Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_68Cb-19-2023.pdf
PDF · 131.92 KB
Case nature
Area
Subarea
68Cb/19/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica konajúc sudkyňou JUDr. Veronikou Šuchovou, LL.M., v spore žalobcu: A. B. C. s miestom podnikania: Horné Pršany 31, 974 05 Horné Pršany, IČO: 44 185 278, v konaní zastúpený: JUDr. Karína Uhrinová, advokátka so sídlom advokátskej kancelárie: Nám. Š. Moysesa 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 37 949 098, proti žalovanému: D. E. - F., s miestom podnikania: G. XXX, XXXXX G., IČO: 34 989 064, v konaní zastúpený: JUDr. Peter Bacík, advokát so sídlom advokátskej kancelárie: Lazovná 45, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 187 788, účastník združenia: Advokátska kancelária Bacíková a spol., o zaplatenie 5.100,- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5.100,00 Eur, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 800,00 Eur od 15.01.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 800,00 Eur od 15.01.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 500,00 Eur od 15.01.2021 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,00 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 13.01.2023 domáhala v upomínacom konaní proti žalovanému zaplatenia istiny vo výške 5.100,- Eur s príslušenstvom, ktoré tvoril úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 800,00 Eur od 15.01.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 800,00 Eur od 15.01.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 500,00 Eur od 15.01.2021 do zaplatenia, paušálna náhrada nákladov vo výške 40,- Eur a nárok na náhradu trov konania.
2. Uviedla, že na základe ústne uzatvorenej zmluvy o vedení účtovníctva podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka vykonávala v rokoch 2009-2020 pre žalovaného za odmenu odbornú činnosť, spočívajúcu vo vedení účtovnej evidencie v priebehu účtovného obdobia v sústave jednoduchého účtovníctva. Za vykonanú činnosť za rok 2018 vystavila žalobkyňa žalovanému dňa 31.12.2018 faktúru č. 2018002, splatnú dňa 14.01.2019 na sumu 1 800,- Eur, za rok 2019 vystavila dňa 31.12.2019 faktúru č. 2019003, splatnú dňa 14.01.2020 na sumu 1 800,- Eur a za rok 2020 vystavila dňa 15.12.2020 faktúru č. 2020001, splatnú dňa 14.01.2021 na sumu 1 500,-Eur. K úhrade faktúr, napriek písomnej výzve žalobkyne zo dňa 15.12.2022 a predžalobnej výzve zo dňa 27.12.2022 nedošlo. Žalobkyňa faktúru eviduje v účtovníctve. V kontrolnom výkaze ju neuplatnila, nakoľko nie je platcom DPH. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy, žalobkyňa podala návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní.
3. Okresný súd Banská Bystrica dňa 06.02.2023 rozhodol vo veci platobným rozkazom sp.zn. 14Up/159/2023 tak, že zaviazal žalovaného k úhrade istiny vo výške 5.100,- Eur, úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 800,00 Eur od 15.01.2019 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 800,00 Eur od 15.01.2020 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 500,00 Eur od 15.01.2021 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a náhrade trov konania vo výške 539,90 Eur. Proti predmetnému platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 23.02.2023, t.j. v zákonnej lehote odpor, v ktorom neuznal uplatňovaný nárok v celom rozsahu. Opisom vzťahu so žalobkyňou v súkromí ako aj v podnikaní poukazoval na nezhody a negatívne nastavenie ich vzájomného fungovania v súčasnosti, ktoré zasahovalo aj do obdobia rokov od 2018 – 2020, čiže do obdobia, ktoré je posudzované v tomto konaní vo vzťahu k výkonu účtovníckych, evidenčných a administratívnych činností. Uviedol, že poskytovanie účtovných služieb je možné dohodnúť inominátnou zmluvou. Žalovaný nespochybnil, že žalobkyňa mu v minulosti vypomáhala pri účtovaní v rámci výkonu podnikania ako SZČO. Spochybnil ale existenciu dohody o odmene (žalobkyňa mu nedala cenovú ponuku, príp. cenník služieb), dohodu o splatnosti odmeny a skutočností, z ktorých by sa dal určiť obsah vzájomných práv a povinností. Žalovaný uviedol, že z jeho strany v rámci vzájomnej spolupráce pri podnikaní vždy vychádzal z princípu dôvery, keď vykonávali činnosť okrem SZČO aj v spoločnej obchodnej spoločnosti SMS – SALON, s.r.o., IČO: 46 637 567. Podnikateľskú činnosť vykonávali v priestoroch tejto spoločnosti. Žalobkyňa mala k dispozícii prístup k jeho pokladni, ako aj k internetbankingu. Preto žalovaný nevylúčil, že si niekedy v minulosti žalobkyňa vyplatila aj odplatu za poskytovanie účtovných služieb. O uvedenom však nikdy nebol informovaný, a žalobkyňa si ani k uvedeným úkonom nežiadala súhlas. Subjektívne by žalovaný takéto plnenie vnímal ako bezdôvodného obohatenie, keďže odmena nikdy nebola odsúhlasená. Žalovaný ďalej namietal vystavenie faktúr a ich doručenie. O faktúrach sa dozvedel až v januári 2023, keď mu bola doručená predžalobná výzva. Vo vzťahu k faktúre č. 2018002 na sumu 1 800,- Eur zo dňa 31.12.2018, splatnej dňa 14.01.2019 namietal jej vystavenie, pretože sa nenachádzala v Knihe záväzkov subjektu D. E. – AUTODOPRAVA. Upodozrieval, že buď si žalobkyňa odmenu za tento rok vyplatila v hotovosti alebo faktúra nebola v tom čase vôbec vystavená. Poukazuje na podozrenie, že žalobkyňa dodatočne manipulovala s účtovnými dokladmi, vystavuje nové doklady, ktoré v príslušnom zdaňovacom období neboli reálne vyhotovené. Vo vzťahu k faktúre č. 2019003 na sumu 1 800,- Eur zo dňa 31.12.2019, splatnej dňa 14.01.2020 a faktúre č. 2020001 na sumu 1 500,- Eur zo dňa 15.12.2020, splatnej dňa 14.01.2021 sa nevyjadril, nakoľko nedisponuje účtovnými a inými dokladmi, z ktorých by takýto záväzok vyplýval, pretože knihu záväzkov za roky 2019 a 2020 k dispozícii nemá, keďže žalobkyňa mu účtovníctvo aj napriek výzvam neodovzdala. Navyše za rok 2020 muselo byť účtovníctvo opätovne vypracované externe. Aj napriek uvedenému žalobkyňa žiadala (až v roku 2022) odsúhlasiť skutočný stav účtovníctva inventúrou. V závere žalovaný okrem spochybnenia dohody o odmene rozšíril svoje skutkové tvrdenia aj o spochybnenie rozsahu, kvality a dodanie poskytovaných účtovných služieb. Pričom vychádzal z tvrdení žalobkyne o tom, že mzdovú agendu a garanciu účtovníctva vykonávala v sledovanom období p. H..
