Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-28-2013.pdf
PDF · 83.01 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/28/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Údernícka č. 5, proti odporcovi: L. S., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom U. O. - A., C. XXX/XX, t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom Mesto Liptovský Mikuláš, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, o zaplatenie 2.590,10 eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8C/39/2012-73 zo dňa 19.9.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom (vrátane vedľajšieho účastníka na strane odporcu) náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 2590,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.498,49 eur od 4.2.2011 do zaplatenia.
Vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ prezentoval len veľmi všeobecné tvrdenia -dátum uzavretia zmluvy o úverovom účte a číslo zákazníka. Napriek podrobnej výzve súdu a v rozpore so svojimi procesnými povinnosťami navrhovateľ netvrdil ani nepreukázal kedy (na základe zmluvy o bežnom účte) odporcovi poskytol kontokorentný úver, resp. povolil jeho navýšenie - nakoľko o poskytnutí tejto služby rozhoduje navrhovateľ v prípade splnenia ním stanovených podmienok, ďalej kedy žalovaný úverové prostriedky čerpal a v akej výške. V zmysle všeobecných obchodných podmienok samotného navrhovateľa bolo jeho povinnosťou o výške a začiatku povoleného prečerpania odporcu písomne informovať. Rovnako mal takúto povinnosť aj v prípade vyhovenia žiadosti odporcu o následné navýšenie (už poskytnutého) kontokorentného úveru. Zo skutkového vymedzenia navrhovateľa však nie je ani zrejmé, či odporca využil povolené prečerpanie alebo je predmetom konania jeho nepovolené prečerpanie (a kedy k nemu došlo). Napriek svojmu tvrdeniu, že odporca „splátky úveru“ nehradil riadne a včas, na výzvu súdu navrhovateľ neuviedol, aká bola dohodnutá výška týchto splátok a ich splatnosť, resp. kedy svoju povinnosť poskytovať splátky úveru odporca prestal plniť. Taktiež chýbajú tvrdenia o dohodnutej výške úroku z úveru, o období, za ktoré je vyčíslený úrok z omeškania (1.01,61 eur) a z akej istiny sa pri výpočte úroku z omeškania vychádzalo. Navrhovateľ nevyužil ani možnosť zúčastniť sa na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný a zároveň bol poučený, že súd považuje za potrebné ho vypočuť. O rozsahu dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 4 O.s.p.) bol súdom riadne poučený.
Prvostupňový súd podotkol, že nevyžadoval od navrhovateľa uviesť právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, ale splnenie povinnosti tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, z ktorých nárok vyvodzuje. Zároveň pritom rešpektoval aj povinnosť súdu riadne poučiť účastníka konania, ktorý uplatňuje jasne vymedzené subjektívne právo, ale netvrdí skutkové okolnosti potrebné pre posúdenie existencie tohto práva. Porušením práva rovnosti účastníkov by bolo vyvodzovanie požadovaných tvrdení za samotného účastníka konania. V tejto spojitosti zároveň súd argumentoval, že navrhovateľ je zaťažený povinnosťou opísať skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj návrh v rozsahu a spôsobom, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 26Cdo 732/98, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.US 295/96). V dôsledku aplikácie prejednacej zásady majú účastníci sporového konania povinnosť tvrdenia a na ňu nadväzujúcu povinnosť dôkaznú, oboje ohľadne skutočností, z ktorých vyvodzujú pre seba priaznivé právne dôsledky. Nesplnenie tejto povinnosti má za následok vynesenie rozhodnutia nepriaznivého pre účastníka, ktorý predmetné povinnosti nesplnil.
Na základe uvedeného okresný súd konštatoval neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny, alternatívne zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Namietal, že okrem preukázateľne uzavretej zmluvy o bežnom účte zo dňa 6.11.2006 bol odporcovi na číslo bežného účtu poskytnutý kontokorentný úver s výškou úverového limitu (po navýšení) 47.000,-Sk. Nakoľko odporca využil povolené prečerpanie na účte, avšak splátky úveru nehradil riadne a včas, dostal sa do nepovoleného prečerpania.
Ku dňu postúpenia pohľadávky vyčíslil postupca dlžnú sumu vo výške 2.590,10 eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 1.498,49 eur a úroku z omeškania vo výške 1.091,61 eur. K preukázaniu dlžnej sumy navrhovateľ predložil výpis z bankovej knihy s názvom Vyčíslenie pohľadávky z úveru, pričom tento listinný dôkaz je generovaný bankovým systémom, t.j. certifikovaný a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Podľa Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31.8.2003 bolo možné vydať platobný rozkaz opierajúc sa o výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu, pričom úmyslom zákonodarcu po novele, ktorou toto ustanovenie vypustil, bolo predísť prípadnému zvýhodňovaniu peňažných ústavov v pozícii veriteľov a nie znížiť výpovednú a dôkaznú hodnotu tohto dokladu. Predmetný doklad je relevantným dôkazom na preukázanie dlžnej sumy, nakoľko je vyhotovovaný bankovým systémom, ktorý nie je možné fyzicky ovplyvniť a taktiež nie je možné zasiahnuť do jeho výpočtov a vykonávaných operácii a k jeho podrobnému zdôvodneniu by bolo potrebné vyjadrenie experta v oblasti bankovníctva a bankových systémov.
Opatrovník odporcu ostal v odvolacom konaní nečinný.
