Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (58)Uznesenie_16CoE-108-2013.pdf
PDF · 97.98 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/108/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advocate s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: V. N., L.. M., I.. XX.XX.XXXX, Z. Q. Č.. XX, XXX XX N., zast. opatrovníkom JUDr. B. X., zamestnancom T. súdu N. - okolie vedenej na Exekútorskom úrade u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 8144/12, o vymoženie 926,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II. č. k. 49Er/2307/2012-10 zo dňa 27.07.2012, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením č. k. 49Er/2307/2012-10 zo dňa 27.07.2012 (ďalej len „uznesenie“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 14.05.2012 domáhal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnej vo výške 926,87 eur s prísl. na základe exekučného titulu- právoplatného a vykonateľného Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave č. SR 15505/10 zo dňa 31.10.2011. Dňa 19.07.2012 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami.
Súd prvého stupňa poukázal na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 2 písm. a), § 3 a § 4 ods. 6 a 7 zákona č. 258/2001 Z. zo spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“) a § 52 ods. 1 až 4 § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a konštatoval, že podľa predmetnej zmluvy o úvere, ktorú uzavrel oprávnený a povinná a ktorá bola podkladom pre rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom konaní sa veriteľ (v tomto konaní „oprávnený“), ktorý koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (v tomto konaní „povinnej“), ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver v dohodnutej výške. Preto súd posúdil predloženú úverovú zmluvu uzavretú dňa 02.12.2009 ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve, pretože sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. OZ.
Ďalej súd prvého stupňa preskúmal Všeobecné podmienky úveru, pričom zistil, že zmluvné strany sa v bode 15 dohodli, že v prípade, ak sa spory vzniknuté zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou nepodarí vyriešiť mimosúdnou dohodou, budú sa riešiť v rozhodcovskom konaní, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Podľa názoru súdu prvého stupňa takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takej zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom.
Ďalej súd prvého stupňa preštudovaním Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil, že ich súčasťou je aj Dohoda o vyplnení zmenky (bod 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), podľa ktorej na zabezpečenie svojho peňažného záväzku vyplývajúceho z predmetnej úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Podľa tejto dohody, zmenkovú sumu vyplní remitent najskôr v deň kedy sa celý dlh stane splatný okamžite. Zmenková suma bude pritom pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky.
Zároveň súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 4 ods. 6 a 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorých v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytovaného spotrebiteľského úveru.
Túto dohodu posúdil súd prvého stupňa taktiež ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a rovnako bol toho názoru, že v rozpore s dobrými mravmi je i dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 346 eur, ktorý vzhľadom na výšku úveru 350 eur predstavuje takmer 100% poskytnutého úveru, v dôsledku čoho mala povinná bez úrokov z omeškania, prípadne ďalších sankcií zo strany oprávneného tomuto zaplatiť raz toľko, ako si požičala.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a napadnuté uznesenie navrhol zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis a prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti podľa Exekučného poriadku a ZRK. Ďalej argumentoval, že formálne preskúmanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok) tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 ZRK. Dôvodil, že preskúmavaním materiálnej stránky exekučný súd zisťuje, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi), pričom v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke exekučný súd nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie.
Taktiež namietal, že postupom súdu a jeho výkladom ustanovenia § 45 ZRK dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ustanovenia § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Taktiež uviedol, že sa súd v napadnutom uznesení obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby prihliadal a vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil splnenie podmienok stanovených právnym poriadkom na jeho vznik (spotrebiteľského vzťahu). Súd prvého stupňa podľa názoru oprávneného tak neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu, stanovených v hypotéze príslušnej danej normy (in concreto ust. § 52 OZ).
V tejto súvislosti oprávnený ďalej udal, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentoval postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom súd prvého stupňa sa v konaní vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa, taktiež nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie (na dokazovanie ani v exekučnom konaní nemá priestor) o skutočnostiach svedčiacich o závere k akému dospel. Na záver oprávnený namietal, že ak súd konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z toho dôvodu zastavil celé exekučné konanie, vlastne tak pozbavil oprávneného možnosti domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo, a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata).
Ustanovený opatrovník povinnej a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p. rozhodol tak, že mu nemienil úplne vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu
Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd, prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť.
Podľa názoru odvolacieho súdu napadnuté uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú i dôvody uznesenia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodov, ako sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
K odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd udáva nasledovné :
Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) alebo b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa ustanovenia § 45 ods. 2 citovaného zákona súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZRK exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda posudzuje rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi a uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, bolo by nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 ZRK rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na základe § 45 ZRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitne prieskumný inštitút- prieskumnú právomoc exekučného súdu, respektíve súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZRK je tak potrebné na účely § 45 ZRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd teda môže skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZRK), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 24.02.2011 č. k. IV.ÚS 55/2011-19).
Z vyššie uvedených dôvodov nie je preto dôvodná námietka oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a ZRK.
Súd prvého stupňa teda správne v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ak zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý tvorí exekučný titul, bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky- rozhodcovskej doložky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, takýto rozhodcovský rozsudok je nulitným
právnym aktom, pretože bol vydaný bez právomoci rozhodcovského súdu. Z týchto dôvodov je nenáležitá aj odvolacia námietka o nemožnosti uplatniť si právo pre prekážku res iudicata.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je záver súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky vecne správny.
K záveru, že v danom prípade ide o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvého stupňa dospel po preskúmaní zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi konania.
Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne odôvodnil, ako dospel k záveru o charaktere zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy, vychádzajúc pritom z vyššie uvedených listinných dôkazov a v tejto súvislosti aj k záveru o potrebe aplikovať na daný vzťah ZRK a ustanovenie OZ o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasledujúcich OZ).
Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou, správne sa súd prvého stupňa zameral na skúmanie, či táto neobsahuje neprijateľnú podmienku. Tento postup zodpovedá ustanoveniu § 52 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto zákona, sú neplatné. Nemožno preto vytknúť súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci, ak posúdil vzťah medzi účastníkmi konania ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval na daný vzťah ustanovenia OZ a ZRK.
V zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 OZ).
V zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve je aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ).
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že medzi neprijateľné podmienky OZ príkladmo zahŕňa i dojednanie rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa výlučné riešenie sporov s dodávateľom v rozhodcovskom konaní.
Takouto rozhodcovskou doložkou je aj rozhodcovská doložka zakotvená v bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nakoľko spotrebiteľ podľa nej síce mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, avšak ak by sa podľa rozhodcovskej doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Týmto je fakticky odopretá možnosť spotrebiteľa brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá návrh na rozhodcovský súd. Navyše rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplývala zo štandardnej zmluvy, je súčasťou úverových zmluvných podmienok oprávneného, a teda vyplýva zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami a mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Z týchto dôvodov je záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky vecne správny.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho konania, ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.