Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_4C-28-2013.pdf
PDF · 108.16 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/28/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Ivetou Sýkorovou, v právnej veci navrhovateľa spol. Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, Bratislava, IČO 35 697 270, proti odporcovi A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX/XX, Ž., o zaplatenie 160,47 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 158,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 158,14 eur od 20.11.2010 do zaplatenia a trovy konania vo výške 16,50 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej časti sa návrh z a m i e t a .
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 05.11.2012 (doručeným súdu dňa 23.11.2012) domáhal súdneho výroku, ktorým by súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sumu 160,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 20.11.2010 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.
Svoj návrh odôvodnil tým, že uzavrel s odporkyňou dňa 02.08.2004 Zmluvu č. A1426171 (ďalej len „Zmluva“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky. V zmysle predmetnej zmluvy navrhovateľ vypožičal odporkyni SIM kartu, ktorá umožňuje odporkyni využívať telekomunikačné služby poskytované navrhovateľom. SIM karte bolo priradené účastnícke telefónne číslo 0915357720.
Tým, že odporkyňa riadne a včas nezaplatila cenu za poskytnuté telekomunikačné služby za obdobie 2010/07 - 2010/10, porušila zmluvné povinnosti.
Navrhovateľ pokusom o pokonávku zo dňa 05.11.2010 oznámil odporkyni sumu neuhradených faktúr za jednotlivé mesiace.
Odporkyňa na pokus o pokonávku nereagovala žiadnou ani čiastočnou úhradou pohľadávky.
Navrhovateľ si uplatňuje úrok z omeškania z celkovej dlžnej sumy v súlade so Všeobecnými podmienkami článok 11, bod 11.14 a to počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na dodatočné plnenie uvedenej v pokuse o pokonávku, t.j. od 20.11.2010.
Vo veci bol dňa 10.12.2012 vydaný Platobný rozkaz pod č.k. 2Ro 396/2012-21, ktorým súd vyhovel návrhu navrhovateľa v celom rozsahu. Vzhľadom na to, že sa platobný rozkaz nepodarilo doručiť odporkyni do vlastných rúk, t.j. nemohli byť dodržané procesno-právne ustanovenia § 173 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej „OSP“), súd platobný rozkaz uznesením zo dňa 22.01.2013, č.k. 25Ro 396/2012-24 zrušil.
Odporkyňa sa k návrhu na začatie konania písomne nevyjadrila.
Podľa ustanovenia § 115a ods. 2 OSP: Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.
Podľa ustanovenia § 156 ods. 1 OSP: Rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 156 ods. 3 OSP: Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Podľa ustanovenia § 200ea ods. 1 OSP: Ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.
Súd v súlade s ust. 115a ods. 1 a 2 v spojitosti s § 156 ods. 1 a 3 a § 200ea ods. 1 OSP prejednal vec bez nariadenia pojednávania a vyhlásil verejne rozsudok dňa 14.06.2013.
Na základe dokazovania, ktoré bolo oboznámením listinných dokladov, a to najmä Zmluvy o pripojení č. A1426171 zo dňa 02.09.2004, Pokusu o pokonávku zo dňa 05.11.2010, Faktúry, Všeobecné podmienky navrhovateľa a iné, mal súd zistený nasledovný skutkový stav:
Podľa Zmluvy o pripojení č. A1426171 zo dňa 02.08.2004 bolo zistené, že zmluva bola uzavretá medzi účastníkmi konania podľa § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách.
Podľa Pokusu o pokonávku zo dňa 05.11.2010 bolo zistené, že navrhovateľ žiadal, aby odporkyňa zaplatil pohľadávku za zúčtovacie obdobie júl 2010 suma 71,54 eur, august 2010 suma 71,71 eur, september 2010 suma 85,12 eur a október 2010 suma 13,52 eur, suma spolu celková pohľadávka 241,89 eur. Navrhovateľ žiadal, aby odporkyňa zaplatila najneskôr do 19.11.2010.
