Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/178/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská autobusová doprava Nové Zámky, a. s., so sídlom Nové Zámky, Považská 2, zastúpený Ružička Csekes s. r. o. advokátska kancelária, so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/15504-81641/2011/990013-r zo dňa 12. augusta 2011, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ako i dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Nové Zámky č. /BI zo dňa 13. 01. 2011, ktorým mu správca dane vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 140.337,41 eur a neuznal daňovú stratu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 podľa bod I o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov za porušenie ust. a o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Žalobca žiadal, aby bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie pre rozpor rozhodnutia žalovaného, ako i prvostupňového daňového orgánu s právnymi predpismi a skutkovým stavom, a preto tieto rozhodnutia považuje za nezákonné. Uviedol, že v platnom znení na to, aby mohol byť výdavok (náklad) uznaný za daňový výdavok, vyžaduje splnenie troch základných podmienok, a to musí ísť o výdavok, ktorý slúži na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, potom výdavok musí byť preukázateľne vynaložený a napokon výdavok musí byť zaúčtovaný. Je toho názoru, že žalobca ako daňový subjekt splnil prvé dve podmienky zákona v prejednávanej veci, avšak daňové orgány spochybňujú splnenie tretej podmienky. Poukázal na daňovú kontrolu, ako i odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a uviedol, že samotné daňové orgány súhlasia s tým, že u žalobcu došlo k prevozu autobusov od navrhovateľa, k ich ekonomickému zhodnoteniu a následnému prevozu k navrhovateľovi, a teda k ekonomickej podstate celého obchodného prípadu, ktorý bol predmetom fakturácie. Predmetné autobusy sú reálne, do dnešného dňa sú funkčné a jazdiace na pravidelných linkách SAD. Žalovaný a ani správca dane nevyčíslili výšku ekonomického zhodnotenia vo finančnom vyjadrení, ktoré podľa nich nastalo a pozornosť daňových orgánov bola sústredená iba na posudzovanie a spochybňovanie právnej formy transakcii. Bez vyčíslenia finančnej výšky plnenia

však nie je možné správne určiť daňovú povinnosť žalobcu a daňové orgány si tak nesplnili základnú úlohu daňovej kontroly podľa a o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov. Daňové orgány preto nemohli správne a objektívne vymerať daň platobným výmerom, resp. rozhodnúť o odvolaní žalobcu. Žalobca vyvinul maximálne úsilie, aby bolo dokazovanie v tejto veci vykonané a aby bola vyčíslená výška ekonomického zhodnotenia autobusov vo finančnom vyjadrení, ktoré nastalo a predložil i dôkazy správcovi dane, ako i žalovanému, avšak dôkazné bremeno nie je výlučne na daňovom subjekte (rozhodnutie NS SR sp. zn. , 66/01). Ďalej uviedol, že žalobca uzatvoril rámcovú zmluvu na nákup autobusov z dôvodu, že na obnovu vozového parku novými autobusmi nemal dostatok finančných prostriedkov a žalobca nemal záujem o organizovanie a obstaranie generálnej opravy, keďže na tento proces nemal k dispozícii dostatočné kapacity, a pritom ide o legitímne obchodné rozhodnutie žalobcu zveriť zabezpečenie modernizácie autobusov inej osobe. Financovanie mal žalobca zabezpečené výlučne na obstaranie jazdených autobusov, čo vyplýva z úverovej zmluvy, na ktorú sa odvolával i v daňovom konaní. Správca dane neuznal platné nadobudnutie modernizovaných autobusov od predávajúceho B.D. TRADE, spol. s r.o. z dôvodu, že údajne v procese nadobudnutia autobusov touto spoločnosťou a ich ďalšieho predaja nedošlo k „reálnemu zhodnoteniu autobusov“, resp. že jednotlivými účastníkmi transakcie predaja a spätnej kúpy nebola autobusom pridaná reálna hodnota, s ktorým tvrdením nesúhlasí, pretože žalobca uskutočnil legálne obchody v zmysle platných právnych predpisov. Daňové orgány vyslovili neplatnosť predaja a kúpy autobusov od tejto spoločnosti z dôvodu údajnej neexistencie vôle slobodne nakladať s autobusmi touto spoločnosťou, nakoľko bol dopredu známy zámer žalobcu získať späť autobusy po ich generálnej oprave. Postup žalobcu v danej veci nebol v rozpore so zákonom, pretože v obchode je bežné, že obchodník predá majetok a opäť ho kúpi späť po nejakom čase na základe výhodnosti. Počas daňovej kontroly nebolo zistené, že by si táto spoločnosť neplnila svoje povinnosti daňovníka, a preto je toho názoru, že správca dane svojimi závermi smeruje k duplicitnému daňovému zaťaženiu daňou z príjmov aj táto spoločnosť. Nemôže preto súhlasiť s tvrdením daňových orgánov, že transakcia bola uskutočnená za účelom získania neoprávnenej daňovej výhody, keďže zhodnotenie autobusov bolo preukázané ako reálne a právna forma vykonania zhodnotenia nemá na výšku daňových odpisov vplyv. Žalobca v žalobe uviedol, že netrvá na striktnom právnom posúdení právneho úkonu vo vzťahu k zhodnoteniu autobusov ako nákup - predaj, pretože ide o formálne právnu otázku, ktorá nie je pri posudzovaní daňovej povinnosti rozhodujúcou s poukazom na zákona o správe daní a poplatkov a poukázal na rozhodnutie NR SR sp. zn. , a to právnu vetu, že „zisťovanie ekonomického dôvodu daňovej transakcie je súčasťou zásady skutočného obsahu právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vrátenie dane“. Trvá na tom, že obstaranie modernizovaných autobusov od predávajúceho B.D.TRADE, spol. s r.o. v rokoch 2004 a 2005 (preverované zdaňovacie obdobia kontrolou) sa uskutočnila na základe platných kúpnych zmlúv a prevody autobusov sa uskutočnili v súlade so zákonmi. Nesúhlasí ani s názorom žalovaného, že tok tovarov sa nezhodoval s tokom vystavených faktúr. Je toho názoru, že tvrdenia správcu dane, že nedošlo k preukázaniu daňových výdavkov v zmysle príslušných ustanovení , sú nesprávne a je zrejmé, že dokazovaním sa nepreukázali závery daňových orgánov a skutočnosti, ktoré sa dokazovaním potvrdili, daňové orgány nesprávne vyhodnotili. Požiadal i o odklad vykonateľnosti, ktorej žiadosti súd vyhovel uznesením zo dňa 16. 05. 2012 až do právoplatného skončenia veci na súde.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. V písomnom vyjadrení uviedol, že pokiaľ ide o jednotlivé časti žaloby, v bodoch označených číslom 1 až 4 ide o všeobecný popis rozhodnutí, ako i uvádzanie právnych predpisov. Pokiaľ ide o namietanú nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov, uviedol, že z námietky žalobcu nie je zrejmé, aké finančné vyjadrenie ekonomického zhodnotenia má na mysli, nakoľko vystavený protokol z daňovej kontroly, ako aj dodatočný platobný výmer obsahujú číselné vyjadrenie týkajúce sa vystavených faktúr - nákup a odpredaj hmotného majetku, ako aj výšky odpisov z hmotného majetku, ktoré správca dane, ako i žalovaný na základe výsledku kontroly posúdili ako neoprávnene uplatnené do daňových výdavkov podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Správca dane v priebehu kontroly postupoval v súlade s zákona o správe daní a vychádzala zo skutočného obsahu právnych úkonov, t.j. skúmal skutočný pohyb autobusov a doklady deklarovaných žalobcom. Z predložených faktúr, zmlúv a znaleckých posudkov vyplývalo, že žalobca nakupoval a predával hmotný majetok - autobusy. Porovnávaním faktúr za odpredaj a nákup autobusov bolo podľa čísiel karosérií zistené, že na predajných faktúrach sú uvedené tie isté autobusy (rovnaké VIN číslo) ako na faktúrach pri ich kúpe. Správca dane preto začal preverovať ich skutočný pohyb a zistil, že nejde o predaj a nákup autobusov, ale o prepravu autobusov jednému odberateľovi, ktorý na

nich vykonal určitú opravu, po vykonaní ktorej boli autobusy opäť vrátené žalobcovi, avšak faktúry boli vystavené na nákup a predaj hnuteľného majetku postupne ďalším a ďalším odberateľom, z ktorých ani jeden neprispel k žiadnej pridanej hodnote na týchto autobusoch, teda tok faktúr predstavoval reťaz piatich článkov počínajúc a končiac žalobcom, ktorá v konečnom dôsledku nemala žiadnu súvislosť so skutočným pohybom autobusov, teda faktúry boli vystavované účelovo bez reálneho zdaniteľného plnenia. Tieto skutočnosti potvrdzuje aj fakt, že tretí článok reťazca STAV-BET, s. r. o. neodviedla DPH z fakturovanej sumy za deklarovaný predaj týchto autobusov, a teda došlo k úniku tejto dane. Spoločnosť STAV-BET, s.r.o. od roku 2003 nepodáva daňové priznania na DPPO a nekomunikovala so správcom dane, nepriznala ani daň z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2003 a 2004. Ak by boli doklady vystavené podľa skutočného zdaniteľného plnenia (opravy autobusov firmou ROŠERO-P, s. r. o.), firma STAV-BET, s. r. o. by nemala možnosť získať takúto daňovú výhodu. Predmetom fakturácie bol majetok žalobcu na začiatku a na konci reťazca a tento majetok žalobcu prispel k daňovej výhode. Kontrolou nebolo preukázané, že by sa táto firma nejakým spôsobom podieľala na opravách autobusov, išlo výslovne len o fiktívne vystavenie faktúr na túto firmu a touto firmou ďalšiemu článku reťazca. Faktúry boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia a žiadny článok reťazca nemal možnosť nakladať s tovarom ako jeho vlastník.

