Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_4CoE-28-2012.pdf
PDF · 71.5 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/28/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, IČO: 30 807 484, proti povinnému: Kovotrans, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom v Košiciach - mestská časť Šaca, Železiarenská 11, IČO: 31 699 197, o vymoženie 323,24 eura a trov exekučného konania, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Moyzesova 34, pod sp. zn. EX 1482/98, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 16. februára 2012, č.k. Er/3377/98 takto
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie súdneho exekútora proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a proti výroku o zastavení exekúcie.
Z r u š u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením :
1/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú, 2/ exekúciu zastavil a 2/ súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
V dôvodoch uznesenia uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, ktorý bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 11.12.1998, bol exekúciou poverený súdny exekútor JUDr. Ing. Karol Mihal. Vychádzajúc zo zistenia z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka číslo 5432/V, že povinný bol ku dňu 21.09.2007 vymazaný z obchodného registra, v dôsledku čoho stratil hmotnoprávnu spôsobilosť na práva a povinnosti a zároveň aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa ust. § 19 O.s.p., čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, exekúciu vedenú proti povinnému vyhlásil za neprípustnú a podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) exekúciu zastavil.
O trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 203 Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekučného konania a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko na ich náhradu nemohol zaviazať oprávneného, ktorý dôvod zastavenia exekúcie ani pri náležitej opatrnosti predvídať nemohol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutím mu bola spôsobená škoda. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že exekučný súd postupoval nesprávne, keď nerešpektoval skutočnosť, že exekútor má zákonný nárok
na trovy exekúcie. Vychádzal pritom z tvrdenia, že exekučný súd predovšetkým nesprávne posúdil dôvod zastavenia exekúcie, pretože exekúciu mal zastaviť podľa ust. § 57 ods. 2 v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, keďže podnet na zastavenie exekúcie dal on ako účastník exekučného konania v časti trov exekúcie a zároveň požiadal priznať aj trovy exekúcie, na ktoré má zákonný nárok. Bol toho názoru, že ak povinný zanikne, nemá už prvostupňový súd možnosť úvahy, ale je povinný rozhodnúť o trovách a úhradou trov zaviazať oprávneného, ako jediného existujúceho účastníka exekučného konania. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04, II. ÚS 173/06, ako aj ďalšie a poukázal na to, že ak by súd nechcel zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, má ešte možnosť priznať mu trovy exekúcie od súdu (štátu). Ďalej uviedol, že rozhodnutie ESĽP - Van der Mussele proti Belgicku nie je rozhodnutím, z ktorého vyplýva, že riziko výkonu advokátskej profesie sa vzťahuje aj na iné tzv. slobodné povolania, nie len na advokátov (advokátskych koncipientov). Nepriznaním trov exekúcie súdnemu exekútorovi dochádza k porušovaniu základných práv zaručených Ústavou SR.
Oprávnený sa k podanému odvolaniu súdneho exekútora nevyjadril.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Odvolací súd podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie proti výrokom o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie je potrebné odmietnuť a po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania aj s konaním, ktoré tomuto výroku predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), že v tomto výroku je ho potrebné zrušiť.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Osobitným predpisom upravujúcim exekučné konanie v zmysle cit. ust. § 202 ods. 2 O.s.p. je zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Ako z citovaného ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva, účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný. Toto vymedzenie okruhu účastníkov konania je totožné s definíciou účastníkov konania, podľa ktorej je účastníkom občianskeho súdneho konania ten, koho za účastníka výslovne určuje zákon. Iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie výslovne priznáva Exekučný poriadok. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor v rozsahu, v ktorom mu vzniká nárok na trovy exekúcie. Preto aj súdneho exekútora treba považovať len za účastníka pre určitý úsek konania. V takomto prípade exekútor môže využívať také procesné práva ako účastník konania.
Od účinnosti zákona č. 280/1999 Z. z., ktorým sa novelizoval Exekučný poriadok, možno podať odvolanie proti niektorým uzneseniam, ktorými sa rozhodovalo o návrhu (alebo aj bez neho) na zastavenie exekúcie.
Proti výrokom uznesenia, ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekúcia bola zastavená, môže podať odvolanie len oprávnený. Súdny exekútor takéto oprávnenie nemá.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Na základe uvedeného odvolací súd podľa cit. ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol odvolanie súdneho exekútora proti výroku, ktorým súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a proti výroku o zastavení exekúcie.
Vo zvyšujúcej časti týkajúcej sa rozhodnutia o trovách konania odvolací súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa nerozhodol správne, ak nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie na základe konštatovania, že oprávnený nemohol predvídať zastavenie exekúcie a teda zastavenie exekúcie nezavinil (§ 203 Exekučného poriadku). Z ustálenej súdnej praxe nadväzujúcej na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 MCdo 15/2011 vyplýva, že ak bol povinný zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie (a tým aj aplikácia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Pretože súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a podľa odseku 2 cit. zák. ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa v tomto rozsahu na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude náležite sa vysporiadať s dôvodmi výmazu povinného z obchodného registra, v závislosti od prijatých záverov a vyššie prezentovaných právnych úvah ustáliť dôvod zastavenia exekúcie a tým aj to, kto bude znášať trovy exekúcie, následne bude jeho povinnosťou zistiť, či súdny exekútor viedol exekúciu účelne, t.j. či riadne a včas vykonal, resp. mohol vykonať všetky úkony potrebné pre uspokojenie pohľadávky oprávneného v nadväznosti na čas, ktorý uplynul medzi udelením poverenia na vykonanie exekúcie a dňom, kedy bol povinný vymazaný z obchodného registra a na základe záverov o ich účelnosti, určiť rozsah trov a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby bolo určité, dostatočne zrozumiteľné a preskúmateľné.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.