Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-24-2013.pdf
PDF · 112.39 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/24/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: P. S., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom K., W. XX, t. č. bytom K., W. XX, zastúpená JUDr. Evou Hlaváčovou, advokátkou so sídlom Nitra, Farská 12, proti odporkyni: X. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., W. XX, zastúpená H.. F. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., W. XX, o určenie výživného, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 31. 10. 2012 č. k. 19C/251/2010-447, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti zročného výživného a náhrady trov konania m e n í takto:
Odporkyňa je povinná prispievať na výživu navrhovateľky sumou 60 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, počnúc dňom 15. 10. 2010 a vo zvyšku návrh zamieta.
Zročné výživné za čas od 15. 10. 2010 do 30. 06. 2013 vo výške 1.952,90 eura povoľuje odporkyni zaplatiť v splátkach po 50 eur mesačne spolu s bežným výživným s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 100 eur mesačne vždy k 15- temu dňu v mesiaci vopred, počnúc dňom 15. 10. 2010. Zročné výživné za čas od 15. 10. 2010 do 31. 10. 2012 v sume 2.451,52 eura povolil odporkyni splácať v mesačných splátkach po 50 eur spolu s bežným výživným, pod stratou výhody splátok, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. Návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 589,24 eura na účet jej právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti výživného 50 eur mesačne a v časti výživného za obdobie od 23. 08. 2010 do 14. 10. 2010 zastavil. O trovách konania v zastavujúcej časti rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 78 ods. 1, 3 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "Zákon o rodine"). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľky bol podaný čiastočne dôvodne, nakoľko
navrhovateľka od 23. 08. 2010 nežije v spoločnej domácnosti s odporkyňou, pričom odporkyňa od tejto doby neprispieva žiadnou sumou na jej výživu. Konštatoval, že rodinné prídavky na navrhovateľku, ako i na jej brata O. a mal. F. sú vyplácané na účet pani O., sestry odporkyne a tety navrhovateľky. Poukázal na vyjadrenie pani O., že rodinné prídavky určené na mal. F. odkladá a kedykoľvek ich môže odporkyni poskytnúť, pričom výdavky vyplácané na navrhovateľku dáva k dispozícii navrhovateľke a prídavky vyplácané O., poskytuje jemu. Tvrdenie odporkyne o tom, že navrhovateľka dostáva výživné od svojho biologického otca a sú jej poukazované na účet rodinné prídavky označil za nedôvodné, nakoľko výživné vyplácané biologickým otcom navrhovateľky najskôr vo výške 17 eur, neskôr 30 eur a v súčasnosti 50 eur je výživným, ktorého platenie plynie ako zákonná povinnosť biologickému otcovi navrhovateľky a rodinné prídavky sú štátnou dávkou, ktorá rovnako nemôže nahrádzať povinnosť odporkyne prispievať na výživu svojho dieťaťa. Vychádzajúc z potrieb a výdavkov navrhovateľky, ako i zo schopností a možností odporkyne dospel k záveru, že príjmy navrhovateľky nepokryjú jej odôvodnené výdavky. Uviedol, že mesačný príjem rodiny odporkyne predstavuje sumu cca 900 eur, výdavky sumu cca 550 eur, pričom len na cigarety vynaloží mesačne sumu 138 eur. Prihliadajúc i na vyživovaciu povinnosť odporkyne k synovi O. a k mal. F. uzavrel, že výživné vo výške 100 eur, v ktorej časti návrhu navrhovateľky vyhovel, je primerané. S ohľadom na uvedené skutočnosti považoval návrh navrhovateľky za čiastočne dôvodný, a preto odporkyni uložil povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 100 eur mesačne od 15. 10. 2010, t. j. odo dňa podania návrhu a vo zvyšnej časti ho zamietol. Zročné výživné určil v sume 2.451,52 eura za obdobie od 15. 10. 2010 do 31.10.2012 (alikvótna časť za mesiac október 2010 vo výške 51,52 eur + od novembra 2010 do októbra 2012 predstavuje 24 mesiacov a 100 eur predstavuje 2.400 eur = 2451,52 eur), ktoré povolil odporkyni splácať v mesačných splátkach po 50 eur spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod stratou výhody splátok. Konanie v časti výživného 50 eur mesačne a v časti výživného za obdobie od 23. 