K námietke žalobcu, že nebola vyčíslená výška ekonomického zhodnotenia vo finančnom vyjadrení, uviedol, že žalobcov názor na dôkazné bremeno je nesprávny a poukázal na ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní. Je toho názoru, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie, pri ktorom zistil skutočnosti, ktoré viedli k zmene hospodárskeho výsledku a následne vyrubeniu daňovej povinnosti a správca dane dbal v zmysle § 29 ods. 2 citovaného zákona na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Žalovaný poukázal na vyjadrenie konateľky spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r. o., z obsahu ktorého vyplynulo, že autobusy nikdy neboli vlastníkom spoločnosti. Žalovaný berie na vedomie dôvody uvádzané žalobcom týkajúce sa nákupu autobusov, avšak nespochybňuje to, že nedošlo k predajú a následnému nákupu majetku v zmysle vystavených faktúr, avšak tieto faktúry nie sú vystavené na vykonanie opráv. Správca dane svojím zisťovaním preukázal, že skutočný pohyb autobusov neprebiehal tak, ako to daňový subjekt svojimi dokladmi deklaroval. Správca dane, ani žalovaný neignorovali uzatvorené zmluvné vzťahy a ani skutočnosť, že dochádza k sprostredkovaniu predaja na základe uzatvorených zmlúv o sprostredkovaní, lebo spoločnosť B.D.TRADE, s. r. o. podľa predložených zmlúv nefigurovala v danom prípade ako sprostredkovateľská spoločnosť, ale zmluvy boli vyhotovené na predaj, resp. nákup autobusov. Zo všetkých zistení správcu dane jednoznačne vyplynulo že celá transakcia bola uskutočnená za účelom získania daňovej výhody. Tým, že bola zvýšená hodnota hmotného majetku (presnejšie cena), za ktorú žalobca opätovne vyradený a odpredaný majetok kúpil (znalecké posudky), zvýšila sa tiež výška ich odpisov, a tým aj výška nákladov v zmysle Správca dane vyčíslil výšku odpisov, ktorú si vyčíslil žalobca na základe obstarania majetku formou kúpy, ktorú správca dane v priebehu kontroly spochybnil. Čo sa týka ekonomického zhodnotenia hmotného majetku, ktorú žalobca namieta, túto správca dane nemal možnosť vyčísliť, nakoľko z dokladov predložených žalobcom nie je možné zistiť, aké opravy boli vykonané, aká bola cena práce, ani ceny náhradných dielov. Žalobca v daňovom konaní nepreukázal obstaranie, ani technické zhodnotenie majetku relevantnými účtovnými dokladmi.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (, ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby ( ) na pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol jednohlasne s poukazom na ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa ustanovenia druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia ( ).

Podľa , o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (platný v čase kontrolovaného obdobia), pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

Výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

Podľa o dani z príjmov (v znení platnom v čase kontrolovaného obdobia), daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. , teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho súdnictva však nie je pokračujúcim daňovým konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu) a pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia ( ) a posudzuje iba otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

V danej veci z obsahu administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis správcu dane vyplýva, že daňový subjekt podal dňa 16. 04. 2008 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007, v ktorom uviedol nulovú daň a vykázal stratu - 2.343.068,-Sk. Správca dane vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu podľa o správe daní a poplatkov na daň podľa za zdaňovacie obdobie roku 2006 a roku 2007, daň podľa a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako i na dodržiavanie o účtovníctve, ktorá bola začatá u žalobcu dňa 30. 06. 2009. Po skončení daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol dňa 03. 12. 2010. Výsledkom tohto daňového konania bolo, že správca dane na základe zistení podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vydal dňa 13. 01. 2011 dodatočný platobný výmer č. /BI, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 140.337,41 eur za porušenie ust. a o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a neuznal mu daňovú stratu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007.

Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil na základe výsledkov daňovej kontroly, ktoré sú zhrnuté v protokole zo dňa 03. 12. 2010. Šetrením vznikli pochybnosti o uskutočnení a opodstatnenosti plnenia na základe predložených faktúr od dodávateľa B.D.TRADE, spol. s r.o. na kúpu jazdených autobusov podľa fa. č. 300080, č. 300081, č. 300082, ktoré si žalobca v kontrolovanom období r. 2004 zaradil do obchodného majetku spoločnosti (účet 042 023 - dopravné prostriedky), avšak správca dane zistil, že tieto si obstaral ešte v roku 2003 (dátum uskutočnenia zdaniteľného plnenia 18. 12. 2003 od dodávateľa B.D.TRADE, spol. s r.o.).

