Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-50-2022.pdf
PDF · 108.68 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/50/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. XXX/ XX, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466 proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 500,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 27C/52/2020 zo dňa 29. septembra 2021
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,40 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 500,40 eura od 11.8.2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia v sume 500,40 eura spolu s príslušenstvom skutkovo dôvodiac tým, že 23.9.2008 uzavrela so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300012538 (ďalej len ,,Zmluva“), na základe ktorej jej žalovaný poskytol úver 829,85 eura (25.000 Sk), ktorý sa zaviazala splatiť v 30 mesačných splátkach po 53,21 eura, o ktorej zmluve mala za to, že je neplatná pre nedodržanie mechanizmu kontraktácie, keďže v bode 5 Zmluvy, ktorý je svojou povahou návrhom na uzavretie zmluvy a bode 6, ktorý by mal byť akceptáciou návrhu na uzavretie zmluvy sú uvedené rozdielne výšky RPMN. Podľa názoru žalobkyne tak bod 6 Zmluvy nepredstavuje akceptáciu návrhu ale ide o nový návrh s dodatkami alebo zmenami podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý už nebol následne ňou písomne prijatý. Okrem toho namietala aj neúčinnosť prijatia návrhu na uzavretie zmluvy, keďže nebolo preukázané, že žalovaný jej - žalobkyni prijatie návrhu doručil a teda, že prijatie nadobudlo účinnosť v súlade s § 43c Občianskeho zákonníka. Zároveň považovala dojednaný úrok za rozporný so zákonom a teda neplatný. Poukázala na to, že priemerné úrokové miery sa v čase poskytnutia úveru pohybovali na úrovni 15,04 % ročne, pričom zmluvne dojednané úroky boli vo výške 77,02 %. Mala za zrejmé, že takto dojednané úroky výrazne odporujú zákonu a sú v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti so zákonnými náležitosťami zmluvy namietala absenciu adresy na uplatnenie reklamácie alebo sťažnosti, termínu konečnej splatnosti, údaja o celkových nákladoch spojených so spotrebiteľským úverom a tiež RPMN, ktorá je v Zmluve uvedená nesprávne, čo podľa žalobkyne má rovnaký následok ako jej absencia. Keďže žalovanému na predmetný
úver uhradila celkovo 1.330,25 eura, uplatnila si titulom bezdôvodného obohatenia vydanie sumy 500,40 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 11.8.2020 do zaplatenia. Žalovaný nárok žalobkyne neuznal a žiadal žalobu zamietnuť. Poprel tvrdenia žalobkyne o neplatnosti zmluvy v dôsledku rozdielnych údajov o výške RPMN. Trval na tom, že výška RPMN sa nedá dohodnúť, ani navrhnúť, preto nemôže ísť o prípad odmietnutia resp. neprijatia návrhu na uzavretie zmluvy. Tiež nesúhlasil s tvrdením o nesprávnosti údaja o výške RPMN, keďže túto vypočítal podľa prílohy č. 2 k zák. č. 129/2010 Z.z. V súvislosti s namietanou výškou odplaty uviedol, že táto neprevyšuje maximálnu prípustnú výšku odplaty podľa § 3 ods. 10 zák. č. 258/2001 Z. z.. Nesúhlasil ani s namietanou absenciou jednotlivých náležitostí Zmluvy. Súd vec posúdiac podľa ust. § 3 ods. 1, § 22 ods. 1, § 23, § 31. § 39, § 43c ods. 1, § 44 ods. 2, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, § 54 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ,,ZoSÚ“), § 497, § 499, § 502 ods. 1, ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, prijal záver o dôvodnosti podanej žaloby, a to v celom rozsahu. Preskúmaním obsahu Zmluvy z hľadiska jej zákonných obligatórnych náležitostí, zistil, že všetky zákonné náležitosti podľa § 4 ods. 1 ZoSÚ Zmluva obsahuje, a preto nevidel dôvod pre uplatnenie sankcie v zmysle § 4 ods. 3 ZoSÚ vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V súvislosti s namietanou neplatnosťou Zmluvy v dôsledku nesprávneho kontraktačného procesu uviedol, že údaj o RPMN nie je údajom, ktorý je možné dohodnúť medzi zmluvnými stranami, Ide o údaj, ktorý je matematickým vyjadrením parametrov, na ktorých sa zmluvné strany dohodli. Súd prvej inštancie zastával názor, že pokiaľ pri tom istom okruhu zmluvných podmienok s rovnakými parametrami akceptácia návrhu oproti návrhu obsahuje iný údaj o RPMN, jedná sa podľa súdu o opravu nesprávne vypočítaného