Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_8CoE-112-2013.pdf
PDF · 67.22 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/112/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, proti povinnému: BAUD, a.s., Námestie požiarnikov 2, Kežmarok, IČO: 31 715 028, o vymoženie pohľadávky 49,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok, č.k. 1Er 725/2001-32 zo dňa 20.11.2012 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Súdny exekútor nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému sa ich náhrada nepriznáva.
odôvodnenie:
Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením vyslovil, že náhradu trov exekúcie exekútorovi nepriznáva.
Vychádzal zo zistenia, že konanie bolo začaté dňa 27.3.2001, a preto súd pri rešpektovaní prechodných ustanovení Exekučného poriadku, vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania z Exekučného poriadku účinného do 25.7.2001. V súlade s § 203 Exekučného poriadku účinného do 25.7.2001 má exekučný súd možnosť, nie povinnosť uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie. V tomto prípade má súd za to, že oprávnený, ktorý návrh na začatie exekúcie doručil exekútorovi dňa 27.3.2001, pričom povinný bol z obchodného registra vymazaný dňa 4.10.2010, nemohol s takým časovým predstihom predvídať zánik povinného a tým aj neúspešnosť exekúcie. Nároky exekútora pri výkone exekúcie teda nebudú uspokojené, čo však podľa názoru súdu, podopretého aj judikatúrou (uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 432/2008-16), nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z uvedeného dôvodu, s poukazom na citované rozhodnutie Ústavného súdu, exekútorovi trovy exekúcie nepriznal.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie súdny exekútor. Navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmeniť a na náhradu trov zaviazať oprávneného. Poukázal na § 196 ods. 1 exekučného poriadku, v zmysle ktorého patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora (ide o kogentnú právnu normu vyjadrenú slovami „patrí“, nie „môže patriť“). Nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho Ústavou SR garantovaného práva, a to porušenie čl. 20 Ústavy SR. Riziko nepriznania odmeny a hotových výdavkov znáša exekútor len v prípade zániku oboch účastníkov exekučného konania, t.j. oprávneného i povinného.
Oprávnený vo svojom vyjadrení k odvolaniu súdneho exekútora navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť. Poukázal na to, že v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie (rok 2001) nebolo pochybnosti o riadnom fungovaní spoločnosti a neexistovali ani žiadne indície svedčiace o nemajetnosti povinného.
V prípade, že exekútor pri svojej činnosti zistil, že na strane povinného existujú také skutočnosti, ktoré bránia riadnemu výkonu exekúcie, mohol tieto skutočnosti oznámiť oprávnenému a následne požiadať o jej ukončenie, čím by nevznikli ďalšie náklady na jej neefektívny priebeh. V spise oprávneného sa od roku 2001 do roku 2009 nenachádza žiadna správa o stave výkonu exekúcie a tá z roku 2009 je podaná na popud oprávneného, ktorý dvoma žiadosťami žiada o oznámenie štádia konania.
Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je opodstatnené.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Len na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné skutočnosti.
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 203 Exekučného poriadku účinného ku dňu začatia exekučného konania, t.j. 27.3.2001, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Exekúcia bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, nakoľko bol povinný ex offo vymazaný z obchodného registra dňa 4.10.2010. Uznesenie, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená v zmysle vyššie uvedeného nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2012, preto odvolací súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie z neho vychádzal.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 203 Exekučného poriadku sa pripúšťa možnosť, nie povinnosť súdu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému, a to za splnenia zákonných podmienok. Povinnosťou súdu je zvážiť, ktoré z vynaložených trov na vymáhanie nároku boli účelné a súčasne musí byť splnená ďalšia podmienka, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie, teda či z objektívneho hľadiska prichádza do úvahy tzv. procesné zavinenie. V rozpore s cieľom a účelom tohto ustanovenia nie je nepriznanie náhrady trov zastavenej exekúcie, nakoľko ide o ďalšiu zákonnú možnosť.
Z postupu vyplývajúceho zo spisu nevyplýva žiaden relevantný dôvod na prijatie záveru o procesnom zavinení oprávneného na zastavení exekúcie, resp. existencie takej okolnosti u oprávneného, na základe ktorej by mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, nakoľko návrh oprávneného na uskutočnenie exekúcie bol podaný dňa 27.3.2001 a povinný bol vymazaný z Obchodného registra dňa 4.10.2010.
Na záver ešte odvolací súd poznamenáva, že rozhodovanie o trovách konania, z ktorého vychádzal súd prvého stupňa má oporu v zákonnej úprave (§ 203 Exekučného poriadku). Aplikácia uvedeného ustanovenia súdom prvého stupňa neprekračuje zákonné medze tohto ustanovenia a jej interpretácia nie je účelová ani zjavne svojvoľná. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 4/2005. V súvislosti s uvedenou argumentáciou súdneho exekútora odvolací súd uvádza, že súdny exekútor nesie v súvislosti s výkonom exekúcie určité riziko spočívajúce v tom, že nebudú uspokojené všetky jeho nároky. Dané riziko je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.(IV. ÚS 128/08, IV. ÚS 38/08) Na základe uvedeného odvolací súd považoval námietky súdneho exekútora za nedôvodné.
Za takejto situácie odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. l O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. Súdny exekútor nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému v tomto konaní preukázateľné trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie