Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/588/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, vo veci starostlivosti súdu o maloletú N. T., A.. XX.XX.XXXX, t.č. bytom u otca, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny, Malacky, Záhorácka 2942/60A, dieťa rodičov: U. T.W., A.. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, zast. JUDr. Vladimírovu Hrebíkovou, advokátkou, AK Malacky, Dukelských hrdinov 2946/6, a U. T., A.. XX.XX.XXXX, bytom N., N. XX, zast. JUDr. Štefanom Martinkovičom, advokátom, AK Bratislava, Saratovská 2A, o návrhu otca na zmenu zverenia maloletej, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 18.09.2012, č.k. -130, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti sa p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkom nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 18.09.2012, č.k. -130 zveril maloletú N. T., A.. XX.XX.XXXX do starostlivosti otca. Matke uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou XX € mesačne k rukám otca vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou rozhodnutia. Vo zvyšku návrh otca zamietol. Týmto rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 06.05.2010, č.k. -126 vo výroku o zverení maloletej a vo výroku o výživnom. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 24 ods. 4, 5, § 25 ods. 2, § 26, § 28 ods. 1, 2, § 36 ods. 1, § 43 ods. 1 Zák. o rodine, keď na základe vykonaného dokazovania posúdením dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že od rozhodnutia Okresného súdu Trnava zo dňa 06.05.2010, č.k. -126 ktorým na čas po rozvode manželstva bola maloletá na základe rodičovskej dohody zverená do osobnej starostlivosti matky, došlo k výraznej zmene v správaní sa maloletej, jej psychike, prejavujúcej sa striktným odmietaním žiť v spoločnej domácnosti s matkou. Poukázal na to, že maloletá už v čase rozvodu svojich rodičov vyjadrovala vôlu bývať u otca, vyjadrila k nemu pevnejšie citové väzby, zostala však spolu s bratom žiť u matky. Od rozvodu manželstva postupne dochádzalo k zhoršovaniu najmä jej psychického stavu, čo vyústilo do potreby návštevy psychológa - P.. E. S.P., ktorá jednoznačne konštatovala, že psychický stav maloletej v čase vyšetrenia dňa 07.07.2012 vykazoval známky silnej depresie, ktorá sa prejavovala smútkom, strachom o seba, sebaobviňovaním, zníženým sebahodnotením, podceňovaním svojej schopnosti, pri psychologickej intervencii sa prejavila výrazne narušená psychická stabilita maloletej a negatívny vzťah k matke, ktorý demonštrovala striktným odmietaním bývať v spoločnej domácnosti s matkou, ktorá v nej vyvoláva pocity menejcennosti a stavy

depresie. V súčasnosti maloletá jednoznačne prejavuje svoj názor zotrvať v starostlivosti otca, do ktorej bola zverená predbežným opatrením súdu, vníma prostredie u otca pre seba ako ukľudňujúce, vyžaduje kontakt s matkou v rozsahu ako jej to vyhovuje, takisto aj kontakt s bratom. Pokiaľ ide o súrodenecké vzťahy súd konštatoval, že i keď matka uvádzala, že obaja súrodenci majú žiť spolu, majú k sebe veľmi dobrý vzťah a nie je vhodné ich rozdeliť, že sa tak maloletá nespráva, prítomnosť brata jej nechýba. Vzhľadom na súrodenecký vzťah súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou, či je vhodné oddeliť maloleté deti, ktoré doposiaľ vyrastali spočiatku ako ucelená rodina, neskôr s matkou. V tejto súvislosti konštatoval, že maloletá už dlhší čas žije s otcom a nemožno len na základe potreby zachovať dennodenný osobný kontakt súrodencov, ovplyvňovať psychiku dieťaťa jeho premiestňovaním zo starostlivosti otca do starostlivosti matky, navyše ak ide o konanie, ktoré by bolo proti vôli dieťaťa. Pri zvažovaní svojho rozhodnutia bral do úvahy predovšetkým názor maloletej, a to s ohľadom na jej vek, rozumovú vyspelosť. Z postoja maloletej mal preukázané, že v starostlivosti matky nechce zotrvať, s matkou má napäté vzťahy, ktoré vyústili do depresie, apatie, strachu z rodinného prostredia, ktoré matka deťom vytvárala. Maloletá uviedla, že v starostlivosti otca sa cíti šťastnejšie, s otcom si dobre rozumie, cíti sa s ním bezpečne, má veľmi dobrý vzťah so starými rodičmi, ktorí s otcom užívajú rodinný dom. Na základe uvedeného, súd prvého stupňa po zhodnotení všetkých rozhodujúcich skutkových okolností konštatoval, že u maloletej nastala taká podstatná a závažná zmena pomerov neprechodného, dlhodobého charakteru, ktorá tvorí skutkový základ rozhodnutia o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a je jej podkladom. Pri rozhodovaní rešpektoval garantované práva dieťaťa ( čl. 32 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ), jeho záujem, citové, vývinové potreby, stabilitu výchovného prostredia, ako aj právo maloletého dieťaťa na zachovanie vzťahu k obom rodičom, zároveň však s poukazom na citované zákonné ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 43 Zák. o rodine bral do úvahy názor dieťaťa a rozhodol o zmene výchovného prostredia. Pokiaľ matka navrhla vykonanie ďalších dôkazov, najmä nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychológia

- klinická psychológia detí, tomuto návrhu nevyhovel, bol toho názoru, že takéto dokazovanie by bolo nadbytočné, okrem toho by predlžovanie súdneho konania prehlbovalo neistotu maloletého dieťaťa, ktoré v súčasnosti potrebuje naozaj stabilné a kľudné prostredie. Obom rodičom dal do pozornosti, najmä matke, že si musia uvedomiť, že maloletá je vo veku, keď si vie povedať a obhájiť svoj názor, násilné presadzovanie vôle rodičov proti osobnosti akou maloletá je, by mohlo spôsobiť nezvratné, resp. iba ťažko liečiteľné škody na psychike maloletej. Pokiaľ ide o styk maloletej s matkou konštatoval, že tento nie je potrebné upravovať v predmetnom rozhodnutí, nakoľko stretávanie sa matky s maloletou sa doposiaľ realizovalo po vzájomnej dohode medzi rodičmi a maloletými deťmi tak, aby bol zároveň zachovaný aj kontakt medzi súrodencami. Rodičia v tejto otázke spolu komunikujú a na styku sa vedia dohodnúť. Tým, že maloletú zveril do osobnej starostlivosti otca, zároveň určil vyživovaciu povinnosť matky k maloletej v zmysle kritérií uvedených v ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 65 ods. 2, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 Zák. o rodine. Pri ustálení výšky výživného vychádzal z majetkových a príjmových pomerov oboch rodičov, zohľadnil vek dieťaťa, stupeň školy ktorú navštevuje, zdravotný stav, vývojové potreby, ako aj celkový vývoj životných nákladov. Zohľadnil, že obaja rodičia sú zamestnaní v riadnom pracovnom pomere, v súčasnosti sa starajú každý o jedno dieťa, obe maloleté deti navštevujú druhý stupeň základnej školy. Vzhľadom k tomu, že príjem matky je nižší ako príjem otca, avšak náklady na domácnosť má matka vyššie, keďže žije s maloletým Michalom sama, zatiaľ čo otec žije v rodinnom dome spolu so svojimi rodičmi, ktorí sa takisto podieľajú na nákladoch domácnosti, stanovil výživné pre maloletú vo výške XX € mesačne. Pri takto určenom výživnom podľa názoru súdu zostane životná úroveň rodičov na rovnakom stupni sociálneho života, čím je zachovaná aj rovnocennosť práv maloletých detí, ktoré sú v starostlivosti oboch rodičov. Z uvedeného dôvodu vo zvyšku návrh otca zamietol. O trovách konania rozhodol podľa .

