Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-330-2011.pdf
PDF · 100.4 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/330/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Magdalény Krajčovičovej a JUDr. Ľubice Spálovej v právnej veci žalobkyne: JÁNY s.r.o., Moravský Svätý Ján, Ružová 228, zast. advokátom: JUDr. Peter Zelenay, Bratislava, 29. augusta 19, proti žalovaným: 1/ Y. I., nar. XX. Y. XXXX a 2/ H. I., nar. XX. Y. XXXX, obom bytom U. XXX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 22. septembra 2011 č. k. 4C 175/2010 - 81 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní vypratať nehnuteľnosť v katastrálnom území U., zapísanú v LV č. XXXX ako byt č. X na II. poschodí, vo vchode X bytového domu súpisného čísla XXX na parcele č. 370/2 a to v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta náhradu trov tohto konania v sume 911,32 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 199 eur na ostatných trovách, všetko do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovaných domáhala vypratania nimi bytu (označeného vo výroku napadnutého rozsudku i tohto rozsudku odvolacieho súdu) a žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 567 ods. 2 a § 711 ods. 1 písm. d/ a ods. 6 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom názorom o nedôvodnosti žaloby. Ak žalobkyňa opierala svoju požiadavku o vypovedanie žalovaným nájmu bytu pre dôvod spočívajúci v hrubom porušovaní povinností nájomcu (tu v neplatení nájomného po zákonom predpokladaný čas) a žalovaní žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu nepodali, súdu to nebránilo v posudzovaní otázky platnosti výpovede z nájmu (ako otázky predbežnej) a tu nemohol (podľa súdu prvého stupňa) obstáť dôvod výpovede, keď žalovaní zo štyroch mesiacov uvedených vo výpovedi (apríl - júl 2010) za prvé tri nájomné zaplatili a takúto povinnosť si splnili aj v prípade ďalších dvoch mesiacov, avšak to bola žalobkyňa, ktorá odmietla takéto plnenie prevziať a tým spôsobila, že nemohla byť takáto suma vyplatená, pričom nepreukázala ani čas odmietnutia prevzatia sumy zaplatenej 20. júla 2010 (?) a výpoveď preto bolo treba považovať za neplatnú. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovaných a nedostatkom ich požiadavky na náhradu.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a navrhla ho zmeniť a žalobe vyhovieť (okrem požiadavky na náhradu trov konania). Súdu prvého stupňa vytkla vyvodenie ním z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení a tiež nesprávne právne posúdenie veci (odvolacie dôvody
podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.), majúc najmä za to, že tu došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu účinkov nepodania žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu (v ktorom prípade bolo treba - podľa odvolateľky - usudzovať na zánik práva jeho neuplatnením v zákonom určenej lehote) a súd prvého stupňa zjavne v dôsledku mylného výkladu ust. § 567 ods. 2 O. z. svoje rozhodnutie založil tiež na nesprávnom skutkovom zistení o zaplatení nájomného aj za mesiac júl 2010 (kde ale platba poukázaná žalovanými prostredníctvom pošty bola týmto vrátená a takto logicky nemohla byť i vyplatená žalobkyni, dôvod vrátenia platby žalovaným nebol právne významný a len úprava v znení platnom do 31. decembra 2002 vrátane za splnenie dlhu považovala už poukázanie sumy - na rozdiel od neskoršej úpravy, vyžadujúcej buď pripísanie sumy dlhu na bankový účet veriteľa alebo vyplatenie mu príslušnej sumy v hotovosti), takže výpoveď z nájmu bytu je platná a žaloba dôvodná.
Žalovaní navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi, tak i pre zotrvanie najmä na tej časti svojej skoršej argumentácie, podľa ktorej na ich pokusy o vyriešenie otázok medzi účastníkmi sporných (o. i. na ich list z 15. apríla 2010) žalobkyňa nereagovala.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne celú vec (pretože od výslovne napadnutého výroku rozsudku vo veci samej bolo závislým aj rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní, zopakoval dokazovanie oboznámením výpovede z nájmu bytu, urobenej podaním žalobkyne z 9. augusta 2010 a výsluchom žalovanej 2/, pričom na takomto základe dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za vecne správny, keď síce podľa neho naďalej nebol dôvod akceptovať výhrady žalobkyne, týkajúce sa možnosti skúmania platnosti výpovede z nájmu aj v prejednávanej veci (rozumej i bez žaloby nájomcu o neplatnosť výpovede), na druhej strane však žalobkyni bolo treba dať za pravdu v tom, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil otázku existencie použitého výpovedného dôvodu (tu nezaplatenia žalovanými nájomného za čas dlhší ako tri mesiace).
Predovšetkým totiž treba uviesť, že otázkam 1/ charakteru lehoty, určenej zákonom nájomcovi na prípadné podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu a 2/ možnosti zaoberania sa súdom platnosťou výpovede z nájmu aj bez príslušnej žaloby nájomcu sa tunajší súd už venoval v minulosti (dokonca v skoršej veci za účasti tých istých účastníkov ako v prejednávanej veci - vo veci svojej sp. zn. 10Co/148/2008 a veci Okresného súdu Senica sp. zn. 7C/163/2007, v ktorej bola predmetom konania skoršia požiadavka žalobkyne na vypratanie bytu žalovanými, opretá o skoršiu výpoveď z nájmu bytu z rovnakého právneho dôvodu a i márne uplynutie lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede) a práve tam uzavrel, že lehota na podanie žaloby nájomcu podľa § 711 ods. 6 O. z. nemôže mať charakter lehoty prekluzívnej (čiže prepadnej alebo tiež zánikovej), nakoľko takýto následok požaduje platné občianske právo vyjadriť výslovne (v tejto súv. por. i § 583 O. z.) a pretože v diskutovanom prípade sa tak nestalo, nájomca tu môže stratiť len právo s úspechom sa domôcť určenia neplatnosti výpovede z nájmu (priamo výrokom rozsudku súdu, ktorý môže prísť len v prípade včasnej a dôvodnej žaloby), nie však aj právo, aby sa príslušnou otázkou súd zaoberal (ako otázkou predbežnou) v spore o plnenie (o vypratanie bytu, kde sa musí posudzovať tiež existencia či naopak neexistencia právneho dôvodu na užívanie bytu tým, kto ho má na základe požiadavky prenajímateľa vypratať).
Ak potom na takomto závere zo svojej skoršej rozhodovacej praxe nevidí tunajší súd dôvod nič meniť a aj opätovné uplatňovanie jemu zodpovedajúcej odvolacej námietky zo strany žalobkyne sa môže javiť skôr ako výraz neochoty prijať odlišný názor súdu bez toho, aby tento bol čímkoľvek spochybnený, muselo to aj v prejednávanej veci znamenať, že súd mal možnosť (ako aj povinnosť) skúmať, či tu došlo k naplneniu použitého výpovedného dôvodu a či je teda výpoveď platná. Odpoveď na tieto otázky však s prihliadnutím k uvedenému nižšie musela byť (na rozdiel od skoršej vyššie spomenutej veci) taká, že tentoraz výpovedný dôvod daný bol, výpoveď z nájmu mohla obstáť a celkom logicky tak prekážka vypratania už nejestvovala.
Podľa § 567 ods. 2 O. z. peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak.
Podľa § 522 prvej vety O. z. veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu.
Podľa § 568 O. z. ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo veriteľa nepozná, nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží do úradnej úschovy. Vynaložené potrebné náklady s tým spojené znáša veriteľ.
Napokon podľa § 711 ods. 5 O. z. ak nájomca, ktorý je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, pred uplynutím ochrannej lehoty (§ 710 ods. 4) zaplatí prenajímateľovi dlžné nájomné alebo sa písomne dohodne s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady, rozumie sa tým, že dôvod výpovede nájmu bytu zanikol a podľa § 710 ods. 4 O. z. ak bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d/, že nájomca nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, a preukáže, že ku dňu doručenia výpovede bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov (odkaz poznámkou č. 5b v O. z. na §§ 7 - 9 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov) výpovedná lehota sa predlžuje o ochrannú lehotu, ktorá trvá šesť mesiacov.
