Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7CoE-99-2013.pdf
PDF · 97.67 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/99/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, proti povinnému: A. U., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v B., na ul. X. č. XXXX/XX, o vymoženie sumy 758,81 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov zo dňa 16.11.2012 č. k. 2Er/679/2007 - 12 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatváranie zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Keďže dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia Smernice Rady 93/13/ EHS, súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a Exekučného poriadku, exekúciu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, aby výsledkom takéhoto rozhodovania bola úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, lebo z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný oprávnený v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. revíznym procesnom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Všeobecný súd vo veci oprávneného nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a preto exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť oprávneného a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú podmienku považuje aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, však nestanovuje, aby spory s dodávateľom mali byť riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vo veci sa nedá stotožniť ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. Podľa ust. § 2 písm. a) tohto právneho predpisu účinného v čase uzatvorenia zmluvy spotrebiteľským úverom sa rozumelo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom
odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. súd je povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu môže len v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. jedine v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku.
Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Tento právny predpis účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 23a ods. 1 za spotrebiteľské zmluvy považoval zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom bolo, že sa uzatvárali vo viacerých prípadoch a bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Uvedené ustanovenie teda nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky úveru, ktoré spotrebiteľ ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.
Aj keď Občiansky zákonník účinný od 1. 4. 2004 v ust. § 52 ods. 1 za spotrebiteľské označil len odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka a zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka, táto okolnosť nevylučuje aplikáciu ust. § 53 OZ pri posudzovaní neprijateľných podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách, napr. v zmluvách o úveroch. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere úpravu neprijateľných podmienok spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho. Ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov občianskeho práva.
V tejto súvislosti je právne významné ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o úveroch
je potrebné vychádzať z ust. § 53 OZ upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. K jej prebratiu došlo novelou Občianskeho zákonníka uskutočnenou zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. 4. 2004, čo je zrejmé z ust. § 879g OZ. Táto novela Občianskeho zákonníka zakotvila do nášho súkromného práva právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv.
Podľa všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa všetky spory zo zmluvy o úvere mali riešiť pred rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podala žalobu na rozhodcovskom súde.
S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky, ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z ust. § 19 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Občiansky zákonník účinný od 1. 1. 2008 za neprijateľnú podmienku v ust. § 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ak túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti.
Keďže ust. § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Ak právomoc rozhodcovského súdu sa neopiera o platnú rozhodcovskú zmluvu alebo o platnú rozhodcovskú doložku, akékoľvek plnenie rozhodcovským súdom priznané sa nedá považovať za plnenie právom dovolené.
V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná
osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromno-právnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste.
Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Miesto konania ani zďaleka nespĺňa požiadavku predvídateľnosti a dostupnosti, nakoľko rozhodcovský súd sa nachádza na druhom konci republiky a o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky.
Nedôvodný je i poukaz na odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom v dôsledku nevykonania dokazovania zákonným spôsobom. Ustanovenie § 115 ods. 1 O. s. p. ukladá súdu povinnosť nariadiť pojednávanie iba na prejednanie veci samej, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Odvolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím vo veci samej.
Neexistencia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, na ktorý sa musí prihliadať v každom štádiu konania. Jednou z podmienok pre vedenie exekúcie je bez akýchkoľvek pochybností exekučný titul, ktorý musí byť vykonateľný (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Rozhodcovský rozsudok opierajúci sa o neplatnú rozhodcovskú zmluvu alebo o neplatnú rozhodcovskú doložku túto vlastnosť mať nemôže. Ide o taký nedostatok, pre ktorý je potrebné exekúciu zastaviť z dôvodu opierajúceho sa o ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Podľa tohto ustanovenia sa postupuje aj vtedy, ak sa dodatočne zistí, že exekučný titul nikdy neexistoval. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Všeobecný súd je preto povinný v priebehu celého konania ex offo skúmať čí sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Vo vzťahu k tvrdeniu oprávneného o právnej záväznosti rozsudku rozhodcovského súdu pre exekučný súd je potrebné dodať, že k tomuto už zásadné stanovisko vyslovil Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 24.2.2011 č.k. IV ÚS 55/11 - 19. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým ( t. j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru) exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska. Za neopodstatnenú označil i námietku o znemožnení plnenia vzniknutého zo zmluvy o úvere v dôsledku zastavenia exekúcie zo strany štátneho orgánu. Uznesenie o zastavení exekúcie nebráni oprávnenému domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných procesov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy. Tieto závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sú plne akceptovateľné tiež v prejednávanej veci.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Zároveň bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, písm. c/ O.s.p., a to s poukazom na už skôr spomínané zásadné stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení z 24.2.2011, č.k. IV. US 55/11-19, v súvislosti s posudzovaním platnosti rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.