Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5To-9-2013.pdf
PDF · 80.88 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/9/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Chovanka a sudcov JUDr. Jána Deáka a JUDr. Juraja Babjaka prejednal na verejnom zasadnutí konanom 18.06.2013 odvolanie obžalovaného B. C. proti rozsudku Okresného súdu Zvolen z 08.10.2012, sp. zn. 3T 36/09 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Rozhodujúc vo veci podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému B. C., nar. XX.XX.XXXX ukladá podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. sa zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Vyššie označeným rozsudkom bol obžalovaný B. C. uznaný za vinného zo zločinu lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 188 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 39 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a z prečinu krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák., na tom skutkovom základe, ako je uvedený v bodoch 1, 2 napadnutého rozsudku.
Za to mu bol uložený podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 39 ods. 1, 3 písm. d) Tr. zák. a § 41 ods. 1, 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.
V písomných dôvodoch v podstate poukázal, že závery súdu ohľadne jeho viny a trestnej zodpovednosti sú neodôvodnené a nesprávne. Pokiaľ ide o prečin krádeže, vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa mal tohto skutku dopustiť. Poškodený M. bol v čase činu pod vplyvom alkoholu a jeho výpovede sú rozporné. Poškodený ho nikdy neoznačil ako osobu, ktorá mu mala odcudziť peňaženku a mobilný telefón. Okresný súd založil svoje rozhodnutie o jeho zavinení len na domnienkach a hypotézach. Navyše uskutočnením výsluchu tohto svedka JUDr. Marianou Philadelphyovou v zmysle § 88 ods. 5 Tr. por. bolo porušením jeho zákonného a ústavného práva na zákonného sudcu, a preto tento dôkaz je nezákonný.
Pokiaľ ide o zločin lúpeže vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že skutok, ktorý sa stal nie je však trestným činom. Nie je totiž možné facku posudzovať ako násilie v tom zmysle ako ho predpokladá
ustanovenie § 188 Tr. zák. V druhom rade treba poukázať, že absentuje v jeho prípade aj úmysel zmocniť sa cudzej veci. Síce pýtal od poškodeného mobilný telefón, ale nie v úmysle definitívne sa ho zmocniť. Okresný súd jeho úmysel vyvodzuje zo správania sa iných osôb, ktoré však on nepredvídal, nepredpokladal a ani nemohol ovplyvniť. Z jeho vyjadrenia a jasne a nepochybne vyplýva, že vyhrážku fackou nepoužil z dôvodu zmocnenia sa telefónu poškodeného, ale pre prípad klamstva zo strany poškodeného. V danom prípade mala byť teda facka následkom zistenia, že poškodený nehovorí pravdu. Je teda nespochybniteľný fakt, že príčinná súvislosť medzi hrozbou bezprostredného násilia a zmocnením sa cudzej veci neexistuje.
V súvislosti s výrokom o treste poukázal na jeho neprimeranosť, keďže trest mu bol ukladaný takmer po šiestich rokoch od spáchania skutku, pričom počas tejto doby viedol usporiadaný život, našiel si prácu a s manželkou sa stará o maloleté dieťa.
Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vo vzťahu k prečinu krádeže ho spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodil a vo vzťahu k zločinu lúpeže oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por.
Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
Úvodom je potrebné uviesť, že spoluobžalovaní ml. O. K. a ml. M. V. boli právoplatne odsúdení pre zločin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 188 ods. 1,2 písm. d) Tr. zák. obaja trestom odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, výkon ktorého im bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu troch rokov.
Pokiaľ ide o skutkový stav uvedený v bodoch 1, 2 výroku napadnutého rozsudku, tento je správne zistený. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy, ktoré aj vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por., keď dal aj zadosť uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica z 03.05.2012, sp. zn. 5 To 235/11.
Objektívne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti mal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené, alebo pochybné, najmä pokiaľ si odporovali. Z obsahu jeho odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, ako v otázke viny, tak aj trestu. Nemožno mu teda nič vyčítať, keďže pre dôsledné zistenie skutočného stavu veci urobil všetko, čo urobiť mal a mohol.
Okresný súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. vykonal dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, ktorá bola na obžalovaného podaná, vrátane preverenia jeho obhajobných tvrdení. V týchto smeroch okresný súd dôkazy vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktoré mu z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Pri hodnotení dôkazov prvostupňový súd reagoval aj na rozpory, ktoré sa medzi jednotlivými dôkazmi vyskytli, pričom tieto rozpory preklenul úvahami, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného činu skutkové zistenia, ktoré sú správne.
Prvostupňový súd starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, vecne správne reagoval na obhajobné tvrdenia obžalovaného, tieto preveril vykonaným dokazovaním a následne sa so všetkými dôkazmi vyrovnal logickým spôsobom, nevzbudzujúcim podľa zistenia odvolacieho súdu pochybnosti o správnosti skutkových zistení, vrátane tých, ktoré boli nevyhnutné pre záver o existencii zavinenia obžalovaného na spáchaní žalovaného trestného činu.
V odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Tr. por. stručne ale jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval zistené skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke viny obžalovaného.
