Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-70-2013.pdf
PDF · 125.47 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/70/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO : 36 864 421, proti povinnému P. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I., B. XXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského úradu Zvolen, Borovianska 17, pod sp. zn. EX 409/06, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 1.001,89 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11 Er/692/2006-21 zo dňa 04.05.2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil; zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 17,60 € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 05.04.2005 zmluvu o úvere. Súčasťou zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná splnomocnila advokáta F.. K. A. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j., aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jeho príslušenstva. V súvislosti s týmto splnomocnením okresný súd poukázal na rozpor záujmov povinného a zástupcu. V súvislosti s notárskou zápisnicou (ktorá je v tomto exekučnom konaní exekučným titulom), ktorú na základe uvedeného splnomocnenia za povinného spísal a podpísal F.. K. A. uviedol, že nakoľko dohoda o plnomocenstve, ktorá bola uzatvorená medzi povinným a F.. K. A. podľa § 31 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná, z tohto dôvodu tu chýba jeden z predpokladov na to, aby táto notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom. V čase uzavretia zmluvy o úvere a o splnomocnení F.. K. A. dlh povinného ešte neexistoval a nebola známa ani jeho výška. Povinný nemohol v čase uzavretia zmluvy preto svoj dlh uznať a nemohol ani splnomocniť F.. A. na jeho uznanie. Súd dospel k záveru, že uznanie dlhu ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Tým svojim účelom odporovali zákonu a preto sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Následne prvostupňový súd uviedol, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, nakoľko nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu, ako na titul pre exekúciu kladú, ďalej z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným je v rozpore s § 31 a násl. Občianskeho zákonníka, tak i uznanie záväzku, ktoré vzniklo podľa § 323 Obchodného zákonníka, spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice sú neplatné, a teda napriek tomu, že exekúcia sa začala, daný exekučný titul, t.j. notársku zápisnicu nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie splnomocneného zástupcu povinného o tom, že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si určil pravdepodobne zástupca povinného sám bez toho, aby mu povinný udelil plnú moc na takýto úkon. Na základe uvedeného potom bol povinný zaviazaný na splatenie dlhu v lehote, o ktorej nemal ani vedomosť a nemal ani vedomosť, že mu začala plynúť lehota, pričom na základe jej uplynutia sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Nakoľko notársku zápisnicu nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, súd v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. O trovách exekúcie súd rozhodol s odkazom na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že mu priznal sumu 17,60 €.
Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal napadnuté uznesenie zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Poznamenal, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Uviedol, že bol to notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Notár napráva situácie v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, a nie exekučný súd. Teda ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho dostalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poznamenal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď bol rovnakou stranou v spore ako povinný. V tejto súvislosti poukázal na porušenie zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Má za to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ čo je v danej veci neprípustné a nemožné. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení; ďalej nemal vedomosť, ako účastník konania o tom, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený ani s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení. Uviedol, že súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Má za to, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ust. § 53 OZ. Ďalej uviedol, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej
dlh/záväzok vzniká. Uviedol, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom, tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatný. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Má za to, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by viedli k zmene postoja súdu.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 26. 7. 2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Neuznal rozhodujúci právny argument exekučného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, že plnomocenstvo je neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, že toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, že neprijateľnosť podmienky podľa súdu spočíva v hrubom nepomere medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Dojednaním o plnomocenstve povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp. účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je podľa názoru oprávneného nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohoto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštánymi súdmi SR. Ust. vnútroštátneho práva (najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená.
S poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty navrhol prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:
„1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?
2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p., nakoľko odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Podľa ust. § 41 Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.
Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 OZ).
Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný (§ 37 ods. 1 OZ). Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ).
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví sú na návrh alebo aj bez návrhu.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom. Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané § 41 ods.2 Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. 07. 2000, v ktorom Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods.2 Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“
Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná dňa 01.10.2005 po tom, čo sa na notársky úrad dostavil advokát F.. K. A., ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomný nebol. Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinným F.. K. A. v Zmluve o úvere zo dňa 05.04.2005 neoprávňovalo F.. K. A. na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože je koncipované široko a všeobecne. Práve s ohľadom na to, že exekučnému titulu vo forme notárskej zápisnice nepredchádza základné konanie súdu, treba pri udelení splnomocnenia na takýto úkon obzvlášť starostlivo a prísne posudzovať rozsah splnomocnenia tak, aby tento bol určitý, jednoznačný a nesporný. Zo splnomocnenia nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 Občianskeho zákonníka). Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok (dlh), ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti, pričom v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a ani určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinného, čím dlžníka zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť, pričom na základe uplynutia tejto lehoty sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. K uvedenému odvolací súd navyše dodáva, že pri jedinej možnej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli dlžníka pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Všetky tieto skutočnosti, konštatované v napadnutom uznesení, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa vzniknúť právne účinky pre osobu v mene ktorej
„konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. XXXXXXX bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 05.04.2005. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, z ktorej vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnil advokáta F.. K. A. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 01.10.2005 bola notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom Notárskeho úradu v Bratislave spísaná notárska zápisnica N 4923/2005, NZ 45813/2005 v bode 3 ktorej F.. K. A. na základe splnomocnenia povinnej osoby v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 1.001,89 € (pôvodne 30.183,- Sk). Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným F.. K. A. priamo v zmluve o úvere nie je platným jednostranným právnym úkonom povinného, preto nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že si povinný F.. K. A., ako svojho zástupcu na základe svojej vôle nevybral.
Odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenie F.. K. A., advokáta pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom.
Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jej slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinnej osoby, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkone v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Námietku oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania notára a neskôr exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú naplnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na prípadnú námietku povinného proti exekúcii a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie. Súd môže a zároveň je povinný v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu), aby bola garantovaná zákonnosť exekúcie. Pokiaľ exekučný súd zistí formálne či materiálne nedostatky exekučného titulu, majúce za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Vysloveniu uvedeného záveru v priebehu exekúcie pritom nebráni existencia poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
Pokiaľ ide o námietky oprávneného, ktorý tvrdil, že exekučný súd vyslovil neplatnosť notárskej zápisnice s poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na znenie Smernice Rady 93/13/EHS, čo je v danej veci neprípustné a nemožné, že plnomocenstvo pre F.. K. A. považoval za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, a že poukázal na chýbajúcu účasť povinného pri spisovaní notárskej zápisnice, pričom podľa námietok oprávneného sú závery exekučného súdu mylné, odvolací súd sa týmito námietkami nezaoberal. Preskúmaním napadnutého uznesenia totiž dospel k záveru, že exekučný súd v tomto rozhodnutí nekonštatoval neplatnosť notárskej zápisnice ani z dôvodu, že pri jej spisovaní chýbala účasť povinného, ani z dôvodu, že by plnomocenstvo považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale z dôvodov, ktorými sa odvolací súd zaoberal v prechádzajúcich odsekoch. Navyše okresný súd v napadnutom rozhodnutí nepoukázal na žiadne z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a pri rozhodovaní zo Smernice Rady 93/13/EHS taktiež nevychádzal. Na základe vyššie uvedeného považoval odvolací súd tieto námietky oprávneného za absolútne neopodstatnené.
Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný súd v danej exekučnej veci nevypočul oprávneného, či nenariadil pojednávanie, neoboznámil oprávneného so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi skôr než vo veci rozhodol, že týmto bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania a spravodlivého súdneho procesu, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom čase.
Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor, že predmetné plnomocenstvo (ktoré je obsahom zmluvy o úvere zo dňa 05.04.2005) je neprijateľnou podmienku zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a súd z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom úvere toto plnomocenstvo ani neposudzoval. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd plnomocenstvo udelené povinným (dlžníkom z úveru) F.. K. A. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému) a to podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich a neplatnosti právneho úkonu.
Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo SR, zákonné ustanovenia kde v súdnej praxi niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide o aplikáciu zákonných ustanovení kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je tak dôvodné, či potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ o výklade a aplikácii úniového práva, teda ani s otázkou, akú formuloval pod bodom 1/ odvolateľ, ktorá nemá základ v prejednávanej veci a nie je ani spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu otázka odvolateľa nesmeruje.
Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje, ani druhá otázka, ktorou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“.
K inému záveru dôjsť nemožno, s dôrazom na fakt, že v odôvodnení predmetného uznesenia exekučného súdu niet žiadna zmienka o aplikácii cit. smernice o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Možno dodať, že platná právna úprava Slovenskej republiky - Exekučný poriadok pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajúce v tom, že pohľadávku oprávneného voči povinnému nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.