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odporu (replike) a jeho doplnení zo dňa 04.07.2023 ozrejmila výkon jej činnosti voči žalovanému. Skutkovo uviedla, že poskytovala žalovanému účtovné služby ako fyzická osoba podnikateľka na základe živnostenského oprávnenia. Poukázala na to, že od 24.05.2008 je registrovaná ako SZČO a predmetom živnostenského oprávnenia je vedenie účtovníctva, administratívne služby, čistiace a upratovacie služby. V prejednávanom období, tzn. v rokoch od 2018 – 2020 administratívnu činnosť a práce súvisiace s vedením účtovníctva vykonávala pre žalovaného. V uvedenom období nevykonávala žiadnu závislú činnosť, nebola vedená ako nezamestnaná, prípadne dobrovoľne nezamestnaná. V tomto období podávala ako SZČO daňové priznania. Titulom poskytovania služieb bola mandátna zmluva, pretože žalobkyňa vykonávala uvedenú činnosť na základe pokynu žalovaného, v jeho mene, na jeho účet a za odplatu. Týmto upravila v žalobe uvedené pôvodné tvrdenie, že sa v danom prípade jednalo o inominátnu zmluvu. Rozsah činností, ktoré vykonávala zahŕňali vedenie celej ekonomickej agendy, vystavovanie odoslaných faktúr voči odberateľom na základe podkladov, evidenciu došlých faktúr, evidenciu pokladničných dokladov, spracovanie bankových výpisov, realizovanie platieb na základe pokynu žalovaného, komunikáciu s daňovým úradom, sociálnou poisťovňou, zdravotnými poisťovňami, leasingovými spoločnosťami, banským úradom, hygienou, štatistickým úradom, komerčnými poisťovňami, predkladala dochádzky zamestnancov pre účely spracovania mzdovej agendy, kontrolovala doklady v rámci STK a EK, zabezpečovala prehľady a denníky ohľadom prenajatých strojných zariadení, spracovávala mesačné priznania na DPH, podania na daň z motorových vozidiel, pripravovala daňové priznania a účtovné
závierky pre garanta účtovníctva A. I. H., evidovala ostatné platby voči inštitúciám, vypracovávala výkazy pre banku pri schvaľovaní kontokorentného úveru, predkladala výkazy do leasingových spoločností, návrhy na odklad splátok a vykonávala inú administratívnu činnosť podľa pokynov žalovaného. Uvedené činnosti vykonávala od mája 2008 do októbra 2020. Pričom účtovníctvo v papierovej forme prevzala v roku 2008 od A. J. B.. J. B. od 2008 do roku 2015 pre žalovaného spracovával iba mzdy a personalistiku, od januára 2016 jeho agendu prevzala A. I. H.. K ukončeniu poskytovania služieb došlo až koncom roka 2020, kedy bola p. H. odpojená od Finančnej správy SR. V novembri a decembri 2020 už spracúvala daňové priznania p. H.. Účtovníctvo žalovanému spracovávala v jednoduchom účtovníctve v účtovnom programe ALFA plus od spoločnosti KROS, ktorý si zakúpila v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Účtovné doklady nemá v držbe, nemá ich uschované, ani žiadnym spôsobom s nimi nenakladá.