Pri kontrole predmetných faktúr a obchodných transakcií, porovnaním čísiel karosérii zistil, že tieto autobusy pôvodne mal žalobca vo svojom majetku, ktoré evidoval s nulovou zostatkovou hodnotou, keďže išlo o staré autobusy s rokom výroby 1986-1987. Tieto ešte dňa 05. 12. 2003 vyradil zo svojho majetku a predal ich odberateľovi B.D.TRADE, spol. s r.o., Jánošíkova 22, Nové Zámky. Autobusy pri vyradení z majetku žalobcu, ako i pri spätnom zaradení do jeho majetku mali vždy iné EČV, a preto aj technické preukazy boli pod rôznymi číslami série. Správca dane daňovou kontrolou ďalej zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období žalobca obstaral hnuteľný majetok v počte 10 kusov jazdených autobusov, ktoré zaúčtoval na účet 042 023 (dopravné prostriedky) podľa faktúr presne špecifikovaných v rozhodnutí (fa. č. 400048, č. 400049, č. 400058, č. 4000596, č. 400145, č. 400146, č. 400218, č.

400219, č. 400281, č. 400280). I pri týchto deklarovaných zdaniteľných plnení išlo o nákup autobusov od dodávateľa B.D.TRADE, spol. s r. o. v období od 26. 02. 2004 až do 25. 05. 2004, avšak obdobne bolo zistené, že tieto autobusy boli majetkom žalobcu, ktoré vyradil zo svojho majetku postupne od 17. 02. 2004 až do 21. 04. 2004 a odpredal ich odberateľovi Náhradné diely „B.I.“ - F. F., so sídlom O. XX, E. Zámky ako nepotrebné s nulovou hodnotou. Tieto autobusy prechádzali cez ďalšie subjekty uvedené v rozhodnutí a vrátili sa späť k žalobcovi. Podľa dokladov u každého subjektu došlo k zvýšeniu ceny bez toho, aby sa podieľali na ich zhodnotení. I v týchto prípadoch všetky transakcie podpisovali za spoločnosť štatutárni zástupcovia (predseda, podpredseda a člen predstavenstva) žalobcu.

Z dokazovania nesporne vyplynulo, že zámerom žalobcu bolo na predmetných autobusoch vykonať generálnu opravu iným subjektom, ako on, avšak so zámerom, aby sa tieto autobusy po ich zhodnotení na vyššiu radu (model 900 z modelu 700) vrátili späť žalobcovi. Takéto doklady žalobca nevedel predložiť, hoci nepopiera, že autobusy, ktoré nakúpil v decembri 2003 (zaradené do jeho majetku v roku 2004) a v priebehu roka 2004, boli pôvodne jeho majetkom a že tieto boli prepravené spoločnosti ROŠERO-P, s. r. o . a že takýto postup podľa jeho názoru je štandardný, ak sa miesto dodania odlišuje od adresy sídla odberateľa. Žalobca na opravu autobusov vybral spoločnosť ROŠERO-P, s. r. o. (bez verejnej súťaže). Vypočutí členovia predstavenstva nepopreli, že autobusy boli vyradené a predané za účelom vykonania generálnej opravy, ktorú žalobca nebol schopný vykonať vo vlastnej réžii, ale s tým, že sa tieto autobusy vrátia späť žalobcovi ako opravené. Žalobca však predmetné autobusy, ako i u ďalších obchodných prípadov zaradil do svojho majetku v roku 2004 s vyššou hodnotou a k 31. 12. 2007 si uplatnil daňový odpis za jednotlivé autobusy, t. j. rozdiel daňových a účtovných odpisov ako odpočítateľnú položku zo základu dane.

Správca dane v priebehu dokazovania vypočul niekoľko svedkov, ktorí potvrdili, že autobusy boli opravované firmou ROŠERO-P, s. r. o., Spišská Nová Ves, kde boli dopravené od žalobcu a odkiaľ po oprave sa vrátili späť k žalobcovi. Zo zápisnice DÚ Spišská Nová Ves o miestnom zisťovaní vyplýva a sám Štefan Roch - ROŠERO Spišská Nová Ves uviedol, že na predmetných vozidlách boli vykonané práce ako lakovanie, kompletovanie vozidla. Práce, ktoré vykonal, boli fakturované dňa 25. 11. 2004 a v tento deň bola vystavená faktúra na tovar pre spoločnosť ROŠERO-P, s. r. o., na ktorej bol uvedený iba materiál na opravu. Všetky zmluvy, ktoré sa týkali uvedených transakcií, podpisovali za žalobcu štatutárni zástupcovia (predseda predstavenstva, podpredseda predstavenstva), ktorí boli i vypočutí ako svedkovia, ako i ďalší zamestnanci žalobcu a bolo nesporne zistené, že predaj starých autobusov a následne kúpa použitých prímestských autobusov bola schválená predstavenstvom 13. 11. 2003.

Z predložených faktúr, zmlúv, znaleckých posudkov a zo spisov technických preukazov správca dane zistil, že nebolo možné reálne uskutočniť obchodné prípady tak, ako ich deklarujú predložené doklady a tvrdenia žalobcu, lebo žalobca na uvedených autobusoch vykonal opravu, ktorú aj fakturoval (motor, prevodovka, náprava), ktorú opravu si objednala spoločnosť B.D.TRADE, spol. s r. o. (napr. autobus č. karosérie TMKC73420JM623536 opravený dňa 27. 02. 2004 podľa fa. č. 430043, avšak predaný bol spoločnosti Náhradné diely „B.I.“ - F. F. až v zdaňovacom období marec 2004, ktorý autobus žalobca ako daňový subjekt vyradil z obchodného majetku 12. 03. 2004. Bolo teda preukázané, že v čase vykonania GO motora bol autobus ešte majetkom žalobcu a jeho opravu si spoločnosť B.D.TRADE, spol. s r. o. nemohla objednať).