V štádiu odvolacieho konania (odvolanie podané 8.11.2012) bolo krajskému súdu dňa 28.5.2013 postúpené mailové podanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (z 23.4.2013, adresované okresnému súdu) o zahlásení jeho vstupu do konania na strane odporcu.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Medzi základné procesné povinnosti (§ 79, § 120 O.s.p.) účastníka konania nevyhnutné pre úspech v sporovom konaní patria povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná. Ich vzájomná väzba spočíva v tom, že predpokladom unesenia dôkazného bremena je primárne splnenie povinnosti tvrdenia. Okruh rozhodujúcich skutočnosti, ktoré musia byť tvrdené a následne preukázané, je určovaný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. V spore o plnenie zo zmluvy o povolenom prečerpaní na osobnom účte má teda veriteľ - navrhovateľ bremeno tvrdenia, že s odporcom
- dlžníkom, bola zmluva uzavretá, že na základe tejto zmluvy došlo k povolenému prečerpaniu a, že dlžník riadne a včas nezaplatil. Z tohto bremena pre veriteľa následne vyplýva bremeno dôkazné, avšak
len potiaľ, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a, že na základe tejto zmluvy sa dlžníkovi poskytli finančné prostriedky (resp. mu bolo umožnené ich čerpať). V prípade preukázania týchto skutočnosti prechádza bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné na dlžníka, ktorý musí tvrdiť a preukázať, že zaplatil, alebo že pohľadávka zanikla iným zákonným spôsobom.
Je mimo rámca akýchkoľvek pochybností, že inštitút postúpenia pohľadávky nezbavuje navrhovateľa- postupníka povinnosti uniesť opísané procesné povinnosti v kontradiktórnom občianskoprávnom konaní. Nadväzne je potrebné stotožniť sa so závermi prvostupňového súdu o nevyhnutnosti individualizácie (pred súdom) uplatneného nároku prostredníctvom skutkových tvrdení tak, aby mal súd úplne nepochybne ustálený predmet konania, o ktorom rozhoduje (okrem iného aj z dôvodov možnej prekážky litispendencie, resp. res iudicata). Opačný postup by bol porušením princípu právnej istoty, nakoľko ani po právoplatnom ukončení sporového konania by nebolo zrejmé, v akom rozsahu bola spornosť záväzkových vzťahov medzi účastníkmi konania meritórnym rozsudkom právoplatne vyriešená.
Už samotné opísanie uplatneného nároku nachádzajúce sa v čl. III prvá veta návrhu navrhovateľa v znení „vzhľadom na to, že odporca využil povolené prečerpanie na účte, prípadne sa dostal do nepovoleného prečerpania na účte“, je z daného hľadiska neakceptovateľné. Viac potrebných skutkových okolností sa (ako správne poznamenal okresný súd) v podanom návrhu skutočne nenachádza a obdobnou „kvalitou“ sa vyznačujú aj ďalšie podklady predložené navrhovateľom. Na č. 1. 3 spisu sa nachádza žiadosť o navýšenie kontokorentného úveru na sumu 47.000,-Sk s uvedením, že aktuálny limit predstavuje 38.000,- Sk. Na č.l. 45 spisu je oznámenie o nastavení kontokorentného úveru, opäť však s odlišnou čiastkou a to sumou 39.000,-Sk, označenou ako limit. V predloženom prehľade histórie transakcií na bežnom účte absentuje finančná čiastka, ktorá by zodpovedala výške tvrdeného poskytnutia, kontokorentného úveru a predovšetkým navrhovateľ nepredložil dôkaz o písomnom informovaní odporcu o začiatku a výške povoleného prečerpania - kontokorentného úveru, tak ako to vyžaduje bod 4.10.1 Všeobecných obchodných podmienok navrhovateľa.
Zodpovedá skutočnosti, že prvostupňový súd od navrhovateľa nežiadal právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, naopak v podrobnej výzve ho náležitým spôsobom upriamil na podstatné nedostatky jeho podania, nakoľko nemohol nechať bez reakcie z pohľadu procesných náležitosti úplne nevyhovujúci návrh, ponechávajúci dokonca „na výber“ súdu, či vlastne išlo o nesplatenie povoleného prečerpania alebo nepovolené prečerpanie. Z takéhoto postupu súdu nemohol navrhovateľ vyvodzovať zjavnú nespornosť svojho nároku, napriek tomu sa sám zvoleným postupom zbavil aj možnosti prezentovať svoje stanovisko na súdnom pojednávaní.
Zásadné (napriek výzve súdu relevantným spôsobom neodstránené) nedostatky skutkových tvrdení a nadväzne zjavné rozpory medzi jednotlivými predloženými listinnými dôkazmi v plnej miere odôvodňujú záver prvostupňového súdu o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom v rozsahu nevyhnutnom pre účely daného sporového konania, nakoľko odvolateľ nepochybným spôsobom nepreukázal existenciu samotného zmluvného/právneho titulu (t.j. že bola platne uzavretá zmluva o povolenom prečerpaní, kedy, v akom znení, kedy došlo k čerpaniu fin. prostriedkov, v akej výške), od ktorého odvodzuje uplatnený nárok, t.j. nepreukázal kauzu žalovaného nároku.
Z opísaných dôvodov odvolací súd potvrdil zamietavý výrok rozsudku okresného súdu ako vecne správny. Nadväzne z rovnakého dôvodu (vecnej správnosti) potvrdil aj súvisiaci výrok o trovách prvostupňového konania.
Ohľadne trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. krajský súd tak, že účastníkom konania ich náhradu nepriznal, nakoľko odvolateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, odporca (a vedľajší účastník na jeho strane) si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, fakticky im ani žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.