5. Čo sa týka odplatnosti vykonávaných služieb, žalobkyňa uviedla, že služby vždy vykonávala pre žalovaného odplatne. Nevykonávala žiadnu bezplatnú výpomoc z titulu partnerského vzťahu. Výška odmeny za poskytnuté účtovné služby bola vždy dohodnutá ústne. Na podporu svojich tvrdení predložila prehľad záväzkov od roku 2008 s dátumom úhrady záväzku a číslom dokladu, ktorým bola úhrada v účtovníctve žalovaného zaevidovaná. Žalobkyňa začala pre žalovaného vykonávať činnosť od mája 2008. V tom čase funkciu dispečera vykonával p. K. za odmenu 30 000,-Sk mesačne, A. B. poskytoval služby vedenia účtovníctva mesačne vo výške 2 850,-Sk za spracovanie DPH, evidovanie dokladov do účtovného programu a za spracovanie mzdovej agendy mu bola vyplácaná suma ročne 14 280,- Sk. Keďže žalobkyňa prevzala ich činnosť, odplata za vykonané služby vychádzala z nastavenej cenovej úrovne. V roku 2008 bola žalobkyni za poskytnuté služby vyplácaná suma 30 000,- Sk mesačne, v roku 2009 suma 800,- Eur mesačne, v roku 2010 suma 1 000,- Eur mesačne, v roku 2011 suma 1 200,- Eur mesačne, v roku 2012 suma v rozpätí od 400,- Eur do 700,- Eur mesačne, v roku 2013 suma 200,- Eur mesačne, v roku 2014 suma 50,-Eur mesačne, v roku 2015 jej za poskytnuté služby bola uhradená suma 3 000,- Eur ročne (čo predstavuje sumu 250,- Eur mesačne), v roku 2016 suma 3.600,- Eur v dvoch platbách 2x po 1.800,- Eur (čo predstavuje sumu 250,- Eur mesačne), v roku 2017 ročne suma 1.200,- Eur (čo predstavuje sumu 100,- Eur mesačne), v roku 2018 neuhradená suma 1.800,- Eur (čo predstavuje sumu 150,- Eur mesačne), v roku 2019 neuhradená suma 1.800,- Eur (čo predstavuje sumu 150,- Eur mesačne), v roku 2020 neuhradená suma 1.500,- Eur. Faktúry sú evidované v účtovníctve žalobkyne a žalovaného. K úhradám žalobkyňa uviedla, že niektoré boli platené v hotovosti a niektoré boli platené bankovým prevodom na účet žalobkyne. Za služby poskytované v rokoch 2018 a 2019 chcel žalovaný zaplatiť v hotovosti, avšak s takýmto spôsobom úhrady týchto faktúr nesúhlasila p. H., ktorá žalovanému navrhla, aby úhradu žalovaný realizoval bankovým prevodom, čo však neurobil. K faktúre č. 2018002 za služby poskytnuté v roku 2018 uviedla, že táto sa má nachádzať v knihe záväzkov až v roku 2019. Celkovo k faktúram za poskytované služby v období rokov 2018 – 2020 uviedla, že sa nejedná o žiadne vymyslené, ani dodatočne vyhotovené faktúry, pretože sú riadne zdokumentované v účtovníctve žalobkyne a aj v účtovníctve žalovaného. Prístup k nim nemá, pretože by sa mali spolu s ostatnými dokladmi žalovaného podľa vedomosti žalobkyne nachádzať v mieste prevádzky obchodnej spoločnosti SMS-SALON, s.r.o. Čiže nimi disponuje výlučne žalovaný.
6. Žalovaný vo vyjadrení (duplike) zopakoval predchádzajúcu argumentáciu o tom, že medzi nimi nedošlo k uzatvoreniu zmluvného vzťahu predmetom ktorého by bolo poskytovanie účtovníckych a administratívnych služieb. Poukazuje na to, že v konaní žalobkyňa nepredložila žiadnu zmluvu. Tvrdí, že v konaní nebolo preukázané prevzatie účtovníctva od A. B. v roku 2008 a odovzdanie účtovníctva v roku 2020. Účtovné doklady totižto neoprávnene zadržiava. O čom svedčí aj fakt, že musela byť vykonaná rekonštrukcia účtovníctva za rok 2020, a to len z bankových výpisov. V duplike potvrdil, že žalobkyňa pre neho vykonávala tieto služby. Avšak stále ich vnímal ako partnerskú (bezodplatnú) výpomoc. Dôvodom bola skutočnosť, že žalobkyňa poskytovala účtovnícke služby aj v spoločnej spoločnosti SMS – SALON, s.r.o. Pričom za túto činnosť si vyplácala štedré odmeny (napr. vo výške 10.800,- Eur dňa 29.01.2021). Navyše bezplatne užívala priestory v ktorých poskytovala služby a na osobnú spotrebu vybrala dvoma platbami sumu v celkovej výške 80.715,- Eur (dňa 26.12.2017 sumu vo výške 49.000,- Eur a dňa 27.12.2017 sumu vo výške 31.715,- Eur). Je nereálne, že by si z týchto peňazí nevyplatila aj odplatu za účtovné služby. Žalovaný naďalej zotrval na popretí existencie zmluvného vzťahu so žalobkyňou ohľadom poskytovania účtovných služieb z dôvodu neexistencie dohody o odmene, jej výške, splatnosti či spôsobe jej výplaty. Dohoda o výške a spôsobe odplaty za poskytované účtovné služby je podľa názoru žalovaného esenciálnou súčasťou každej zmluvy o poskytovaní účtovných služieb. Sama žalobkyňa vo vyjadrení k odporu uvádza, že výška odmeny sa
menila podľa ústnej dohody medzi ním a žalobkyňou, nijakým spôsobom toto nepreukazuje, pričom opakoval, že si nie je vedomý dohody o odmene. K platbám v minulosti uviedol, že spätnou lustráciou v internetbankingu (okrem dvoch platieb dňa 30. 12. 2016) si nevšimol žiadne platby, ktoré by sa dali spárovať s faktúrami, na ktoré poukazuje žalobkyňa. Žalobkyňa mala k dispozícii tak prístup k jeho pokladni, ako aj k internetbankingu. Preto nemôže vylúčiť, že si niekedy v minulosti zobrala z firmy Pavol Salon-Autodoprava aj odplatu za poskytovanie účtovných služieb, nikdy ho však o tom neinformovala, ani si nežiadala súhlas a rovnako, ak by si takéto plnenie z firmy D. E. – Autodoprava zobrala, vnímal by som to ako bezdôvodného obohatenie, keďže odmenu sme si nikdy neodsúhlasili. K prejednávanému obdobiu rokov 2018 – 2020 uviedol, že ak by žalobkyňa mala skutočne nárok na zaplatenie odmeny za rok 2018, tento by si buď sama z jeho prostriedkov vyplatila, nakoľko mala prístup ku všetkým platobným metódam, s ktorými disponuje a s ktorými v danom čase disponoval, alebo by v prípade neuhradenej faktúry a dlhu za poskytované služby už ďalej účtovné služby neposkytovala. Ona ich podľa jej tvrdení mala poskytovať ešte aj v roku 2019, ktorý zostal údajne rovnako neuhradený, ale znovu aj v roku 2020. Žalovaný opätovne namieta nezaúčtovanie faktúry za rok 2018 v knihe záväzkov v roku 2018.
7. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 12.07.2023 strany zotrvali na svojich argumentačných líniách. Potvrdili, že žalobkyňa pre žalovaného vykonávala účtovnícke a administratívne služby od roku 2008, kedy ju vyhodili z práce. Následne začala vykonávať činnosti pre žalovaného, v jeho priestoroch. Činnosti vykonávala žalobkyňa pre žalovaného ako SZČO a pre spoločnú firmu SMS – SALON, s.r.o. Deľba práce spočívala v tom, že žalobkyňa mala na starosti organizáciu práce vrátane administratívnej činnosti a žalovaný mal na starosti výkon. Do činností si navzájom nezasahovali. Dôverovali si navzájom, nakoľko boli v súkromí partnermi a majú spoločného syna. Žalovaná vykonávala činnosť v priestoroch žalovaného, za čo mu neplatila nájomné. Žalobkyňa pri opise spolupráce uviedla, že činnosti vykonávala podľa pokynov žalovaného. Čo sa týka účtovných vecí, tie mu predkladala na týždennej báze. Mzdové veci predkladala p. H.. Prístup k pokladni mala, prístup k internetbankingu mala len pasívny. Pokiaľ bolo potrebné vykonať úhrady, tie robila sprostredkovane, pretože bolo potrebné zadať kód zo sms notifikácie, ktorá bola doručená na mobilný telefón žalovaného. Doklady po spracovaní zakladala do šanónov. Pokiaľ si to situácia vyžadovala komunikovala s úradmi, bankami a poisťovňami. Posledné zaúčtovanie vykonala v 10/2020. Následne jej bol dňa 28.12.2020 odopretý prístup na Finančnú správu SR, čo považovala za ukončenie spolupráce. Žalovaný pri opise spolupráce uviedol, že nič nekontroloval, plne dôveroval žalobkyni. V tom čase sa do účtovníctva nevyznal, nevedel narábať s počítačmi. Keď začali problémy požiadal o pomoc pri účtovaní p. H.. Žalovaný v konaní vzniesol voči faktúre č. 2018002 vystavenej na sumu 1 800,- Eur zo dňa 31.12.2018, splatnej dňa 14.01.2019 námietku premlčania. Dôvodom je skutočnosť, že premlčacia doba podľa jeho názoru začala plynúť od 01.01.2019, t.j. prvým dňom po poskytnutí služby. Navyše rozporoval doručenie všetkých faktúr. K dohode o odmene, jej výške, splatnosti zotrvali strany sporu na svojich pôvodných tvrdeniach.