Skutky spáchané obžalovaným boli plne preukázané výpoveďami oboch poškodených a v tomto smere odvolací súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorého výrok jasne opísal jeho inkriminované konanie. Správnosť záverov okresného súdu napokon verifikuje aj to, že odvolaním prokurátora tieto neboli napadnuté a obžalovaní ml. O. K. a ml. M. V. absenciou odvolaní ich v celom rozsahu prijali.
Krajský súd opäť zdôrazňuje, že išlo o situáciu, kde bol sám poškodený a skupina troch obžalovaných s ďalšími osobami trestne nestíhanými, a to O. R. a V. U., ktorí pri konfrontácii s poškodeným tiež priznali, že tomuto povedali, aby ich neoznámil na políciu, lebo dostane bitku, resp. bude mať problémy. Bolo preukázané, a to aj priznaním obžalovaného B. C., že tento sa poškodenému vyhrážal, že ak mu neodovzdá telefón tak ho zbije. Túto jeho hrozbu preukázateľne počuli aj obaja obžalovaní ml. O. K. a ml. M. V.. I keď ani jeden z obžalovaných síce nepotvrdil predchádzajúcu dohodu, že odcudzia poškodenému telefón, skutkový však preukazuje tento ich spoločný úmysel. Nebolo totiž preukázané, že obžalovaný B. C. chcel si len skutočne zatelefonovať z telefónu poškodeného. Ak by tak naozaj chcel, obžalovaný ml. V. po výmene SIM karty by mu telefón poškodeného podal a nie obžalovanému ml. K., ktorý s ním následne odišiel a telefón spoločne potom dali do záložne za 500,- Sk.
Krajský súd nakoniec dodáva, že podľa právnej a súdnej praxe o trestný čin lúpeže vo všeobecnosti ide, ak páchateľ koná v úmysle zmocniť sa cudzej veci v bezprostrednej časovej nadväznosti na použité násilie alebo vyhrážok bezprostredného násilia. Hrozbou bezprostredného násilia je hrozba takým násilím, ktoré má byť vykonané ihneď, ak sa napadnutý nepodrobí vôli útočníkov. Ak páchateľ trestného činu lúpeže použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia menšej intenzity, táto skutočnosť iba znižuje stupeň závažnosti činu pre spoločnosť a ani výnimočne malá intenzita násilia alebo hrozby bezprostredného násilia nie je dôvodom, aby sa konanie páchateľa posúdilo miernejšie, napr. ako trestný čin krádeže alebo vydierania.
Tiež nebola dôvodná námietka obžalovaného spočívajúca v tom, že výsluch poškodeného Z. M. vykonala 24.02.2011 nezákonná sudkyňa JUDr. Philadelphyová. Z rozpisu služieb Okresného súdu Zvolen totiž vyplynulo, že menovaná sudkyňa podľa rozvrhu práce skutočne bola zákonnou sudkyňou, a preto výsluch poškodeného v zmysle § 88 ods. 1 Tr. por. bol vykonaný v súlade so zákonom.
Zistené konanie obžalovaného v bode 1 potom okresný súd správne posúdil ako zločin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 188 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zák., pretože bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný spoločným konaním proti dieťaťu použil hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci. V bode 2 ako prečin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák., pretože si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a taký čin spáchal na veci, ktorú mal iný na sebe v spolupáchateľstve.
Pri preskúmaní výroku o treste krajský súd zistil, že trest uložený v rámci trestnej sadzby odňatia slobody od 7 do 16 rokov, vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov je skutočne neprimerane prísny. Predovšetkým treba poukázať na nález Ústavného súdu SR z 28.11.2012, ktorým došlo k zmene v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák. a tým došlo k úprave tzv. asperačnej zásady tak, že v posudzovanom prípade bolo rozpätie trestnej sadzby od 7 do 16 rokov. Pri rozhodovaní o treste krajský súd prihliadol, že od spáchania skutku uplynulo vyše 6 rokov, ale zároveň nemohol neprihliadnuť na kriminálnu minulosť obžalovaného. Z odpisu registra trestov bolo zistené, že tento bol v roku 2002 odsúdený pre trestný čin porušovania domovej slobody a krádeže na podmienečný trest odňatia slobody, ktoré odsúdenie má však zahladené. V roku 2008 bol odsúdený pre prečiny ublíženia na zdraví, výtržníctva a nebezpečného vyhrážania v podstate na tom skutkovom základe, že v júni 2007 s ďalšími spolupáchateľmi napadli poškodeného, zhodili ho na zem, kde ho kopali a spôsobili mu stredne ťažké zranenie, ktoré si vyžiadalo PN 14 dní. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený do 12.01.2010.
Krajský súd s prihliadnutím na uvedené ako aj s prihliadnutím na nekritický postoj obžalovaného k trestnej činnosti nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestnej sadzby. Preto obžalovanému uložil trest odňatia slobody na úplne dolnej hranici trestnej sadzby, pričom tohto
zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uložený trest krajský súd považuje za primeraný tak v rámci individuálnej ako i generálnej prevencie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.