Zo spisu žalovaného vyplynulo, že správca dane na zistenie žalobcom označených dodávateľských faktúr na kúpu jazdených autobusov od spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r.o. vykonal rozsiahle šetrenie, a to nielen podľa návrhov žalobcu, ale i na základe vlastného uváženia u správcu dane príslušného dodávateľského subjektu, ako i subjektu, ktorému predmetné autobusy žalobca, predtým ako ich kúpil, najprv vyradil zo svojho majetku a odpredal ako nepotrebné buď spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r.o. alebo subjektu Náhradné diely „B.I.“ (F. F.), daňového subjektu STAV-BET, s.r.o., ktorý podľa predložených dokladov v rámci daňovej kontroly mal odpredať (vystavil faktúry) autobusy ďalšiemu subjektu (spoločnosť ROŠERO-P, s.r.o.), avšak bolo to skôr, ako sa stal ich vlastníkom a ešte v dobe, keď ich vlastníkom bol sám žalobca. Na základe zisteného potom správca dane dospel k záveru, že vierohodnosť dokladov (faktúr) o kúpe predmetných autobusov účtovaných ako výdavok (daňový odpis), ktorý si žalobca ako daňový subjekt v roku 2004 z týchto autobusov uplatnil, nebol v súlade s ust. § 19

a a správne postupoval správca dane i žalovaný, že tieto náklady žalobca nevedel dostatočne preukázať.

Správca dane pri kontrole zistil, že účtovné doklady podľa , ktoré boli predmetom daňovej kontroly, nie sú preukázateľné, ich obsah priamo ani nepriamo nezodpovedajú skutočnosti. Účtovné doklady a z nich vyplývajúce účtovné záznamy sú v rozpore so skutočnosťou z hľadiska časového, aj vecného. Preverovaním jednotlivých obchodných transakcií na základe dokladov správca dane zistil, že doklady boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej podmienky pre uplatnenie daňového výdavku.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v citovaného zákona.

O takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov i dožiadané daňové úrady.

Súd sa preto obmedzil len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal a ktoré samotný žalobca v žalobe spochybňuje, sú relevantné, najmä kvôli prameňu, z ktorého vychádzajú, alebo či neboli porušené niektoré procesné zásady daňového konania a ďalej skúmal, či vykonané dôkazy logicky robia možný skutkový záver, ku ktorému žalovaný dospel. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a či daňové orgány aplikovali na predmetnú právnu vec príslušný právny predpis a dospel k záveru, že oba daňové orgány sa dôsledne riadili procesnými zásadami upravenými v o správe daní a či si zadovážili podklady pre rozhodnutie zákonným spôsobom.

Súd je toho názoru, že žalovaný sa dôsledne vyporiadal s námietkami žalobcu a vec posúdil správne po právnej stránke na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom, a preto v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie. Žalovaný správne konštatoval, že v danom prípade nedošlo k vynaloženiu nákladov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmu a správne neuznal žalobcovi daňové výdavky (odpisy), ktoré si žalobca za kontrolované daňové obdobie uplatnil z predmetných autobusov ako daňový náklad. I súd je toho názoru, že povinnosťou správcu dane a žalovaného nebolo pomenovať obchodné transakcie, ktoré v danom prípade s pohybom autobusov uskutočnil žalobca, ale jeho povinnosťou bolo skúmať, či boli splnené zákonné podmienky podľa § 21 citovaného zákona v spojení s § 19 zákona o dani z príjmu a zisťované skutočnosti rozhodné pre správne stanovenie daňovej povinnosti žalobcu.

Zo spisového materiálu žalovaného, ako i vydaných rozhodnutí, nesporne vyplýva, že predmetné autobusy mal žalobca vo svojom majetku, ktoré predal z dôvodu, že boli zastaralé a potrebovali generálnu opravu, aby ich žalobca mohol naďalej využívať v zmysle svojej podnikateľskej aktivity zapísanej v Obchodnom registri. Podľa žalobcu však zostalo sporné, a teda podstatné pre rozhodnutie v danej veci bolo, či na základe kontroly vykonanej správcom dane u žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2007 oprávnene neuznal správca dane za daňové náklady účtovné doklady za kúpu jazdených autobusov od spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r. o., ktoré podľa tvrdenia žalobcu naďalej používa i v súčasnosti a boli zhodnotené, resp. ak správca dane neuznal za daňové výdavky faktúry tak, ako ich špecifikoval v rozhodnutí za daňové výdavky z dôvodu, že vystavené doklady nezodpovedajú

skutočnosti, t. j. k pohybu autobusov, vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej podmienky pre uplatnenie daňového výdavku, a preto správca dane v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona zvýšil základ dane.

