Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-105-2013.pdf
PDF · 88.44 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/105/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci navrhovateľa: M. C., bytom I., C. XX, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Spišákom, advokátska kancelária Idanská 17, P. O. BOX 67, Košice proti odporcom: 1. B. C., bytom I., A. B. XXXX/X, 2. B. C., bytom I., A. B. XXXX/X, zastúpení advokátom Mgr. Radovanom Muzikom, Advokátska kancelária so sídlom v Humennom, Mierová 4, o zaplatenie 1 161,78 Eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 17C 148/2009-175 zo dňa 18. 03. 2013 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ požičal odporcom v .1 a 2.rade v mesiaci november 2003 sumu 50 000 Sk na základe ústnej zmluvy o pôžičke. Poukázal na výsledky trestného konania vo veci č. k. 2T 139/2006, zápisnicu o výsluchu navrhovateľa spísanú 02. 05. 2006 (č. l. 22 spisu), z ktorých vyplýva, že sa mali dohodnúť, že táto pôžička bude vrátená do konca februára 2004. Ďalej konštatoval, že odporcovia z tejto požičanej sumy vrátili navrhovateľovi iba sumu 15 000 Sk a to po jeho výzve zo dňa 23. 06. 2005, čo taktiež vyplynulo z výpovede navrhovateľa v trestnom konaní dňa 08. 12. 2005. Navrhovateľ podal na odporcov trestné oznámenie, na základe ktorého bolo začaté trestné konanie na Okresnom súde v Humennom vedené pod sp. zn. 2T/139/06. Toto konanie bolo právoplatne skončené rozhodnutím Krajského súdu v Prešove pod č. k. 6To/39/2008-155 dňa 11. 11. 2008, kedy boli odporcovia v 1. a v 2. rade oslobodení spod obžaloby a súd navrhovateľa odkázal na občiansko-právne konanie s nárokom na náhradu škody. K námietkam odporcov, že uplatnený nárok je premlčaný, navrhovateľ poukazoval, že premlčacia lehota počas trestného konania spočívala. Rešpektujúc názor odvolacieho súdu vyslovený v rozhodnutiach č. k. 16Co/50/2010 a 16Co/114/2011 súd opätovne zabezpečil trestný spis č. k. 2T/196/2006, súčasťou ktorého je aj vyšetrovací spis č. k. ČVS: ORP-237/1-OSV-HE-2006, oboznámil sa s jeho obsahom a obsahom spisu č. k. 2T/139/2006. Zistil, že z vyšetrovacieho spisu bolo preukázané, že navrhovateľ pri svojom výsluchu dňa 02. 05. 2006 uviedol do zápisnice „že nežiada, aby v odsudzujúcom rozsudku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť mu spôsobenú škodu, pretože tento nárok si v trestnom konaní neuplatňuje“. Vo vyšetrovacom spise bolo preukázané, že navrhovateľ uplatnil svoje právo až pred pojednávaním v trestnej veci č. k. 2T/139/2006 voči odporcom dňa 09. 10. 2006. Z dokazovania
vyplynulo, že k pôžičke došlo v novembri 2003, splatnosť tejto bola dohodnutá do konca februára 2004, potom lehota začala plynúť v marci 2004. Ak navrhovateľ podanú žalobu odôvodňoval tým, že počas vedenia trestného konania premlčacia lehota spočívala, súd v tejto súvislosti poukazoval na ust. § 112 - 114 OZ uvádza: V prípade, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby (spočívaní premlčacej doby) dôjde k spočítaniu premlčacej doby, ktorá uplynula pred prekážkou a po jej skončení. Uviedol, že odvolací súd v konaní 16Co/50/2010 konštatoval, že súd prvého stupňa správe aplikoval na predmetnú právnu vec ust. § 112 OZ v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania nároku navrhovateľa, avšak nesprávne interpretoval ustanovenie zákona, § 112 OZ v otázke, či došlo k riadnemu uplatneniu práva navrhovateľom na súde, alebo u iného príslušného orgánu a v spojitosti s tým k neplynutiu premlčacej doby od uplatnenia tohto práva po dobu konania. Zo spisového materiálu v trestnej veci č. k. 2T/139/2006 Okresného súdu v Humennom bolo preukázané, že navrhovateľ uplatnil svoje právo na hlavnom pojednávaní dňa 9. 10. 2006. Konštatoval, že od marca 2004 (kedy začala plynúť premlčacia doba, keďže splatnosť pôžičky bola dohodnutá do konca februára 2004) do októbra 2006 uplynuli 2 roky, 7 mesiacov a 9 dní, potom lehota stála - spočívala až do vyhlásenia rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11. 11. 2008. Nasledujúcim dňom 12. 11. 2008 potom plynul zostatok premlčacej doby až do podania žaloby, ktorú navrhovateľ podal dňa 5. 6. 2009. V tomto časovom období uplynul čas 6 mesiacov a 23 dní. Po spočítaní premlčacej doby do vzniku prekážky a doby, ktorá plynula po jej skončení, uplynulo obdobie 37 mesiacov a 32 dní, z čoho vyplýva lehota 3 rokov 2 mesiacov a 1 dňa. To konštatoval aj Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 16Co 50/2010. Bolo preukázané, že na strane navrhovateľa sa premlčalo právo, ktorého v tomto konaní sa domáhal, pretože sa nevykonalo v dobe ustanovenej v Občianskom zákonníku (§ 101 OZ). Svoje tvrdenie o tom, že 8. 12. 2005 podal trestné oznámenie na krajskej prokuratúre, preukázal iba písomným podaním adresovaným tejto inštitúcii, ale bez dôkazu o prijatí (na listine chýba prezentačná pečiatka). Žaloba bola podaná až 05. 06. 2009, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby na uplatnenie tohto práva, pre ktoré plynie trojročná lehota odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo navrhovateľa bolo možné prvýkrát vykonať v momente, kedy sa stalo žalovateľné, t. j. nasledujúci deň po tom, kedy si dohodli splatnosť pôžičky (koniec februára 2004), pričom už počnúc mesiacom marec 2004 mohol navrhovateľ svoje právo žalovať, keďže sa transformovalo do oprávneného nároku.
Na základe uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnené právo v tomto konaní sa premlčalo.
Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že rozhodol samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že rozsudok považuje za vecne nesprávny a vydaný v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Napadnuté rozhodnutie je založené na zistení, že uplatnené právo v konaní sa premlčalo. Takýto záver súdu prvého stupňa nemá oporu v skutkovom a právnom stave veci. Poukázal, že navrhovateľ včas listom zo dňa 08. 12. 2005 podal na odporcov trestné oznámenie doručené na Krajskú prokuratúru v Košiciach a žiadal, aby v trestnom konaní bola uložená povinnosť nahradiť mu škodu vzniknutú nevrátením požičaných peňazí, čím podľa ust § 43 ods. 2 Trestného poriadku uplatnil svoj hmotnoprávny nárok, na základe čoho došlo aj k spočívaniu premlčacej lehoty až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove 6To 39/2008-155 zo dňa 11. 11. 2005. Z toho vyplýva, že si uplatnil svoje právo včas a riadne na náhradu vzniknutej škody a premlčacia doba podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka počas trestného konania 2T 139/2006 neplynula, a to až do rozhodnutia odvolacieho súdu v trestnom konaní, ale spočívala. Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ svoje tvrdenia, že dňa 08. 12. 2005 podal trestné oznámenie na Krajskej prokuratúre v Prešove preukázal iba písomným podaním bez dôkazu o prijatí. Má za to, že predložením písomného podania, trestného oznámenia dostatočne preukázal uplatnenie svojho práva, pričom toto podanie je súčasťou trestného spisu. Tiež preukázal, že výzvou zo dňa 23. 06. 2005 vyzval odporcu na vrátenie peňazí. Poukázal na to, že súd v rámci dokazovania môže vykonať aj také dôkazy, ktoré nie sú navrhované účastníkmi, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa jeho názoru si súd v rámci dokazovania mohol a mal tento dôkaz zaobstarať sám, keďže je nepochybné, že k podaniu trestného oznámenia na náhradu škody došlo. Pokiaľ súd konštatoval, že bolo preukázané, že pri svojom výsluchu navrhovateľ 02. 05. 2006 uviedol do zápisnice, že nežiada, aby v rozsudku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť mu spôsobenú škodu, uviedol, že popiera, aby vedome vyšetrovateľovi toto uviedol. Zápisnicu o výpovedi riadne neprečítal, ani jej nerozumel,
svoj nárok včas a riadne uplatnil ako poškodený pri podanom trestnom oznámení, pričom sa tohto svojho práva nikdy nevzdal. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie a zaviazal žalovaných v 1.a 2.rade zaplatiť mu žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania, ako aj trov konania.
Predmetné odvolanie bolo riadne doručené na vedomie právnemu zástupcovi žalovaných. K podanému odvolaniu sa nevyjadrili.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa vo výroku svojho rozhodnutia vecne správne rozhodol. Odvolací súd toto rozhodnutie považuje za správne, aj keď je potrebné uviesť, že z iných dôvodov uvedených v rozsudku. Za iné dôvody odvolací súd považuje to, že súd prvého stupňa sám poukázal vo svojom rozhodnutí, že v danom prípade bolo dokazovaním zistené, že medzi účastníkmi došlo k pôžičke (čo vyplýva aj z výpovede navrhovateľa v konaní 2T 139/2006).
Teda v danom prípade žalobca uplatňoval nárok z titulu pôžičky. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí tieto skutočnosti ustálil a mal preukázané, že navrhovateľ požičal odporcom v 1.a 2.rade sumu, z ktorej žiadal zbytok od odporcov uhradiť.
