Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_13C-77-2013.pdf
PDF · 86.52 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/77/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trebišov, sudkyňa JUDr. Eva Franková, v právnej veci navrhovateľa: A. D., nar. X.XX.XXXX, I. E. Ž., T. XXX/X, proti odporkyni: A. D., X.. Z., E.. X.X.XXXX, I. E.Ž. Ž., T. XXX/X, t.č. J., Š. XX/XX, o rozvod manželstva t a k t o
rozhodol:
I. Návrh navrhovateľa súd z a m i e t a.
II. Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Podaným návrhom sa navrhovateľ domáhal, aby súd jeho manželstvo s odporkyňou rozviedol z dôvodu stále sa prehlbujúcej a narastajúcej nedôvery, nepochopenia sa a odlišných názorov pre ďalšie spolužitie bez prieťahov a vytvárania si vzájomných prekážok. K odporkyni stratil citový vzťah a nevidí nádej na jeho obnovu.
Odporkyňa s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasila.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkyne W. D., listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav veci:
Zo sobášneho listu účastníkov konania súd konštatuje, že manželstvo uzavreli obaja ako slobodní dňa X.XX.XXXX na bývalom MNV v Č..
Výsluchom navrhovateľa súd zistil, že do manželstva vstupoval po dôkladnej, 2-ročnej známosti z lásky. Obaja sú slovenskými štátnymi občanmi, majú národnosť slovenskú. U oboch z nich ide o prvé manželstvo. Z manželstva pochádzajú 3 dospelé detí, posledné spoločné bydlisko s odporkyňou mal v Obci Nižný Žipov.
Podľa neho manželstvo bolo usporiadané, harmonické až do r. 2010, keď odporkyňa bez jeho vedomia a súhlasu predala vlastné pozemky v jej výlučnom vlastníctve, ktoré v minulosti zdedila, čo ho nemilo prekvapilo, ba čo viac ranilo a považoval to z jej strany za prejav nedôvery a podraz. Ďalší zlom nastal vtedy, keď odporkyňa oslavovala svoje 50. narodeniny a od kolegov z práce dostala do daru pobyt v kúpeľoch na 1 týždeň, na ktorý odišla so svojou priateľkou a jeho o tom neinformovala. Tvrdil, že sa v poslednom čase správanie odporkyne veľmi zmenilo a hoci nemá priamy dôkaz o jej nevere vyjadril
presvedčenie, že ho manželka podvádza, lebo nebola ochotná prezradiť mu pin kód do svojho mobilného telefónu a heslo do počítala, aby mohol kontrolovať jej e-mailovú poštu. Okrem toho sa pred ním zatajovala aj v práci. Odmietla mu ukázať cestovný lístok ako dôkaz o tom, či v ten deň bola v práci a to všetko v ňom vyvolalo pocit nedôvery, úzkosti, neistoty, preto ju viackrát prosil, aby zmenila svoje správanie, ale ona nebola ochotná vyjsť mu v ústrety. Uviedol, že intímnym manželským životom žili spolu až do odchodu odporkyne zo spoločnej domácnosti. Odporkyňa spoločnú domácnosť opustila v marci 2013, od tej doby spolužitie neobnovili, hoci sa on o to pokúšal a to takým spôsobom, že jej písal e-maily, chcel to riešiť, ale ona nebola ochotná zmeniť svoje správanie. Bol presvedčený, že pokiaľ vyžaduje od manželky tieto veci, ktoré ona považuje za zásah do súkromia, je to absolútne štandardné, lebo je jej manžel a právo vedieť o nej všetko. Tvrdil, že v poslednom čase ho začala aj intímne odmietať a nechcela to bližšie zdôvodniť. Opakovane zdôrazňoval, že odporkyňa svojim tajnostkárskym postojom a svojimi pre neho nepochopiteľnými reakciami v ňom znásobila nedôveru, preto s ňou takto ďalej nechce žiť.