8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, a to faktúrou č. 2018002 (opis) vystavená na sumu 1 800,00 Eur zo dňa 31.12.2018, splatná dňa 14.01.2019 (čl. 8), faktúrou č. 2019003 (opis) vystavená na sumu 1 800,00 Eur zo dňa 31.12.2019, splatná dňa 14.01.2020 (čl. 8), faktúrou č. 2020001 (opis) vystavená na sumu 1 500,00 Eur zo dňa 15.12.2020, splatná dňa 14.01.2021 (čl. 7), výzvou na zaplatenie zo dňa 15.12.2022 + podací lístok zo dňa 16.12.2022 (čl. 7, 9), predžalobnou výzvou zo dňa 27.12.2022 + podací lístok zo dňa 27.12.2022 (čl. 10, 11), odsúhlasenie pohľadávok a záväzkov k 30.11.2022 zo dňa 15.12.2022 + podací lístok zo dňa 16.12.2022 (čl. 12, 13), kniha záväzkov za rok 2018 (čl. 33 – 38), List zo dňa 12.03.2021 – výzva na vydanie účtovníctva za roky 2015, 2016, 2017, 2018, 2019 (čl. 39, 130), List zo dňa 20.09.2022 – opätovná výzva na vydanie účtovníctva za roky 2015, 2016, 2017, 2018, 2019 + podací lístok (čl. 40, 41), List zo dňa 12.01.2023 – neuznanie faktúr za vedenie účtovníctva (čl. 42), email zo dňa 26.01.2023 – žalovaný uvádza, že garantom účtovníctva od roku 2015 je p. A. H. spoločnosti SMS-SALON s.r.o. (čl. 43, 44), faktúra č. 2120051 vo výške 600,- Eur; spätné vypracovanie účtovníctva roka 2020 (čl. 45, 84), Potvrdenie o platbách zadaných A. C. ako osobná spotreba z účtu Pavol Salon-Autodoprava zo dňa 27.12.2017, 26.12.2017, 29.01.2021 (čl. 85, 86), faktúry za účtovníctvo za rok 2015, 2016, 2016, 2017: faktúra č. 2015002 vystavená na sumu na sumu 3 000,- Eur zo dňa 31.12.2015, splatná dňa 14.01.2016, faktúra č. 2016002 vystavená na sumu 1 800,00 Eur zo dňa 30.06.2016, splatná dňa 14.07.2016, faktúra č. 2016003 vystavená na sumu 1 800,00 Eur zo dňa 27.12.2016, splatná dňa 10.01.2019, faktúra č. 2017005 vystavená na sumu 1 200,00 Eur zo dňa 31.12.2017, splatná dňa 14.01.2018 (čl. 73, 74), Kniha záväzkov žalovaného – stav k 31.12.2015 (čl. 119), Kniha záväzkov žalovaného – stav k 31.12.2016 (čl. 120), Kniha záväzkov žalovaného – stav k 31.12.2018 (čl. 121), Kniha záväzkov žalovaného – stav k 31.12.2019 (čl. 122), Evidencia záväzkov
za obdobie od 01.01.2008 – 31.12.2008 (čl. 123), Evidencia záväzkov za obdobie od 01.01.2009 – 31.12.2009 (čl. 124), Evidencia záväzkov za obdobie od 01.01.2010 – 31.12.2010 (čl. 125), Kniha záväzkov žalovaného – stav k 31.12.2012 (čl. 126), Kniha záväzkov žalovaného – stav k 31.12.2013 (čl. 127), Kniha záväzkov žalovaného – stav k 31.12.2014 (čl. 128), Evidencia záväzkov za obdobie od 01.01.2007 – 31.12.2009 (čl. 129), Email zo dňa 28.12.2020 (čl. 131), Vyjadrenie k vydaniu dokladov SZČO (bez dátumu) (čl. 132), Porovnanie knihy záväzkov (čl. 140). Ďalej súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a výsluchom svedkyne p. H..
9. L. E. L. D. H. potvrdila, že žalobkyňa viedla pre žalovaného účtovníctvo. Mala vedomosť o tom, že si žalobkyňa za účtovné činnosti fakturovala odmenu. Rovnako potvrdila deľbu prác medzi stranami sporu. Označila ju ako ideálnu do času kedy začali medzi nimi nezhody. Čo nastalo v roku 2019. V tomto roku bola požiadaná o prevzatie účtovníctva. Čo sa týka rokov 2018, 2019 v tomto období existovalo kompletné účtovníctvo. Za rok 2020 potvrdila, že musela urobiť rekonštrukciu účtovníctva, nakoľko žalobkyňa účtovníctvo neodovzdala, čo považuje z jej strany za vysoko neprofesionálne konanie. Potvrdila, že došlo z jej strany k zneplatneniu prístupu žalobkyne na portál Finančnej správy SR na konci roka 2020. K priemernej výške mesačnej odmeny za účtovanie v jednoduchom účtovníctve uviedla, že tá sa pohybuje na trhu v rozsahu 120 – 150,- Eur. K rozporovanému zápisu faktúry č. 2018002 na sumu 1 800,- Eur zo dňa 31.12.2018, splatnej dňa 14.01.2019 uviedla, že sa môže stať situácia, že sa v rozpise objavia aj nezaplatené účtovné služby z predchádzajúceho obdobia. Tiež uviedla, že pri jednoduchom účtovaní, v účtovnom programe je možné upravovať záznamy.
10. Súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania žalobkyne, ktorý spočíval v žiadosti o predloženie účtovných závierok z Daňového úradu za roky 2018, 2019 a 2020. Dôvodom bola skutočnosť, že účtovná závierka neobsahuje údaje o konkrétnych faktúrach za konkrétne služby. Z príslušného riadka je možné len zistiť výšku záväzkov za služby, čo však môže obsahovať aj iných dodávateľov/ poskytovateľov. Rovnako súd zamietol aj návrh na vykonanie dokazovania žalobkyne na predloženie údajov z internetbankingu žalovaného, ktoré boli predkladané banke pre účely poskytovania kontokorentu. Súd považoval tento návrh za nadbytočný, pretože v danom konaní sa neposudzuje finančný stav žalovaného, ale len konkrétne služby. Preto zadovažovanie takéhoto dôkazu by bolo pre účely tohto konania nehospodárne. Súd uvádza, že v listinnom podaní bol označený aj tento dôkaz: Potvrdenie o platbe za účtovné služby v SMS-Salon, s.r.o. zo dňa 29.01.2021. Tento však nebol do spisu zaslaný. Súd strany sporu o uvedenom informoval, a keďže strany netrvali na jeho predložení a následnom vykonaní, preto na neho neprihliadal.
11. Na základe vykonaného dokazovania, z obsahu celého spisového materiálu, z prednesov právnych zástupcov strán sporu, z výsluchu žalobkyne, žalovaného a zo svedeckej výpovede svedkyne p. H., lustrácii v živnostenskom registri súd zistil nasledovný skutkový stav veci: Žalobkyňa vykonávala pre žalovaného účtovné a iné organizačno-administratívne činnosti v období od 5/2008 – 12/2020. Je nesporné, že od 01.01.2021 účtovníctvo prevzala spoločnosť ECCO-Ekonomická kancelária, s.r.o., IČO: 36 989 26 (spoločnosť p. H.). Posledným mesiacom, ktorý spracovala žalobkyňa pre žalovaného bol 10/2020. Dňa 28.12.2020 bol zneplatnený prístup žalobkyni na Finančnej správe SR. Je nesporné, že žalobkyňa má živnostenské oprávnenie od 24.05.2008 na poskytovanie účtovníckych a iných administratívnych služieb. Pričom účtovnícke služby vykonávala aj pre spoločnú spoločnosť SMS- SALON, s.r.o.
12. Podľa § 566 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej „Obchodný zákonník“), mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.
13. Podľa § 566 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.
14. Podľa § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti.
15. Podľa § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.
16. Podľa § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka, dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
17. Podľa § 392 ods. 1, veta prvá Obchodného zákonníka, pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).
18. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
19. Vo veci bolo sporné, či medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy predmetom ktorej mali byť účtovnícke, organizačné a administratívne služby. Bolo nesporné, že žalobkyňa činnosti vykonávala v období od 5/2008 – 12/2020. Sporné bolo, či tieto činnosti vykonávala bezodplatne ako partnerskú výpomoc alebo v postavení podnikateľky v rámci jej podnikateľskej činnosti. Súd mal preukázané, že žalobkyňa má živnostenské oprávnenie na výkon takéhoto typu podnikateľskej činnosti. Strany nerozporovali, že podnikateľskú činnosť vykonávala pre spoločnosť SMS- SALON, s.r.o. Rovnako nerozporovali tvrdenie, že výkon podnikateľskej činnosti po jej prepustení zo zamestnania v roku 2008 bol jej jediným zdrojom príjmu, kedy skutkové tvrdenie žalobkyne o tom, že nemala uzatvorený iný zamestnanecký vzťah a nebola dobrovoľne nezamestnaná nebolo zo strany žalovaného popreté. Z uvedeného mal súd preukázané, že žalobkyňa vykonávala podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba – podnikateľ (SZČO). Z predloženého účtovníctva – knihy záväzkov a evidencií záväzkov mal súd preukázané, že žalobkyni bola od roku 2008 platená odplata za poskytovanie účtovníckych služieb. Odplata bola platená na začiatku obdobia mesačne. Následne bola vyplácaná súhrnne za viacero mesiacov naraz. V konaní bolo preukázané, že žalovaný za poskytnuté účtovnícke služby zaplatil až do 31.12.2017. Výška odplaty na začiatku vzťahu vychádzala z odplaty, ktorú žalovaný platil za poskytovanie identických služieb p. K. a p. B.. Na základe uvedenej skutočnosti súd dospel k záveru, že strany mali medzi sebou uzatvorenú zmluvu ako podnikatelia v rámci ich podnikateľskej činnosti. Teda z uvedených listinných dôkazov vyplýva, že sa nejednalo len o partnerskú výpomoc pre žalovaného. Tvrdenie žalovaného na pojednávaní o tom, že o ničom nevedel, lebo vzťah medzi nimi bol nastavený na báze dôvery nemôže obstáť, pretože bolo jeho povinnosťou starať sa a zaujímať sa aj o účtovné veci, pretože aj to tvorí súčasť jeho zodpovednosti ako podnikateľa v rámci výkonu podnikateľskej činnosti. Podnikateľ sa nemôže vyviniť zo zodpovednosti za výkon podnikateľskej činnosti. Navyše keď bolo v konaní nesporné, že niektoré platby boli vykonávané aj bankovým prevodom, na vykonanie ktorých bolo potrebné overenie sms overovacím kódom. Súd tvrdenie žalovaného o nevedomosti vyplácania odplaty považoval za nepreukázané, vzhľadom na predložené listinné dôkazy z účtovníctva (z čl. 119 – 129). Rovnako za nesporné súd považuje skutočnosť, že žalobkyňa poskytovala služby pre žalovaného aj v období od roku 2018 – 2020 ako SZČO. Na rozsahu prác, podnikateľskom oprávnení žalobkyne sa nič nezmenilo. Jediné, čo sa zmenilo bol vzájomný vzťah medzi stranami sporu, kedy bolo identifikované, že už od roku 2018 mali medzi sebou nezhody. Z tohto dôvodu je nelogické, že pokiaľ do roku 2017 (keď boli vzťahy harmonické) poskytovanie služieb bolo vykonávané odplatne, že by sa od roku 2018 keď nastali nezhody medzi nimi poskytované identické služby zmenili na služby poskytované ako partnerská výpomoc, a teda bezodplatne. Súd na základe uvedeného vyvodil, že strany sporu aj v následnom období, a teda v období rokov 2018 – 2020 pokračovali v rovnakom režime spolupráce, konkrétne v poskytovaní účtovníckych, organizačných a administratívnych služieb za odplatu. Pričom zo strany žalobkyne sa jednalo o výkon podnikateľskej činnosti v rámci jej živnostenského oprávnenia.