Uvedený postup daňových orgánov, ako aj z neho vyvodený záver, je i podľa súdu správny. Preukázanie, že žalobca plnenie prijal, má o tom daňový doklad (faktúra), nie je ešte dostatočným podkladom na splnenie podmienky odpočítateľného výdavku v zmysle § 21 ods. 1 citovaného zákona, pretože je nevyhnutné preukázať aj to, že sa tak stalo v príčinnej súvislosti s deklarovaným zmluvným vzťahom. Túto skutočnosť vzhľadom na vyššie uvedené žalobca preukázať nedokázal a transakcie, ktoré v danom prípade uskutočňoval, nespĺňali podmienky časovej a vecnej súvislosti v zmysle platného v kontrolovanom období, teda nevedel preukázať skutočnosti majúce vplyv na určenie dane v takej výške, ako to sám deklaroval v daňovom priznaní a vierohodnosť záznamov povinnej evidencie ako daňového subjektu.

Pokiaľ ide o daňový doklad v zmysle citovaného zákona, ako i , tento deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvomi platiteľmi dane, avšak samotný doklad nepostačuje, pokiaľ jeho obsah nie je podložený relevantne, teda zdaniteľným plnením medzi subjektmi daňového vzťahu a nielen plnením ako takým, čo uvádza žalobca. Ani súd nespochybňuje transakciu žalobcu, teda že žalobca ním tvrdené obchodné transakcie neuskutočnil, ale z predložených dokladov, samotného vyjadrenia žalobcu a vykonaného šetrenia správcom dane nesporne vyplýva, že zámer žalobcu bol jednoznačný, nefunkčné autobusy dať opraviť (vykonať generálnu opravu motora, interiéru, vonkajšie úpravy) a aby sa mu opravené autobusy vrátili, avšak žiadne doklady k svojmu tvrdeniu nedoložil, hoci mal veľký priestor v rámci daňovej kontroly a zo šetrenia vyplynulo, že ďalšie subjekty tak, ako sú uvádzané v rozhodnutí, iba vystavili fiktívne faktúry s vyššou cenou z dôvodu uplatnenia odpisov v zmysle príslušných zákonov (daň z príjmu, zákon o DPH), ale na zhodnotení autobusov sa nepodieľali (nemali na to finančné prostriedky alebo materiálne vybavenie), so správcom dane nekomunikovali a nesporne bolo preukázané, že v kontrolovanom období spoločnosť STAV-BET, s.r.o. a subjekt „Náhradné diely“ B.I. (Ondrej Ondrušek), nepodali daňové priznanie a so správcom nekomunikovali.

Žalobca správcovi dane, ani žalovanému nepreukázal svoje tvrdenie, že spoločnosť B.D.TRADE, spol. s r.o. vystupovala v preskúmavanej veci ako sprostredkovateľ. Súd považuje za potrebné uviesť, že ak by išlo o príkaznú zmluvu ako osobitného druhu záväzkovej zmluvy, táto je upravená v vo forme obstaraní veci a vo forme zmluve o obstaraní predaja veci ( až ). Príkazná zmluva je upravená aj v a teoretický základ obidvoch týchto zmlúv je síce rovnaký, ale sú tu aj rozdiely, ktorými sa odlišujú. Žalobca takúto zmluvu nepredložil, ale len všeobecne poukazuje na tento typ zmluvy bez bližšej konkretizácie záväzku a subjektu. Neobjasnil ani tú skutočnosť, prečo nerealizoval obchodnoprávny vzťah podľa týchto hmotnoprávnych ustanovení, hoci zákon o dani z príjmov rieši i takúto nákladovú položku. Tvrdenie žalobcu o prenesení zodpovednosti v prípade vzniku škody považuje súd za účelovú obranu, ktorá nemá oporu v .

Žalobca uviedol a nepopiera, že podľa jeho názoru ekonomickou podstatou celého obchodu bolo, aby staré nefunkčné autobusy boli nahradené autobusmi, ktoré sú prevádzkyschopné s primeranými kvalitatívnymi vlastnosťami, keďže nemal na kúpu nových autobusov. Staré autobusy boli predané za účelom vykonania úplných generálnych opráv, ktoré žalobca nebol schopný vykonať vo vlastnej réžii z kapacitných a finančných dôvodov. Jednalo sa o celkovú opravu a modernizáciu karosérie a výbavy na zhodnotení model radu 900 z pôvodnej rady 700. Nebolo sporné, že toto technické zhodnotenie podľa predložených dokladov a vypočutých svedkov vykonala firma ROŠERO-P, s. r. o. Spišská Nová Ves v zdaňovacom období, autobusy boli prepravované po vlastnej osi priamo od žalobcu do tejto firmy za účelom vykonania generálnych opráv a odtiaľ čiastočne opravené boli späť prepravené žalobcovi (preberací protokol). Žalobca však autobusy vyradil zo svojej evidencie (postupne od 05. 12. 2003), ktoré predal tak, ako je vyššie uvedené spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r.o. (alebo „Náhradné diely“ B.I. (F. F.), ktorá však žiadnu opravu nevykonávala, podľa dokladov tieto postúpila spoločnosti STAV-BET, s. r. o. Bošany a kúpne zmluvy boli podpísané 28. 11. 2003. Podľa kúpnych zmlúv bolo dohodnuté, že termín odovzdania a prevzatia hnuteľnej veci bude dňa 28. 11. 2003, čo je v rozpore s dokladom žalobcu o ich vyradení až 05. 12. 2003 a odhlásenie autobusov na príslušnom dopravnom inšpektoráte podľa

