Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/40/2013

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného Ing. P. G., pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. zo dňa 25. 10. 2012, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. 06. 2013 takto

rozhodol:

Podľa odvolanie obžalovaného D.. P. G., nar.XX. XX. XXXX v B. sa z a m i e t a.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. vyhláseného dňa 18. 12. 2012 bol obžalovaný D.. P. G. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

V čase od 06. 04. 200 až do dňa 22. 01. 2001 ako štatutárny orgán zodpovedný za daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb v pozícii predsedu predstavenstva spoločnosti X. nepodal Daňovému úradu Bratislava V so sídlom na V. ulici č. XX v B. daňové priznanie za menovanú spoločnosť X. EX, a.s. k dani z príjmov právnických osôb za obdobie roka 1999, a to aj napriek tomu, že mu táto povinnosť vznikla dňom 06. 04. 200 a bol aj Daňovým úradom Bratislava V k splneniu si tejto povinnosti vyzvaný výzvou zo dňa 15. 06. 2000, ktorú si obvinený prevzal cestou splnomocneného zástupcu menovanej spoločnosti X. EX, a.s. dňa 12. 07. 2000, pričom menovanej spoločnosti X. EX, a.s. vznikla daňová povinnosť k dani z príjmov právnických osôb za obdobie roka 1999 vo výške 13.348.100 Sk, ktorá po znížení výnosov spoločnosti o nezaplatené pohľadávky z titulu zmluvnej pokuty bola pre účely trestného stíhania upravená na výšku 1.933.290,- Sk, a taktiež výšku predmetnej daňovej povinnosti následne deklarovali pracovníci Daňového úradu Bratislava V aj počas vykonania daňovej kontroly v spoločnosti X. EX, a.s. v dňoch 29. 01. 2001 až 02. 05. 2001 na základe predložených účtovných dokladov spoločnosti X. EX, a.s. , čím obvinený D.. P. G. spôsobil štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky škodu vo výške 64.173,47 Eur (1.933.290,- Sk) (Krajský súd v Bratislave tu poznamenáva, že písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu ohľadom uvedeného skutku nie je v súlade s rozsudkom tak, ako ten bol na hlavnom pojednávaní dňa 18. 12. 2012 vyhlásený - viď. č.l. 545. Uvedené pochybenie bude potrebné zo strany okresného súdu napraviť osobitným opravným uznesením podľa ustanovenia - poznámka predsedu senátu krajského súdu).

Za to mu bol podľa § 148 ods. 4 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005 s použitím § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005 uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky. (Okresný súd tu mal správne aplikovať ustanovenie § 40 ods. 1, ods., 4 písm. c/ Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005- pozn. predsedu senátu KS Bratislava) .

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005 prvostupňový súd obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 59 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005 určil skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch)rokov.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie obžalovaný, ktoré následne aj písomne odôvodnil. Odvolanie obžalovaného smeruje čo do výroku o vine a v dôsledku toho aj do výroku o treste napadnutého rozsudku. V dôvodoch odvolania uvádza, že sa necíti byť vinným zo žalovaného trestného činu, pričom vo všeobecnosti rozoberá skutkovú podstatu trestného činu skrátenia dane a poistného podľa Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005. Taktiež poukazuje na článok 6 bod 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobôd v znení protokolu č.11, ako aj SR. Je toho názoru, že v predmetnej veci už od počiatočného štádia konania boli porušené procesné ustanovenia zákona, t.j. od vznesenia obvinenia trpelo uvedené trestné konanie chybami, nakoľko vyšetrovateľ na základe trestného oznámenia už od okamihu začatia trestného stíhania vo veci nepochybne mal poznať totožnosť osoby, ktorá sa mala žalovanej trestnej činnosti dopustiť, preto aj hneď mal vydať bez meškania uznesenia aj o vznesení obvinenia. Takéto uznesenia vyšetrovateľ vydal až dňa 05. 02. 2007. Zastáva názor, že v daňovom konaní platí tzv. obrátené dôkazné bremeno spočívajúce v tom, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte a jednotlivé skutočnosti podstatné pre určenie daňovej povinnosti musí preukázať daňový subjekt a ak ich nepreukáže, je správca dane oprávnený podstupovať podľa domnienok (predpokladov) uvedených v príslušných daňových predpisoch. Uvedené postupy správcu dane však neplatia a ani nemôžu platiť pre trestné konanie, kde je práve úlohou orgánov činných v trestnom konaní všetky rozhodné skutkové okolnosti dokázať. Podľa odvolateľa vyšetrovateľ PZ skutkovú vetu uznesenia o začatí trestného stíhania a následne aj uznesenie o vznesení obvinenia založil len na ničím nepotvrdených skutočnostiach, ktoré boli zistené správcom dane v daňovom konaní a im potom prispôsobil samotné dokazovanie. Uvedený postup považuje za nezákonné, ľubovôľu štátneho orgánu.

V ďalšej časti rozoberal dôkaznú situáciu, výpovede sebe samého, svedkov D.. M. A., D.. X. B., T. J., D.. L. A., D.. M. Q., D.. F. X., D.. F. C., ako aj všetky listinné dôkazy, ako zmluvy a písomné výzvy a pod. Podľa odvolateľa n a základe vykonaných dôkazov neboli zistené také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali k tomu, že on, ako vtedajší predseda predstavenstva obchodnej spoločnosti X. EX, a.s. konal úmyselne nepodať daňové priznanie z dane príjmu právnickej osoby s cieľom, aby obchodnej spoločnosti daň nebola vymeraná. Práve opak je pravdou, lebo jeho konanie smerovalo k podaniu daňového priznania za rok 1999, avšak po vzniku finančných problémoch a následným vypovedaním zmluvy o odbornej spolupráci externou účtovníčkou D.. E. Q. nebolo možné zabezpečiť spracovanie riadneho účtovníctva a podanie objektívneho daňového priznania. Odvolateľ z dôvodu platobnej neschopnosti spoločnosti X. EX. A.s. nemal v inkriminovanom čase možnosť zaplatiť ani za služby účtovníčky D.. E. Q., čo vyústilo k ukončeniu zmluvného vzťahu práve v čase, keď bolo potrebné podať daňové priznanie za rok 1999. V snahe oddialiť podanie daňového priznania požiadal správcu dane o predĺženie termínu, k tomu však vyhovené nebolo. Ako štatutárny zástupca riadne spolupracoval počas vykonanej daňovej kontroly so správcom dane, bol nápomocný a proti kontrolným zisteniam a výsledku daňovej kontroly nepodal odvolanie. Z dôvodu prepojenia na obchodnú spoločnosť F. a.s, ktorá sa takisto dostala do finančných ťažkostí, sa nakoniec neubránil podaniu návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany veriteľov na majetok úpadcu spoločnosti X. EX, a.s.

Odvolateľ je presvedčený, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané jeho protiprávne konanie, najmä, že by jeho konanie smerovalo k úmyselnému nepodaniu daňového priznania z dani príjmu právnických osôb s cieľom dosiahnuť to, aby obchodnej spoločnosti X. EX, a.s. nebola daň vôbec vymeraná. Jeho konanie nie je trestným činom, nakoľko samotné nepodanie daňového priznania neznamená automaticky aj trestnoprávnu zodpovednosť daňových subjektov. Navrhol preto odvolaciemu súdu zrušiť napadnutý rozsudok v celkom rozsahu a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne navrhol aby súd druhého stupňa rozhodol sám tak, že ho podľa spod obžaloby oslobodí spod obžaloby okresného prokurátora., nakoľko skutok nie je trestným činom.

Obhajca a obžalovaný zotrvali na dôvodoch podaného odvolanie v plnom rozsahu poukazujúc na to, že obžalovaný nikdy nekonal úmyselne, vždy spolupracoval s daňovým úradom. Po odchode účtovníčky sám nezvládol spracovanie účtovných dokladov spoločnosti, preto jeho konanie nie je trestným činom

Intervenujúci prokurátor krajskej prokuratúry s poukazom na správne skutkové a právne závery rozsudku súdu prvého stupňa navrhol podané odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) primárne konštatoval prípustnosť odvolania ( ) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa alebo ods. 3 a preto podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným uvedeným ustanovením, je preskúmanie všetkých tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady je to, že odvolací súd musí prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali, (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania v zmysle ustanovenia Takéto chyby však v posudzovanom prípade zistené neboli.

V nadväznosti na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu obžalovaného a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd preskúmaval nielen výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku, ako aj výrok o treste, ale aj konanie, ktoré tomuto výroku prvostupňového rozsudku predchádzalo.

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany.

Odvolací krajský súd, po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal vo veci na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu v súlade s už citovaným ustanovením a tieto aj vyhodnotil, ohľadom skutku jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu to ukladá ustanovenie

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

V podrobnostiach krajský súd poukazuje na primerané odôvodnenie rozsudku okresným súdom, ktoré si v celom rozsahu osvojuje. V tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením stručne a jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä tých, ktoré si navzájom odporujú. Z tohto odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval, keď posudzoval dôkazné skutočnosti podľa ustanovení zákona v otázke viny. Krajský súd, preto nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku o vine napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní v súlade s . Skutkové zistenia súdu I. stupňa sa pritom opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku a o ich vierohodnosti nemá pochybnosti ani krajský súd, preto si ich v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Z kontextu všetkých produkovaných dôkazov krajský súd zhodne s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa uzatvára, že v predmetnej veci bolo bezpochybne preukázané, že proti obžalovanému D.. P. G. bolo začaté trestné stíhanie na základe uznesenia vyšetrovateľa OR PZ Bratislava V, odboru justičnej a kriminálnej polície, Odboru ekonomickej kriminality pod ČVS: ORP-1088/OEK-B5-2001 ŠV zo dňa 05. 02. 2007, pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005, na skutkovom základe uvedenom v citovanom uznesení (na č.l. 18 - 19 vyšetrovacieho spisu).

Na hlavnom pojednávaní obžalovaný D.. P. G. v podstate opakovane obhajoval svoju nevinu a uviedol, že mal snahu riešiť zlú finančnú situáciu spoločnosti, preto v roku 2000 aj požiadali Daňový úrad v

Bratislave o odklad daňového priznania, ktoré ale bolo zamietnuté. Síce to chceli dať aj do poriadku, avšak z dôvodu, že dovtedajšia účtovníčka odmietla ďalšiu spoluprácu, nemali možnosť to uhradiť. Aj finančná situácia spoločnosti bola zlá a v tom čase zamestananým pracovníčkam sa nepodarilo dať do poriadku všetky doklady, keďže pôvodná účtovníčka firmy im to už odmietla urobiť. Nevedel vysvetliť a prekvapilo ho, že ďalší členovia predstavenstva A. a B. nemali vedomosť o zlej finančnej situácii spoločnosti. Uviedol, že jeho funkcia - predseda predstavenstva bola iba čestnou fukciou a nikdy zo strany spoločnosti nemal žiadny príjem. Na dotaz, že prečo neurobili kroky k tomu, aby nedošlo k zániku firmy, odpovedal, že táto spoločnosť bola zamestnanecká akciová spoločnosť a on jako fyzická osoba, bez ďalších členov predstavenstva nemohol žiaden krok realizovať. On sám nemal žiaden dôvod umelo predlžovať existenciu nefugujúcej spoločnosti. Jeho snahou ale bolo udržať zamestnanosť. Tvdil, že on, ako predseda predstavenstva, členov predstavenstva ako aj členov dozornej rady informoval o situácii spoločnosti, pričom priznal, že v tom čase už nemali ani finačné prostriedky na to, aby spoločnosť mohla podať daňové priznanie a neboli vykonané žiadne opatrenia na odvrátenie tejto situácie. Jeho chybou ale bolo najmä to, že sa nevzdal funkcie predsedu predstavenstva. Nevedel uviedsť, kto konkrétne zodpovedal za podnaie daňového priznania. Podľa jeho názoru daňovej kontrole boli predložené všetky potrebné účtovné uzávierky. Záverom dodal, že spoločnosť ešte nejaký čas fungovala, napokon asi v roku 2003 bola zlikvidovaná tak, že bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku.

Svedkyňa D.. F. X., ako zástupkyňa daňového úradu tak v prípravnom konaní (č.l. 28 - 53 , 379 - 386), ako aj na hlavnom pojednávaní (č.l. 530-532) podrobne popísala žiadosť spoločnosti X. EX, a.s . o predĺženie termínu na podanie daňového priznania zo dňa 21. 03. 2000, ktoré jej bola zamietnutá s doručením rozhodnutia dňa 05. 04. 2000. Všetko bolo doručené do rúk štatutára spoločnosti, ktorým bol práve obžalovaný D.. G., ako predseda predstavenstva. Začiatkom toka 200l ku kontrole boli im predložené nevytriedené doklady v krabiciach a na základe takto predložených pomôcok a dokladov, teda na základe tých, ktoré im boli dané k dispozícii. Výsledky tejto kontroly boli štatutárom spoločnosti

- teda obžalovaným Ing. G. prorokované, ktorý ich následne vzal aj na vedomie, pričom vydaný platobný výmer nebol napadnutý žiadnym opravným prostriedkom. Na základe vyrubenej dane potom bolo pristúpené k exekučnímu konaniu, avšak daňový nedoplatok bol odpísaný na základe jeho nevymožiteľnosti.