Vyššie citované ustanovenia O. z. i v spojení s tými citovanými už súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého rozsudku) treba celkom jednoznačne interpretovať tak, že i keď dôvod výpovede z nájmu bytu spočívajúci v hrubom porušovaní povinností nájomcu tým, že tento neplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, je daný len v prípade neplnenia si príslušnej povinnosti (vedomého, ale i nevedomého opomenutia tak urobiť) po dostatočne dlhý (zákonom určený) čas viac než troch mesiacov (keď inak práve neprekročenie takejto obraznej hranice bolo dôvodom neúspechu skoršej žaloby žalobkyne), ak nastane takáto situácia (zakladajúca dôvod pre skončenie nájomného pomeru zo strany prenajímateľa), ani dodatočné (neskoršie) splnenie príslušnej povinnosti nevedie k zániku výpovedného dôvodu. Jedinou výnimkou z takéhoto pravidla je nástup fikcie zániku výpovedného dôvodu (spojený s logickou, nech aj v zákone priamo nevyslovenou požiadavkou, aby prenajímateľ aj v takomto prípade so žalobou o vypratanie bytu neuspel) vtedy, ak nájomca nachádzajúci sa v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov ešte v priebehu ochrannej lehoty (teda do uplynutia 9 mesiacov, počítaných od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po tom, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď) buď zaplatí dlžné nájomné alebo sa s prenajímateľom dohodne o spôsobe jeho úhrady. Zaplatením nájomného či úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu, teda bez pochyby splnením peňažného dlhu je za predpokladu snahy dlžníka plniť prostredníctvom peňažného ústavu (banky) alebo poštového podniku (pošty) len dôjdenie platby adresátovi (vyjadrené v zákone ako pripísanie sumy predstavujúcej dlh na bankový účet veriteľa - ak ide o plnenie prostredníctvom banky, alebo ako vyplatenie príslušnej sumy v hotovosti - tu rozumej, ak sa platí za súčinnosti pošty) a je tu preto zjavný rozdiel oproti skoršej úprave (do novelizácie O. z. zákonom č. 526/2002 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2003), podľa ktorej postačovalo poukázanie platby - teda jej odchod od odosielateľa (tu por. najmä čl. I bod 9 a čl. VI ostatného spomenutého zákona a znenie § 567 ods. 2 O. z. pred ním). Platenie prostredníctvom pošty zaiste vyžaduje aj súčinnosť veriteľa, keďže tu oproti zásadnej nemožnosti ovplyvniť príchod platby na bankový účet je potrebná buď prítomnosť veriteľa (resp. osoby oprávnenej za tohto prijímať plnenia) pri doručovaní príslušnej sumy do jeho bydliska či sídla alebo vyvinutie aktivity reprezentovanej návštevou pošty (po oznámení, že snaha doručiť v mieste bydliska alebo sídla nebola úspešnou) a takto nepochybne je tu aj väčší priestor pre potenciálne obštrukcie (v istých prípadoch zrejme aj so zámerom vyvodiť z toho určité právom predpokladané následky), i ak by však aj šlo o takýto prípad, platné právo umožňuje nežiadúce dôsledky počínania či skôr opomenutia veriteľa eliminovať tým, že ako pri neprijatí týmto riadne ponúknutého plnenia, tak i pri neposkytnutí dlžníkovi potrebnej súčinnosti ustanovuje následok v podobe vzniku omeškania veriteľa (so vznikom na strane veriteľa tiež viacerých v zákone ustanovených rizík) a aj pre prípad, že toto nastane, umožňuje dlžníkovi zbaviť sa povinnosti plniť dlh priamo veriteľovi tak, že predmet plnenia (v intenciách prejednávanej veci dlžné nájomné alebo úhrady) bude zložený do úradnej úschovy (tzv. solučná úschova) - tu tiež s výslovným ustanovením, že aj tieto náklady pôjdu na vrub veriteľa.
Práve takáto úprava v spojení s použiteľnými skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa doplnenými o zistenia vyplývajúce z dokazovania pred odvolacím súdom ale vylučovala, žeby žalovaní mohli so svojou obranou uspieť.
V prejednávanej veci totiž najmä nešlo o prípad, v ktorom by mohla nastúpiť fikcia zániku výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 5 O. z., pretože odhliadnuc od nikým nespochybňovaného nezaplatenia žalovanými nájomného za mesiace apríl - jún 2010 (tri mesiace) žalovaní (žiaden z nich) nepreukázali stav svojej hmotnej núdze z objektívnych dôvodov a ani dodatočné zaplatenie dlhu či aspoň dohodu s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady (kedy jedine by o použití príslušnej úpravy mohla byť reč). Rovnako však žalovaní nepreukázali ani to, čo bolo z pohľadu ich úspechu v konaní rozhodujúce a síce, že žalobkyni nedlhujú nájomné aj za júl 2010 (ktorý bol uvedený vo výpovedi z nájmu ako štvrtý a teda rozhodujúci mesiac porušovania povinnosti nájomcu), nakoľko s tvrdením o zaplatení už poukázaním platby bez ohľadu na ďalší jej osud (na jej „doputovanie“ k príjemcovi) by šlo uspieť len v prípade úpravy podľa § 567 ods. 2 O. z. v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2002 vrátane, kým v prípade úpravy novšej to chcelo nespoliehať sa na súčinnosť žalobkyne a na prípadný opak zareagovať zložením dlhu do solučnej úschovy (čo sa ale nestalo).
Obstáť by pritom nemohla ani námietka nemožnosťou získania žalovanými včasnej vedomosti o tom, či ich snaha o zaplatenie v júli 2010 bude úspešnou (so zreteľom k tvrdeniu o poukázaní príslušnej sumy 20. júla 2010 a vyhotoveniu žalobkyňou výpovede z nájmu bytu už 9. augusta rovnakého roka), pretože účastníci si dohodli v nájomnej zmluve splatnosť nájomného vopred k 15. dňu v aktuálnom mesiaci (tu por. čl. IV zmluvy na č. l. 33 spisu a § 696 O. z. v spojení s § 19 vyhlášky č. 60/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ktoré opak, teda platenie nájomného pozadu ustanovovali len pre prípad nedostatku odchylnej dohody účastníkov a i to len do 31. decembra 1999, teda ešte pre uzavretím nájomnej zmluvy z prejednávanej veci), pokus zaplatiť za júl 2010 až 20. deň príslušného mesiaca i roka bol tak už pokusom plniť so zjavným oneskorením (takže by tu mohlo byť predmetom diskusie aj to, či šlo ešte o riadne ponúknuté plnenie) a snaha zaplatiť takto len nájomné za júl 2010 (nie aj za skoršie mesiace) bola evidentným svedectvom snahy žalovaných plniť len v takom rozsahu, aby sa im podarilo vyvrátiť argumentáciu žalobkyne o existencii výpovedného dôvodu - v tomto prípade ale zároveň aj rizikom, ktoré z už priblížených dôvodov žalovaným nevyšlo.
Za opísaného stavu vecí však boli celkom bez právneho významu i námietky žalovaných ich snahou o odkúpenie bytu, ktorá sa nestretla s požadovanou odozvou u žalobkyne, ako aj tvrdenia nasvedčujúce domnienkam o záujme žalobkyne s bytom obývaným žalovanými naložiť inak, pretože ak by to aj tak malo byť, žalovaní mali byť o to opatrnejší a nedať žalobkyni žiadnu zámienku, aby voči nim mohla postupovať tak, ako sa aj rozhodla.
Ak teda výpovedný dôvod existoval a nebolo tu (na rozdiel od situácie z času skoršieho konania medzi účastníkmi) nič na ujmu platnosti výpovede z nájmu, malo to ten následok, že riadne a to už 30. novembra 2010 uplynula aj výpovedná lehota a dňom nasledujúcim po uplynutí takejto lehoty (1. decembrom 2010) skončil nájomný pomer a zanikol tiež právny dôvod užívania bytu žalovanými.
Ak potom žalovaní nepreukázali (a zjavne ani neboli spôsobilí preukázať) žiaden iný právny dôvod oprávňujúci ich na pokračovanie v užívaní bytu, žaloba o vypratanie bytu bola dôvodnou a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa založený na opačnom názore ako vecne nesprávny vo veci samej podľa § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku, teda tak, že žalobe vyhovel (pričom dlhšiu než zákonnú - trojdňovú - lehotu na dobrovoľné splnenie uloženej povinnosti a to lehotu v trvaní 60 dní v súlade s ust. § 160 ods. 1, časti vety prvej za bodkočiarkou O. s. p. určil pre istý existenčný rozmer otázky bývania a nutnosť vytvorenia žalovaným priestoru na zariadenie si záležitostí spojených s opustením nimi bytu - obývaného dlhší čas).