technických preukazov nastal tiež až dňa 04. 12. 2003. Obdobne i v prípade spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r.o. a STAV-BET, s r.o. dňa 04. 12. 2003. Podľa uvedenej kúpnej zmluvy v čase 28. 11. 2003 autobusy patrili žalobcovi a boli zaradené v jeho majetku, neboli fakturované, ani zaplatené. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca pri spätnej kúpe autobusov si dal vypracovať znalecké posudky na ustálenie všeobecnej hodnoty jednotlivých autobusov ku dňu 19. 12. 2003, ktorá bola stanovená približne v sume, ako boli vystavené faktúry od dodávateľa B.D.TRADE, spol. s r.o., avšak fakturácia tohto obchodného prípadu podľa dokladov prebehla už dňa 18. 12. 2003.

Ďalej súd upriamuje pozornosť na , keďže ide o kľúčové ustanovenia tohto zákona, nakoľko upravuje postup daňového subjektu pri vyčíslení základu dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Spôsob vyčíslenia základu dane závisí od toho, aký spôsob účtovania daňový subjekt uplatňuje. Z protokolu správcu dane vyplýva, že žalobca ako právnická osoba mal účtovať v sústave podvojného účtovníctva, a preto správca dane správne vychádzal pri vyčíslení základu dane u žalobcu, vzhľadom na zistený skutkový stav z výsledku hospodárenia žalobcu a výsledok hospodárenia upravil tak, že vykázanú stratu za rok 2007 vzhľadom na neuznanie daňových výdavkov v zmysle citovaného zákona zvýšil základ dane a určil daňovú povinnosť v súlade so zákonom v sume 140.337,41 eur.

Vystavený protokol z daňovej kontroly, ako aj dodatočný platobný výmer obsahujú číselné vyjadrenie týkajúce sa vystavených faktúr na nákup a odpredaj hmotného majetku, ako aj výšky odpisov z hmotného majetku, ktoré správca dane, ako i žalovaný na základe výsledku kontroly posúdili ako neoprávnene uplatnené do daňových výdavkov podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Porovnávaním faktúr za odpredaj a nákup autobusov bolo podľa čísiel karosérií zistené, že na predajných faktúrach sú uvedené tie isté autobusy (rovnaké VIN číslo) ako na faktúrach pri ich kúpe. Správca dane preto začal preverovať ich skutočný pohyb a zistil, že nejde o predaj a nákup autobusov, ale o prepravu autobusov jednému odberateľovi, ktorý na nich vykonal určitú opravu, po vykonaní ktorej boli autobusy opäť vrátené žalobcovi, avšak faktúry boli vystavené na nákup a predaj hnuteľného majetku postupne ďalším a ďalším odberateľom, z ktorých ani jeden neprispel k žiadnej pridanej hodnote na týchto autobusoch, teda tok faktúr predstavoval reťaz piatich článkov počínajúc a končiac žalobcom, ktorá v konečnom dôsledku nemala žiadnu súvislosť so skutočným pohybom autobusov, teda faktúry boli vystavované účelovo bez reálneho daňového vzťahu a zdaniteľného plnenia a žiadny článok reťazca nemal možnosť nakladať s tovarom ako jeho vlastník. Súd sa preto stotožnil so záverom žalovaného, že celá transakcia generálnej opravy starých autobusov (po ich vyradení z majetku žalobcu) a ich spätná kúpa žalobcom (nie v jednom prípade predaj starého a kúpa opraveného autobusu bola realizovaná s tým istým subjektom) bola uskutočnená za účelom získania daňovej výhody.

Pokiaľ ide o rozsudok ESD z 12. 01. 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03, C-484/03 (rieši plnenia, ktoré sú poznačené podvodom v daňových vzťahoch ....“ úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane...“), súd považuje za potrebné uviesť, že tento sa na prejednávanú vec nevzťahuje, nakoľko v danej veci skutkový stav je jasný a nesporný. Obdobne i ďalšie uvádzané rozhodnutia NS SR už publikované (niektoré týkajúce sa i rozhodnutí tohto súdu) riešia daňové plnenie (náklady alebo odpočítanie DPH), ale s iným skutkovým základom a podľa názoru súdu sa na preskúmavanú vec nevzťahujú.