08. 2010 do 14. 10. 2010 zastavil podľa § 96 ods. 1 a 3 OSP pre čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľkou a v zastavujúcej časti rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 2 OSP a pre čiastočný úspech každého z účastníkov v konaní rozhodol tak, že navrhovateľke priznal náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo výške 32 % ( žalovaná suma 150 eur, vyhovené v časti 100 eur = 66% úspech mínus 34 % neúspech predstavuje celkový úspech vo výške 32%), a to vo výške 589,24 eur, pričom vychádzal pri výpočte hodnoty jedného právneho úkonu podľa § 10 ods. 3 Zákona o rodine ( 12x100 = 1200 x 5 = 6.000 : 100 x 32% = 1920, hodnota jedného právneho úkonu 81,33 eur ). Trovy právneho zastúpenia priznal za 6 úkonov právnej služby po 81,33 eura ( prevzatie a príprava + účasť na pojednávaniach v dňoch 29. 04. 2011, 12. 03. 2012, 25. 04. 2012, 19. 09. 2012 a 31. 10. 2012 ), 2 x 7,41 eura režijný paušál, 4 x 7,63 eura režijný paušál, za účasť na pojednávaniach, ktoré boli odročené bez pojednávania v dňoch 11. 06. 2012 a 08. 08. 2012 ( 1 zo sumy 81,33 eura ), 2 x 7,63 eura režijný paušál. Priznanú náhradu trov konania v celkovej výške 589,24 eura zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľke na účet jej právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadla odporkyňa, okrem jeho zamietajúcej a zastavujúcej časti, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátania veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa nedostatočne skutkovo a právne vec posúdil, pričom nezohľadnil jej príjmy a finančné možnosti a schopnosti. Rovnako tak nevzal do úvahy jej vyživovaciu povinnosť voči mal. F. I., nar. XX. XX. XXXX a neurčil výdavky, ktoré musí vynaložiť na svoju existenciu a zabezpečenie maloletej. Vytkla súdu prvého stupňa, že príjmy jej manžela do ich spoločnej domácnosti preskúmaval a zahrnul do určenia vyživovacej povinnosti, čo označila za hrubý zásah do ústavných práv osoby, ktorá nemá voči navrhovateľke vyživovaciu povinnosť. Uviedla, že otec si svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke neplnil 18 rokov a od roku 1998 sa o navrhovateľku starala výlučne ona spolu so svojim súčasným manželom H.. F. I.. Mala za to, že súd mal preskúmať i majetkové pomery otca a neuspokojiť sa iba s jeho vyjadrením ako svedka počas pojednávania konanom na súde prvého stupňa dňa 29. 04. 2011 a preskúmať možnosti oboch rodičov prispievať na navrhovateľkinu životnú úroveň a potreby. Namietala, že súd nevzal do úvahy, že je niekoľkonásobne zdravotne postihnutá a v určitom období bola na plne invalidnom dôchodku, ktoré ukončila dobrovoľne a s ohrozením vlastného zdravia v dobe, keď so svojimi deťmi žila sama a bývalý manžel si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť. Od roku 1998 začala žiť so svojim súčasným manželom H.. F. I., s ktorým spoločne živili navrhovateľku na základe podnikateľských aktivít jej manžela. Zdôraznila, že súdu v dobe vydania rozsudku bol známy jej spoločný príjem s manželom vo výške 538,20 eura, z čoho jej podiel podľa spoločenského podielu vo firme I. s.r.o. predstavuje mesačný zdaniteľný príjem vo výške 269,10 eura. Konštatovala, že návrh navrhovateľka podávala v dobe, keď bola študentkou gymnázia v školskom roku 2010/2011, pričom od 15. 08. 2010