a dosadeného údaja a nie o jeho zmenu. Súd zastal názor, že takáto oprava nepredstavuje výhradu, doplnenie ani zmenu návrhu zmluvy, preto ju nemožno považovať za odmietnutie návrhu na uzavretie zmluvy zo strany žalovaného. Tiež skonštatoval, že nedoručenie prijatia návrhu zmluvy žalobkyni je bezpredmetné. S námietkou neplatnosti zmluvy sa vzhľadom na uvedené súd nestotožnil. V súlade s § 53 ods. 6 OZ však súd preskúmaním výšky odplaty za poskytnutý úver vo vzťahu k jej primeranosti zistil, že zmluvne dojednaná výška úrokov 77,02 % je v rozpore s dobrými mravmi a v súlade s § 39 OZ je dohoda o úrokoch neplatná. K uvedenému záveru dospel porovnaním priemerných úrokových mier z úverov v rozhodnom období. Zo štatistiky Národnej banky Slovenska zistil, že priemerná výška úrokových mier z úverov za obdobný úver sa v septembri 2008 pohybovala na úrovni 14,85 % a priemerná výška RPMN 15,04 %. Zmluvne dohodnutá úroková sadzba prevyšovala priemernú úrokovú sadzbu až 6 – násobne, čo súd prvej inštancie považoval za neprípustné. Vzhľadom na to, že žalobkyni bol úver poskytnutý vo výške 829,85 eura, pričom na predmetný úver žalovanému uhradila celkovo 1.300,25 eura tak vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zaviazal žalovaného na vydanie sumy 500,40 eura žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia. Spolu s dlžnou sumou uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z dlžnej sumy. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie ohľadom neprimeranosti odplaty ani so spôsobom akým súd prvej inštancie k takému záveru dospel. Poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí súd citoval znenie § 53 ods. 6 OZ účinné od 10.6.2010, napriek tomu, že zmluva bola uzavretá v roku 2008. Mal za to, že zmluvne dojednaná odplata bola v súlade s vtedy platnými a účinnými právnymi predpismi, a to § 3 ods. 10 a ods. 11 zák. č. 258/2001 Z. z., ktoré v odvolaní aj citoval. Okrem toho poukázal na § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z., ktoré upravovalo maximálnu výšku odplaty pre spotrebiteľské úvery. V súlade s týmto ustanovením bola pre daný prípad maximálne prípustná výška odplaty 98,44 %, preto je zrejmé, že zmluvne dojednaná výška odplaty neprevyšuje maximálnu prípustnú výšku odplaty.
4. Žalobkyňa v reakcii na odvolanie žalovaného uviedla, že pokiaľ žalovaný argumentoval, že v prejednávanom prípade ide o úvery, ktoré nie sú poskytované bankovými subjektmi, a teda úrokové sadzby, o aké ide v prejednávanom prípade nie je možné porovnávať s úrokovými sadzbami ponúkanými bankami, poukazuje na to, že od 1.1.2008 platí, že ak je v spotrebiteľskej zmluve predmetom záväzku poskytnutie peňažných prostriedkov za neprimernú odplatu, súd môže odplatu znížiť, pričom prihliadne na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch. Trvala na tom, že pri posudzovaní
primeranosti odplaty je potrebné vychádzať z priemernej výšky odplaty za obdobné úverové produkty poskytované bankovými subjektmi, a to tak ako vo veci konal aj súd prvej inštancie. Uvedené závery potvrdzuje aj ustálená prax nižších súdov, z ktorých rozhodnutí citovala. Opätovne uviedla, že priemerná výška úrokových mier z úverov za obdobný úver sa v septembri 2008 pohybovala na úrovni 14,85 % a priemerná výška RPMN 15,04 %. Keďže v čase uzavretia zmluvy nariadenie č. 87/1995 Z.z. ešte neupravovalo podmienky na určenie maximálnej výšky odplaty a jej zverejňovanie, pri posudzovaní maximálnej výšky odplaty je potrebné vychádzať práve z údajov zverejnených Národnou bankou Slovenska.
5. Žalovaný v replike poprel tvrdenia žalobkyne, že úrokové sadzby úverov poskytnutých nebankovým subjektom sa majú porovnávať s úrokovými sadzbami bánk. Opätovne zdôraznil, že výška maximálnej odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy bola výslovne upravená v zákone č. 258/2001 Z.z. a nariadením vlády č. 238/2008 Z.z.. Tiež poprel tvrdenia žalobkyne, že v čase uzavretia úverovej zmluvy neboli zverejňované maximálne odplaty. Zverejňované boli, a to Ministerstvom financií SR, ktoré dané údaje zverejňovalo v súlade s postupom upraveným vyhláškou č. 660/2007 Z.z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery. Zotrval na podanom odvolaní a žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.