20. Vzhľadom k uvedenému záveru súd konštatuje, že predmetom posúdenia je vzťah medzi podnikateľmi v rámci ich podnikateľskej činnosti. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade došlo k uzatvoreniu mandátnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 566
a nasl. Obchodného zákonníka. Svojou podstatou je mandátna zmluva zmluvou, ktorou sa mandatár zaväzuje k určitej činnosti, záväzok mandatára nie je viazaný na dosiahnutie výsledku, čím sa významne odlišuje od záväzku, ktorý zakladá zmluva o dielo (§ 536 a nasl. OBZ). Pod obstaraním určitej obchodnej záležitosti sa chápe to, že činnosť môže spočívať v uskutočnení právnych úkonov v mene mandanta, tzn. v právnom konaní alebo v uskutočnením inej činnosti, tzv. vo faktickom konaní, ktorým možno rozumieť akúkoľvek činnosť, ktorej výsledok nie je možné hmotne zachytiť. Na to, aby došlo k uzatvoreniu mandátnej zmluvy, musí existovať dohoda o jej podstatných náležitostiach. Súd skutkové tvrdenia podrobil prieskumu, či medzi stranami sporu došlo k dohode o týchto podstatných náležitostiach. Súd mal preukázané, že zmluvnými stranami boli strany sporu ako SZČO. Predmetom zmluvy bolo poskytovanie účtovníckych, organizačných a administratívnych služieb, čiže určenie obchodnej záležitosti, ktorá mala byť pre mandanta v jeho mene uskutočňovaná, spolu so spôsobom jej zariadenia. V konaní bola dohoda o tejto náležitosti nesporná. Z rozsiahlych vyjadrení strán sporu ako aj svedkyne mal súd preukázané, že žalobkyňa poznala rozsah činností, tieto boli korigované pokynmi žalovaného. Zároveň bola žalovaným splnomocnená na výkon tejto činnosti aj voči orgánom verejnej moci (napr. daňovému úradu, sociálnej poisťovni) ako aj voči tretím osobám (napr. bankám, leasingovým spoločnostiam, dodávateľom, odberateľom). Súd ďalej prieskumom zisťoval, či došlo medzi stranami k dojednaniu o odplate za uskutočnenie obchodnej záležitosti. V tomto bode súd zdôrazňuje, že na splnenie tejto podmienky postačuje a mandátna zmluva sa považuje uzavretú už dohodou o odplate. Čiže na platné uzatvorenie mandátnej zmluvy zákon nevyžaduje dohodu o výške, príp. splatnosti odplaty. Uvedené nie je podstatnou náležitosťou mandátnej zmluvy a pre prípad absencie konkretizácie výšky odplaty sa jej výška určí v súlade s ust. § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka. Navyše Obchodný zákonník vytvára osobitnú konštrukciu odplatnosti tohto vzťahu v prípade, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára (prezumpcia odplatnosti). Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi stranami došlo k dohode odplate. Čiže o poslednej podstatnej náležitosti mandátnej zmluvy. Je logické, že pokiaľ žalobkyňa skončila pracovný pomer, vybavila si živnosť, vykonávala činnosť, za ktorú jej žalovaný pravidelne platil, uvedené riadne vyúčtoval, muselo dôjsť k dohode o odplate za poskytovanie služieb. Navyše zo zákona vyplýva, že mandatárovi vzniká nárok na odplatu i v prípade, ak jej výška nebola v zmluve osobitne dohodnutá, za predpokladu, že riadne vykoná činnosť, na ktorú bol zo zmluvy povinný. Je bez významu, či riadne vykonaná činnosť, na ktorú bol mandatár povinný priniesla očakávaný výsledok. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa dohodnuté služby poskytla. Nebolo preukázané, že by sa strany sporu v rámci dispozitívnosti ustanovenia § 571 Obchodného zákonníka od uvedeného odklonili. Z tohto dôvodu súd pri posúdení výšky odplaty za sporné obdobie rokov 2018 – 2020 vychádzal jednak z výšky vyplácanej odplaty z obdobia od 2008 – 2017 a z výšky odplaty za obdobnú činnosť. Súd mal preukázané, že žalobkyňa dostávala za obdobie od 2008 - 2017 odplatu v priemere 540,- Eur mesačne. Pričom odplata bola v prvých rokoch vyššia. A následne sa v roku 2015 ustálila vo výške 250,- Eur mesačne a v roku 2016 bola vo výške 100,- Eur. Z výpovede svedkyne mal súd preukázané, že za poskytovanie účtovníckych služieb SZČO, ktorý účtuje v jednoduchom účtovníctve sa na trhu odplata pohybuje v rozmedzí od 120 – 150,- Eur mesačne. Na základe uvedeného mal súd preukázané, že výška uplatnenej odplaty zodpovedá ich obchodným zvyklostiam a zároveň nevybočuje z trhových cien pri výkone totožnej činnosti. Z uvedeného teda súd dospel k záveru, že výška odplaty uplatňovaná za obdobie rokov 2018 – 2020 je primeraná.