bývala u svojej príbuznej. Po skončení stredoškolského štúdia mala absolvovať vysokoškolské štúdium v mieste trvalého bydliska, čo by bolo primerané k finančným možnostiam matky a jej manžela. Mala za to, že ak by navrhovateľka zostala v spoločnej domácnosti a nemala by možnosť financovať si štúdium inak, musela by si zvoliť štúdium na takej vysokej škole a s takou formou štúdia, kde by si ako plnoletá vedela aj sama zabezpečovať svoje príjmy, nakoľko by sa musela sama živiť. Poprela tvrdenia navrhovateľky o tom, že nevykonávala svoje rodičovské povinnosti a že bola ako dieťa zanedbaná a hladná. Tiež uviedla, že túžba navrhovateľky ako zdravého plnoletého dieťaťa po vzdelaní nesmie byť na úkor existenčného zabezpečenia jej ako chorého člena rodiny, ktorý má vyživovaciu povinnosť voči maloletej. Návrh navrhovateľky označila za účelový a smerujúci k získaniu neoprávneného majetkového prospechu jej sestry aj s využitím nátlaku na jej osobu. Namietala, že súd pri samotnom výpočte výživného do určenia zaplatenia zročnosti nebral do úvahy skutočnosť, že navrhovateľka v období od 15. 10. 2010 do 30. 06. 2011 bola študentkou gymnázia v K. a do 15. 09. 2011 bývala u svojej príbuznej, u ktorej podľa jej vyjadrenia za bývanie neplatila. Navrhovateľka tak mala oveľa nižšie výdavky ako počas vysokoškolského štúdia v V. v období po 15. 09. 2011, keď nastúpila na vysokoškolské štúdium. Uzavrela, že súd prvého stupňa pri určení výšky jej vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke nezohľadnil jej nutné výdavky na vlastné živobytie a výchovu maloletej dcéry, čím porušil ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pričom ak by zdôvodnil postavenie a legitimáciu navrhovateľky podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, mohol určiť maximálne výživné vo výške 30 % zo sumy životného minima v súlade so životným minimom podľa § 22 písm. a) zák. č. 601/2003 Z. z. Rovnako súd prvého stupňa určil výšku výživného v priebehu zročnosti bez časového rozlíšenia a vzhľadom na nesprávnosť rozsudku nesprávne určil i pomernosť trov právneho zastúpenia podľa úspešnosti.
Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Tvrdenia odporkyne vo svojom odvolaní označila za účelové. Uviedla, že zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov, čo však neznamená, že povinný rodič môže byť vo vzťahu k zabezpečovaniu adekvátnej vyživovacej povinnosti pasívny a skrývať sa za nízky príjem. V tomto smere mala za to, že odporkyni nič nebráni v tom, aby využila ďalšie možnosti na trhu práce, aby si dokázala primerane plniť vyživovaciu povinnosť, keď jej príjmy z jej podnikania nepostačujú. Odporkyňa i naďalej figuruje ako spoluvlastníčka na viac ako 20-tich listoch vlastníctva, a preto jej tvrdenie o tom, že nemá dostatok finančných prostriedkov na plnenie si vyživovacej povinnosti považovala za nedôvodné i vzhľadom k tomu, že odporkyňa môže takýto majetok ekonomiky zhodnotiť, napr. odpredajom spoluvlastníckeho podielu ostatným spoluvlastníkom či prenajať. Mala za to, že základnou podmienkou pre určenie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov dieťaťa a nie výhradne príjmy povinného rodiča, tak ako na to nesprávne poukazuje odporkyňa vo svojom odvolaní. V tejto súvislosti zdôraznila, že jej výdavky mesačne predstavujú sumu viac ako 250 eur, z toho na polovicu jej prispieva biologický otec a od pani P. dostane rodinné prídavky cca vo výške 15-20 eur. Poukázala, že odporkyňa 2 roky o ňu a jej brata nejaví záujem a jej vyživovaciu povinnosť supluje jej sestra - pani O., ktorej odporkyňa za týmto účelom nijakým spôsobom neprispieva. Naviac odporkyňa prefajčí mesačne cca 140 eur, čo predstavuje viac ako polovicu ňou zdaniteľného príjmu a sama tým mal. F., syna O., ako i ju oberá o ich zákonné nároky. Uviedla, že príjmy odporkyne sú v skutočnosti oveľa vyššie, nakoľko ako onkopacient si zdravotnú starostlivosť uhrádza priamo u lekára z vlastných zdrojov, čo nie je finančne zanedbateľná záležitosť. Uzavrela, že odporkyňa nepredložila súdu žiaden doklad od lekára, ktorý by preukazoval jej zníženú pracovnú schopnosť v dôsledku zdravotných problémov. K námietke odporkyne, že súd prvého stupňa protizákonne zahrnul do určenia jej vyživovacej povinnosti aj príjmy manžela uviedla, že súd je povinný pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti zohľadniť všetky príjmy povinnej osoby, a to i príjmy, ktoré pochádzajú zo spoločnej domácnosti s manželom, ktorý povinnou osobou nie je.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie odporkyne na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 2 písm. a) OSP), ako i doplnení dokazovania, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, doručený súdu prvého stupňa dňa 15. 10. 2010 na určenie vyživovacej povinnosti odporkyne na sumu 200 eur mesačne, počnúc dňom 23. 08. 2010. V