Podľa predložených faktúr bolo zistené, že navrhovateľ fakturoval odporkyni sumu 54,95 eur faktúrou so splatnosťou 04.08.2010 č. faktúry 8041805367, sumu 48,59 eur faktúrou so splatnosťou 10.09.2010 č. faktúry 8042333213, sumu 2,33 eur faktúrou so splatnosťou 05.10.2010 č. faktúry 1008003362, sumu 49,98 eur faktúrou so splatnosťou 05.10.2010 č. faktúry 8042863033, sumu 4,62 eur faktúrou so splatnosťou 04.11.2010 č. faktúry 8043395799.
Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“): Zmluvou o pripojení sa podnik zaväzuje účastníkovi zriadiť potrebný prístup k verejnej telefónnej sieti alebo k inej verejnej sieti a sprístupniť súvisiace služby. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky a tarifa.
Podľa ustanovenia § 43 ods. 2 zákona: Podstatnými časťami zmluvy o pripojení sú dohodnutý druh verejnej služby, miesto jej poskytovania a cena za službu. Ak nie je v zmluve o pripojení určený čas poskytovania, platí, že sa služba bude poskytovať na neurčitý čas. Cenu za službu možno dojednať aj odkazom na tarifu.
Podľa ustanovenia § 42 ods. 1 písm. a) zákona: Podnik má právo na zaplatenie ceny za poskytnutú verejnú službu podľa tarify, ak jej vyúčtovanie doručil účastníkovi najneskôr do troch mesiacov od posledného dňa zúčtovacieho obdobia; to neplatí pri vyúčtovaní predplatených služieb.
Podľa ustanovenia 42 ods. 4 písm. b) zákona: Účastník je povinný platiť cenu za poskytnutú verejnú službu podľa zmluvy o pripojení a podľa tarify, a ak to povaha služby umožňuje, až na základe predloženia dokladu o vyúčtovaní.
Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“): Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 OZ: Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ustanovenia § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení platnom v čase, v ktorom došlo k omeškaniu odporcu s plnením peňažného záväzku voči navrhovateľovi: Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. (Sadzby sú uverejnené na internetovej stránke NBS SR).
Súd v konaní postupoval v zmysle § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Zároveň podľa § 120 ods. 3 OSP si súd osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich, alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
V konaní súd vykonal a zhodnotil dokazovanie podľa vyššie uvedených procesných zásad a dospel k takému záveru, že návrh navrhovateľky je dôvodný aj keď len v časti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami ako aj zmluvou, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi konania. Nesporne bolo v konaní preukázané, že účastníci uzavreli Zmluvu o pripojení č. A1426171, v súlade s § 43 ods. 1 zákona. Na základe predmetnej zmluvy a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami tu vznikla povinnosť odporkyni, aby zaplatila cenu za poskytnutú verejnú elektronickú komunikačnú službu 158,14 eur. Pretože odporkyňa riadne nezaplatila, a to ani napriek výzve navrhovateľky bolo rozhodnuté o povinnosti odporkyne zaplatiť dlžnú sumu, ako cenu služieb vo výške 158,14 eur a podľa citovaného ustanovenia § 517 ods. 1,2 OZ je povinná odporkyňa zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške určenej podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. 9 % ročne, a to odo dňa 20.11.2010 do zaplatenia. Na základe pokusu o pokonávku zo dňa 05.11.2010 navrhovateľ vyzval odporkyňu na zaplatenie dlžnej sumy v lehote do 19.11.2010 a keďže odporkyňa ani v tejto dodatočne poskytnutej lehote nezaplatila, tak sa dostala do omeškania a odo dňa nasledujúceho 20.11.2010 jej vznikla povinnosť zaplatiť úroky z omeškania.
Súd návrh vo zvyšku o zaplatenie sumy 2,33 eur titulom poplatkov za poistenie faktúr 1,- eur a upomienky 1,33 eur (účtované faktúrou č. 1008003362) a príslušného úroku z omeškania zamietol.
Čo sa týka uplatneného nároku na zaplatenie poplatkov za poistenie faktúr 1,- eur a upomienky 1,33 eur, súd tento uplatnený nárok bez ohľadu na jeho pojmové označenie považoval z hľadiska právnej kvalifikácie podľa jeho obsahového vymedzenia za nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ako paušalizovanej náhrady škody za porušenie povinnosti odporkyne zaplatiť faktúrami účtovanú cenu služieb riadne a v lehote splatnosti. Súd je toho názoru, že takýto typ nároku nemôže byť z právneho hľadiska považovaný za odplatu (cenu, resp. poplatok) za istú službu navrhovateľa (ako dodávateľa) poskytnutú na základe požiadavky odporkyne (ako spotrebiteľa), keďže z predmetnej faktúry a podstaty tohto poplatku vyplýva, že ide o poplatok viažuci sa primárne na porušenie povinnosti odporkyne zaplatiť cenu služieb riadne a včas v lehote splatnosti a až sekundárne na následné upozornenie odporkyne
zo strany navrhovateľa na porušenie jej povinnosti (možná paušalizovaná náhrada výdavkov spojených s realizáciou takéhoto upozornenia v dôsledku omeškania odporkyne s úhradou svojich peňažných záväzkov).
Súd je však toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal písomnú dohodu zmluvných strán o zmluvnej pokute, ako to predpokladá ustanovenie § 544 ods. 2 OZ. Táto zmluvná pokuta medzi účastníkmi konania nebola písomne dojednaná priamo v žiadnej z predložených zmlúv o pripojení. Záver o jej písomnom dojednaní možno hľadať v znení ust. čl. 11 bodu 11.1. Všeobecných podmienok. V zmysle ustanovenia § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí byť zmluvná pokuta písomne dojednaná jednak čo do základu, t.j. musí byť dojednaná vo väzbe na konkrétne porušenie zmluvnej povinnosti jednou zmluvnou stranou a súčasne aj čo do výšky, a to či už vo vyjadrení konkrétnou sumou, alebo iným spôsobom jej určenia, aby bolo možné bezpochyby dôjsť na základe tohto spôsobu k jej konkrétnemu vyčísleniu. Súd má však za to, že odkaz ustanovenia čl. 11 bodu 11.1. Všeobecných podmienok ohľadom výšky zmluvnej pokuty na platný cenník navrhovateľa takéto predpoklady nenapĺňa, keďže vydanie cenníka je nepochybne jednostranným právnym úkonom navrhovateľa stanovovaný tak len na základe prejavu vôle jednej zmluvnej strany. Aj keď aktuálne platný Cenník navrhovateľa sa stal neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pripojení, pri akejkoľvek zmene Cenníka zo strany navrhovateľa mohlo nepochybne dôjsť aj k zmene výšky tejto zmluvnej pokuty, čo by však už nezodpovedalo prejavu vôle odporkyne. V kontexte tohto tak potom súd s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 OZ v spojení s ustanovením § 40 ods. 1 OZ považoval predmetné dojednanie o zmluvnej pokute v ustanovení čl. 11 bodu 11.1 Všeobecných podmienok za neplatné pre jeho neurčitosť a nedostatok písomnej formy.
Zároveň súd prihliadal aj na to, že je možné usudzovať aj na nedostatok vôle odporkyne ako spotrebiteľa podriadiť sa uvedenej zmluvnej podmienke v samotnom procese uzatvárania takejto zmluvy. V praxi je totiž, ako už bolo vyššie uvedené, zmluva predkladaná navrhovateľom vo formulárovej podobe (bez možnosti podrobnejšieho oboznámenia sa so Všeobecnými podmienkami, ako aj Cenníkom navrhovateľky, čo nie je možné jednak z časového hľadiska, ako aj z dôvodu veľkosti písma vo Všeobecných podmienkach hraničiaceho s čitateľnosťou) s vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich akejkoľvek zmeny, čo vedie spotrebiteľa k vyvodeniu záveru o nemožnosti ovplyvniť znenie zmluvy, ak chce s navrhovateľom vstúpiť do zmluvného vzťahu a tým stráca reálny záujem na oboznámení sa so znením Všeobecných podmienok. Z tohto pohľadu je možné dohodu o tejto zmluvnej pokute považovať za neplatný právny úkon aj s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vôle odporkyne.
