Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoPr/3/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľky: B.. K. D., bytom F., E. XX, zastúpenej K. L. C.. V. E., so sídlom U., H...: XX XXX XXX proti odporcovi: O. S. Q. D. F., so sídlom F., T. X,. zastúpenému G.. K. E., so sídlom N. U. H., U. G. E. XXXX, v konaní o zaplatenie 6.018,84 Eur istiny a prísl., na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 31. januára 2013, č.k. -56, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým uznesením zastavil konanie vo veci. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 255,23, k rukám jeho právnej zástupkyne, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala od odporcu zaplatenia sumy 6.018,84 Eur, spolu s príslušným úrokom z omeškania titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Svoj návrh pred začatím prvého pojednávania vzala späť v celom rozsahu, s poukazom na správanie sa odporcu po podaní návrhu. Z tvrdení odporcu, ako aj z listiny, ktorú predložil, vyplynulo, že odporca vo výplatnom termíne mesiaca október 2012 (po podaní návrhu navrhovateľky, ktorý bol súdu doručený dňa 26.09.2012) vyplatil navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01.06.2012 do 13.08.2012 v sume 1.567,52 Eur a za obdobie od 29.07.2011 do 31.05.2012 navrhovateľke náhradu mzdy nepriznal pre jej práceneschopnosť v uvedenom období. Výrok o náhrade trov odôvodnil odkazom na ust. , v zmysle ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy; ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Posúdením skutočností, ktoré viedli navrhovateľku k späťvzatiu návrhu podľa ustanovení dospel k záveru, že v časti konania o zaplatenie 1.567,52 Eur vzala navrhovateľka svoj návrh na začatie konania späť pre správanie sa odporcu, ktorý jej v tomto rozsahu na uplatnený nárok plnil, a preto by mala v tejto časti právo na náhradu trov konania podľa druhá veta Tvrdenia odporcu o tom, prečo sa tak stalo až po podaní návrhu (odporca nemal vedomosť o celkovej dobe práceneschopnosti odporkyne, čím nemohol vypočítať náhradu mzdy, ktorá navrhovateľke dôvodne patrí) majú svoj pôvod v oblasti hmotného práva, a preto pre súd z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania nie sú relevantné. Vyslovil názor, že v zmysle ustanovenia sa dôvodnosť podaného návrhu posudzuje len z hľadiska procesného, teda či na návrh navrhovateľa odporca niečo po podaní návrhu plnil a nezáleží na tom, či skutočne odporca podľa hmotného práva túto povinnosť mal alebo nie, alebo prečo došlo k omeškaniu so splnením povinnosti odporcu. V časti konania o zaplatenie zostávajúcej sumy, t.j. 4.451,32 Eur vzala navrhovateľka svoj návrh späť bez toho, aby mohol súd konštatovať, že sa tak stalo pre správanie sa odporcu, a preto navrhovateľka je v tejto časti povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov konania podľa prvá veta Na základe takýchto záverov potom súd priznal odporcovi pomernú časť náhrady trov konania, a to v pomere 48 %, pričom trovy predstavujú trovy právneho zastúpenia.

Proti uzneseniu okresného súdu, a to jeho výroku o náhrade trov, podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie odporca, ktorý navrhol jeho zmenu v tomto výroku tak, že navrhovateľku zaviaže na náhradu trov konania v celom rozsahu, teda vo výške 531,72 Eur a zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania. V odvolaní vyčítal súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní o trovách konania a rozsahu ich náhrady zo strany navrhovateľky neprihliadal na všetky skutkové a právne okolnosti tejto právnej veci, najmä na nesplnenie si povinnosti navrhovateľky informovať odporcu o dĺžke trvania jej dočasnej práceneschopnosti (teda neposkytnutie súčinnosti navrhovateľky v zmysle ust. ), pričom tento údaj nebol obsiahnutý ani v texte podanej žaloby a tým súvisiacu faktickú nemožnosť odporcu vyčísliť výšku náhrady mzdy tak, aby mohla byť navrhovateľke vyplatená vo výplatnom termíne mesiaca september 2012. Ku dňu podania žaloby teda odporca fakticky sa nemohol dostať do omeškania so splnením žalovanej sumy a žaloba nebola podaná dôvodne. Ďalej vyslovil názor, že splatnosť náhrady mzdy ako nárok navrhovateľky z neplatného skončenia pracovného pomeru nebola medzi účastníkmi dohodnutá a nie je stanovená právnym predpisom ani určená nijakým rozhodnutím orgánu, a preto povinnosť odporcu splniť nárok navrhovateľky mohla vzniknúť až prvého dňa po tom, čo navrhovateľka odporcu o plnenie požiadala. Navrhovateľka nedoručila pred podaním žaloby odporcovi nijakú výzvu na plnenie, a preto za termín splatnosti možno s určitosťou považovať až najbližší termín splatnosti mzdy, teda 15.10.2012. Odporca si preukázateľne svoju povinnosť splnil ešte pred touto splatnosťou, a preto žaloba nebola dňa 26.09.2012 podaná dôvodne. Navrhovateľka tak vyvolala zbytočný súdny spor, keď podala vo veci neurčitý a zjavne bezúspešný žalobný návrh, ktorý vzala späť a výlučne navrhovateľka zavinila, že konanie sa muselo zastaviť, pričom odporca nedal príčinu na podanie návrhu, a preto odmieta niesť procesnú zodpovednosť vo forme krátenia jeho nároku na náhradu trov konania.

Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust. a zistil, že toto uznesenie je potrebné potvrdiť podľa , pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. , podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov, ktoré je povinná zaplatiť navrhovateľka odporcovi správne a v súlade s ust.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v občianskom súdnom konaní je základným meradlom pre nárok na náhradu trov miera úspechu vo veci. Je upravené v ust.

Ustanovenie však upravuje prípady, kedy výsledok konania nie je rozhodujúci pre náhradu trov a kedy podľa odseku 1 účastníci na ich náhradu nemajú nárok. Ide vtedy o prípady, kedy neplatí zásada zodpovednosti za výsledok konania a je tomu tak v prípade, keď konanie mohlo byť začaté aj bez návrhu, ak konanie skončí zmierom a účastníci si nič o náhrade trov nedohodnú a ak sa skončí konanie zastavením.

Ustanovenie odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia ukladá však výnimočne povinnosť nahradiť trovy konania aj v prípade, keď bolo konanie zastavené a kedy inak v zmysle ust. nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania.

Podľa prvej vety ustanovenia má povinnosť zaplatiť náhradu trov ten z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie sa pritom posudzuje len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo veci samej. Preto, ak vzal navrhovateľ návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil, že konanie muselo byť zastavené a je preto povinný nahradiť trovy odporcovi. Tak tomu bolo aj v danom prípade v súvislosti so späťvzatím návrhu navrhovateľky, pričom daný režim sa vzťahuje na späťvzatie ohľadne sumy 4.451,32 Eur.

Prípad, kedy pre správanie sa odporcu bol vzatý späť návrh, je upravený osobitne, a to v druhej vete citovaného zákonného ustanovenia tak, že ak bol pre správanie sa odporcu vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný hradiť trovy konania odporca. Podľa súdnej praxe sa aplikuje citované zákonné ustanovenie na prípady, keď odporca plní po podaní návrhu. Táto situácia sa v prejednávanej veci týka uplatňovanej sumy 1.567,52 Eur. Aj v súvislosti s aplikáciou druhej vety ustanovenia platí, že správanie sa odporcu sa posudzuje len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva, čo správne uvádza aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V prípade, pokiaľ odporca plní po podaní návrhu na začatie konania, pohľadávku uznáva.

V prejednávanej veci vyplýva zo spisu, že rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne bolo určené, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľky výpoveďou zo strany odporcu je neplatné, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.08.2012.

Odporca uvádza aj vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie konania, že navrhovateľke bola uhradená náhrada mzdy za obdobie od 01.06.2012 do 13.08.2012 a preplatená dovolenka za rok 2011 v trvaní 2,5 dňa a za rok 2012 v trvaní 5 dní. K úhrade pristúpil 09.10.2012, teda v najbližšom výplatnom termíne po tom, ako mal za preukázané, dokedy trvala dočasná práceneschopnosť odporkyne.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zásadu, že nároky, súvisiace s rozhodovaním o náhrade trov, sa posudzujú len z procesného hľadiska, pretože z dôvodov hospodárnosti konania nie je možné vykonávať dokazovanie pre účely rozhodovania o náhrade trov po skončení konania vo veci samej, vyvodil súd prvého stupňa správny záver o tom, že do podania návrhu na začatie konania nárok navrhovateľky uspokojený nebol. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že ku dňu 14.09.2012 okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľkou. Pokiaľ mal teda odporca k uvedenému dňu zistené skutočnosti významné pre skončenie pracovného pomeru okamžitým zrušením, je dôvodné predpokladať, že mal k dispozícii aj poklady pre uspokojenie nároku navrhovateľky, čo urobil len po podaní návrhu na začatie konania. Pre záver o dôvodnosti podania návrhu na začatie konania nie je významné, či navrhovateľka doručila odporcovi výzvu na zaplatenie náhrady mzdy pred podaním návrhu.

Súd prvého stupňa preto o náhrade trov zastaveného konania rozhodol správne, keď vykonal správny výklad ustanovenia , a preto bolo jeho rozhodnutie odvolacím súdom potvrdené.

V odvolacom konaní bola tak úspešná navrhovateľka, ktorá by mala v zmysle ust. , v spojení s ust. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím konaním jej žiadne trovy nevznikli, a preto jej neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .