Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_21CoE-206-2012.pdf
PDF · 118.24 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/206/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: EURO PROVIDUS, a.s., so sídlom Dunajská 15/A, Bratislava, IČO: 35 962 682, zast. JUDr. Marianom Ďuranom, PhD., advokátom so sídlom Tajovského 5, Žilina, proti povinnému: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. P. č. XX, XXX XX Y. P., vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Ing. Štefan Hrebík, so sídlom Dukelských hrdinov 2946/6, Malacky, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č.k. 7Er/315/2011-9 zo dňa 12.07.2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri IUDEX v Martine. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 915,81 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 452,76 eur od 27.01.2008 do zaplatenia, zo sumy 463,05 eur od 03.02.2008 do zaplatenia, trovy konania vzniknuté na zaplatenom poplatku vo výške 102,76 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 116,80 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1, 4 písm. r) a 5, Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 06.10.2009 vo veci C-40/08.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmaním priložených listín zistil, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzatvorili dňa 27.01.2007 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 9050601221 a dňa 03.02.2007 zmluvu č. 9050601222.
Predmetné zmluvy posúdil súd prvého stupňa ako spotrebiteľské zmluvy, keďže z povahy zmluvných strán je zrejmé, že oprávnený ako dodávateľ s poukazom na svoj predmet činnosti uvedený v Obchodnom registri, konal v rámci podnikateľskej činnosti, pričom uzatvoril zmluvy s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa aplikoval na uvedený právny vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.
Súd prvého stupňa zistil, že v bode 4.1. Všeobecných podmienok je obsiahnutá rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami z právnych vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy alebo súvisiacich so Zmluvou, vrátane sporov o jej platnosť, výklad a zánik Zmluvy ako aj spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe skôr uzatvorených zmlúv alebo súvisiacich s týmito zmluvami, vrátane sporov o platnosť, výklad, zánik týchto zmlúv predložia sa na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Stálemu rozhodcovskému súdu pri IUDEX s.r.o..
Nakoľko súd prvého stupňa posúdil predmetné zmluvy medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľské, podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku a zisťoval, či rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľských zmlúv, teda či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Predmetnú rozhodcovskú doložku posúdil súd prvého stupňa ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a Smernice Rady 93/13/EHS. Spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a stráca možnosť brániť sa ako žalovaný pred príslušným súdom v zmysle § 87 písm. f/ O.s.p. Nakoľko neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania. Z tohto dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočností súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej uviedol, že pred posudzovaním neprimeranosti zmluvnej podmienky je potrebné sa najprv zaoberať otázkou, či slovenský právny poriadok umožňuje exekučnému súdu posudzovať neprimeranosť jednotlivých zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Taktiež je potrebné sa zaoberať samotným rozhodnutím C-40/08, z ktorého vyplýva, že súd môže prípadnú nekalosť zmluvnej podmienky, resp. rozhodcovskej doložky skúmať len za splnenia dvoch podmienok a to iba vtedy, ak rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa a posúdenie prípadnej nekalosti rozhodcovskej doložky umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Súd prvého stupňa vôbec neskúmal povahu konkrétneho rozhodcovského konania ale len vybrané otázky spotrebiteľských zmlúv, ktoré sa od predmetného prípadu viac či menej odlišujú. Za rozhodcovský rozsudok vydaný bez účasti spotrebiteľa nemožno považovať preskúmavaný rozhodcovský rozsudok a to z dôvodu, že účasti spotrebiteľa sa nijako nezamedzuje. Naopak rozhodcovský súd spotrebiteľa vyzýva na vyjadrenie sa k žalobe a k ďalším procesným úkonom, predovšetkým na predloženie dôkazov svedčiacich v jeho prospech. Faktickú a dobrovoľnú neúčasť spotrebiteľa preto nemožno chápať ako neumožnenie účasti spotrebiteľa, ale ako využitie dispozičného procesného práva, ktorým je právo nevyjadriť sa. Ďalej oprávnený namietal aj splnenie podmienky oprávnenia na prieskum vnútroštátnymi právnymi predpismi. Použiteľným ustanovením je § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak vzhľadom na absenciu návrhu účastníka konania, proti ktorému má byť nariadený výkon rozhodnutia sa zužujú dôvody na zastavenie konania iba podľa písm. b) a c). Rozhodcovský rozsudok však nemá nedostatky uvedené v písm. b) a taktiež ani podľa písm. c), preto podmienky, ktoré stanovil Európsky súdny dvor považoval za nenaplnené. Záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa riadi ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, avšak súd nesprávne aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čím došlo k