Ak by súd aj pripustil, že došlo k platnému uzavretiu (z hľadiska formálnych predpokladov § 37 ods. 1 a § 40 ods. 1 v spojení s § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka) dohody o zmluvnej pokute, s čím však nie je stotožnený, je v ďalšom toho názoru s poukazom na to, že medzi navrhovateľom a odporkyňou išlo nepochybne o právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), že dohodu o tejto zmluvnej pokute je možné považovať s ohľadom na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 za neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za neplatnú (nespôsobujúcu však neplatnosť iných zmluvných dojednaní § 41 Občianskeho zákonníka). Súd vychádzajúc z vyššie uvedenej právnej kvalifikácie tohto dohodnutého práva primárne sa svojim vznikom viažuceho na omeškanie odporkyne s úhradou jej peňažných záväzkov dospel k záveru, že táto zmluvná podmienka z hľadiska svojej kauzy (t.j. ekonomického dôvodu, ktorý vedie k jej zakotveniu do zmluvy) nie je ničím iným len duplicitným prostriedkom sankcionovania odporkyne za porušenie jej peňažných záväzkov (popri zákonnom práve veriteľa/navrhovateľa na úroky z omeškania; aj tento právny inštitút je tiež vo svojej podstate sankciou/paušalizovanou náhradou škody vzniknutej porušením právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvného záväzku škodcu, ktorý má povahu peňažného plnenia) a do istej miery aj neprimeraným prostriedkom obchádzania kogentného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o najvyššej prípustnej výške úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch. Pritom určite nemôže byť adekvátnou náhradou za domnelé výdavky navrhovateľa spojené s odpojením SIM karty odporkyne, ktoré odpojenie je automaticky vykonané prostredníctvom elektronických prostriedkov právneho predchodcu navrhovateľky bez reálneho podielu ľudského faktora a neprináša navrhovateľovi takmer žiadnu škodu vo forme s týmto spojených vynaložených výdavkov. Rovnako je potrebné poukázať aj na to, že odpojenie z hľadiska jeho vzťahu
k vzniku práva navrhovateľa na zaplatenie ceny za poskytnuté služby, ani z hľadiska vzniku nejakých jeho iných práv, nemá žiadnu právnu relevanciu a ide len o nadbytočný úkon. Je možné tak vychádzať z toho, že ide o úkon, ktorým sa navrhovateľ snaží zdôvodňovať svoj neprimeraný nárok na zmluvnú pokutu viažucu sa na porušenie povinnosti odporkyne uhradiť cenu poskytnutých služieb riadne a včas, dôvodiac, že s týmto má spojené nejaké náklady. Pri uvedených úvahách súd napokon vychádzal aj zo znenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, pretože túto je podľa názoru súdu nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka neprimeraná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke.
Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP: Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Vo výroku o trovách konania rozhodol súd podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovateľ bol v konaní čiastočne úspešný. Jeho úspech spočíva v priznaní sumu 158,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 158,14 eur od 20.11.2010 do zaplatenia (v tejto súvislosti súd poukazuje, že keď navrhovateľ žiadal priznať úrok z omeškania „do zaplatenia“, súd pre účely výpočtu úspechu navrhovateľa v konaní za tento dátum považoval deň vyhlásenia rozsudku, t.j. deň 14.06.2013). Neúspech navrhovateľa predstavuje zamietnutie návrhu v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 2,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2,33 eur od 20.11.2010 do zaplatenia.
V percentuálnom vyjadrení, ak súd zohľadní, že plný úspech navrhovateľa, t.j. 100 %, by predstavoval priznanie sumy celkom 197,58 eur (istina 160,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 160,47 eur vyčísleným za obdobie od 20.11.2010 do 14.06.2013), tak navrhovateľ bol priznaním istiny 158,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 158,14 eur vyčísleným za obdobie od 20.11.2010 do 14.06.2013 úspešný v 98,55 %, neúspešný bol v 1,45 %. Čistý úspech navrhovateľa (úspech mínus neúspech) potom predstavuje 97,10 %, pričom čistý neúspech 2,90 % možno dôvodne aj podľa ustálenej judikatúry považovať za neúspech len nepatrný. Navrhovateľ tak v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 OSP má právo na plnú náhradu trov konania.
Navrhovateľ si uplatnil trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku, t.j. v sume 16,50 eur. Nakoľko tieto náklady boli nesporne účelne vynaložené na uplatnenie práva navrhovateľa, súd mu priznal ich náhradu.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi priznanú istinu, príslušenstvo a trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy,
i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.