V súvislosti s takýmto rozhodnutím (úplným zvrátením výsledku konania na súde prvého stupňa) vznikla odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť aj o trovách celého konania (prvostupňového i odvolacieho
podľa § 224 ods. 1 aj 2 a § 142 ods. 1 O. s. p.) a to uložením obom žalovaným povinnosti na náhradu trov konania plne úspešnej žalobkyne.
Žalobkyni v takomto konaní vznikli trovy na právnej službe poskytovanej najskôr obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Kurucová, s.r.o., Senica, Hurbanova 486/2 (prvé dva úkony predstavované 1. prevzatím a prípravou zastúpenia v októbri 2010 a 2. žalobou z 10. decembra 2010) a neskôr advokátom označeným aj v úvodnej časti rozsudkov súdov oboch stupňov, z ktorých sa požadovala len náhrada na odmene v poradí druhého zástupcu za 6 úkonov právnej služby podľa 11 ods. 1 písm. c/, § 1 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „tarifa“) po 57 eur (1. prevzatie a príprava zastúpenia v roku 2011, 2. účasť na odročenom pojednávaní 2. júna 2011, 3. vyjadrenie k odporu žalovaných proti rozkazu na plnenie z 1. júna 2011, 4. a 5. účasť na pojednávaniach súdu prvého stupňa 21. júna a 22. septembra 2011 a 6. odvolanie z 26. októbra 2011), siedmy v sume 60,07 eur (účasť na pojednávaní odvolacieho súdu 19. júna 2013), na DPH (§ 18 ods. 3 tarify) len k odmene, za paušálne náhrady (6x 7,41 eur + 1x 7,81 eur podľa § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tarify) a tiež za riadne vyúčtované cestovné (podľa § 16 ods. 4 tarify, zákona č. 283/2002 Z. z. a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z. z.) v súvislosti s cestami advokáta na 3 pojednávania na súde prvého stupňa (na trase Bratislava - Senica a späť) a jedno na odvolacom súde (na trase Bratislava - Trnava a späť), spolu v sume 189,36 eur a za stratu času (podľa § 1 ods. 3 a § 17 ods. 1 tarify) v sume 187,23 eur (3x 4, čiže 12 začatých polhodín po 12,35 eur + 3 začaté polhodiny po 13,01 eur). Z tých bolo treba priznať celú požadovanú sumu, teda 911,32 eur (/6x 57 + 20% + 6x 7,41/ + /60,07 + 20% + 7,81/ + 189,36 + 187,23), hoci patrí k jednému zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu, že v prípade výmeny zástupcov (teda obrazného prepriahnutia záprahu) patrí náhrada len za jedno prevzatie a prípravu zastúpenia (keďže v tomto prípade náhrada tzv. advokátskou spoločnosťou požadovaná ani priznaná nebola a nepriznanie ani jednej takejto čiastkovej náhrady by už nebolo korektné ani obhájiteľné) a advokát účtoval náhradu na DPH len z odmeny (hoci tu už od 1. júna 2009 ako dňa nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. 209/2009 Z. z. je príležitosť činiť tak aj v prípade náhrad, nevyužitie takej príležitosti však treba považovať za čiastočné vzdanie sa procesného práva na náhradu zastupovaným účastníkom) a náhradu zvýšiť aj o sumu zodpovedajúcu iným trovám než tým na právnej službe, tu konkrétne na súdnych poplatkoch za žalobu i odvolanie v súhrnnej sume 199 eur (2x 99,50).
Vedený týmito úvahami a tiež v súlade s ust. § 149 ods. 1, § 151 ods. 8 a § 160 ods. 1 vety časti vety pred bodkočiarkou O. s. p. preto odvolací súd obom žalovaným (manželom) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni k rukám jej ostatného zástupcu so statusom advokáta (platobné miesto) náhradu trov konania s osobitným vyjadrením sumy trov právneho zastúpenia a iných trov konania, pričom v tomto prípade (na rozdiel od povinnosti vo veci samej) nezistil dôvod pre odchýlku od zákonnej trojdňovej lehoty plnenia.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosti ním uložené nebudú splnené dobrovoľne v určených lehotách,
možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.