Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_45C-96-2010.pdf
PDF · 128.87 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K2-45C/96/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Andreou Galdunovou v právnej veci žalobcu H. X. Q.. XX.X.XXXX, U. X. XX, X., právne zastúpeného JUDr. J. X., advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie A. XX, X. proti žalovanému R. X. Q.. XX.XX.XXXX, U. B. X, X., právne zastúpenému JUDr. J. X., advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie J. X, X. v konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k členskému podielu takto
rozhodol:
Zrušuje právo spoločného nájmu účastníkov konania k družstevnému bytu č. XX, nachádzajúcemu sa v X. Q. B. Č.. X, ktorý pozostáva z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva a za výlučného nájomcu a výlučného člena Y. U. D.Y. Z. X. určuje navrhovateľku.
Odporca je povinný vypratať predmetný byt do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku bez práva na bytovú náhradu.
Konanie o vyporiadanie hodnoty členského podielu vylučuje na samostatné konanie, kde bude rozhodnuté aj o trovách celého konania.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 21.6.2010 domáhala vyporiadania majetku po rozvode vo vzťahu k 3-izbovému bytu na B. Č.. X T. X.. Podaním doručeným súdu 20.8.2010 žalobkyňa svoju žalobu doplnila tak, že žiadala, aby súd zrušil právo spoločného nájmu k družstevnému bytu a spoločné členstvo v Y. Z. X. k 3-izbovému bytu s príslušenstvom v bloku T.-XX Q. B. Č.. X T. X. W., že výlučnou nájomníčkou a členkou stavebného družstva by bola určená žalobkyňa. Zároveň navrhla zaviazať žalobkyňu vyplatiť žalovanému polovicu hodnoty členského podielu v sume 34.500,- eur do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoj návrh odôvodnila tým, že rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 15C/56/2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.4.2004 bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené. Poukázala na to, že dňa 28.2.1984 Y. Z. X. odovzdalo 3-izbový byt s príslušenstvom na B. X, Č.Y. U. XX žalovanému, ktorý v tom čase žil v manželstve so žalobkyňou (manželstvo bolo uzatvorené 2.7.1983) a tým im vznikol spoločný nájom a spoločné členstvo v družstve. Ku dňu podania žaloby nedošlo k vyporiadaniu BSM manželov dohodou ani rozhodnutím súdu z dôvodu nezáujmu o riešenie veci zo strany žalovaného, ktorý tvrdí, že byt patrí jemu, momentálne v ňom aj býva. Žalobkyňa uviedla, že v prípade, ak za výlučného nájomcu súd určil žalovaného, bol by sťažený postup domáhať sa vyplatenia polovice členského podielu, keďže žalovaný už nemá dostatok prostriedkov.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu 19.11.2010, kde potvrdil, že manželstvo so žalobkyňou uzatvorili dňa X.X.XXXX a toto manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 15C/56/2002 zo dňa 25.2.2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.4.2004. Rovnako potvrdil skutočnosť, že počas trvania manželstva mu bol zo strany Y. Z. X. dňa 28.2.1984 pridelený 3-izbový družstevný byt č. XX, X. R. Q. B. I.. Č.. X T. X., v dôsledku čoho vznikol účastníkom konania spoločný nájom a spoločné členstvo v bytovom družstve. Vyslovil svoj súhlas so zrušením práva spoločného nájmu družstevného bytu, avšak nesúhlasil, aby súd ako výlučnú nájomníčku a členku družstva určil žalobkyňu. Navrhol, aby za výlučného nájomcu a člena družstva bol určený on a poukázal na to, že finančné vyporiadanie hodnoty členského podielu ako spoločného majetkového práva by malo byť predmetom samostatného konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zároveň poukázal na to, že si vie zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov, aby mohol vyplatiť žalobkyni polovicu členského podielu, no nesúhlasil so žalobkyňou uvádzanou všeobecnou hodnotou členského podielu v bytovom družstve vo výške 69.000,- eur. Uviedol, že byt od roku 2001 užíva výlučne on, pričom v čase podania písomného vyjadrenia v byte býval zo synom N., jeho manželkou S. a dvoma maloletými deťmi. Poukázal na to, že výlučne on uhrádzal nájomné a všetky úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Žalobkyňa za desať rokov, odkedy opustila spoločnú domácnosť v byte nikdy nebývala, nemala v ňom žiadne veci, nikdy neuhrádzala platby spojené s užívaním bytu. Podľa jeho názoru iba on sa pričinil o nadobudnutie predmetného bytu. Žalobkyňa sa trvale zdržiava v W., kde aj vlastníčkou rodinného domu, teda má vyriešenú bytovú otázku.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom svedkov N. X., R. X. a zistil tento skutkový stav veci:
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 25.1.2011 poukázala na to, že nie je potrebné dokazovať kto s účastníkov sa pričinil o nadobudnutie družstevného bytu, keďže predmetný byt nadobudli za trvania manželstva na základe čoho vznikol spoločný nájom bytu manželmi. Taktiež uviedla, že nie je pravdou, žeby žalovaný sám uhrádzal nájomné, keďže starší syn R. uhrádzal nájomné za užívanie predmetného bytu v roku 2009. Vyjadrila názor, že v záujme zabezpečenia výplaty hodnoty členského podielu je nevyhnutné skúmať aj solventnosť odporcu, keďže ona je schopná a ochotná vyplatiť žalovanému jednu polovicu hodnoty členského podielu, avšak žalovaný nemá dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie polovice členského podielu žalobkyni. Podľa jej názoru zrušenie spoločného nájmu k družstevnému bytu a finančné vyporiadanie hodnoty členského podielu má byť predmetom spoločného konania a nie je potrebné vylúčiť vyporiadanie hodnoty členského podielu na samostatné konanie, pretože po uplynutí 3-ročnej lehoty od zániku manželstva nie je potrebné sa zaoberať výškou podielov rozvedených manželov a pre rozhodnutie o tejto otázke postačuje správne určenie hodnoty členského podielu, pričom procesné ustanovenia nebránia kumulácii návrhov, ktoré sa na spojenie hodia. V písomnom podaní doručenom súdu 29.3.2011 žalobkyňa uviedla, že v čase doručovania tohto podania v predmetnom byte spolu so žalovaným býval aj mladší syn účastníkov konania s rodinou, ktorý sa podieľal na úhrade nájomného, pričom v čase, keď žalovaný býval v predmetnom byte sám, neplatil nájomné a vznikli mu tak dlžoby. Zároveň uviedla, že predmetný byt bol prerábaný, čo zabezpečil starší syn účastníkov konania (osadenie nových okien, nová kuchynská linka, dlažba v kuchyni, nová sanita). V písomnom podaní doručenom súdu dňa 25.10.2011 žalobkyňa poukázal na dôvody rozvratu manželstva, ktorými bolo agresívne správanie žalovaného, jeho nadmerné pitie alkoholu, v dôsledku čoho žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť. Poukázala na konanie Okresného súdu Košice I I sp. zn. 15C/56/2002, kde bolo preukázané, že žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť pre bezdôvodné podozrievanie jej osoby z nevery žalovaným, ktorý v značnej miere požíval alkoholické nápoje a pod vplyvom vyvolával hádky medzi členmi domácnosti a ponižoval ju (ktoré okolnosti boli potvrdené aj výpoveďou syna účastníka N.). Ďalej vyjadrila svoj názor, že súčasná právna úprava súdu nebráni zohľadniť pri riešení a rozhodovaní kto bude určený za výlučného nájomcu a člena družstva aj spôsobilosť účastníkov vyplatiť polovicu trhovej hodnoty členského podielu. Poukázala na to, že medzi konaním o zrušenie spoločného nájmu a spoločného členstva a konaním o vyporiadanie hodnoty členského podielu je veľmi úzka prepojenosť, preto nie je daný dôvod vylúčiť na samostatné konanie vyporiadanie hodnoty členského podielu, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.3.2004 sp. zn. 22Cbo 2565/2003. Vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní dňa 31.5.2011 žalobkyňa uviedla, že byt bol pridelený žalovanému od jeho zamestnávateľa, avšak pod podmienkou, že bude ženatý, pre ktorú skutočnosť účastníci aj presúvali termín sobáša. Uviedla, že žalovaný najprv pracoval v trvalom pracovnom pomere,
neskôr začal podnikať, problémy začali vznikať v dôsledku toho, že vo zvýšenej miere začal požívať alkoholické nápoje. Približne po dobu 4 až 5 rokov pred rozvodom manželstva, neprispieval na výživu detí, ani na domácnosť s odôvodnením, že nemá dostatok prostriedkov. Uviedla, že v roku 2001 opustila predmetný byt nie na základe vlastného rozhodnutia, ale v dôsledku toho, že žalovaný ju vyhodil z bytu a vymenil zámok, pričom už v predchádzajúcom období viackrát musela volať políciu, pretože ju fyzicky napadol. Odišla vtedy do podnájmu, kde uhrádzala mesačne 5.000,- Sk a keďže sa musela starať o seba, aj o deti, bola nútená odísť do zahraničia, aby tak získala viac finančných prostriedkov. Po jej odchode z tohto bytu žalovaný prestal platiť za bývanie, v dôsledku čoho narastali dlhy a neskôr platby za byt za neho začal platiť starší syn, ktorý uhradil aj všetky rekonštrukčné práce, na ktoré už poukázala vo svojich písomných vyjadreniach. Starší syn uhradil aj dlžoby, ktoré manželovi vznikli v súvislosti s podnikaním. Vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní dňa 23.10.2012 žalobkyňa uviedla, že manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II, ktorý nadobudol právoplatnosť 19.4.2004, avšak už však dva roky pred rozvodom nežili účastníci v spoločnej domácnosti spoločne, potom ako ju žalovaný vyhodil z bytu aj s mladším synom. Starší syn ostal bývať so žalovaným. Potom ako ona odišla do zahraničia, aj mladší syn sa vrátil bývať do predmetného bytu k žalovanému a staršiemu bratovi. Ona z W. posielala synom na účet 350 až 400 eur, jednak na výdaje na živobytie a zároveň na úhradu nájomného. Synovia prispievali žalovanému na výdaje v súvislosti s bývaním približne čiastkou 100 eur. Uviedla, že synovia v rôznych obdobiach buď v predmetnom byte bývali alebo nebývali, avšak ona celý čas prispievala finančne na potreby oboch synov, vrátane nákladov v súvislosti s bývaním. Uviedla, že v marci 2012 žalovaný vyhodil z bytu aj druhého syna a odvtedy tento byt užíva výlučne sám. Počas spolubývania žalovaného zo synmi, alebo niektorým zo synov vznikali rôzne problémy, keď opakovane bolo potrebné dokonca volať aj políciu a žalovaný napr. aj napadol staršieho syna s nožom. Na základe uvedeného teda nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že ona neprispievala na úhradu nákladov v súvislosti s bývaním v predmetnom byte, keďže posielala finančné prostriedky synom. Tak, ako aj v písomných vyjadreniach poukázala na rekonštrukciu predmetného bytu, keď boli vymenené plastové okná, laminátové podlahy, vymenená kuchynská linka, prerobená celá kúpeľňa, umiestnená dlažba, ktoré práce realizovali a zaplatili synovia. Až do marca 2012 dokedy so žalovaným v byte býval niektorí zo synov, prispieval mu vždy ten syn, ktorý v byte býval na nájomné, pričom žalovaný vyslovene vyžadoval, aby syn tieto platby uhrádzal vo výške jednej polovice. Syn uhrádzal mesačne čiastku jednej polovice nákladov z nákladov navýšených o sumu 20,- eur z dôvodu, aby sa vytvorila určitá rezerva, ktorá by bola mohla byť použitá v prípade, ak z vyúčtovania vznikne nedoplatok. Uviedla, že na území Slovenskej republiky nemá dostatočným spôsobom riešenú bytovú otázku, nevlastní tu žiadnu nehnuteľnosť, pričom starší syn vlastní byt na X. a mladší syn býva iba v podnájme. Uviedla, že je vlastníčkou 3-izbového bytu v W., na ktorý si zobrala hypotekárny úver vo výške 20.000,- eur, ktorý spláca mesačne čiastkou vo výške 1.300,- eur, avšak synovia ju opakovane žiadajú, aby sa vrátila na Slovensko, pričom v čase výpovede, ona ešte nebola definitívne rozhodnutá, či sa vráti. Uvádzala, že pokiaľ by ostala bývať v W., byt by chcela prepísať na syna. Uviedla, že v čase rozvodu manželstva mladší syn bol maloletý a pre čas po rozvode bol zverený do jej osobnej starostlivosti.
Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu 17.1.2012 opakovane uviedol skutočnosti o uzatvorení manželstva, jeho rozvode a pridelení predmetného bytu. Poukázal na to, že podľa jeho názoru o nadobudnutí predmetného bytu sa pričinil výlučne on, nakoľko v čase pridelenia bol zamestnancom H. Y. D. a na tento byt naviac od vtedajšieho zamestnávateľa dostal nenávratnú pôžičku. Rovnako podľa jeho názoru o udržanie predmetného bytu sa tak isto pričinil výlučne on, keďže žalobkyňa v roku 2001 opustila spoločnú domácnosť a odvtedy tam nebýva, ani neuhrádza platby za bývanie. Tieto platby uhrádza žalovaný a samozrejme v čase, keď v byte bývali synovia účastníkov konania títo mu na byt viac alebo menej pravidelne prispievali a prispievajú. Potvrdil, že na byte boli realizované úpravy, ako výmena plastových okien, pokládka dlažby, výmena sanity, realizované zo strany syna R., avšak bez jeho súhlasu, a preto nemá vedomosť o výške investícií syna do bytu, ďalej bola realizovaná výmena kuchynskej linky v roku 2009 za cenu 1.045,- eur plus drez za 56,- eur a plávajúca podlaha v spálni bola realizovaná svojpomocne ním a na jeho náklady v roku 2010. V ostatných častiach bytu bola realizovaná pokládka plávajúcej podlahy v roku 2006 na náklady syna N. za cenu 296,- eur. Vyjadril sa aj k príčinám rozvratu manželstva, kde podľa jeho názoru príčinou bola opakovaná nevera žalobkyne. Poukázal na to, že nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, a preto byt potrebuje na vyriešenie svojej bytovej otázky. Vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní dňa 4.6.2013 žalovaný uviedol, že manželstvo uzatvorili v roku 1983 a v apríli 2004 bolo manželstvo rozvedené. Už pred rozvodom sa žalobkyňa spolu s mladším synom odsťahovala zo spoločnej domácnosti k svojmu priateľovi a on zostal v predmetnom byte bývať
spolu so starším synom, kde sa prisťahovala aj synova priateľka. Neskôr žalobkyňa odišla do W. a obaja synovia bývali s ním, prispievali na nájom a inkaso a nikdy nemal pozdĺžnosti. Poukázal na to, že jeho matka prepísala byt na staršieho syna, čo však bolo veľmi dávno (ešte pred rokom 1989). Keď mladší syn býval s ním, žiadal od neho, aby prispieval alikvótnou čiastkou, pričom sa dohodli, že bude prispievať čiastkou zodpovedajúcou polovici nákladov za bývanie, čo činilo 120,- eur. V tom čase mal žalovaný dokonca úmysel prepísať byť na mladšieho syna, avšak neskôr sa správanie mladšieho syna a jeho manželky voči žalovanému zmenilo, v dôsledku čoho žalovaný chcel, aby syn z bytu odišiel. Pri odchode si zobral syn aj veci, ktoré patrili žalovanému a ostali mu dlžní alikvótnu čiastku nájomného za určité obdobie, v dôsledku čoho on syna aj zažaloval, kde súdne konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené. Žalovaný sa vo vzťahu ku svojim synom vyjadril tak, že sa s nimi nerozpráva a on vlastne v súčasnosti už nemá deti. Uviedol, že on v súčasnosti vedie konanie aj voči staršiemu synovi o zaplatenie sumy 12.000,- eur, ktoré žiadal od syna z dôvodu, že syn za neho vyplatil peniaze exekútorovi, keďže bola voči nemu vedená exekúcia, kde oprávneným bol jeho brat, avšak žalovaný s vyplatením brata nesúhlasil. V súčasnosti žalovaný je zamestnaný v trvalom pracovnom pomere, nevlastní žiaden nehnuteľný majetok a nemá vyriešenú bytovú otázku. Jeho čistý priemerný mesačný zárobok činí okolo 550,- eur. Poukázal na to, že žalobkyňa má svoju bytovú otázku vyriešenú, keďže má byt v W. a zároveň je prihlásená k trvalému pobytu na byte na X. I., ktorého vlastníkom je starší syn.
Účastníci sa zhodne vyjadrili, v tom zmysle, že ktorýchkoľvek z nich bude určený za výlučného člena družstva a nájomcu, nežiadajú povinnosť vypratať byt, viazať na povinnosť druhého z účastníkov zabezpečiť mu bytovú náhradu, najmä s poukazom na tú skutočnosť, že každý z nich(ak by nebol určený za výlučného nájomcu) si bude uplatňovať vyplatenie polovice hodnoty členského podielu.
Z rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 15C/56/02-43 zo dňa 25.2.2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.4.2004 vyplýva, že týmto rozsudkom bolo rozvedené manželstvo účastníkov konania, ktoré bolo uzatvorené dňa X.X.XXXX a súd zároveň schválil dohodu rodičov, podľa ktorej mal. N. bol zverený na čas po rozvode do výchovy a opatery matky a otec zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 500,- Sk mesačne. Z odôvodnenia vyplýva, že manželstvo bolo rozvedené na základe návrhu H. X., ktorá žiadala, aby súd manželstvo rozviedol, pretože vzťahy medzi nim sú rozvrátené následkom odlúčenia manželov pre agresívne správanie odporcu, ktorý od roku 1998 vo zvýšenej miere požíva alkoholické nápoje a vyhodil ju z bytu. Žalovaný v tomto konaní uvádzal, že k ochladeniu vzťahov došlo nie z dôvodu, požívania alkoholických nápojov z jeho strany, ale z dôvodu nevery žalobkyne, ktorá odišla k svojmu priateľovi, teda ju nevyhodil. Z výpovede žalobcu vyplýva, že on podozrieval žalobkyňu zo známostí z inými mužmi, pretože stále niekam chodila, a keď ju prichytil u známeho v byte, vymenil zámok na dverách v auguste 2001. Zo správy kolízneho opatrovníka v tomto konaní vyplýva, že mal. N. K.dmietal byť zverený do výchovy otca s odôvodnením, že otec nemá čas sa venovať synom, požíva alkohol a nerozumejú si, čo potvrdil aj pred súdom ako svedok, keď uvádzal, že otec požíva alkoholické nápoje dosť často a pod ich vplyvom vyvoláva hádky.
Zo zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu vyplýva, že dňa 28.2.1984 bol odovzdaný R. X. družstevný byt nachádzajúci sa v X. Q. B. Č.. X, Č. U. XX v súlade s rozhodnutím o pridelení bytu zo dňa 14.2.1984.
Zo správy Y. U. Z. X. zo dňa XX.X.XXXX vyplýva, že 3-izbový družstevný U. Č.. XX Q. I.. B. X T. X. bol pridelení manželom R. X. G. H. X. počas trvania manželstva na základe rozhodnutia o pridelení bytu zo dňa 14.2.1984, v dôsledku čoho vzniklo manželom spoločné členstvo a spoločný nájom , ktorý naďalej trvá. Mesačné platby za byt sú uhrádzané poštovou poukážkou na meno R. X., zriedkavo sú hradené z bankového účtu vlastníkom ktorého je R. X.. Obdobná správa bola zo strany Y. Z. X. súdu doručovaná aj dňa 8.11.2012, pričom Y. Z. X. zároveň súdu oznámilo, že pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu, navrhuje prehodnotiť ekonomickú a sociálnu situáciu bývalých manželov a ako aj skutočnosť, ako majú účastníci konania vyriešenú bytovú otázku.
Z prehľadu ročných platieb za roky 2009, 2010, 2011, ako aj z predložených peňažných poukazov a platobných dokladov za roky 2009 až 2013 ( do mája 2013) vyplýva, že v uvedenom období boli realizované platby v rôznych výškach zodpovedajúcich zálohovým predpisom pre adresáta Y. U. D. Z., odosielateľom R. X..
Z ďalších predložených listinných dôkazov vyplýva výška úhrady za materiál, rekonštrukciu bytu, ako je výmena plastových okien, nová kuchynská linka, nová sanita, kde medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že tieto platby boli uhradené synmi účastníkov konania.
Svedok R. X., syn účastníkov konania uviedol, že v predmetnom byte spočiatku bývali ako 4-členná rodina, neskôr v rodine vznikali problémy, v dôsledku toho, že sa otcovi prestalo dariť v podnikaní, chodil domov pod vplyvom alkoholu, bol agresívny a mamu napádal, v dôsledku čoho došlo aj k rozvodu manželstva. Mama s bratom sa odsťahovali do podnájmu do 1-izbového bytu a svedok ostal bývať v byte s otcom. Staral o seba sám, Uviedol, že sa neodsťahoval s mamou do podnájmu, pretože tam neboli vhodné podmienky, keďže sa jednalo o 1-izbový byt. Uvádzal, že otec sa o neho v tom čase nestaral, nevaril mu. Potvrdil, že matka odišla do zahraničia z dôvodu, aby získala dostatok finančných prostriedkov na starostlivosť o deti, poprel však, žeby tam odišla za priateľom. Svedok upresnil, že v predmetnom byte býval približne do svojich 18 rokov a neskôr ešte v období jedného roka. Uviedol, že v čase, keď v byte býval aj on, úhrady za bývanie uhrádzal buď otec, vtedy, keď mal peniaze, alebo uhradil platbu on, napríklad keď vznikol nedoplatok, uhradili ho spolu s bratom. Potvrdil, že matka synom od svojho odchodu do zahraničia pravidelne posielala čiastka od 500,- do 1.000,- eur mesačne spolu pre dvoch a oni potom tieto čiastky využívali podľa potreby. Uviedol, že matka sa chce z W. vrátiť na Slovensko, no neurobila tak doposiaľ, pretože tu nemá prácu, nemá ani kde bývať. Uviedol, že on v súčasnosti býva v 2-izbovom byte spolu s manželkou a synom a dcérou manželky z prvého manželstva. Mladší brat býva v podnájme, čiže ani jeden z nich nemá dostatok priestoru, aby sa k nim mohla matka nasťahovať. Uviedol, že na byte bola vykonaná rekonštrukcia a to výmena kuchynskej linky, osadené platové okná, plávajúce podlahy, sanita, bezpečnostné dvere, ktoré práce financovali oni s bratom, pričom žalovaný ničím neprispel a žalobkyňa prispela nejakými čiastkami, ktoré však nevedel presne špecifikovať. Potvrdil, že platby za byt na X. I.. uhrádzala v predchádzajúcom období matka (je to byt, ktorý vlastní on po babke). Svedok sa ďalej vyjadril aj k súdnemu sporu, ktorý voči nemu vedie otec, a to z dôvodu, že otec nesúhlasil, že on vyplatil dlh otcovmu bratovi z prostriedkov získaných z predaja krčmy, ktorú mu otec daroval. Svedok uviedol, že všetky prostriedky získané z predaja tejto krčmy boli použité na úhradu otcových dlhov. Svedok sa ďalej vyjadril k dôvodu, pre ktorý opustil predmetný byt jeho mladší brat s rodinou a poukázal na to, že otec často chodil opitý, v dôsledku čoho vznikali konflikty a nevplývalo to dobre na bratove deti. Došlo konkrétne k takej situácii, keď on sa snažil ukľudniť otca a presvedčiť jeho priateľku, aby odišla, v dôsledku čoho ho otec napadol nožom. Otca zadržali v cele predbežného zadržania, no následne sa celá vec nedoriešila.
Svedok N. X. vo svojej účastníckej výpovedi uviedol, že v predmetnom byte ako 4-členná rodina bývali do jeho 12 alebo 13 rokov, následne sa on s mamou odsťahoval do podnájmu a brat ostal bývať v predmetnom byte s otcom. Poprel tvrdenie otca, žeby sa matka odsťahovala k priateľovi, uviedol, že sa odsťahovala spolu s ním do podnájmu, kde bývali iba oni dvaja. Neskôr odišla za prácou a lepším zárobkom do W.. Uviedol, že pokiaľ žili v spoločnej domácnosti, úhrady za predmetný byt uhrádzala vždy mama, pretože otec nikdy nemal peniaze. Po odchode zo spoločnej domácnosti do podnájmu, už mama neuhrádzala platby za tento byt, pretože platila podnájom. Keď odišla do zahraničia, posielala obom bratom na účet približne 1.000,- eur, z čoho oni potom hradili všetky svoje výdaje, vrátane platieb za bývanie. Upresnil, že oni s bratom neuhrádzali platby priamo na družstvo alebo dávali otcovi peniaze. Nevedel uviesť presne výšku tejto platby. Uviedol, že dôvodom odchodu zo spoločnej domácnosti jeho matky nebol žiaden priateľ, ale alkohol ktorý otec požíval. Potom ako matka odišla do zahraničia, on sa vrátil do bytu k otcovi, neskôr striedavo býval v bratovom byte, ktorý zdedil po babke a v predmetnom byte, keď sa jeden druhému prispôsobovali podľa toho, kto ako potreboval riešiť svoju bytovú otázku. K odsťahovaniu sa z predmetného bytu spolu s rodinou uviedol, že dôvodom jeho odchodu boli časté hádky, alkohol, ktorý otec požíval, vodil si rôzne podivné dievčatá do bytu a najzávažnejším dôvodom bola tá skutočnosť, že jeho dcéra sa začala otca báť. Uviedol, že často musela prísť polícia a raz bol otec dokonca v cele predbežného zadržania. V súčasnosti svedok aj s rodinou býva v podnájme. Svedok zároveň uviedol, že žalobkyňa sa doposiaľ nevrátila na Slovensko, pretože nemá vyriešenú bytovú otázku a nemá sa kam vrátiť, avšak má v úmysle vrátiť sa na Slovensko. Vo vzťahu k vykonaným prácam popísal práce rovnako ako brat, ako aj potvrdil, že tieto práce boli uhradené z jeho a bratových finančných prostriedkov. Otec na rekonštrukciu ničím neprispel a mama prispela tým spôsobom, že oni s bratom do určitej miery použili aj prostriedky, ktoré im posielala ona zo zahraničia. Uviedol, že v čase, keď býval v predmetnom byte spolu so žalovaným, bola ich dohoda taká, že otec bude uhrádzať nájomné a iba v prípade, ak by nemal dostatok prostriedkov, bude pýtať peniaze od svedka a svedok bude zabezpečovať zakupovanie stravy, hygienických potrieb a podobne, pričom v súlade s touto dohodou sa otec s ich
rodinou stravoval aj používal všetko čo zakúpili, no skoro každý mesiac pýtal peniaze, boli to rôzne čiastky 50 až 70,- eur. Svedok uviedol, že otec ho s rodinou veľakrát vyhadzoval z tohto bytu, volal políciu, viackrát ich vymkol aj s deťmi. Svedok potvrdil, že platby za byt na X. I.., ktorý starší brat zdedil po babke, uhrádzala najprv mama a neskôr uhrádzali tieto platby oni s bratom tiež z peňazí, ktoré im posielala zo zahraničia na účet.
Podľa ust. § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak vznikne len jednému z manželov za trvania manželstva právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu, vznikne so spoločným nájmom bytu manželmi aj spoločné členstvo manželov v družstve; z tohto členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.
Podľa ust. § 705 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva, zanikne právo spoločného nájmu bytu rozvodom; právo užívať byt zostane tomu z manželov, ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manželstva. V ostatných prípadoch spoločného nájmu družstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme súd zreteľ najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľa.
Podľa ust. § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.
Podľa ust. § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní; ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda musí byť písomná.
Podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.
V danom prípade obaja účastníci zhodne žiadali, aby súd zrušil ich spoločný nájom a spoločné členstvo k bytovému družstvu vo vzťahu k bytu nachádzajúcemu sa v X. Q. B. I.. Č.. X a nebolo medzi nimi sporné, že predmetný byt im bol pridelený za trvania manželstva, teda vznikol im spoločný nájom a spoločné členstvo v bytovom družstve. Rovnako medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II, ktorý nadobudol právoplatnosť 19.4.2004, pričom doposiaľ nebola medzi účastníkmi konania uzatvorená dohoda o zrušení spoločného nájmu a spoločného členstva a rovnako v lehote 3 rokov od zániku manželstva nebola uzatvorená dohoda o vyporiadaní BSM, ani nebol podaný návrh na súd o vyporiadanie BSM po rozvode.