6. Žalobkyňa v duplike argumentovala, že zo žiadneho zo žalovaným citovaných ustanovení príslušných právnych predpisov nevyplýva, aby priemernú výšku odplaty za poskytnutie úveru nebolo možné porovnávať s priemernou výškou takejto odplaty na finančnom - bankovom trhu. Naopak samotné ustanovenie § 53 ods. 6 OZ, platné a účinné v čase uzavretie úverovej zmluvy, vymedzovalo ako jeden z podstatných faktorov pri posudzovaní prípustnosti výšky takejto odplaty práve priemernú výšku odplaty požadovanú v bankovom sektore. Priemerná výška odplaty požadovanej bankami za poskytnutie obdobných úverových produktov má teda na posudzovanie prípustnosti dojednanej výšky odplaty relevantný a nezanedbateľný vplyv. Opätovne uviedla priemerné úrokové sadzby podľa štatistiky NBS v čase uzavretia zmluvy a trvala na tom, že zmluvne dojednaná odplata za poskytnutý spotrebiteľský úver odporuje dobrým mravom. Zopakovala svoje námietky voči absentujúcim náležitostiam zmluvy, ako je adresa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, termín konečnej splatnosti úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Opätovne namietala aj nesprávnosť výšky RPMN uvedenej v Zmluve a tiež nedodržanie kontraktačného procesu. Mala za to a dôvodila, že ak by odvolací súd nepovažoval za správne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa neplatnosti dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru, v prejednávanom prípade existuje množstvo iných skutočností, ktoré majú za následok rovnaký záver, a to ten, že žalovaný nemal nárok na akékoľvek plnenie nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov. Napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu týchto námietok súdom prvej inštancie mala za zrejmé, že predmetná úverová zmluva trpí hneď niekoľkými vadami, pre ktoré je túto potrebné považovať za neplatnú, resp. za bezúročnú a bez poplatkov, pričom na tieto vady musí konajúci súd prihliadať aj napriek prvotnému nesprávnemu právnemu posúdeniu konajúceho súdu prvého stupňa, ktoré však nemohlo byť zo strany žalobkyne napadnuté s ohľadom na ustanovenia § 358 a § 359 CSP. Preto, dôvodila, sa odvolací súd musí v rámci svojho odvolacieho prieskumu vysporiadať aj s prípadnými inými dôvodmi, ktoré by v prejednávanom prípade mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci, a to osobitne s tými dôvodmi, ktoré žalobca nemohol doposiaľ napadnúť len pre formálnu prekážku v konaní.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas, žalovaným ako oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, preskúmal v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné; rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
8. Rozsudok bol verejne vyhláseny´ dňa 20. júla 2023 v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie Krajského súdu v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
9. Odvolateľ v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré jej zákon priznáva. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. K odňatiu možnosti konať pred súdom dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, ktoré nespĺňa požiadavky vymedzené § 220 ods. 2 a 3 CSP.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijako inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak, súd vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a tomu predchádzajúcemu procesnému postupu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vo veci bolo vykonané dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam avšak zo zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolací súd nezistil pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces.
14. Odvolací súd ma za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil primeranosť odplaty za poskytnutý úver, keďže na posúdenie primeranosti odplaty aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia. Avšak odvolací súd rovnako zastáva názor, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil platnosť uzavretej zmluvy, ktorá je podľa odvolacieho súdu v dôsledku nedodržania kontraktačného procesu neplatná ex tunc (od počiatku).
15. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 238/2008 Z.z., výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona.
16. V súlade s citovaným ustanovením odvolací súd preskúmaním štatistiky zverejnenej na stránke Ministerstva financií SR zistil, že maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru bola
v rozhodnom období vo výške 98,44 %. V zmluve je uvedená výška RPMN 75,53 %, teda nie je možné hovoriť o neprimeranosti takto dojednanej odplaty.
