Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_17CoE-99-2013.pdf
PDF · 107.75 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/99/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom Ul. 29. augusta 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, proti povinnému: TH media s.r.o., so sídlom Centrum 18/23, Považská Bystrica, IČO: 31 599 141, o vymoženie 643,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica, č.k. 1Er/808/2000 - 10 zo dňa 12. februára 2013, takto:
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený podal dňa 03.05.2000 na Exekútorský úrad Mgr. Ing. Oľgy Hlucháňovej návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie 643,07 eur a trov exekúcie. Poverením č. 5306*007994 zo dňa 22.05.2000 súd poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe rozhodnutia Okresného úradu práce Považská Bystrica č.j. 330/1996-2-PPN/p zo dňa 07.09.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.09.1999. Dňa 25.01.2013 podala súdna exekútorka podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko povinný bol zrušený bez likvidácie a dňa 19.01.2010 bol vymazaný z obchodného registra. Žiadala, aby súd exekúciu zastavil a zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie vo výške 21,34 eur. Súd citoval ustanovenia § 240 ods. 1, § 238 ods. 1, § 235 ods. 2 EP a § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) EP účinného v čase začatia exekúcie. Z výpisu z obchodného registra povinného súd zistil, že dňa 19.01.2010 bol povinný - spoločnosť TH media s.r.o. ex offo vymazaný z obchodného registra z dôvodu jeho zrušenia dňa 19.11.2009. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný, ktorý je právnickou osobou, bol po začatí exekúcie (03.05.2000) dňa 19.01.2010 vymazaný z obchodného registra, stratil procesnú spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania v zmysle § 19 O.s.p. a § 37 ods. 1 EP. Nakoľko povinný zanikol bez právneho nástupcu, v konaní nemožno pokračovať (§ 107 ods. 4 O.s.p.). Na základe uvedeného je daný dôvod, pre ktorý je exekúcia proti povinnému neprípustná a z tohto dôvodu súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.1.2002 v spojení s § 235 ods. 2 EP vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súd poukázal na skutočnosť, že exekúciu nezastavil pre nemajetnosť povinného, nakoľko podľa EP účinného v čase začatia exekúcie exekúciu nebolo možné zastaviť pre nemajetnosť povinného. Poukázal na ustanovenie § 58 ods. 2 EP a uviedol, že všetky skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci vyplývajú z listinných dôkazov. Citoval ustanovenia § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203 EP účinného v čase začatia exekúcie. Súdna exekútorka si uplatnila trovy exekúcie - hodinovú odmenu vo výške 6,64 eur, paušálnu odmenu vo výške 6,64 eur, hotové výdavky vo výške 4,50 eur + DPH 20 %, t.j. spolu 21,34 eur. Na ich zaplatenie navrhla zaviazať oprávneného. V danom prípade však povinný zanikol ako subjekt práv a povinností ku dňu 19.01.2010 bez právneho nástupcu, preto mu povinnosť zaplatiť trovy exekúcie nie je možné uložiť. Súd môže oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len z dôvodov uvedených v ustanovení § 203 EP. S poukazom na znenie ustanovenia § 203 EP v znení účinnom do 31.1.2002 v spojení s § 235 ods. 2 EP súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade,
že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Toto zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekúcie uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekúcia bola zastavená a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti. Súd dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému bol podaný súdnemu exekútorovi dňa 03.05.2000, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Dňa 19.11.2009 došlo k zrušeniu povinného a dňa 19.01.2010 k jeho výmazu z obchodného registra, pričom do tohto momentu ako vyplýva z obsahu exekútorského spisu EX 227/00 súdna exekútorka v konaní neoznámila oprávnenému prípadnú zistenú nemajetnosť, resp. nefunkčnosť povinného. Oprávnený nemohol ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - výmaz povinného z obchodného registra. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 EP v znení účinnom do 31.1.2002. Súd poukazoval i na dikciu zákonného ustanovenia § 203 EP v znení účinnom do 31.1.2002, ktoré predpokladá možnosť, nie povinnosť súdu uložiť povinnosť zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému, a teda obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať exekútorovi trovy zastavenej exekúcie. Súd prihliadol aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983, v ktorom bolo zdôraznené, že riziká podstupované v súvislosti s výkonom určitej profesie (v danej veci išlo o profesiu advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, sú vyvažované výhodami súvisiacimi s touto profesiou (profesijný monopol na obhajovanie v súdnom konaní). Tieto závery možno aplikovať i na činnosť a postavenie exekútora ako činnosti vykonávanej v rámci slobodného povolania. Skutočnosť, že exekútor vykonáva slobodné povolanie pritom konštatoval i Súdny dvor ES vo svojom uznesení zo dňa 21.5.2008 vo veci C8209456/07. Z uvedeného možno vyvodiť, že riziko, ktoré exekútor nesie, je kompenzované v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcií. Exekútor svojim návrhom na zápis do zoznamu exekútorov a jeho vykonaním dáva súhlas s vykonávaním činnosti exekútora a s tým spojeným rizikom, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov. Vzhľadom na skutočnosť, že na zaplatenie trov exekúcie nemožno zaviazať povinného a ani oprávneného, súd súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal a nezaoberal sa potom ani správnosťou ich vyúčtovania.
Proti uvedenému uzneseniu v časti výroku o trovách exekúcie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdna exekútorka, ktorá navrhla, aby odvolací súd predmetné uznesenie v časti výroku o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi zrušil a vrátil okresnému súdu na nové konanie. Svoje odvolanie odôvodnila skutočnosťou, že súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho posúdenia veci, keď mal exekúciu zastaviť z dôvodu nemajetnosti povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP a pri rozhodovaní o trovách exekúcie mal postupovať podľa § 203 ods. 2 EP. EP v platnom znení do 31.01.2002 neupravoval výslovným ustanovením právnu situáciu, ako postupovať v prípade zastavenia exekúcie, ak majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, teda neobsahoval ustanovenie zodpovedajúcemu skutkovému stavu, čo znamená, že danú skutočnosť bolo potrebné podriadiť určitému ustanoveniu zákona za použitia analógie práva. Musí sa teda aplikovať rovnocenná právna skutočnosť, za použitia zásad analógie práva, ktorá je upravená výslovne v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h) EP. V danom prípade súd nesprávne aplikoval právnu skutočnosť na skutkový a právny stav, t.j. exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) EP, pretože v prípade zastavenia exekúcie pre nemajetnosť ide vždy o dôvod zastavenia exekúcie pre nemajetnosť podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP. Poukázala na právny názor vyslovený v Uznesení NS SR zn. 5MCdo/21/11 zo dňa 28.01.2013.
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.
Predmetná exekúcia bola napadnutým uznesením zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.1.2002, pretože v danej veci súdna exekútorka návrhom zo dňa 25.01.2013 navrhla zastaviť exekúciu. V tejto časti predmetné uznesenie odvolaním napadnuté nebolo, a preto výrok o zastavení exekúcie nadobudol právoplatnosť. Zároveň uvedeným uznesením okresný súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že exekučné konanie začalo dňa 03.05.2000, kedy bol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie doručený súdnej exekútorke.
Dňa 22.05.2000 bolo súdom vydané poverenie č. 5306*007994, ktorým vykonaním exekúcie súd poveril súdnu exekútorku.
Z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že povinný bol dňa 19.01.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra. Z tohto dôvodu, nakoľko povinný stratil v dôsledku výmazu z obchodného registra spôsobilosť byť účastníkom konania, súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.01.2002 a o trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní súdnou exekútorkou vznesené a dospel k záveru, že okresný súd správne vec právne posúdil.
Podľa § 200 ods. 2 EP, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 235 ods. 2 EP exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 196 EP v znení účinnom do 31.01.2002 za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Súdna exekútorka má v zmysle uvedených zákonných ustanovení právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zanikol ku dňu 19.01.2010 ako subjekt práv a povinností.
V danej veci mohol súd zaviazať oprávneného na zaplatenie trov exekúcie len v prípade naplnenia znenia zákonného ustanovenia § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002. Podľa daného ustanovenia v spojení s § 235 ods. 2 EP súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekučné konanie bolo zastavené a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti.
Po preskúmaní veci krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie
- zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený exekútorovi dňa 03.05.2000, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Povinný bol vymazaný ku dňu 19.01.2010, t.j. viac ako 9 rokov po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol v danej veci výmaz povinného z obchodného registra, a nie jeho nemajetnosť. Preto v tomto prípade nie je daný dôvod na to, aby súd na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002.
Vzhľadom na právnu úpravu náhrady trov exekúcie v Exekučnom poriadku a súdnu prax platí, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Správne súd prvého stupňa poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.
