Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-207-2012.pdf
PDF · 100.17 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/207/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Angely Čechovej a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobcu N. R., bytom C. Y. G., V. O./XX, zast. Mgr. Drahoslavom Potočekom, advokátom, Košice, Čajakova 5, proti žalovanej N. Ž., bytom C.C., N. O., zast. JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom, Michalovce, ul. Kpt. Nálepku 8, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 20C 116/2011-105 z 19.4.2012 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanej sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania vo výške 656,43 €, spočívajúca v trovách právneho zastúpenia a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. Jánovi Kizivatovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa 14.7.2011 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 59.749.05 € s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania na účet jej právneho zástupcu v sume 2.064,92 € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Zo žaloby mu vyplynulo, že žalobca sa zaplatenia sumy 59.749,05 € s príslušenstvom od žalovanej domáha tvrdiac, že s ňou udržiaval mimomanželský vzťah asi 8 rokov a počas tejto doby sa žalovaná stala vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu č. XX nachádzajúceho sa v I. F. B. G. Ž., pričom kúpnu cenu za byt v sume 1.200.000,- Sk uhradil on a financoval tiež náklady vybavenia a zariadenia bytu v celkovej hodnote 600.000,- Sk a to bez toho, aby k predmetnej nehnuteľnosti získal akýkoľvek právny vzťah či právo bývania a žalovaná sa tak na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Vzal do úvahy obranu žalovanej, ktorá namietala, že žalobca sumu 600.000,- Sk zodpovedajúcu nákladom za vybavenie bytu neuhradil, avšak nepoprela, že žalobca sa podieľal na úhrade kúpnej ceny jednoizbového bytu č. XX v Ž., zapísaného na LV č. O., ale v tomto prípade išlo o jeho slobodné rozhodnutie vyplývajúce z vtedajšieho partnerského vzťahu, pričom vzniesla aj námietku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim B. Q. s.r.o. a kupujúcou - žalovanou zistil, že na základe predmetnej zmluvy previedol predávajúci na žalovanú vlastníctvo k jednoizbovému bytu č. XX s príslušenstvom v I. centre B. za kúpnu cenu 1.200.330,- Sk a vlastníctvo žalovanej k predmetnému bytu toho času je zapísané na LV č. O. pre kat.úz. Ž.. Z výpisov z bankového účtu žalobcu vedeného v ČSOB č. O.-O./O. zistil, že dňa 15.3.2007 bol uskutočnený prevod na účet vedený v UniCredit bank
Slovakia vo výške 189.654,- Sk, dňa 18.7.2007 prevod vo výške 158.675,- Sk, dňa 13.9.2007 prevod vo výške 60.000,- Sk, dňa 5.12.2007 prevod v sume 300.000,- Sk a dňa 27.3.2008 prevod vo výške 800.000,- Sk. Podrobne reprodukoval obsah výpovede žalobcu a žalovanej a ďalej citoval § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458a Obč. zákonníka, ako aj § 107 ods. 1, 2, § 122 ods. 2 Obč. zákonníka a charakterizoval podmienky vzniku práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a tiež podmienky premlčania nároku naň. Z dokazovania mu vyplynulo, že žalobca uhradil dňa 15.3.2007 sumu 6.295,36 €, dňa 18.7.2007 sumu 5.267,05 €, dňa 13.9.2007 sumu 1.991,64 € a dňa 27.3.2008 sumu 26.555,14 € a o týchto tvrdil, že ich uhrádzal ako kúpnu cenu bytu č. O. v I. F. B. v Ž. a s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania bol toho názoru, že premlčacia doba u týchto jednotlivých platieb začala plynúť v zmysle § 122 ods. 1 Obč. zákonníka nasledujúceho dňa po ich vykonaní, nakoľko žalobca ku dňu ich uskutočnenia vedel, kedy ich vykonal, v prospech koho a za koho a dvojročná premlčacia subjektívna lehota u jednotlivých platieb mu uplynula 16.3.2009, 19.7.2009, 14.9.2009 a 28.3.2010. Keďže žalobu podal až 14.7.2011, t.j. po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, považoval námietku premlčania vznesenú žalovanou za dôvodnú a žalobu preto zamietol. Nesúhlasil s názorom žalobcu, podľa ktorého subjektívnu premlčaciu lehotu v danej veci možno počítať až odo dňa jeho opustenia spoločnej domácnosti, t.j. od októbra 2010, keďže lehota v prípade bezdôvodného obohatenia plynie odo dňa, keď sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal. Aj prípadný nárok žalobcu na zaplatenie sumy 19.916,35 € (600.000,- Sk) titulom investícií do zariadenia bytu považoval za premlčaný, nakoľko jednotlivé platby podľa žalobcu boli realizované najneskôr v rokoch 2007-2008. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej právo patrí bdelým a každý si má strážiť svoje práva, žalobu vzhľadom na premlčanie nároku zamietol a úspešnej žalovanej podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.