21. K faktúre č. 2018002 (opis) vystavenej na sumu 1 800,00 Eur zo dňa 31.12.2018, splatnej dňa 14.01.2019 (čl. 8), pri ktorej žalovaný vzniesol námietku premlčania, jej doručenie ako aj zaevidovanie v účtovníctve súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že táto faktúra sa v účtovníctve žalovaného nachádza. Vyplýva to z knihy záväzkov (čl. 121, 122). Rozporované údaje z listinného dôkazu (čl. 140 strana druhá) je nedôvodné. Totižto z prvého stĺpca tabuľky (číslo záväzku (interné)) vyplýva, že táto tabuľka neobsahuje všetky účtovné doklady. Totižto v účtovníctve účtovné doklady majú pridelené čísla vzostupne. To znamená, že v nej výpočet všetkých účtovných dokladov chýba (vrátane dokladu DF 190220 – čiže faktúry za účtovné služby za rok 2018). Navyše, je nesporné, že táto faktúra nebola uhradená a jej splatnosť mala nastať až 14.01.2019. Čiže táto faktúra je súčasťou účtovníctva aj v roku 2019. Čo sa týka lehoty splatnosti vo vzťahu k premlčaniu, súd uvádza, že premlčacia doba začína plynúť až od jej splatnosti. V danom prípade sa záväzok týka splnenia peňažného záväzku. Preto súd vychádzal z dátumu 14.01.2019. Žalovaný namietal doručenie faktúry a jej splatnosť určil na 01.01.2019, čiže v nasledujúci deň, kedy bola služba poskytnutá. V danom prípade však tento spôsob výkladu nemôže byť použitý, pretože obchodný zákonník tranpozíciou smernice obsahuje právnu úpravu omeškania dlžníka s peňažným plnením. Ustanovenie § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka ustanovuje lehotu na plnenie peňažného záväzku v prípade poskytnutia služby, ak si zmluvné strany nedohodli lehotu na platenie
v zmluve. Ak si zmluvné strany v zmluve nedohodli lehotu na plnenie peňažného záväzku (zaplatenie odplaty za tovar alebo službu), lehota na plnenie peňažného záväzku je stanovená tým spôsobom, že zákon po márnom uplynutí lehoty 30 dní konštruuje omeškanie dlžníka. Zákonná 30-dňová lehota na plnenie peňažného záväzku plynie od okamihu, keď veriteľ poskytol dlžníkovi plnenie (tovar alebo služby), alebo keď bol dlžníkovi doručený doklad na zaplatenie. V prípade existencie obidvoch týchto právnych skutočností lehota na plnenie plynie od toho okamihu, ktorý nastal neskôr. Ak bol zaslaný doklad na zaplatenie, avšak deň doručenia tohto dokladu je neistý (je sporný), začína 30-dňová lehota na plnenie peňažného záväzku (zaplatenie odplaty za dodaný tovar alebo poskytnuté služby) plynúť od poskytnutia plnenia veriteľom. V konaní bolo sporné kedy bola faktúra doručená žalovanému (žalobkyňa uvádzala, že ju doručovala poštou ako obyčajnú zásielku, žalovaný tvrdil, že mu faktúra doručená nebola). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, by záväzok z faktúry nadobudol splatnosť najneskôr dňa 30.01.2019. Súd mal však z účtovníctva preukázané, že lehota splatnosti bola stanovená v rozpätí od 6 – 30 dní. Pričom od roku 2015, kedy bola odplata platená súhrnne, mal súd preukázané, že doba splatnosti bola určovaná na 14 dní. Čiže mal preukázané, že obchodnou praxou bolo stanovenie lehoty splatnosti na 14 dní. Z tohto dôvodu súd lehotu splatnosti dňa 14.01.2019 akceptoval. Žaloba bola podaná dňa 13.01.2023. V danom prípade sa žalovaný dostal do omeškania dňa 15.01.2019. Čiže v čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu neuplynula premlčacia doba. A teda aj záväzok z roku 2018 je nutné považovať za nepremlčaný. Na základe uvedeného súd námietku premlčania ako nedôvodnú zamietol.
22. K faktúram za služby poskytnuté v roku 2019 a 2020 súd uvádza, že síce žalovaný namietal ich doručenie, avšak v uvedených prípadoch nenamietal ich splatnosť, prípadne premlčanie. Z tohto dôvodu súd tieto skutočnosti považoval za nesporné. Navyše v roku 2020 žalobkyňa vyfakturovala za poskytovanie činností len do októbra 2020, kedy naposledy spracovala účtovníctvo pre žalovaného. Za mesiace kedy síce mala prístupy, ale účtovníctvo nespracúvala (t.j. do 28.12.2020) kedy jej bol zamedzený prístup na Finančnú správu SR, za tieto mesiace si odmenu neúčtovala a teda si za tieto mesiace odplatu v tomto konaní ani neuplatnila.
23. Medzi stranami neboli dohodnuté úroky z omeškania. Preto súd priznal žalobcovi zákonné úroky z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, a to v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov. V čase omeškania so splatením pohľadávky bola úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,00%. Preto súd žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 800,00 Eur od 15.01.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 800,00 Eur od 15.01.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 500,00 Eur od 15.01.2021 do zaplatenia.
24. Súd žalobcovi priznal aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
25. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd po posúdení veci dospel k záveru, že medzi stranami bola uzatvorená mandátna zmluva, predmetom ktorej bolo poskytovanie účtovných, organizačných a administratívnych služieb v období od 5/2008 - 2020. Pričom za roky 2018 – 2020 nebola žalobkyni zaplatená odplata. Z tohto dôvodu súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 5.100,- Eur s príslušenstvom tak ako to je uvedené vo výroku I tohto rozhodnutia.
26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko súd návrhu žalobcu vyhovel v celom rozsahu, žalobkyni voči žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % tak, ako je uvedené v druhom výroku tohto rozhodnutia. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (výrok II. tohto rozsudku)
Poučenie:
Proti tomuto súdnemu rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia na Okresnom súde Banská Bystrica vo vyhotovení dvojmo.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedené vady, ak tieto vady mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok; sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu; má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.