Súd môže zaviazať k náhrade trov exekúcie oprávneného iba v zákonom vymedzených dôvodoch, a preto nie je možné v danom prípade použiť analógiu legis ani analógiu juris.
Z uvedených dôvodov krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
Poučenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený podal dňa 03.05.2000 na Exekútorský úrad Mgr. Ing. Oľgy Hlucháňovej návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie 643,07 eur a trov exekúcie. Poverením č. 5306*007994 zo dňa 22.05.2000 súd poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe rozhodnutia Okresného úradu práce Považská Bystrica č.j. 330/1996-2-PPN/p zo dňa 07.09.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.09.1999. Dňa 25.01.2013 podala súdna exekútorka podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko povinný bol zrušený bez likvidácie a dňa 19.01.2010 bol vymazaný z obchodného registra. Žiadala, aby súd exekúciu zastavil a zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie vo výške 21,34 eur. Súd citoval ustanovenia § 240 ods. 1, § 238 ods. 1, § 235 ods. 2 EP a § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) EP účinného v čase začatia exekúcie. Z výpisu z obchodného registra povinného súd zistil, že dňa 19.01.2010 bol povinný - spoločnosť TH media s.r.o. ex offo vymazaný z obchodného registra z dôvodu jeho zrušenia dňa 19.11.2009. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný, ktorý je právnickou osobou, bol po začatí exekúcie (03.05.2000) dňa 19.01.2010 vymazaný z obchodného registra, stratil procesnú spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania v zmysle § 19 O.s.p. a § 37 ods. 1 EP. Nakoľko povinný zanikol bez právneho nástupcu, v konaní nemožno pokračovať (§ 107 ods. 4 O.s.p.). Na základe uvedeného je daný dôvod, pre ktorý je exekúcia proti povinnému neprípustná a z tohto dôvodu súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.1.2002 v spojení s § 235 ods. 2 EP vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súd poukázal na skutočnosť, že exekúciu nezastavil pre nemajetnosť povinného, nakoľko podľa EP účinného v čase začatia exekúcie exekúciu nebolo možné zastaviť pre nemajetnosť povinného. Poukázal na ustanovenie § 58 ods. 2 EP a uviedol, že všetky skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci vyplývajú z listinných dôkazov. Citoval ustanovenia § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203 EP účinného v čase začatia exekúcie. Súdna exekútorka si uplatnila trovy exekúcie - hodinovú odmenu vo výške 6,64 eur, paušálnu odmenu vo výške 6,64 eur, hotové výdavky vo výške 4,50 eur + DPH 20 %, t.j. spolu 21,34 eur. Na ich zaplatenie navrhla zaviazať oprávneného. V danom prípade však povinný zanikol ako subjekt práv a povinností ku dňu 19.01.2010 bez právneho nástupcu, preto mu povinnosť zaplatiť trovy exekúcie nie je možné uložiť. Súd môže oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len z dôvodov uvedených v ustanovení § 203 EP. S poukazom na znenie ustanovenia § 203 EP v znení účinnom do 31.1.2002 v spojení s § 235 ods. 2 EP súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Toto zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekúcie uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekúcia
bola zastavená a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti. Súd dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému bol podaný súdnemu exekútorovi dňa 03.05.2000, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Dňa 19.11.2009 došlo k zrušeniu povinného a dňa 19.01.2010 k jeho výmazu z obchodného registra, pričom do tohto momentu ako vyplýva z obsahu exekútorského spisu EX 227/00 súdna exekútorka v konaní neoznámila oprávnenému prípadnú zistenú nemajetnosť, resp. nefunkčnosť povinného. Oprávnený nemohol ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - výmaz povinného z obchodného registra. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 EP v znení účinnom do 31.1.2002. Súd poukazoval i na dikciu zákonného ustanovenia § 203 EP v znení účinnom do 31.1.2002, ktoré predpokladá možnosť, nie povinnosť súdu uložiť povinnosť zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému, a teda obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať exekútorovi trovy zastavenej exekúcie. Súd prihliadol aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983, v ktorom bolo zdôraznené, že riziká podstupované v súvislosti s výkonom určitej profesie (v danej veci išlo o profesiu advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, sú vyvažované výhodami súvisiacimi s touto profesiou (profesijný monopol na obhajovanie v súdnom konaní). Tieto závery možno aplikovať i na činnosť a postavenie exekútora ako činnosti vykonávanej v rámci slobodného povolania. Skutočnosť, že exekútor vykonáva slobodné povolanie pritom konštatoval i Súdny dvor ES vo svojom uznesení zo dňa 21.5.2008 vo veci C8209456/07. Z uvedeného možno vyvodiť, že riziko, ktoré exekútor nesie, je kompenzované v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcií. Exekútor svojim návrhom na zápis do zoznamu exekútorov a jeho vykonaním dáva súhlas s vykonávaním činnosti exekútora a s tým spojeným rizikom, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov. Vzhľadom na skutočnosť, že na zaplatenie trov exekúcie nemožno zaviazať povinného a ani oprávneného, súd súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal a nezaoberal sa potom ani správnosťou ich vyúčtovania.