narušeniu právnej istoty účastníkov právneho vzťahu, ktorej imanentnou súčasťou je aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, čo je neprípustné. Exekučný súd je povinný na posudzované vzťahy použiť vnútroštátne právne normy účinné v čase uzavretia zmluvy. Nemožno sa stotožniť so záverom súdu, že dojednanie rozhodcovskej doložky spadá pod ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu, resp. hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku. Poukázal, na skutočnosť, že exekučný súd nevyužil § 59 zákona č. 233/1995 Z.z. na posúdenie skutočnosti, či predmetná rozhodcovská doložka založila nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi zmluvnými stranami v neprospech povinného. Predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno charakterizovať ako zaväzujúci na plnenie, ktoré je nemožné, nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Záverom uviedol, že aj napriek faktickej nerovnovážnosti v znalostiach a vedomostiach dodávateľa a spotrebiteľa a taktiež verejného záujmu, ktorý vyžaduje, aby právne predpisy poskytli spotrebiteľovi v týchto vzťahoch ochranu nemožno pripustiť výklad, ktorý vo svojich dôsledkoch zabezpečí spotrebiteľovi takú ochranu, že mu umožní zo zmlúv požívať všetky práva a neplniť žiadne povinnosti, čím by súd založil výraznú nerovnováhu zmluvného vzťahu avšak v prospech spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre
prípad potvrdenia rozhodnutia ako vecne správneho žiadal odvolací súd, aby v súlade s § 239 ods. 2 písm. a) O.s.p. vyslovil prípustnosť dovolania týkajúceho sa otázok špecifikovaných v odvolaní.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania, keď dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.
Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10.
Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva, že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto
zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 53)“.
Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/ EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.
Odvolací súd dospel k záveru, že exekučný súd je oprávnený i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.
Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzatvorili dňa 27.01.2007 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 9050601221 a dňa 03.02.2007 zmluvu č. 9050601222, pričom v bode 4.1. ich Všeobecných podmienok je obsiahnutá rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami z právnych vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy alebo súvisiacich so Zmluvou, vrátane sporov o jej platnosť, výklad a zánik Zmluvy ako aj spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe skôr uzatvorených zmlúv alebo súvisiacich s týmito zmluvami, vrátane sporov o platnosť, výklad, zánik týchto zmlúv predložia sa na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Stálemu rozhodcovskému súdu pri IUDEX s.r.o..
Z obsahu zmlúv resp. zmluvných dojednaní je nesporné, že ustanovenia o rozhodcovskej doložke neboli individuálne dojednané, lebo hoci spotrebiteľ mal možnosť sa s nimi oboznámiť pred podpisom zmluvy, reálne nemohol ovplyvniť ich obsah, keďže tvoria súčasť formulára zmluvy, v ktorom nie je priestor na zasahovanie zo strany spotrebiteľa. Povinný teda nemal možnosť individuálne ovplyvniť obsah oprávneným vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007), citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetných zmlúv účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluvy uzavreté medzi účastníkmi sú teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľské zmluvy.
Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.
Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z.. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnými zmluvami je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia predmetných zmlúv, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.
Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.
V danom prípade v bode 4.1. Všeobecných podmienok je obsiahnutá rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami z právnych vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy alebo súvisiacich so Zmluvou, vrátane sporov o jej platnosť, výklad a zánik Zmluvy ako aj spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe skôr uzatvorených zmlúv alebo súvisiacich s týmito zmluvami, vrátane sporov o platnosť, výklad, zánik týchto zmlúv predložia sa na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Stálemu rozhodcovskému súdu pri IUDEX s.r.o..
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového súdu, je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne rozhodcovský súd, núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.
Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, ničotný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.
V závere odvolací súd vo vzťahu k žiadosti oprávneného týkajúcej sa pripustenia dovolania voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu, konštatuje, že dovolanie vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí nevyslovil, pretože považuje ním navrhované dovolacie otázky za dostatočne riešené už existujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR.
Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.