Proti tomuto rozsudku prostredníctvom právneho zástupcu podala odvolanie matka maloletej, ktorá navrhla rozsudok prvého stupňa zmeniť, návrh otca ako nedôvodný zamietnuť, alternatívne žiadala rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jej názoru súdu prvého stupňa dospel na základe ním určeného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho vec nesprávne právne posúdil. Svojim rozhodnutím súd takmer absolútne poprel jej právo druhého rodiča, o ktorom rovnako hovorí čl. 3 ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa, na ktoré sa súd vo svojom zdôvodnení odvolával, keď jej dieťa odňal bez akýchkoľvek právne relevantných dôvodov. Súd svoje rozhodnutie zdôvodnil nepodstatnými a nesprávnymi dôvodmi čo je nepostačujúce, rovnako nepostačuje skutočnosť, že si to dieťa želá, takéto zdôvodnenie rozhodnutia nemôže mať oporu v zákone. Súd pochybil, keď sa pri rozhodovaní pridŕžal len želania maloletej. Podľa názoru matky z hľadiska ľudského,

vecného aj právneho je priskoro s ohľadom na vek maloletej, aby sa jej plnilo želanie v tak vážnej veci kto ju bude vychovávať a komu má byť zverená do starostlivosti, pritom želania maloletej nie sú ničím opodstatnené. Nič podstatné nevyplýva ani z odôvodnenia rozhodnutia súdu napriek jeho rozsahu. Znalecké posudky na ktoré sa súd odvoláva nevypracoval súdny znalec, sú maximálne subjektívne, pretože ich vypracovali lekári, ktorí „zachraňovali“ vraj situáciu. Aj z uvedeného dôvodu trvala na tom, aby bol vykonaný kvalifikovaný súdnoznalecký posudok, ktorý objektívne posúdi komplexný stav vývoja maloletej a ktorý by odpovedal na otázky, komu patrí do výchovy a opatery. Rovnako nesúhlasila s názorom súdu, že nie je potrebné upraviť jej styk s maloletou, otec neustále brojí proti nej, zrejme aj za účinnej pomoci svojich rodičov.

K odvolaniu matky sa písomne vyjadril otec maloletej a kolízny opatrovník maloletej.

Otec vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom právneho zástupcu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, dôkazy vyhodnotil v súlade so zákonom, a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach, pričom na ich základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a v neposlednom rade vec správne posúdil i po právnej stránke. V konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo ani k žiadnym procesným vadám ani pochybeniam, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku. Z matkou podaného odvolania jasne a zrozumiteľne nevyplýva, v čom presne spočíva nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V uvedenom smere sa obsah samotného odvolania javí ako vágny a zmätočný, bez relevantného zdôvodnenia materiálnych, či formálnych pochybení, resp. vád rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo. K meritu veci uviedol, že súd prvého stupňa v intenciách Zákona o rodine, ako i medzinárodných zmlúv a Dohovorov vychádzal pri meritórnom posúdení veci z výsostného želania, presvedčenia a záujmov maloletej Zuzany, ktorá je vo veku, v ktorom vzhľadom na dosť vysoký stupeň jej mentálnej intelektuálnej a duševnej zrelosti, je sama bez nutnosti či potreby znaleckého dokazovania schopná slobodne, vážne, jasne a určite deklarovať, či prezentovať svoj pevný a nemenný názor - žiť s ním. V prípade maloletej Zuzany sa jednalo a jedná o zrelé rozhodnutie, ktoré bolo a je jednoznačné a presvedčivé. V žiadnom prípade by takýto slobodný prejav síce maloletého, ale dosť vyspelého dieťaťa, nepodsúval do rodiny „ detinského názoru“. Ak by aj boli i takéto subjektívne vyjadrenia alebo želania maloletej akýmkoľvek spôsobom ako dôkazny prostriedok podceňované, je nutné uviesť, že z objektívneho hľadiska boli v konaní pred súdom prvého stupňa predložené dôkazy, z ktorých jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností priamo, či nepriamo vyplynulo, že v prípade, ak by sa maloletá Zuzana opakovane vrátila k matke, resp. do jej osobnej starostlivosti, dochádzalo by naďalej k ohrozovaniu a poškodzovaniu jej zdravého duševného vývoja. V uvedenom kontexte poukázal na to, že maloletá je už dlhé mesiace u neho šťastná, len sporadicky dochádza na sedenie k psychológovi, ide o viac-menej dispenzarizačné sedenia. V marci 2012 začala navštevovať I. Q. S., a to