Proti uvedenému uzneseniu v časti výroku o trovách exekúcie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdna exekútorka, ktorá navrhla, aby odvolací súd predmetné uznesenie v časti výroku o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi zrušil a vrátil okresnému súdu na nové konanie. Svoje odvolanie odôvodnila skutočnosťou, že súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho posúdenia veci, keď mal exekúciu zastaviť z dôvodu nemajetnosti povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP a pri rozhodovaní o trovách exekúcie mal postupovať podľa § 203 ods. 2 EP. EP v platnom znení do 31.01.2002 neupravoval výslovným ustanovením právnu situáciu, ako postupovať v prípade zastavenia exekúcie, ak majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, teda neobsahoval ustanovenie zodpovedajúcemu skutkovému stavu, čo znamená, že danú skutočnosť bolo potrebné podriadiť určitému ustanoveniu zákona za použitia analógie práva. Musí sa teda aplikovať rovnocenná právna skutočnosť, za použitia zásad analógie práva, ktorá je upravená výslovne v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h) EP. V danom prípade súd nesprávne aplikoval právnu skutočnosť na skutkový a právny stav, t.j. exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) EP, pretože v prípade zastavenia exekúcie pre nemajetnosť ide vždy o dôvod zastavenia exekúcie pre nemajetnosť podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP. Poukázala na právny názor vyslovený v Uznesení NS SR zn. 5MCdo/21/11 zo dňa 28.01.2013.
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.
Predmetná exekúcia bola napadnutým uznesením zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.1.2002, pretože v danej veci súdna exekútorka návrhom zo dňa 25.01.2013 navrhla zastaviť exekúciu. V tejto časti predmetné uznesenie odvolaním napadnuté nebolo, a preto výrok o zastavení exekúcie nadobudol právoplatnosť. Zároveň uvedeným uznesením okresný súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že exekučné konanie začalo dňa 03.05.2000, kedy bol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie doručený súdnej exekútorke.
Dňa 22.05.2000 bolo súdom vydané poverenie č. 5306*007994, ktorým vykonaním exekúcie súd poveril súdnu exekútorku.
Z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že povinný bol dňa 19.01.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra. Z tohto dôvodu, nakoľko povinný stratil v dôsledku výmazu z obchodného registra spôsobilosť byť účastníkom konania, súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.01.2002 a o trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní súdnou exekútorkou vznesené a dospel k záveru, že okresný súd správne vec právne posúdil.
Podľa § 200 ods. 2 EP, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 235 ods. 2 EP exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 196 EP v znení účinnom do 31.01.2002 za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Súdna exekútorka má v zmysle uvedených zákonných ustanovení právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zanikol ku dňu 19.01.2010 ako subjekt práv a povinností.
V danej veci mohol súd zaviazať oprávneného na zaplatenie trov exekúcie len v prípade naplnenia znenia zákonného ustanovenia § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002. Podľa daného ustanovenia v spojení s § 235 ods. 2 EP súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekučné konanie bolo zastavené a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti.
Po preskúmaní veci krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie
- zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený exekútorovi dňa 03.05.2000, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Povinný bol vymazaný ku dňu 19.01.2010, t.j. viac ako 9 rokov po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol v danej veci výmaz povinného z obchodného registra, a nie jeho nemajetnosť. Preto v tomto prípade nie je daný dôvod na to, aby súd na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002.
Vzhľadom na právnu úpravu náhrady trov exekúcie v Exekučnom poriadku a súdnu prax platí, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Správne súd prvého stupňa poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.
Súd môže zaviazať k náhrade trov exekúcie oprávneného iba v zákonom vymedzených dôvodoch, a preto nie je možné v danom prípade použiť analógiu legis ani analógiu juris.
Z uvedených dôvodov krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..