Rozsudok napadol v čas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže podľa neho doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesporné považoval, že k bezdôvodnému obohateniu žalovanej skutočne došlo tým, že všetky uvedené majetkové hodnoty, ktoré vynaložil pre nadobudnutie bytu č. XX v I. F. B. v kat. úz. Ž. získala žalovaná a na jeho úkor sa tak bezdôvodne obohatila. Namietal, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s obidvoma kumulatívnymi podmienkami subjektívneho premlčania podľa § 107 ods. 1 Obč. zákonníka a nebral do úvahy to, kedy sa dozvedel o nežiaducom stave, z ktorého bol rozčarovaný, cítil sa byť podvedený a nemohol byť spokojný čo znamená, že podstatná nie je iba skutočnosť, kedy došlo k uskutočneniu platby, ale aj skutočnosť, kedy došlo k nežiaducemu stavu po vykonanom peňažnom plnení a teda k zisteniu, že sa niekto na jeho úkor obohatil. V danom prípade týmto momentom nie je iba dátum vyplatenia peňazí za byt a jeho príslušenstvo, ale hlavne aj moment, kedy sa dozvedel, že žalovaná ho vlastne podviedla a podstatný je moment, kedy sa už nedostal do bytu, pretože žalovaná vymenila zámky. Druhou skutočnosťou, s ktorou sa prvostupňový súd nevysporiadal je plynutie premlčacej doby, ktorá začala spočívať v zmysle ust. § 112 Obč. zákonníka od 7.12.2010, kedy podal na žalovanú trestné oznámenie pre zločin podvodu. Žalobca k odvolaniu pripojil aj fotokópiu uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Ž. ČVS: ORP-1322/OEK-ZA-2010 zo dňa 9.5.2011.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že pri postupných platbách za byt žalobca mal vedomosť o tom, kde a komu ich uhrádza, robil tak dobrovoľne s plným vedomím a slobodne sa rozhodol financovať kúpnu cenu bytu. Pri týchto platbách si žalobca bol vedomý toho, že nemá žiaden právny nárok na byt a následne s ňou ešte žil veľmi dlhú dobu. Súhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že k premlčaniu celého nároku žalobcu došlo v dvojročnej premlčacej subjektívnej lehote. Namietala voči tvrdeniam žalobcu o spočívaní premlčacej lehoty počas tzv. adhézneho konania vedeného pred OR PZ v Ž., keďže len samotné podanie trestného oznámenia dňa 7.12.2010 bez preukázania ďalších relevantných skutočností a uplatnenia nároku ešte samo osebe neznamená, že k spočívaniu premlčacej lehoty skutočne aj došlo. Zdôraznila, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred súdom prvého stupňa predložil dôkazy preukazujúce spočívanie premlčacích lehôt a nejedná sa o prípad, kedy ako účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť tieto dôkazy.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa odseku 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje.
Žalobca podané odvolanie podľa jeho obsahu odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. e/ a f/ O.s.p., t.j. že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.
Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z ust. § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. vyplýva, že tento odvolací dôvod je daný, ak skutočnosti a dôkazy, ktorými účastník odôvodňuje odvolanie, existovali objektívne v čase konania pred súdom prvého stupňa a napriek tomu pred týmto súdom účastníkom neboli ani tvrdené a ani označené bez jeho zavinenia. Ak tomu tak nie je, môže byť tento odvolací dôvod v odvolacom konaní uplatnený iba za stavu, ak by účastník nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovi bolo doručené písomné poučenie súdu prvého stupňa, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p. dňa 12.3.2012 (č.l. 61) a potrebné poučenie mu v prítomnosti jeho právneho zástupcu bolo dané i na pojednávaní 19.4.2012 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 86-102). Neuplatnená skutočnosť, týkajúcu sa plynutia premlčacej doby a jej spočívania má vyplývať z priebehu trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom PZ v Ž., Oddelením kriminálnej polície ČVS: ORP-1322/ OEK-ZA-2010 a na jej preukázanie žalobca k odvolaniu priložil uznesenie OR PZ v Ž. z 9.5.2011 (č.l. 129-131). Je potrebné súhlasiť s názorom žalovanej, že žalobca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nepredložil žiadne dôkazy, v zmysle ktorých premlčacie lehoty mali spočívať, vzhľadom na trestné konanie ČVS: ORP-1322/OEK-ZA-2010. So zreteľom na uvedené, ak žalobca do rozhodnutia súdu prvého stupňa nepredložil uznesenie o zastavení trestného stíhania z 9.5.2011 a dokonca o skutočnosti možného spočívania behu premlčacej lehoty nič neuviedol, na tento dôkaz a tvrdenie žalobcu už v odvolacom konaní nebolo možné prihliadať. Žiada sa však dodať, že vzhľadom na dátumy, kedy žalobca za žalovanú uhrádzal jednotlivé platby (naposledy 27.3.2008, resp. v priebehu roka 2008), by aj pri prípadnom spočívaní premlčacej doby v zmysle § 112 Obč. zákonníka v dôsledku adhézneho konania i tak jeho nároky boli premlčané. Podľa uznesenia o zastavení trestného stíhania (č.l. 129) žalobca trestné oznámenie urobil 7.12.2010 a trestné stíhanie bolo zastavené 9.5.2011.
Právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak použil správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
Ani tento odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci daný, lebo súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval správny právny predpis, správne posúdil uplatnený nárok žalobcu a primerane aplikoval i príslušné predpisy o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzhľadom na námietku žalovanej.
Žalobca si nárok na zaplatenie sumy 59.749,05 € s príslušenstvom uplatnil titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaná v rámci svojej obrany uplatnila námietku premlčania, ktorou sa súd prvého stupňa musel zaoberať, a to ešte pred posúdením veci samej, to znamená dôvodnosti žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Niet pochýb o tom, že žalobca plnil za žalovanú to, čo mala plniť sama tým, že za ňu zaplatil kúpnu cenu nehnuteľnosti a investoval i do zariadenia bytu. Právna kvalifikácia uplatneného nároku (vydanie bezdôvodného obohatenia) tak podľa odvolacieho súdu ani medzi účastníkmi sporná nebola.
Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101-110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa ods. 2 cit. ust. najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa ust. § 100 ods. 1 OZ. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe ( § 107 ods. 1 ), ako aj v objektívnej dobe ( § 107 ods. 2 ). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedná z uvedených lehôt. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr než bezdôvodné obohatenie vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolností, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a to aspoň v takej výške ( objektívne vyčíslenej v peniazoch ), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ust. § 107 ods. 1 OZ.
Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je teda stanovená kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne, začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávislé od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.
Súd prvého stupňa pri posudzovaní dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania sa správne vysporiadal s otázkou plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcom a dospel aj k správnemu záveru, že dvojročná subjektívna premlčacia doba u jednotlivých platieb uhrádzaných ako kúpna cena za byt začala plynúť hneď ďalší deň po ich realizácii, t.j. od 16.3.2007 až do 28.3.2008 a uplynula u čiastkových platieb dňom 16.3.2009, 19.7.2009, 14.9.2009 a 28.3.2010. Žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu po uhradení každej jednotlivej platby nepochybne vedel, že za žalovanú uhrádza kúpnu cenu nehnuteľnosti, ktorú získala do vlastníctva a bol si vedomý, že jemu k bytu nesvedčí žiadne vlastnícke právo. Rovnako tak pri investíciách do zariadenia (vybavenia bytu) v r. 2007 - 2008, s prihliadnutím na dátum doručenia žaloby súdu (14.7.2011) ide o premlčané nároky. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je dátum (október 2010), kedy žalobca opustil spoločnú domácnosť so žalovanou bez právneho významu. Neobstojí ani poukaz na 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pri možnom preukázanom úmyselnom konaní žalovanej. V danom prípade už uplynula dvojročná subjektívna doba, v ktorej žalobca mohol, ale neuplatnil právo na súde. Inými slovami, pre žalobcu by sa právo nepremlčalo, ak by v rámci tejto desaťročnej objektívnej lehoty ešte neuplynula dvojročná subjektívna lehota.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.
Žalovaná mala aj v odvolacom konaní plný úspech (§ 137, § 142 ods. 1, § 151 O.s.p.), preto jej bola priznaná náhrada trov pozostávajúcich z odmeny a náhrady hotových výdavkov jej zástupcu - advokáta a to za vyjadrenie k odvolaniu žalobcu z 25.9.2012 vo výške 539,40 € a za tento úkon bola priznaná aj paušálna náhrada 7,63 €. Keďže zástupca žalovanej je platiteľom DPH, zvyšuje sa priznaná odmena a náhrada o daň z pridanej hodnoty, t.j. o 109,40 €. Spolu trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú sumu 656,43 €. Samotnú výšku priznaných trov prvostupňového konania žalobca v odvolaní nespochybnil.
Povinnosť žalobcu zaplatiť náhradu trov konania žalovanej, jej zástupcovi, vyplýva z § 149 ods. 1 O.s.p.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.