práve z dôvodu emocionálnych ťažkostí po kontakte s matkou, správa z uvedeného centra zo dňa 31.08.2012 je ďalším listinných dôkazom, ktorý preukazuje fakt, že na maloletú nevplýva dobre ani samotné stretávanie sa s matkou. V období keď bola maloletá v osobnej starostlivosti matky bolo u nej kvalifikovaným vyšetrením klinickej psychologičky detí a dospelých ( súdnej znalkyne P.. E. S. ) zistené, že trpí silným stupňom depresie s prejavujúcou sa neschopnosťou prežívať radosť a s pocitmi osamelosti, únavou, zlým spánkom a pod., pričom bolo hodnoverne zistené, že do zdravého duševného prežívania maloletej negatívne zasahuje vzťah s matkou, s ktorou odmieta žiť. Všetky uvedené odborné fakty a závery matka odmieta akceptovať, čo je v prípade milujúceho rodiča až zarážajúce. Mal za to, že matka by sa mala nad týmito závermi odborníka zamyslieť a snažiť sa ich nejakým spôsobom reparovať, namiesto neustáleho spochybňovania a podceňovania názoru, či želania maloletej. Za mierne zarážajúci názor uvedený v odvolaní považoval, že by mal byť vykonaný súdnoznalecký posudok, ktorý objektívne posúdi komplexný stav vývoja maloletej a ktorý by odpovedal na otázku komu patrí do výchovy. V tejto súvislosti podotkol, že maloleté dieťa ako svojbytné, ľudské individum nepatrí „nikomu“ a nemôže byť „ nástrojom“ dokazovania si vlastnej pseudodokonalosti jeho rodičov. Maloleté dieťa v procese súdneho konania môže byť len zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, čo je pojem, či inštitút rozhodne užší ako samotná výchova. V tomto smere je namieste nariaďovať a vykonávať znalecké posudky vtedy, ak je obava, že maloleté dieťa nie je schopné vyjadriť jednoznačne svoj názor pred súdom alebo kolíznym opatrovníkom. V danej veci maloletá Zuzana je dostatočne zrelá a vyspelá na to, aby takýto svoj názor prejavila, pričom je irelevantné, či tak urobí v jej veku pred súdom alebo pred ustanoveným súdnym znalcom. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zmene

úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej postupoval z hľadiska hmotnoprávneho i procesného striktne v súlade so zákonom, keď pri meritórnom rozhodnutí vo veci samej vychádzal apriori z úprimne a slobodne prejaveného názoru a želania samotnej maloletej, bez ohľadu na neústupčivý názor a želanie matky. Súd prvého stupňa tak poskytol plnú ochranu práv maloletému dieťaťu v súlade s vnútroštátnymi i medzinárodnými právnymi normami, ktoré veľmi správne interpretoval a následne aplikoval na dostatočne a vyčerpávajúco zistený skutkový stav, deklarujúc a akceptujúc tak výsostný záujem len maloletej N..

Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky sa pridržiaval svojich vyjadrení v priebehu konania na súde prvého stupňa, navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny s poukazom na to, že zverenie maloletej do osobnej starostlivosti otca je v jej záujme, potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti podľa , vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , s verejným vyhlásením rozsudku podľa , a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.

S poukazom na ust. § 26 Zák. o rodine treba konštatovať, že úprava výkonu rodičovských práv a povinností rodičov nie je časovo obmedzená ani nemenná. Uvedené zákonné ustanovenie je vyjadrením zásady, ktorá umožňuje súdu aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností v prípade zmeny pomerov, z ktorých súd v čase rozhodovania vychádzal. Zmena pomerov musí byť závažného charakteru, môže spočívať v okolnostiach ako na strane dieťaťa, tak aj rodičov. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia v danej veci postupoval aj súd prvého stupňa, pričom s jeho právnym záverom vysloveným v odôvodnení rozhodnutia sa plne stotožnil aj odvolací súd. Keďže ide o konanie starostlivosti o maloleté dieťa, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na objektívne zistenie skutkového stavu v zmysle , , vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach ( ) zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery, s aplikáciou príslušných zákonných ustanovení ( ), svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil tak, že spĺňa kritériá uvedené v ust. .