priebehu konania na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 31. 10. 2012 svoj návrh v časti sumy 50 eur a v časti výživného za obdobie od 23. 08. 2010 do 14. 10. 2010 vzala čiastočne späť a žiadala určiť vyživovaciu povinnosť odporkyne na sumu 150 eur mesačne, počnúc dňom podania návrhu. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky vyhovel čiastočne, keď určil vyživovaciu povinnosť odporkyne voči nej na sumu 100 eur mesačne, počnúc dňom 15. 10. 2010 a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol. Konanie v časti výživného 50 eur a v časti výživného za obdobie od 23. 08. 2010 do 14. 10. 2010 zastavil. Pre absenciu odvolania účastníkov proti zamietajúcej a zastavujúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa v týchto častiach nadobudol právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania takto zostala len jeho vyhovujúca časť a na ňu nadväzujúci výrok o zročnom výživnom a o náhrade trov konania.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa a vzniká jeho narodením ( § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). Naproti tomu stojí vyživovacia povinnosť obidvoch rodičov k deťom, ktorá im vyplýva priamo zo zákona. Ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine zabezpečuje deťom výživné od ich rodičov do toho času, pokiaľ nie sú schopné samy sa živiť; nerozoznáva pritom deti maloleté, plnoleté a z hľadiska veku tieto nároky nediferencuje. Podmienky nároku maloletých aj plnoletých detí na výživné sú teda rovnaké; vyživovacia povinnosť rodičov k nim preto končí v prípade, že preukázali schopnosť samy sa živiť, resp. s ohľadom na konkrétne okolnosti majú takúto možnosť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností daného prípadu, pričom medzi rozhodujúce kritériá na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, vykonávať prácu a pod. Súhrnne tak možno konštatovať, že dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. V zásade túto schopnosť nadobúda každé dieťa ukončením prípravy na budúce povolanie, či už vo forme stredoškolského alebo vysokoškolského štúdia, pokiaľ tomu nebránia významné okolnosti na strane dieťaťa, ako napr. zdravotný stav.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine).
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd vždy berie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine).
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Vyššie citované zákonné ustanovenia vyjadrujú všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti. Patria k nim predovšetkým odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré môžu byť rôzne a sú závislé predovšetkým od veku, zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a pod. Výživné pre dieťa totiž neslúži len na uspokojovanie všetkých jeho odôvodnených hmotných potrieb (strava, ošatenie, obuv atď.), ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa (vzdelanie, príprava na povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby a pod.). Odôvodnené potreby dieťaťa sú však bezprostredne ovplyvňované aj schopnosťami a možnosťami rodičov. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú, základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú ale reálne možnosti a schopnosti rodičov vyššie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú teda rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery
každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho charakteru. V tejto súvislosti je významné i ust. § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, ktoré zakotvuje, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitejšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Naviac, súd prihliadne aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará a rovnako tak berie do úvahy i prídavky na deti, ktoré sa sčasti podieľajú na úhrade potrieb detí.
