Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_4CoE-19-2013.pdf
PDF · 83.63 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/19/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnej N. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Z. XX, XXX XX V., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Exekútorského úradu Borovianská 17 , Zvolen pod sp. zn. EX 2354/04-2 o vymoženie pohľadávky vo výške 475,23 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen, č. k. 11Er/1666/2004-56 zo dňa 09.11.2012 jednohlasne takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš, č. k. 11Er/1666/2004-56 zo dňa 09.11.2012 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením zamietol okresný súd návrh oprávneného na prerušenie konania.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že prerušenie konania je inštitút procesného práva, ktorý umožňuje riešiť stav, ktorý nastal v priebehu konania. Prerušiť konanie možno len, ak to umožňuje zákon a z dôvodov vymedzených v zákone. Oprávnený navrhuje prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a teda z dôvodu, aby vnútroštátny súd rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke. Súd uviedol, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Aplikáciu § 109 ods. 1 písm. c) OSP vylučuje ustanovenie § 251 ods. 4 OSP z dôvodu vyjadrenej zásady aplikácie osobitnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave. Účastník konania nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku. Vzhľadom na uvedené okresný súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie s návrhom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že súd svojim konaním odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p., rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Všeobecný súd mal primárne rozhodovať o podaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES, aby tak zabezpečil rozhodovanie podľa správneho právneho základu. Uznesenie je vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nevyhnutné považovať za arbitrárne, svojvoľné, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako je zrejmé z odôvodnenia okresného súdu tento oprávneným prednesenú podstatnú argumentáciu odôvodňujúcu nutnosť prerušenia konania za účelom uskutočnenia postupu podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ právne neposúdil. Podľa oprávneného je nepochybné, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez
ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru by mala byť dná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Na záver dodal, že uplatnená požiadavka oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., ktorej cieľom je predloženie prejudiciálnej otázky vo formulovanom znení Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je legitímna, súd sa ňou musí riadne zaoberať a právne ju posúdiť na základe komplexného zhodnotenia celej právnej argumentácie oprávneného.
Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania a odvolaním napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 15.06.2004 súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa 18.06.2004 poverenie č. 5611 001590 *, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie na vykonateľnej zápisnice notára JUDr. Ondreja Ďuriača na vymoženie sumy 475,24 Eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 358,49 Eur od 20.01.2004 do zaplatenia. Podkladom pre vydanie notárskej zápisnice bola Zmluva o úvere č. XXXXXXX, ktorú oprávnený a povinná uzavreli dňa 25.09.2003. Účelom zmluvy o úvere bolo poskytnutie úveru vo výške 331,94 Eur.
Odvolací súd ďalej zistil, že súd prvého stupňa uznesením č. k. 11Er/1666/2004-15 zo dňa 12.01.2001 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej Exekučný poriadok).
Dňa 07.09.2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 03.09.2012, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. V podaní poukázal na to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť tak, ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom, a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prevzatá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že „Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice. Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom
na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení: 2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Okresný súd následne napadnutým uznesením zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ako nedôvodný.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.
V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.
Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).
Ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., s tým že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú byť predložené Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky, je súd povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vždy vtedy, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a keď je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný návrh zo strany účastníka konania. Odvolací súd rovnako, ako aj súd prvého stupňa považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor.
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania, a to ani podľa osobitného zákona. Súd prvého stupňa preto správne rozhodol, keď návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.