Keďže odporcovia vzniesli námietku premlčania, bolo dôvodné sa touto zaoberať.
Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Keďže súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, že v danom prípade došlo k pôžičke a mal aj preukázané, že medzi účastníkmi na základe ústnej dohody bola dohodnutá aj splatnosť tejto pôžičky (tak ako to konštatoval z výsluchu navrhovateľa dňa 02. 05. 2006, č. l. 22 spisu), a že táto mala byť do konca februára 2006, bolo potrebné sa zaoberať následne vznesenou námietkou premlčania tohto nároku.
Pretože išlo o právo z pôžičky, platilo ust. § 101 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Je zrejmé, že po prvýkrát sa predmetné právo mohlo vykonať v marci 2004, pretože do konca februára bola dohodnutá splatnosť pôžička a následne bežala 3-ročná lehota na uplatnenie práva pred súdom.
Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobu podal na súde navrhovateľ dňa 05. 06. 2009.
Odvolací súd mal za to, že v danom prípade išlo o jasnú pôžičku, v ktorej bola dohodnutá splatnosť dokedy sa táto pôžička má vrátiť. V zmysle toho bolo potrebné posudzovať aj beh premlčacích lehôt, keďže v priebehu konania pred súdom prvého stupňa vzniesli odporcovia námietku premlčania a súd bol povinný na toto premlčanie prihliadať. Pretože z obsahu spisu a vykonaného dokazovania súdom
prvého stupňa bolo preukázané, že išlo o ústne dohodnutú pôžičku, v rámci ktorej riadne bola dohodnutá splatnosť pôžičky, bežala aj lehota na uplatnenie práva. Žaloba bola podaná až 05. 06. 2009. Preto dôvodne konštatoval, že nárok žalobcu je premlčaný.
Aj keby to však malo byť posudzované tak, ako uvádzal okresný súd, tak by išlo o nárok, ktorý by bolo možné považovať ako nárok na náhradu škody, najmä v spojitosti s tým, že bolo vedené trestné konanie a v takomto prípade by lehota nebežala (spočívala), aj v takomto prípade bolo preukázané, že žaloba bola podaná po uplynutí 3 rokov. Bolo preukázané, že navrhovateľ uplatnil svoje právo až pred hlavným pojednávaním 09. 10. 2006. Teda nie v súlade s ust. § 43 ods. 2 Trestného poriadku. Z tohto dôvodu aj odvolací súd v rozsudku pod č. k. 6To 31/2007 zo dňa 12. 06. 2007 konštatoval, že podľa ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku nárok na náhradu škody musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Preto uplatnenie tohto nároku na začiatku prvého pojednávania posúdil ako oneskorený. Nebolo možné brať do predmetu úvah tvrdenia žalobcu, že dňa 08. 12. 2005 podal trestné oznámenie, a preto týmto momentom žiadal, aby bola uložená povinnosť nahradiť mu škodu a od tohto momentu mu bežala lehota. Následne však 02. 05. 2006 pred vyšetrovaním orgánom vo veci ČVS: ORP: 237/1-OSV-HE-2006 výslovne uviedol, že nežiada uložiť obžalovanému v rozsudku povinnosť nahradiť škodu. Tento nárok potom ďalej uplatnil až svojím výsluchom, ako to bolo zistené a preukázané aj konštatovaním krajského súdu v trestnej veci, a to pred hlavným prvým pojednávaním dňa 09. 10. 2006. Preto iba od tohto momentu bolo možné rátať obdobie, kedy lehota stála, spočívala, resp. sa prerušila, a to najneskôr do právoplatnosti rozhodnutia v trestnej veci dňa 11. 11. 2008 a následne pokračovala ďalej až do uplatnenia nároku žalobcom dňa 05. 06. 2009. Preto zistenia súdu ohľadom uplatnenia tohto nároku (nároku na náhradu škody) by boli správne v otázke behu spočívania premlčacích lehôt. V danom prípade však bez pochýb išlo o riadnu pôžičku, skutočnosti, ktoré mal súd zistené a preukázané.
Nič však na tom nemení to, že vo výroku je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správe, pretože od marca 2004 bolo právo navrhovateľa prvýkrát žalovateľné, od obdobia ktorého mu plynula 3-ročná lehota a tá skončila v marci 2007. Žalobu podal až dňa 05. 06. 2009, teda po lehote.
Preto z tohto dôvodu nebolo potrebné zo strany okresného súdu venovať pozornosť spočívaniu lehôt, po zistení, že ide o pôžičku, teda riadny nárok zo zmluvného vzťahu.
V danom prípade však bol uplatnený nárok z pôžičky, a nie nárok na náhradu škody.
Preto odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa vecne správne vo výroku rozhodol, a preto jeho rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 219 O. s. p. potvrdil.
Keďže súd prvého stupňa vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením, odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 4 O. s. p. tak, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti rozsudku nie je prípustné odvolanie.