Vzhľadom na uvedené súd v prvom výroku tohto rozsudku zrušil spoločný nájom a spoločné členstvo v bytovom družstve účastníkov konania a nakoľko v rozhodnutí, ktorým súd zrušuje právo spoločného nájmu bytu a spoločné členstvo je potrebné zároveň rozhodnúť o tom, ktorý z bývalých manželov bude predmetný byt ďalej užívať ako nájomca a výlučný člen bytového družstva, súd zameral dokazovanie na zistenie jednotlivých skutočností, relevantných pre rozhodnutie o tejto otázke. Súd teda zisťoval príčiny rozvratu manželstva, záujmy detí poschádzajúcich z manželstva, stanovisko prenajímateľa, mieru, ktorou sa účastníci pričinili o nadobudnutie bytu, mierou akou prispievali k povinnosti nájomcu, mieru
akou sa pričinili o zveľadenie predmetného bytu, sociálnu, zdravotnú a finančnú situáciu účastníkov, ich oprávnené potreby, ako aj ich spôsobilosť vyplatiť polovicu trhovej hodnoty členského podielu. Vo vzťahu k príčinám rozvratu manželstva súd dospel k záveru, že zo svedeckých výpovedí v tomto konaní, ako aj z obsahu rozsudku sp. zn. 15C/56/02 (jeho odôvodnenia) vyplýva, že dôvodom rozvratu manželstva účastníkov konania bolo nadmerné požívanie alkoholických nápojov zo strany žalovaného a jeho agresivita. Súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že v čase rozvodu manželstva bolo maloleté len jedno z detí účastníkov pochádzajúcich z manželstva, ktoré bolo zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne, ktorá túto osobnú starostlivosť aj zabezpečovala. Pokiaľ žalovaný poukazoval na tú skutočnosť, že podľa jeho názoru on sám sa pričinil o nadobudnutie a udržanie predmetného bytu, súd sa s takýmto jeho tvrdením nestotožnil, keď síce z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že predmetný byt bol pridelený žalovanému zo strany jeho zamestnávateľa, avšak bol mu pridelený za trvania manželstva a jednalo sa o v tom čase bežný spôsob prideľovania bytov, ktorý zo strany žalovaného nevyžadoval žiadne mimoriadne úsilie, pričom účastníci boli manželmi a vznikol im spoločný nájom a spoločné členstvo v bytovom družstve. Súd preto bol toho názoru, že obaja účastníci sa rovnakou mierou pričinili o nadobudnutie predmetného bytu. K tvrdeniu žalovaného, že iba on sám uhrádzal platby za bývanie v predmetnom byte od roku 2001, súd poukazuje na tú skutočnosť, že z vykonaného dokazovania, najmä výsluchom svedkom - synov účastníkov konania, ako aj z obsahu odôvodnenia rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené, jednoznačne vyplýva, že v období, ktoré predchádzalo odchodu žalobkyne zo spoločnej domácnosti zabezpečovala úhrady za bývanie práve žalobkyňa, a taktiež bolo preukázané, že žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť nie na základe vlastného rozhodnutia, ale potom, ako ju žalovaný vyhodil a vymenil zámku, tak ako je to uvedené aj v odôvodnení rozvodového rozsudku. Rovnako je preukázané, že ďalším dôvodom, pre ktorý prestali viesť účastníci spoločnú domácnosť bolo to, že žalovaný v nadmiernej miere požíval alkoholické nápoje a bol aj agresívny. Nie je preto možné, pričítať v neprospech žalobkyne, že potom, ako sa bola nútená odsťahovať zo spoločnej domácnosti, v dôsledku čoho uhrádzala platby za bývanie v podnájme, kde býval spolu s mladším synom, neprispievala už na úhradu nájomného za byt, v ktorom ostal bývať žalovaný. Bolo by nespravodlivé žiadať od nej úhradu resp. prispievanie na úhradu za bývanie v dvoch bytoch, čo však neznamenalo, že stratila záujem o predmetný byt, alebo sa oň už nechcela starať. V ďalšom období, keď už žalobkyňa odišla do zahraničia, v dôsledku čoho sa do predmetného bytu nasťahoval aj mladší syn, mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobkyňa prispievala na bývanie tou formou, že posielala finančné prostriedky na účet synov, ktorí následne prispievali žalovanému na chod domácnosti, teda aj na úhradu nájomného a platieb spojených s užívaním predmetného bytu (čo potvrdil aj žalovaný). Súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že predmetný byt bol do určitej miery zveľadený tým, že došlo k jeho rekonštrukcii, kde nebolo medzi účastníkmi sporné, že túto rekonštrukciu v prevažnej miere realizovali synovia účastníkov konania (v čase, keď v byte bývali) a na ktorú rekonštrukciu žalovaný neprispel žiadnou finančnou čiastkou (vyjadril sa doslovne, že rekonštrukcia bola vykonaná bez jeho súhlasu), pričom obaja synovia, ktorí rekonštrukčné práce realizovali, vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili, že na takéto zveľadenie boli použité čiastočne aj finančné prostriedky posielané na ich účet matkou zo zahraničia, teda žalobkyňou, v dôsledku čoho je možné urobiť záver, že žalobkyňa sa pričinila aj o zveľadenie tohto bytu. Prenajímateľ (Y. U. D. Z. X.) vo svojom písomnom vyjadrení navrhol, aby súd zohľadnil súčasné zárobkové a majetkové pomery oboch účastníkov konania, teda ich ekonomickú a sociálnu situáciu, ako aj otázku, ako majú vyriešenú svoju bytovú otázku. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobkyňa má vyriešenú svoju bytovú otázku na rozdiel od neho, keď podľa názoru súdu tú skutočnosť, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti v W., nie je možné považovať jednoznačne za to, že má vyriešenú svoju bytovú otázku. Žalobkyňa aj svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí jednoznačne prezentovali záujem žalobkyne vrátiť sa na Slovensko, čo korešponduje aj s dôvodom, pre ktorý žalobkyňa odišla do zahraničia, a teda zabezpečenie vyšších finančných prostriedkov, pre potrebu výchovy maloletých, resp. plnoletých detí a ich potrieb, pričom žalobkyňa nemala záujem natrvalo sa presťahovať do zahraničia, iba si chcela zvýšiť svoje príjmy. Vlastníctvom bytu v W. si žalobkyňa zabezpečila vhodné bývanie na obdobie pokiaľ tam pracuje. Je preto pochopiteľné a uveriteľné, že žalobkyňa sa v súčasnosti už má v úmysle vrátiť na Slovensko a to najmä s poukazom na tú skutočnosť, že synovia účastníkov konania sa postupne stávajú samostatnými a teda žalobkyňa už nepotrebuje do takej miery zvýšený príjem z výkonu práce v zahraničí, naopak vzhľadom na to, že synovia už majú svoje rodiny, je reálne, že sa chce vrátiť, aby bola v ich blízkosti a v blízkosti vnúčat. V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na tú skutočnosť, že na Slovensku žalobkyňa nemá svoju bytovú otázku vyriešenú, keďže nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, ani nie je nájomcom žiaden inej nehnuteľnosti, okrem predmetného bytu.