17. Odvolací súd však upriamuje pozornosť na samotný kontraktačný proces predmetnej zmluvy, ktorý nebol podľa názoru odvolacieho súdu dodržaný, resp. návrh na uzavretie zmluvy nebol prijatý bez výhrad o čom svedčia rozdielne hodnoty RPMN v Žiadosti o poskytnutie úveru (bod 5 Zmluvy) a v Údajoch o schválenom spotrebiteľskom úvere (bod 6 Zmluvy). Zmluva sa uzatvárala na formulári veriteľa, označenom ako Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu. Pre platnosť a vznik zmluvy sa vyžadoval podpis oboma zmluvny´mi stranami, teda dlžníkom aj veriteľom. Je evidentné, že žalobkyňa ako dlžník žiadosť/zmluvu podpísala dňa 22.9.2008 a veriteľ - žalovaný žiadosť/zmluvu podpísal 23.9.2008, kedy až následne do zmluvy dopĺňal relevantné údaje – náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsiahnuté v bode 6 Zmluvy. Obsahom zmluvy v čase, kedy žiadosť o úver revolvingového typu podpisovala žalobkyňa neboli všetky potrebné údaje o schválenom úvere, preto ani nemohlo dôjsť k ich písomnej akceptácii žalovaným. Z uvedeného je nutné jednoznačne vyvodiť, že dlžníčka dňa 22.9.2008 podpísala iba Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru, teda návrh na uzavretie zmluvy. Pri podpise zmluvy žalobkyňou nebol spotrebiteľsky´ úver individualizovany´ všetky´mi podstatny´mi náležitosťami z hľadiska zákona o spotrebiteľsky´ch úveroch. Bod 6 Zmluvy (Údaje o schválenom úvere) obsahoval nové údaje (RPMN 75,53 %), odlišné od údajov uvedených v Žiadosti žalobkyne (RPMN 77,02 %), čo nemožno posúdiť inak, ako odmietnutie návrhu ako celku, zánik pôvodného návrhu, a za splnenia podmienok v § 44 ods. 2 OZ sa takéto konanie považuje za nový návrh so zmeneným obsahom. Pritom nebolo preukázané ani tvrdené, aby žalobkyňa taky´to novy´ návrh písomne akceptovala. Odvolací súd preto musí konštatovať, že žalobkyni bol predostretý nový návrh na uzavretie zmluvy o poskytnutí úveru a to bez toho, aby žalobkyňa následným písomným právnym úkonom prijala tento nový návrh. Pokiaľ súd prvej inštancie argumentoval, že výška RPMN je údaj, ktorý nie je možné dohodnúť, keďže ide o matematický výpočet na základe presne určeného vzorca, uvedené odvolací súd nespochybňuje, avšak správnu výšku RPMN musí spotrebiteľ poznať pred podpisom zmluvy, keďže ide o zákonnú obligatórnu náležitosť, ktorú musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Ak mal žalovaný v úmysle poskytnúť žalobkyni úver na základe iných podmienok, ako boli uvedené v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej by boli jeho nové podmienky. Nemohlo sa to udiať iba formou vyplnenia údajov bodu 6 Zmluvy označeného ako „Údaje o schválenom revolvingovom úvere“. Zmluva je uzavretá okamihom, keď došlo ku konsenzu ohľadom všetkých podstatných zložiek danej zmluvy, medzi ktoré v súlade s § 4 ods. 2 ZoSÚ patrí aj výška RPMN.
18. Je zrejmé, že žalobkyňa v čase podpisu žiadosti o poskytnutie úveru dňa 22.9.2008 nemala vedomosť o výške RPMN, resp. bola jej známa len „predpokladaná RPMN“, pričom konkrétnu výšku RPMN vzťahujúcu sa na daný úver žalovaný až následne uviedol v bode 6 Zmluvy, a to dňa 23.9.2008, teda až po podpise zmluvy žalobkyňou. Hodnota RPMN musí byť riadne určená a predostretá spotrebiteľovi najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade by sa minulo účinku ustanovenie § 4 ods. 2 zákona ZoSÚ, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Rovnaký záver možno vyvodiť aj z obsahu smernice Rady ES č. 87/102/EHS z 22.12.1986. V dôsledku neprijatia nového návrhu Zmluvy so zmenami, nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy.
19. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
20. Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
21. Vzhľadom na už uvedené, odvolací súd musí konštatovať, že zmluva na základe ktorej žalovaný žalobkyni úver poskytol je neplatná od počiatku. V súlade s § 457 OZ tak na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie prijatím plnenia prevyšujúceho žalobkyni poukázanej sumy 829,85 eura, t.j. 500,40 eura, ktoré je žalovaný povinný vydať. Rozsah nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol medzi stranami sporný. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok, aj keď z iných dôvodov, v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je čo do výroku vecne správne.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí protistrane, teda žalobkyni.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).