Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-403-2012.pdf
PDF · 77.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/403/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci navrhovateľa P.. K. Q. nar. X.X.Y. bývajúceho v A.D. na A. R.. Č.. XX proti odporkyni I. Q. nar. XX.X.Y. bývajúcej v A. na P. R.. Č.. X zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou - matkou F.. L. Q. nar. X.X.Y. bývajúcou v A.D. Z. P. R.. Č.. X a JUDr. Ľudmilou Raffáčovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Mäsiarskej ul. č. 4 v konaní o zrušenie výživného o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 13.7.2012 č.k. 23P/224/1995-322 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh na zrušenie (neurčenie) výživného od navrhovateľa pre odporkyňu od 1.12.2002 do 24.1.2008 a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že zruší jeho vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke od 1.12.2002. Namietal, že súd prvého na jednej strane skonštatoval, že skončenie jeho pracovného pomeru nebolo opodstatnené dôležitými organizačnými zmenami a na druhej strane zmätočne uviedol, že zrušenie Národného úradu práce a vznik Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny bolo zásadnou organizačnou zmenou. Zdôraznil, že jeho návrh na zrušenie výživného nesúvisel s ukončením jeho pracovného pomeru, ale s tým, že až 6 mesiacov po jeho skončení začal poberať dávky v hmotnej núdzi. Vyjadril presvedčenie, že o zamestnanie prišiel z objektívnych organizačných dôvodov. Konajúcemu súdu vytkol, ak svoje rozhodnutie založil na zásade potencionality jeho príjmov, pretože rozsudok nie je možné zakladať na hypotézach a citátoch typu: „keďže bolo potrebné zabrániť pokusom uniknúť vyživovacej povinnosti tým, že by si povinný našiel zamestnanie s nízkym platom“. Konštatoval, že ak by bol skutočne v takej výhodnej finančnej pozícii, ako tvrdí konajúci súd, odporkyňa by nevzala späť svoj návrh na zvýšenie výživného. Poukázal na to, že povinnosť podpísať predpísaný sľub vyplývala len pre budúcich pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorým sa však nestal, pretože bol zamestnancom Národného úradu práce, ktorý nespĺňal podmienky pre prácu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny na základe novej organizačnej štruktúry. Uviedol, že o zaujatosti konajúcej sudkyne svedčí aj to, že úplne odignorovala návrh, ktorým žiadal, aby súd „opravil rozsudok 23P 224/1995-256 Okresného súdu Košice II zo dňa 15.4.2011 s doplnením, že vydať poverenie na vykonanie exekúcie je možné až po overení rozsudku doložkou právoplatnosti“. K odvolaniu priložil rozhodnutie Národného úradu práce, ktorým mu bola priznaná podpora v nezamestnanosti a rozhodnutie Okresného úradu A. D., ktorým mu bola priznaná dávka sociálnej pomoci v rozsahu 96,26 Eur (2.900,- Sk) od 1.1.2003 do doby trvania podmienok z objektívnych dôvodov.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania navrhovateľa preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu na zrušenie výživného od navrhovateľa pre odporkyňu od 1.12.2002 do 24.1.2008. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a navrhovateľ ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zrušenie výživného voči odporkyni. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že nebola preukázaná taká kvalifikovaná zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala zrušenie alebo zníženie výživného od navrhovateľa pre odporkyňu. Konajúci súd v tejto súvislosti správne skonštatoval, že bolo v možnostiach a schopnostiach navrhovateľa prispievať na výživu odporkyne 73,02 Eur mesačne (2.200,- Sk) od 1.12.2002 do 24.1.2008, aj keď bol oficiálne vedený ako uchádzač o zamestnanie (do 27.2.2007), pretože mu to umožňovali jeho potencionálne príjmy, ktoré by bol dosahoval, ak by zavinene neprišiel o svoje zamestnanie. Odvolací súd neuveril tvrdeniam navrhovateľa, že prišiel o zamestnanie pre organizačné zmeny u jeho bývalého zamestnávateľa, pretože z písomného skončenia jeho pracovného pomeru z 22.4.2002 jednoznačne vyplýva, že dôvodom jeho skončenia bolo, že odmietol zložil predpísaný sľub. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov, ani relevantných ustanovení pritom nevyplýva, že by sa povinnosť podpísať predmetný sľub vzťahovala len pre budúcich pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny tak, ako sa navrhovateľ snažil presvedčiť odvolací súd. V opačnom prípade by sa navrhovateľ vo svojich účastníckych výpovediach nesnažil ospravedlňovať svoje konanie údajne ťažko chorým otčimom, či svojou nespokojnosťou s tým, že ho mali v práci funkčne predbiehať kolegovia s nižším vzdelaním, ale bránil by sa neplatným skončením pracovného pomeru z dôvodov podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zák. č. 313/2001 Z.z. o verejnej službe. Navrhovateľ v priebehu konania neprodukoval, ani neoznačil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by objektívne ospravedlňovali, prečo ďalej nepokračoval vo výkone zamestnania. Odvolací súd nemohol prihliadať na to, že navrhovateľ následne poberal už len dávky v hmotnej núdzi a preto požiadal o zrušenie výživného, pretože táto skutočnosť bola už len dôsledkom jeho neuváženého postoja k práci a k jeho vyživovacej povinnosti. Odvolací súd neakceptoval ani odvolacie námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa pochybil, ak pri rozhodovaní vychádzal len z domnienok, ktoré sa nezakladali na skutočnosti, pretože povinnosť vychádzať zo zásady potencionality príjmov povinného je priamo upravená v relevantných ustanoveniach Zákona o rodine, ak sa v priebehu konania ukáže, že povinný bez ospravedlniteľných dôvodov nedosahuje príjem ako v čase predchádzajúcej úpravy výživného. Vzhľadom k tomu, že bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ zavinene prišiel o svoj príjem, konajúci súd postupoval správne, ak zisťoval, aký príjem by dosahoval v rozhodnom období, ak by zložil predpísaný sľub. Z jeho zistení, ktoré boli konkretizované v rozsiahlom odôvodnení vyplynulo, že by sa navrhovateľov príjem v rozhodnom období nezmenil oproti tomu, aký dosahoval v čase predchádzajúcej úpravy výživného, a že mu stále umožňoval prispievať v rozhodnom období na výživu odporkyne v doposiaľ určenom rozsahu 73,02 Eur mesačne. Zmena pomerov, ktorá by opodstatňovala zrušenie alebo zníženie výživného nenastala ani u odporkyne. Tá sa totiž v rozhodnom období stále pripravovala na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole v X., pričom jej odôvodnené potreby sa v tejto súvislosti ešte aj zvýšili. Odvolací súd nezistil pochybenie súdu prvého stupňa ani pokiaľ ide o námietky navrhovateľa, že sa vôbec nevysporiadal s jeho návrhom na „opravu rozsudku 23P
224/1995-256 Okresného súdu Košice II zo dňa 15.4.2011, že vydať poverenie na vykonanie exekúcie je možné až po overení rozsudku doložkou právoplatnosti“, pretože toto rozhodnutie bolo následne zrušené Krajským súdom v Košiciach uznesením z 29.2.2012 č.k. 8CoP/214/2011-284 vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti.. V prípade, ak má navrhovateľ pripomienky k opodstatnenosti vedenia exekučného konania, je ich povinný predniesť práve tam a nie v konaní, ktorého predmetom je výlučne rozhodovanie o jeho návrhu na zrušenie výživného voči odporkyni. Ostatnými tendenčnými a z kontextu vytrhávanými odvolacími námietkami navrhovateľa sa odvolací súd nezaoberal, pretože boli pre rozhodnutie úplne irelevantné a nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho kvalifikovaných dôvodov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na nich odkazuje.
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.