Vzhľadom na to, že sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej aj právnej stránke, ako aj vzhľadom na úplné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu ustanovením na vypracovanie skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, najmä vo vzťahu k odvolacím námietkam matky dodáva, že Dohovor o právach dieťaťa zakotvuje ako právo rodičov, tak aj dieťaťa, je to však v prvom rade maloleté dieťa, ktorému sa poskytuje zvýšená ochrana, v odôvodnených prípadoch aj na úkor rodiča v rámci výkonu jeho rodičovských práv a povinností. V tomto kontexte odvolávanie sa matky na čl. 3 ods. 1. 2 Dohovoru o právach dieťaťa bolo potrebné vyhodnotiť vo vzťahu k účelu Dohovoru pre ktorý bol prijatý, a tým je zvýšená ochrana práv maloletého dieťaťa. V zmysle uvedeného sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením matky, že jej bolo dieťa odňaté bez akýchkoľvek relevantných dôvodov, iba na základe „ želania dieťaťa“, čo nemôže mať oporu v zákone. Je pravdou, že konanie začalo na podnet maloletej, avšak z dôvodu, že rodinné prostredie, ktoré matka pre maloletú vytvorila, jej prístup k maloletej dospel do štádia, keď bolo potrebné vyhľadať pomoc odborníka - psychológa. Treba zdôrazniť, že maloletá je v období dospievania, ide o obdobie, v ktorom by rodič vykonávajúcu osobnú starostlivosť o dieťa mal k nemu pristupovať obzvlášť citlivo a v tomto veku si už vytvárať aj vzťah priateľský, založený na dôvere, pocite istoty, podpory, vzájomného rešpektovania, tolerancie a prejavovania záujmov a pod.. Zo správania sa maloletej je zrejmé, že vzťah medzi ňou a matkou sa po rozvode manželstva takto nevyvíjal, pričom to bola práve matka, ktorá mala prvá zbadať signály, že správanie maloletej vykazuje znaky, kedy je potrebné prehodnotiť vzájomný vzťah a tento posunúť do inej roviny. Zmena v správaní maloletej nenastala zo dňa na deň, išlo o dlhšie časové obdobie, počas ktorého došlo k následkom na psychickom zdraví maloletej, tak ako to bolo konštatované v lekárskych správach založených v spise, o ktorých ani odvolací súd nemá dôvod pochybovať. Uvedené správy jednoznačne popísali duševný stav maloletej, jeho vývoj, možné následky i dôvod tohto stavu, preto súd prvého stupňa pri rozhodovaní na

uvedené správy správne prihliadal. S poukazom na uvedené sa rovnako nemožno stotožniť s tvrdením matky, že súd pri rozhodovaní sa pridržiaval len želaní maloletej, ktoré naviac nie sú ničím opodstatnené. Pokiaľ ide o „ želania maloletej“, ako vnútroštátne predpisy, tak aj medzinárodné normy ( , Zák. o rodine, čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa ), zakotvujú právo dieťaťa vyjadriť svoj názor. Práve Dohovor na ktorý sa matka odvolávala v uvedenom čl. 12 určuje, že dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory sa poskytne v konaní ktoré sa ho týka právo vyjadriť svoj názor, pričom názoru dieťaťa musí byť venovaná patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Maloletá má XX rokov, je dostatočne vyspelá na to, aby vyjadrila svoj názor, tento prezentovala ako v konaní o rozvod manželstva, tak aj v predmetnom konaní, a to ako pred kolíznym opatrovníkom, tak aj pred súdom. Za daného stavu súd prvého stupňa nepochybil, keď pri rozhodovaní na vyslovený názor maloletej prihliadal. Z tohto pohľadu vykonanie ďalšieho dokazovania navrhovaného matkou, a to znaleckého dokazovania aj podľa názoru odvolacieho súdu by bolo nadbytočné, naviac tak, ako to uviedol aj súd prvého stupňa prispelo by k ďalšej traumatizácii maloletej, čo by rozhodne vzťahu matka a dcéra neprospelo. Pokiaľ matka v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa neupravil jej styk s maloletou treba uviesť, že otázka úpravy styku v zmysle návrhu otca nebola predmetnom konania vo veci samej, súd prvého stupňa túto ponechal na dohodu rodičov. Pokiaľ sa rodičia na styku s maloletou nedohodnú, má matka právo podať samostatný návrh na úpravu súdnym rozhodnutím.

S poukazom na uvedené rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ( zamietajúca časť rozsudku nebola napadnutá odvolaním zo strany matky), je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s ust. .

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.