Z výpovede svedka Ing. X. B. z prípravného konania č.l. -73, 399 - 401) resp. z hlavného pojednávania 537-538) sa zjistilo, že on jako člen predstavenstva - vedúci zahraničnoobchodnej činnosti nemal oprávnenie podpisovať listiny a doklady a myslí si, že v tejto spoločnosti nikto nebol určený podávať daňové priznanie, ale vždy to robil obžalovaný, ktorý riadil celý chod spoločnsoti. V rámci kompetencií s daňovým úradom komunikoval obžalovaný a potom účtovníčky. O úveroch, prípadne o zadĺžení spoločnosti vedomosť nemal. Obdobne vypovedal aj svedok D.. F. A. ako v prípravnom konaní (č.l. 396 - 398), tak na hlavnom pojednávaní (č.l. 538 -539), pričom ešte dodal, že on ako výrobno technický námestník spoločnosti F. a zároveň člen představenstva X. EX, a.s., o hospodárskych výsledkoch spoločnosti mal vedomosť z výročných správ, ale ku konkrétnostiam sa vyjadriť nevedel.

Svedkyňa D.. M. Q. v prípravnom konaní (č.l. (78-81), resp. na hlavnom pojednávaní (č.l. 539 -541) potvrdila, že vykonávala účtovnícke služby na základe živnostenského oprávnenia pre X. EX, a.s. a spracovala daňové priznanie tejto spoločnosti k dani z príjmov právnických osôb za rok 1998. Aj počas roku 1999 priebežne spracovávala účtovníctve tejto spoločnosti, avšak dňa 15. 02. 2000 došlo z jej strany k vypovedaniu zmluvy, lebo jej táto spoločnosť neplatila za vykonané služby. Väčšinu podkladov

- doklady dostávala od D.. D. A., ale tie najčastejšie boli nekompletné a chaoticky usporiadané.

Svedkyňa D.. L. A. v prípravnom konaní ( č.l. 82-85, - 395), ako aj na hlavnom pojednávaní (č.l.541

- 542) vypovedala, že v roku 1999 pracovala v spoločnosti F., a.s., ako finančník vo finančnej učtárni, pričom jej pracovnou náplňou bol styk s bankou, daňovým úradom, vybavovanie prevodných príkazov a iné. Tu pracoval aj obžalovaný, ktorý jej ponúkol pracovať následne aj pre spoločnosť X. EX, a.s. a spracovávať pre túto organizáciu dodávateľské, odberateľské faktúry a mala za úlohu spracovávanie daňových dokladov (podklady DPH). Pracovnú zmluvu uzavrela 29. 09. 2000. Ohľadne podávania daňového priznávania spoločnosťou za rok 1999 jej nič nie je známe. Tvrdial, že jako učztovníčka mala prístup v rámci práce do počítača len na nahadzovanie do faktúr, všetko ostatné bolo zablokované.

Svedkyňa T. J. v prípravnom konaní (č.l. - 77, 390 - 392) potvrdila, že pomáhala svedkyni Q. pri nahrávaní účtovných dokaldov spoločnosti X. EX, a.s. , ale ona nikdy žiadne daňové priznanie tejto spoločnosti nepodávala, ani nevyhotovovala.

Z listinných dôkazov krajský súd poukazuje na žiadosť o predĺženie termínu predloženia daňového priznania za rok 1999 podaného zo strany predsedu predstavenstva X. EX, a.s., D.. P. G. zo dňa 20. 03. 2000 (č.l. 88), na termín 30. 06. 2000. Ďalej je tu rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 05. 4. 2000 o nevyhovení predlženia vyššie uvedenej lehoty. Z výzvy Daňového úradu zo dňa 15. 6. 2000 vyplýva, že X. EX a.s bol vyzvaný aby do 15 dní odo dňa doručenia podal daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 1999. Z oznámenia o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 16. 01. 2001 vyplýva, že kontrola v organizácii X. EX , a.s. má byť vykonaná 19. 01. 2001, ktorá kontrola bola aj vykonaná tak ako to vyplýva zo zápisnice o začatí daňovej kontroly aj za prítomnosti obžalovaného (č.l. - 95). Ďalej je tu protokol o ústnom pojednávaní jednak zo strany daňového úradu a za daňový subjekt X. EX, a.s., v zastúpení D.. G. zo dňa 18. 05. 2001 (č.l. 96 - 121). Závery a stanoviská daňového úradu D.. G. ako predseda predstavenstva a konateľ spoločnosti bral na vedomie. Zo dňa 24. 05. 2001 bol daňovým úradom vydaný aj platobný výmer (č.l. 122 -136), proti ktorému obžalovaný nepodal odvolanie . Dňa 17. 09. 2001 daňový úrad vydal rozhodnutie o začatí daňového exekučního konania (č.l 139).

Trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 Tr. zák. , účinného do 31. 12. 2005 sa dopúšťa ods. 1 kto v rozsahu nie malom skráti daň, poistné na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie alebo príspevok na poistenie v nezamestnanosti, potresce sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov alebo zákazom činnosti, alebo peňažným trestom, ods. 2 odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 opätovne alebo ak na uľahčenie spáchania takého činu poruší úradný uzáver , ods. 3 rovnako ako v odseku 2 sa páchateľ potresce, ak skráti daň, poistné na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie alebo príspevok na poistenie v nezamestnanosti vo väčšom rozsahu, ods. 4 odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potresce, ak skráti daň, poistné na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie alebo príspevok na poistenie v nezamestnanosti v značnom rozsahu, ods. 5 odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potresce, ak skráti daň, poistné na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie alebo príspevok na poistenie v nezamestnanosti vo veľkom rozsahu.

Podľa § 89 ods. 13 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005 škodou nie nepatrnou sa rozumie škoda dosahujúca najmenej dvojnásobok najnižšej mesačnej mzdy, /2/ škodou nie malou sa rozumie suma dosahujúca najmenej šesťnásobok takej mzdy, väčšou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej dvadsaťnásobok takej mzdy, značnou škodou suma dosahujúca najmenej stonásobok takej mzdy a škodou veľkého rozsahu suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej mzdy. Tieto hľadiská sa použijú obdobne na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu.

Tak ako to vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, aj krajský súd v kontexte uvedených dôkazov - aj všetkých ostatných listinných, ktoré boli na hlavnom pojednávaní prečítané, konštatuje, že bolo preukázané, že obžalovaný D.. P. G., štatutárny zástupca spoločnosti X. EX, a.s., ako povinná osoba v stanovenej lehote nepodal za spoločnosť X. EX, a.s. daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 1999, pričom danej spoločnosti vznikla daňová povinnosť vo výške 1.9333.290,- Sk ( t.j. 64.173,47 Eur), pričom nesplnenie tejto povinnosti má za následok, že sa dopustil úmyselného trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005 tak po stránke objektívnej ako aj subjektívnej.

Obranu obžalovaného D.. J. G. v danej veci zhode aj so závermi rozsudku súdu prvého stupňa aj krajský súd vyhodnotil ako účelovú a vyvrátenú všetkými vykonanými dôkazmi

Krajský súd po preskúmaní veci zistil, že rozhodnutie okresného súdu v časti právneho posúdenia konania obžalovaného zodpovedá stavu veci a zákonu. V rámci právnej kvalifikácie skutku okresný súd nepochybil, pokiaľ po správnom zistení skutkového stavu konanie obžalovaného D.. P. G. právne posúdil ako trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Tr. zák..

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa na skutkové zistenie i na právne posúdenie konania obžalovaného sa podrobne a dostatočne presvedčivo poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku a odvolací súd nemá o nich pochybnosti, preto si úvahy a závery súdu prvého stupňa v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Konanie obžalovaného bolo dané jeho úmyselným konaním podľa § 4 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005. .

Pri rozhodovaní o treste okresný súd správne - veľmi citlivo zvážil nielen okolnosti prípadu, osobu obžalovaného, stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania spoločnosti ale aj tú skutočnosť, že od spáchania samotného skutku uplynulo viac ako 13 rokov, preto správne aplikoval ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa § 40 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005. Pri danej trestnej sadzbe by mal byť uložený obžalovanému trest odňatia slobody v trestnej sadzbe od 3 do 10 rokov.

Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Podľa 4. odseku citovaného zákonného ustanovenia pri znížení trestu odňatia slobody podľa odseku 1 alebo 2 nemožno uložiť trest a) pod päť rokov, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň dvanásť rokov, b) pod tri roky, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň osem rokov, c) pod jeden rok, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň päť rokov.

Okresný súd pri použití ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody sa síce pochybil, pokiaľ citoval ustanovenie § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005, nakoľko 5. odsek písm. c/ v tomto zákonnom ustanovení neexistuje, ale len odsek 4 písm. c/ Tr. zák., a mal sa správne uviesť § 40 ods. 1, ods., 4 písm. c/ Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005. Uvedené pochybenie súdu prvého stupňa však podľa krajského súdu nebolo takého charakteru, aby sa zrušil výrok napadnutého rozsudku o treste, čo je v záujme zachovania stability súdnych rozhodnutí.

Okresným súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov je v súlade so stavom veci a zákona a taktiež, odklad výkonu uvedeného trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov odzrkadľuje doterajší bezúhonný spôsob života obžalovaného.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiadny dôvod na zmenu výroku o vine ani uloženého trestu, odvolanie obžalovaného ako nedôvodné, postupom podľa , zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.