Súd poznamenáva, že daňová kontrola je základným aktom daňového konania a na daňové účely sa ňou rozumie podrobné preskúmanie účtovných prípadov a všetkých dokladov potrebných na učenie daňovej povinnosti z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti a správnosti. Dôkazné bremeno je v prvom rade na strane daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní), ktorý je povinný predložiť doklady, listiny, zápisnice a podobne k svojim tvrdeniam, v danom prípade ku vzťahu k realizovaným transakciám a zámer žalobcu, ktorý nepoprel, a to vykonať generálnu opravu starých autobusov iným subjektom a po ich zhodnotení na vyššiu radu, aby sa vrátili späť žalobcovi. Zdaniteľné plnenie preto musí byť konkrétne identifikovateľné, aby bolo možné zistiť jeho účel (kauza daňovej transakcie), teda bezprostredný hospodársky cieľ.

Jednou zo zákonných podmienok, aby mohol byť výdavok považovaný aj za daňový výdavok, je aby bol preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňovníka, preto je potrebné preukázať aj skutočné zrealizovanie zdaniteľného plnenia tak ako je to uvedené v dokladoch a nepostačuje ak daňovník deklaruje nákup tovaru len preukázaním daňového dokladu s predpísaným obsahom. Pokiaľ nie sú splnené hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňovník preukázal rozhodujúce skutočnosti pre uznane výdavku ako daňového výdavku. Nedostatok preukázateľnosti vynaloženia výdavkov nemôže byť odstránený len tvrdením daňového subjektu o tom, že tovar nakúpil. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať realizáciu zdaniteľného plnenia a rovnako daňový subjekt musí vedieť preukázať reálne nadobudnutie tovaru, na ktorý výdavky vynaložil. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý materiálnu existenciu daňovo relevantných plnení musí preukázať. Správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie ale iba overuje, či daňový subjekt ju preukázal a deklaroval správne. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nesplnil podmienku dostatočného preukázania, vynaloženia uplatnených výdavkov na daňové účely a pochybnosti o nadobudnutí tovaru hodnoverne nepreukázal, preto mu nevznikol nárok na uplatnenie výdavkov ako daňovo uznateľných.

Súčasne súd poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok Ústavného súdu SR č. k. -17 zo dňa 23. 02. 2011, z ktorého vyplýva : „že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si zákonom stanovených a splnených podmienok nárok, na ktorý si uplatňuje nárok odôvodnene a zákonom stanovených podmienok.

Krajský súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21. 06. 2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 vo veci Mahagében kft proti Nemzeti Adó - es Vámhivatal Dél - dunántúli Regionalis Adó F?igazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti Adó - és Vamhivatal Észak - alf?ldi Regionalis Adó F?igazgatósága, ktorý si osvojil v rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku NS SR , ktorého predmetom konania bolo preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer za zdaňovacie obdobie júl 2009. Najvyšší súd SR v uvedenej argumentácii označenom konaní vyslovil názor „súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet ak sa ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry a že faktúra obsahuje požadované údaje smernicou 2006/112/ES. V predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že by sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo a zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/ES. Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty. Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom“.

Podľa Smernice Rady 2006/112/ES čl. 218, na účely tejto smernice akceptujú členské štáty ako faktúru každý doklad, alebo oznámenie, ktoré sú vyhotovené na papieri, alebo elektronicky a ktoré spĺňajú podmienky kapitoly smernice. Podľa čl. 220, každá zdaniteľná osoba musí zabezpečiť buď ona sama alebo odberateľ alebo v jej mene a na jej účet tretia strana vyhotovila faktúru aj v prípade pri dodaní tovaru, alebo poskytnutí služieb inej zdaniteľnej osobe. Podľa čl. 226 obsah faktúry musí obsahovať dátum vyhotovenia faktúry, poradové číslo, identifikačné číslo pre DPH, identifikačné číslo pre DPH odberateľa, pod ktorým mu bol dodaný tovar, alebo poskytnuté služby, za ktoré je povinný platiť daň, alebo pod ktorým mu bol dodaný tovar, úplné meno a adresu zdaniteľnej osoby a odberateľa, množstvo a druh dodaného tovaru, alebo rozsah a druh poskytnutých služieb, dátum, kedy sa uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb.

Správca dane podľa názoru súdu preto neporušil zákon, keď bola žalobcovi zvýšená hodnota hmotného majetku (presnejšie cena), za ktorú žalobca opätovne vyradený a odpredaný majetok kúpil (znalecké

posudky), lebo zvýšila sa tiež výška ich odpisov, a tým aj výška nákladov v zmysle Správca dane vyčíslil i výšku odpisov, ktorú si vyčíslil žalobca na základe obstarania majetku formou kúpy a potom správne postupoval podľa v znení platnom v čase kontrolovaného obdobia a vydal dňa 13. 01. 2011 dodatočný platobný výmer č. /BI, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 140.337,41 eur za porušenie ust. a o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a neuznal mu vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007.

Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu podľa zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa musel prihliadnuť.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia

na Najvyšší súd SR v Bratislave, cestou podpísaného súdu, písomne, v dvoch

vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha ( ).