V intenciách zhora uvedenej platnej právnej úpravy súd prvého stupňa i v súdenej veci postupoval, pričom v tomto smere dôsledne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci ku dňu svojho rozhodovania. Odvolací súd osvojac si skutkové zistenia prvostupňového súdu vyčerpávajúcim spôsobom popísané v dôvodoch napadnutého rozsudku tieto preto duplicitne opakovať nebude a v podrobnostiach na ne len poukazuje. Vychádzajúc z nich a zohľadniac i skutkové okolnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu odvolacieho konania zhodne s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti návrhu navrhovateľky v jej základe. Niet totiž sporu o tom, že navrhovateľka je dieťaťom pochádzajúcim z manželstva odporkyne s O. S., ktoré bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 14. 02. 1995 č.k. 10C/11/95-19 a ktorým boli vtedy maloleté deti O. a P. S. zverené do starostlivosti odporkyne, otec bol zaviazaný prispievať na výživu mal. O. sumou 650,- Sk mesačne a na výživu mal. P. sumou 500,-Sk mesačne. Od 23. 08. 2010 navrhovateľka nežije v spoločnej domácnosti s odporkyňou po tom, čo túto pre vzájomne neuspokojivé vzťahy a nevraživosť opustila, od tejto doby žije u svojej tety J. O., pričom odporkyňa na navrhovateľku neprispieva doposiaľ žiadnym výživným. V čase opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľka bola študentkou posledného ročníka gymnázia a od septembra 2011 je poslucháčkou S. univerzity v V., Prírodovedeckej fakulty. Bezo sporu takto zákonná vyživovacia povinnosť odporkyne ako matky navrhovateľky, ktorá sa štúdiom na vysokej škole pripravuje na budúce povolanie a teda nie je preukázateľne schopná sama sa živiť, doposiaľ trvá. Súdna prax už totiž vyslovila notoricky známy právny záver, že štúdium na vysokej škole je prípravou na budúce povolanie, počas ktorej plnoleté dieťa nie je schopné samo sa živiť, a preto na túto situáciu dopadá ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Naviac priznaniu výživného navrhovateľke od odporkyni nebráni ani ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ako už bolo vyššie konštatované, k odchodu navrhovateľky z domácnosti odporkyne došlo po ich vzájomnom konflikte, ktorému predchádzali dlhodobo neuspokojivé vzťahy medzi navrhovateľkou a odporkyňou a jej manželom, pričom na strane navrhovateľky nebolo preukázané, výlučne ňou zapríčinené správanie sa voči odporkyni, ktoré by bolo možné hodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi. Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že vyživovacia povinnosť odporkyni voči navrhovateľke doposiaľ trvá.
V danej veci preto zostávalo posúdiť výšku vyživovacej povinnosti odporkyne voči navrhovateľke určenú súdom prvého stupňa. Vo svetle zhora uvedených záverov pri určení vyživovacej povinnosti odporkyne voči navrhovateľke odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa vychádzal z odôvodnených potrieb navrhovateľky, ako i majetkových a zárobkových pomerov odporkyne, avšak výšku ním určenej vyživovacej povinnosti nepovažuje za správnu a zákonu zodpovedajúcu.
V tomto smere si totiž neosvojil prvostupňovým súdom predkladané úvahy a mal za to, že zákonným kritériám zodpovedá vyživovacia povinnosť odporkyne voči navrhovateľke vo výške 60 eur mesačne. Vychádzal pritom z potrieb navrhovateľky, ktoré sú na úrovni dospelej osoby, ktoré skutočnosti ako všeobecne platné nie je potrebné ani bližšie dokazovať, zvýraznené o náklady, ktoré je zo strany navrhovateľky potrebné vynaložiť na štúdium na vysokej škole. Taktiež vychádzal i z reálnych majetkových a zárobkových pomerov odporkyne, ako tieto boli ustálené už prvostupňovým súdom v preskúmavanom rozhodnutí. Preukázateľne odporkyňa má neuspokojivý zdravotný stav, ktorý ju determinuje vo vykonávaní plnohodnotnej zárobkovej činnosti a z ktorého dôvodu jej bol i v roku 1996 priznaný invalidný dôchodok, ktorého nároku sa však dobrovoľne vzdala. Okrem navrhovateľky má ďalšie dve vyživovacie povinnosti a to k O. S. a mal. F., pochádzajúcej z jej terajšieho manželstva s H.. F. I.. V dobe rozhodnej pre určenie jej vyživovacej povinnosti k navrhovateľke (rok 2010) odporkyňa v zamestnaneckom ani v inom obdobnom pomere zaradená nebola a doposiaľ nie je, podľa vlastného vyjadrenia vypomáhala manželovi pri jeho podnikaní, kde dosahovala mesačný príjem 300 eur. Od 05. 01. 2012 bola spoločníčkou v I. s.r.o., so sídlom K., E. XX spoločne s H.. U. V., kde obdobne dosahovala príjem 300 eur mesačne. Dňom 04. 05. 2012 je zároveň konateľkou tejto spoločnosti, od ktorej doby