Výsluchom odporkyne súd zistil, že s návrhom nesúhlasí. Svoje manželstvo považovala za usporiadané a harmonické tvrdiac, že v ňom bola šťastná a spokojná. Poukázala aj na ťažké obdobia, ktoré boli spôsobené tým, že navrhovateľ pil a bol agresívny a niekedy v záujme svojej bezpečnosti ako aj bezpečnosti detí musela opustiť dom, ale stále sa k manželovi vrátila, pretože chcela v manželstve zotrvať. Bolo jej ľúto spoločne prežitých rokov lebo prežili aj pekné chvíle a ťažké obdobia prekonali, o ktorých bližšie hovoriť nemienila. Tvrdila, že manžela intímne neodmietala a pokiaľ sa súloži vyhýbala, bolo to len z toho dôvodu, že sa ho dožadoval pod vplyvom alkoholu, čo jej bolo nepríjemne a preto tvrdenia navrhovateľa, že mali problémy v intímnej oblasti odmietala. Prehlásila, že sa manželskej nevery počas manželstva nedopustila, ona taký typ nie je a v tomto smere jej navrhovateľ nemôže nič vyčítať. O nevere zo strany manžela vedomosti nemala. Rozhodnutie manžela rozviesť sa bol pre ňu obrovský šok, lebo s tým nepočítala. Uviedla, že momentálne býva u dcéry v Trebišove, s navrhovateľom sa nestretáva a komunikujú iba vo forme e-mailov. Považovala za ponižujúce, aby manželovi preukazovala po toľkých rokoch manželstva, že mu je verná, že nemá čo pred ním skrývať a to, že ju neprimeraným spôsobom kontroluje, vyžaduje od nej diskrétne údaje, ktoré sú súčasťou jej súkromia, je ponižujúce, preto nebola ochotná obnoviť spolužitie s navrhovateľom, pokiaľ sa jeho správanie v tomto smere nezmení.
Výsluchom W. D., dcéry účastníkov konania súd zistil, že s rozhodnutím rodičov rozviesť sa súhlasí. Podľa jej názoru rodičia v manželstve neboli šťastní, čo vyplýva z rozdielnosti pováh a záujmov. Žili spolu zrejme iba kvôli svojim deťom, aby sa o nich postarali, ale nikdy nevidela medzi nimi ozajstnú lásku, šťastie alebo vzájomnú citovú náklonnosť, ako by si v manželstve manželia mali prejavovať. Vyjadrila presvedčenie, že odporkyňa by nikdy nepodala návrh na rozvod manželstva z toho teda vyplýva aj jej odmietavý postoj k tomuto konaniu, no potvrdila, že obnoviť spolužitie s manželom nechce, lebo sa ho bojí. Strach o spolužitie s ním po odchode všetkých detí z domu pramení z matkiných nepriaznivých zážitkov v minulosti a zo správania navrhovateľa voči nej. Potvrdila, že otec má panovačnú povahu, vyžadoval od matky poslušnosť a neprimeraným spôsobom ju kontroloval, dokonca niekedy šikanoval. Každý jej krok preveroval a bezdôvodne na ňu žiarlil. Svedkyňa vylúčila možnosť nevery zo strany matky a pokiaľ otec hovoril o matkinej nevere, sú to len jeho ničím nepodložené úvahy a podozrenia. Potvrdila, že matka opustila spoločnú domácnosť spolu s ňou vo februári tohto roku a presťahovali sa do Trebišova, kde dodnes žijú spolu. Po ich odchode zo spoločnej domácnosti sa v jednom prípade pokúšali s otcom porozprávať o celej záležitosti, ale neviedlo to k ničomu. Podľa svedkyne aj jej dvaja bratia schvaľujú rozhodnutie rodičov rozviesť sa, tvrdiac, že to bude pre nich lepšie, než by mali žiť v takomto vzťahu. Neveru u rodičov nikdy nezistila, no potvrdila, že otec si počas manželstva príležitostne vypil, no oboch rodičov považovala za starostlivých rodičov, ktorí sa o svoje deti vzorne starali.
Z výpovede svedkyne vyplynulo aj to, že účastníci konania medzi sebou málo komunikovali, v poslednom čase sa nerozprávali ani o bežných veciach týkajúcich sa rodiny, čo nie je štandardné. Svedkyňu mrzelo, že matka musela odísť z vlastného domu, kde žila s otcom 30 rokov, zanechala tam kus svojho života, no na druhej strane potvrdila jej rozhodnutie nevrátiť sa k otcovi.
Súd v záujme zachovania manželstva požiadal Referát poradensko - psychologických služieb pri ÚPSVaR v J. o konzultáciu s účastníkmi konania. Z oznámenia tohto orgánu vyplýva, že na konzultáciu
sa dostavila iba odporkyňa, ktorá vyjadrila ochotu pracovať na záchrane manželstva, navrhovateľ sa však ani na opakované výzvy na konzultáciu nedostavil. E-mailom oznámil, že svoje stanovisko vysvetlil súdu a neúčasťou na konzultácií plní iba želanie manželky opustiť ho.
Po prevedení dokazovania súd právne uzatvára:
Podľa § 1 ods. 1, 2 zák. o rodine manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom.
Účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí.
Podľa §18 zák. o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 19 ods. 1 zák. o rodine o uspokojenie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovanie potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
Citované zákonné ustanovenia poukazujú na význam inštitútu manželstva pre spoločnosť ale aj pre samotných manželov a ich deti. Spoločnosť má totiž záujem na zachovaní ,manželských vzťahov za predpokladu, že sú zárukou harmonického rozvoja každého člena tejto rodiny bez ohľadu na to či ide o manželov alebo ich deti.
Podľa § 22 zák. o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.
Podľa § 23 ods. 1,2,3 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.
Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19.
Manželstvo musí plniť všetky funkcie k tomu, aby bolo možné skonštatovať, že ide o harmonický zväzok a spolužitie ľudí. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k názoru, že manželstvo účastníkov konania nie je trvalo hlboko rozvrátené, a preto návrh zamietol konštatujúc, že v konaní nebol zistený ani jeden závažný dôvodný, pre ktorý by bolo možné manželstvo rozviesť. Obaja účastníci konania zhodne potvrdili, že v poslednom období mali vzťahové problémy, ktoré pramenili z navrhovateľových neprimeraných až šikanóznych prejavov nedôvery a žiarlivosti, čo odporkyňa nebola ochotná tolerovať. Obaja však žili v spoločnej domácnosti. Hospodárili spolu, žili intímnym manželským životom až do februára r. 2013 kedy spolužitie prerušili. Skutočnosti, ktoré uviedol navrhovateľ ako dôvody rozpadu manželstva nepovažuje súd za natoľko závažné a už vôbec nie za primerané, lebo zasahujú do súkromia odporkyne, ponižujú ju a urážajú a v konaní nebolo preukázané, že podozrenia navrhovateľa z nevery manželky
sú opodstatnené. Súd nepovažuje požiadavky navrhovateľa voči svojej manželke za primerané a to ani napriek tomu, že sú manželia. Manželstvo musí byť postavené na vzájomnej úcte, dôvere a tolerancii, ktorá sa nedá vynútiť násilím. Aj v manželstve treba rešpektovať právo manžela na súkromie a osobný život, súčasťou ktorého sú aj právo slobodne sa rozhodovať, slobodne konať a viesť dialóg bez toho, aby o každom kroku informoval svojho životného partnera pokiaľ jeho rozhodnutie závažným spôsobom nepriaznivo nezasahuje do života členov rodiny, neubližuje im a neukracuje ich na ich právach. V manželstve si musia byť manželia vzájomne oporou a aj z morálneho hľadiska za situácie, keď spolu vychovali 3 deti, postavili rodinný dom, spoločne sa starali o zveľadenie materiálnych hodnôt, ktoré t.č. užíva iba navrhovateľ by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi ak by súd manželstvo, ktoré nie je dlhodobo a trvalo rozvrátené, rozviedol.
Súd považuje za potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že navrhovateľ nebol ochotný priznať žiaden podiel viny na rozpade manželstva a všetku vinu pripisoval odporkyni. Na druhej strane však tvrdil, že ju má rád a chce s ňou obnoviť spolužitie, ak bude poslušná a jeho požiadavky bude plniť, čo je diametrálny odlišný postoj. Je potom nepochopiteľná jeho neúčasť na konzultácií u psychológa v záujme riešenia problémov. Navrhovateľ teda neurobil nič pre záchranu manželstva iba vyčítal manželke nevhodné správanie, ktoré nemienil v manželstve tolerovať. Bola to práve odporkyňa, ktorá problémy riešiť chcela aj za pomoci odborníka a ani jej rozhodnutie odmietajúce t.č. obnovu spolužitia s navrhovateľom nemožno považovať z dôvod spôsobilý privodiť rozvod 25-ročného manželstva v situácií, keď v konaní nebol preukázaní ani jeden vážny dôvod rozpadu manželstva. Terajší stav považuje súd za prechodný, ktorý sa odstupom času môže zmeniť k lepšiemu za predpokladu obnovenia dôvery a zachovaní tolerancie vo vzťahu manželov navzájom.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 144 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Trebišov v 3 exemplároch.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).