V neposlednom rade súd poukazuje na tú skutočnosť, že aj keď v súčasnosti synovia účastníkov konania sú už plnoletý, mladší z nich nemá svoju bytovú otázku vyriešenú, a zhodne so žalobkyňou prezentoval záujem ostať bývať v predmetnom byte, kde by teda bývala žalobkyňa spolu so synom a jeho rodinou. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, ani v tej otázke, keď žalovaný dôvodil, že nie je potrebné skúmať kto z účastníkov do akej miery je schopný uhradiť polovicu členského podielu v súvislosti so zrušením spoločného členstva v bytovom družstve, keď je jednoznačne isté, že ten z účastníkov konania, ktorý sa stane výlučným nájomcom a výlučným členom družstva bude následne povinný uhradiť druhému z účastníkov polovicu hodnoty členského podielu, a preto tu je veľmi úzka prepojenosť medzi týmito dvoma osobitnými predmetmi konania, v dôsledku čoho podľa názoru súdu, je nevyhnutné skúmať aj spôsobilosť účastníkov vyplatiť polovicu trhovej hodnoty členského podielu k družstevnému bytu, aby tak nebol ten, kto nebude určený za výlučného nájomcu a člena družstva, na svojich právach neprimerane ukrátený, v prípade, ak by sa nemohol svojho práva primerane domôcť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný nedisponuje dostatkom finančných prostriedkov na úhradu vyrovnacieho podielu, ba naopak sú voči nemu vedené aj exekúcie, ktoré by mohli postihnúť aj predmetný byt, ak by bol žalovaný určený za výlučného nájomcu a člena družstva.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a úvahy, súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami dospel k záveru, že je potrebné za výlučného nájomcu a člena družstva určiť žalobkyňu.
Vzhľadom na skutočnosť, že obaja účastníci zhodne predniesli, že nežiadajú viazať povinnosť druhého z účastníkov vypratať byt na zabezpečenie náhradného bytu, súd rozhodol v druhom výroku o povinnosti odporcu vypratať predmetný byt do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku bez práva na bytovú náhradu.
Žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala zároveň vyporiadania podielového spoluvlastníctva k členskému podielu v bytovom družstve, ako k majetkovému právu ku ktorému účastníkom konania v súlade s ust. § 149 Občianskeho zákonníka vzniklo uplynutím trojročnej lehoty od zániku BSM podielové spoluvlastníctvo s veľkosťou podielov - každý o jednej polovici z celku. Medzi účastníkmi konania nebola sporná tá skutočnosť, že BSM nebolo vyporiadané dohodou, ani nebol podaný návrh na súd, a preto uplynutím tejto lehoty vzniklo podielové spoluvlastníctvo, kde podiely oboch účastníkov sú rovnaké. Nakoľko účastníci konania sa nevedeli zhodnúť na trhovej hodnote členského podielu, aj keď súd sa stotožnil s názorom žalobkyne, že nie je vylúčené, aby boli spojené konania o zrušenie spoločného nájmu bytu a vyporiadanie členského podielu, dospel k záveru, že v tomto štádiu konania, kedy už bolo možné rozhodnúť o otázke zrušenia spoločného nájmu bytu, avšak nebolo ešte možné zároveň rozhodnúť o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k majetkovému právu - členskému podielu v bytovom družstve, kde bude potrebné vykonať znalecké dokazovanie, a preto konanie o vyporiadanie hodnoty členského podielu vylúčil na samostatné konanie, kde bude rozhodnuté aj o trovách tohto konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v troch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods.1 O.s.p.). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že po: a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.1,2 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove mal. detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods.1 O.s.p.).