nahradil H.. U. V. ako spoločníčku manžel odporkyne. Tento naviac je od roku 2006 konateľom W. s.r.o., V. O., ktorá spoločnosť v roku 2012 mala základ dane po odpočítaní daňovej povinnosti vo výške 4.195 eur a spoločníkom F. s.r.o., K. a F. s.r.o., K., ktoré nedosiahli žiaden príjem podliehajúci daňovej povinnosti. I keď manžel odporkyne voči navrhovateľke nemá vyživovaciu povinnosť, uvedené zistenia sú významné z hľadiska úvah súdu o rozsahu vyživovacej povinnosti odporkyne voči mal. F., na výžive ktorej je povinný podieľať sa ako otec i manžel odporkyne. Pokiaľ ide o ďalšie majetkové pomery odporkyne, najmä jej spoluvlastnícke podiely k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v kat. úz. E. a G., zapísaných na celkovo 26 listoch vlastníctva, je potrebné uviesť, že z týchto odporkyňa nájomné nepoberá a s ohľadom na veľkosť jej podielov na týchto nehnuteľnostiach a celkový počet ostatných spoluvlastníkov, tieto jej možnosti podieľať sa na výžive navrhovateľky ovplyvňujú len v nepatrnom rozsahu. Určené výživné rovnako tak zohľadňuje i okolnosť, že potreby navrhovateľky sú čiastočne kryté prídavkami na deti, ako i skutočnosť, že otec navrhovateľky je s ohľadom na svoj príjem povinný zodpovedajúcou sumou sa podieľať na vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke. Odvolací súd túto otázku riešil ako otázku predbežnú a po zistení, že otec navrhovateľky v rozhodnom období dosiahol priemerný netto zárobok 866,42 eura a v roku 2011 801 eur mesačne, ustálil, že otec sa na výžive navrhovateľky môže podieľať sumou 130 eur mesačne tak, ako to otec už aj v súčasnosti realizuje na základe vzájomnej dohody s navrhovateľkou. Príjem navrhovateľky pozostávajúci z výživného od oboch rodičov, ako i prídavkov na deti je takto primeraný odôvodneným potrebám študenta vysokej školy v podmienkach nášho štátu, pričom bolo len na zvážení navrhovateľky, či štúdium rovnakého zamerania, aké by dosiahla aj v Slovenskej republike, absolvuje v zahraničí s prirodzene vyššími nákladmi. Takto určené výživné nielenže plne zodpovedá citovanej zákonnej úprave, ale i zásade rovnakej životnej úrovni detí a rodičov a reflektuje i na zmenu pomerov, ktorá na strane oboch účastníčok nastala v priebehu konania (navrhovateľka nástup na štúdium, odporkyňa zníženie príjmu). Vo zvyšku návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol. Nakoľko výživne v súlade s ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine je možné priznať len odo dňa začatia súdneho konania, t.j. od podania návrhu na súd, odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa počiatok vyživovacej povinnosti určil dňom 15. 10. 2010.
Za obdobie od 15. 10. 2010 do 30. 06. 2012 odporkyni, ktorá na výživu navrhovateľky neprispievala žiadnou sumou, vznikol dlh na výživnom vo výške 1.952,90 eura (32 mesiacov x 60 eur + 17 dní mesiaca októbra 2010 = 60 eur : 31 dní x 17 dní). Takto určené zročné výživné odvolací súd povolil odporkyni zaplatiť v splátkach po 50 eur mesačne spolu s bežným výživným v súlade s ust. § 160 ods. 1 OSP, zohľadniac pri svojom rozhodnutí zárobkové a majetkové pomery odporkyne, ako aj výšku zročného dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky, má za následok zročnosť celého plnenia.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach podľa § 220 OSP zmenil, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie(§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Záverom odvolací súd len poznamenáva, že v zápisnici o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 20. 06. 2013 došlo v rozsudku k pisárskej chybe v uvedení zročného obdobia od 15. 10. 2010 do 30. 06. 2012, keď malo byť správne uvedené od 15. 10. 2010 do 30. 06. 2013, ktorú zrejmú nesprávnosť odvolací súd postupom podľa § 164 OSP opravil už v písomnom vyhotovení tohto rozsudku.
O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania vzhľadom na čiastočný úspech oboch účastníkov v prvostupňovom aj v odvolacom konaní.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.