie. Pri posudzovaní správnosti priznania resp. nepriznania náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je však nutné posúdiť, z akého dôvodu mala byť exekúcia správne zastavená.
Exekučný poriadok pripúšťa výnimky zo zásady, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Oprávnený spravidla znáša trovy exekúcie podľa princípu zavinenia a princípu voľnej úvahy súdu. Okrem toho, oprávnený musí uhradiť trovy exekúcie, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, ak k zastaveniu došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie.
Preto je dôležité, z akého dôvodu došlo ex offo k výmazu povinného z obchodného registra, ktorá skutočnosť má dopad na dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a následne aj na rozhodnutie o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. l písm. h) Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorom prípade musí uhradiť trovy exekúcie oprávnený.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 M Cdo 5/2012 vyslovil právny názor, že v prípade ak v priebehu exekučného konania bol povinný vymazaný z obchodného registra, musí sa vo veci konajúci exekučný súd oboznámiť so skutočnosťami (vyplývajúcimi napr. zo spisu registrového súdu), ktoré v konečnom dôsledku viedli k vymazaniu povinného z obchodného registra. Ide pritom o okolnosť významnú nielen z hľadiska aplikácie toho - ktorého ustanovenia Exekučného poriadku upravujúceho dôvod zastavenia exekúcie, ale tiež z hľadiska rozhodnutia exekučného súdu o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. l písm. h) Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v takom prípade hradí trovy exekúcie oprávnený (porovnaj tiež uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 12/2012, sp. zn. 3 M Cdo 13/2011 a sp. zn. 3 M Cdo 4/2012). Najvyšší súd sa stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že ak bol povinný zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, malo byť správne aplikované ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, aplikácia ktorého je na mieste v prípade existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.
V rozhodnutiach sp. zn. 5 M Cdo 16/2011, 4 M Cdo 14/2006, 3 M Cdo 10/2011, 5 M Cdo 15/2011 Najvyšší súd vyslovil obdobný právny záver keď uviedol, že v prípade ak súd zistil nedostatok majetku a konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka zastavil, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, aplikácia ktorého je na mieste v prípade existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.
I Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 375/2012 v prípade, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline, nepoprel vyššie uvedený právny záver Najvyššieho súdu SR. Krajský súd založil svoje rozhodnutie na posúdenie, že povinný bol zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na úhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora (§ 68 ods. 9 Obchodného zákonníka), do úvahy prichádza teda dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. To znamená, že skutočným dôvodom zastavenia exekúcie bol dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a preto správne prvostupňový súd aplikoval v danej veci § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí na námietku sťažovateľa o nejednotných rozhodnutiach všeobecných súdov uviedol, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou
odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu SR. Podstatné je, či sú odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08). Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Výklad krajského súdu možno považovať za ústavne konformný, a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd do namietaného záveru krajského súdu zasiahol.
Z týchto dôvodov odvolací súd prehodnotil svoj doterajší právny názor v obdobných veciach a priklonil sa k právnemu názoru Najvyššieho súdu SR uvedenému vo vyššie citovaných rozhodnutiach, nakoľko ide o jednotný názor všetkých občianskoprávnych senátov Najvyššieho súdu.
Preto odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 OSP viazaný a v prípade priznania náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi preskúmať exekútorom uplatnené trovy exekúcie a posúdiť ich účelnosť. Súd prvého stupňa v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby v prípade podania odvolania bolo toto rozhodnutie odvolacím súdom preskúmateľné.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.